Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 388/09
PDF · 188.3 KB
No categories available
III. ÚS 388/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
o prijatej sťažnosti J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., Advokátska kancelária,
D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 48/2002 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 48/2002 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 48/2002 konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý J. M. uhradiť trovy konania v sume 245,70 €
(slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu,
advokáta JUDr. A. S., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 388/09-25 z 9. decembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 48/2002.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ vystupuje ako odporca v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 48/2002 začatom na základe návrhu podaného
22. novembra 2001.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd v priebehu rokov 2003 a 2004 „prakticky
vôbec nekonal a to bez akýchkoľvek dôvodov, prípadne dôvodov, ktoré by zapríčinili
samotní účastníci konania“, čím spôsobil pri prerokovaní veci „bezdôvodné prieťahy
v konaní, čím porušil základné právo sťažovateľa – právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“.
Okresný súd prijal vo veci meritórne rozhodnutie – rozsudok 29. júna 2005, ktorý
však Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 24. apríla 2007 zrušil a vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal ustanoviť vo veci nového znalca.
Uvedený pokyn však okresný súd splnil až „uznesením zo dňa 16. marca 2009, t.j. 2 roky
po tom, čo mu bolo doručené rozhodnutie druhostupňového súdu“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 48/2002 porušil jeho základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému
súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu. V liste sp. zn. Spr 40/10 doručenom ústavnému súdu
26. januára 2010 poukazujúc na podrobný chronologický prehľad procesných úkonov
konania uviedol, že v predmetnom konaní sa vyskytli prieťahy „spôsobené jednak
účastníkmi konania a ich právnymi zástupcami, súdnymi znalcami ako aj zo strany
okresného súdu“.
Vyjadril sa tiež, že vo veci bolo potrebné ustanoviť znalca a vzhľadom na predmet
sporu „bolo obtiažné nájsť súdneho znalca, ktorý by mohol riadne a včas vypracovať
znalecký posudok“.
V závere listu predseda okresného súdu vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľa možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu
nevyužil. V liste doručenom ústavnému súdu 15. februára 2010 oznámil, že sťažovateľ
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde, ústavný súd
z obsahu predmetného súdneho spisu zistil tieto pre posúdenie veci relevantné okolnosti:
Okresný súd uznesením z 13. februára 2003 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie
od súdnych poplatkov. Na základe odvolania navrhovateľa však krajský súd predmetné
uznesenie 30. apríla 2003 zrušil a vrátil okresnému súdu vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Okresný súd po vykonaní niekoľkých procesných úkonov vykonaných
pre účely tohto rozhodnutia navrhovateľovi napokon 30. januára 2004 oslobodenie
od súdnych poplatkov priznal.
Okresný súd predložil 6. októbra 2005 krajskému súdu spisový materiál s odvolaním
podaným proti jeho rozsudku zo strany sťažovateľa. Krajský súd mu však spisový materiál
s opravným prostriedkom vrátil na účel odstránenia zistených nedostatkov, na základe čoho
prijal okresný súd opravné uznesenie, vykonal niekoľko procesných úkonov a opätovne
predložil spisový materiál s podaným odvolaním krajskému súdu.
Krajský súd uznesením z 24. apríla 2007 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu
vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s odôvodnením, že si okresný súd neozrejmil základ
žalobného nároku navrhovateľa a dokazovanie vykonal nedostatočne, v konaní ustanovil
znalca, u ktorého nebola dodržaná záruka objektívnosti, a nepriložil k spisovému materiálu
vecný dôkaz, ktorý bolo potrebné v odvolacom konaní preskúmať.
Na pojednávaní konanom 28. novembra 2007 vyzval okresný súd účastníkov konania
na predloženie relevantných podkladov pre účely rozhodnutia o zložení preddavku na trovy
dokazovania. Sťažovateľ túto výzvu splnil 18. apríla 2008.
Okresnému súdu boli 10. novembra 2008 oznámené skutočnosti relevantné
pre znalecké dokazovanie a znalec bol ustanovený uznesením zo 16. marca 2009.
Ustanovený znalec 14. apríla 2009 okresnému súdu oznámil, že mu objektívne
dôvody neumožňujú predložiť znalecký posudok v určenej lehote. Okresný súd vyzval
znalca, aby oznámil dôvody odmietnutia vykonania znaleckej činnosti 27. júla 2009
a na základe odpovede znalca z 12. augusta 2009 (v nej znalec uviedol: „...na otázky,
na ktoré by som mal dať odpoveď, by som sa cca na 99% stotožnil so závermi znalca
Doc. Mgr. art. V. Č.“) jeho ustanovenie uznesením zo 17. augusta 2009 zrušil.
Podľa zistenia ústavného súdu vec dosiaľ skončená nie je a najbližší termín
pojednávania je okresným súdom určený na 23. marec 2010.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo
na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria
ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je návrh
na zaplatenie „15 000 Sk“ z titulu náhrady škody. Z obsahu súdneho spisu ani z vyjadrení
sťažovateľa a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by umožnila
prijať záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci.
2. V správaní sťažovateľa bol zistený jediný výraznejší moment pripísateľný na vrub
sťažovateľovi, ktorý mal negatívny dopad na rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania,
avšak v miere nepatrnej a neporovnateľnej s nedostatkami v postupe okresného súdu.
Ide o oneskorenú reakciu sťažovateľa na výzvu okresného súdu, ktorý účastníkom
konania uložil na pojednávaní 28. novembra 2007 povinnosť predložiť podklady pre účely
rozhodnutia o zložení preddavku na trovy dokazovania a ktorú si sťažovateľ splnil až
s odstupom vyše štyroch mesiacov, 18. apríla 2008.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd pri preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil
krátkodobé obdobie nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila
zákonná prekážka, ktoré sa premietlo do zbytočných prieťahov v konaní v celkovom trvaní
štyroch mesiacov.
Ide o obdobie od 10. novembra 2008, keď boli okresnému súdu oznámené
skutočnosti potrebné pre znalecké dokazovanie, do 16. marca 2009, keď okresný súd vydal
uznesenie o ustanovení znalca.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného dohovorom, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil
na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07,
Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie poznačené neefektívnou a
nesústredenou činnosťou okresného súdu.
O neefektívnej činnosti okresného súdu v predmetnom konaní svedčí postup
okresného súdu, ktorý uznesením z 13. februára 2003 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie
od súdnych poplatkov, no po zrušení tohto rozhodnutia nadriadeným súdom napokon prijal
30. januára 2004 rozhodnutie o priznaní oslobodenia pre navrhovateľa. V období
ohraničenom označenými uzneseniami tak bolo duplicitne vykonávané dokazovanie
slúžiace výlučne rozhodovaniu o tejto otázke.
Ako nesústredenú činnosť hodnotí ústavný súd situáciu spôsobenú okresným súdom,
keď bol nadriadený súd 30. januára 2006 nútený vrátiť okresnému súdu predložený spisový
materiál s podaným odvolaním (proti rozsudku okresného súdu z 10. mája 2005) z dôvodov
zistených nedostatkov a okresný súd mu po odstránení nedostatkov opätovne predložil
podaný opravný prostriedok spolu so spisom 27. novembra 2006. Takouto nesústredenou
činnosťou okresný súd zbytočne predĺžil súdne konanie.
Neefektívnu činnosť okresného súdu tiež potvrdzuje uznesenie krajského súdu
z 24. apríla 2007, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu z 10. mája 2005 z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
Napokon ústavný súd považuje za neefektívnu činnosť postup okresného súdu, keď
po doručení oznámenia ustanoveného znalca, v ktorom tento uviedol, že odmieta znalecké
dokazovanie vykonať a zároveň v ňom vyslovil vecný znalecký záver, znalca oslobodil
od povinnosti vypracovania znaleckého posudku, namiesto toho, aby zabránil sťažovaniu
postupu konania zo strany znalca, napr. poučením o jeho postavení a povinnostiach
v konaní v zmysle § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a
prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
prípadne využitím možností poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP.
V tomto kontexte ústavný súd obranu okresného súdu o obtiažnosti zabezpečenia
súdneho znalca nemohol akceptovať.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie
porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
v predmetnom konaní pred okresným súdom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
Postup okresného súdu vzhľadom na uvedené obdobie nečinnosti, s prihliadnutím
na doterajšiu dobu konania (viac ako 8 rokov) a predovšetkým na jeho neefektívnu
a nesústredenú činnosť nemožno považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu
k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti skončené nebolo, prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci
sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 20 000 €, pretože mu okresný súd „spôsobil nemajetkovú ujmu na jeho základných
právach, keďže do dnešného dňa vo veci nie je právoplatne a spravodlivo rozhodnuté
a sťažovateľ pociťuje závažnú ujmu na jeho základných právach“.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
1 500 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím
na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu
sťažovateľa.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov
konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 368,85 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x
6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Za tretí úkon (písomné podanie právneho
zástupcu zo 6. novembra 2009) ústavný súd náhradu nepriznal, keďže ho nepovažoval
za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci. Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania
v sume 245,70 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnemu zástupcovi sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2010