Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 149/2010
PDF · 120.92 KB
No categories available
II. ÚS 149/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, 2 a 3,
čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Žiline pod sp. zn. 7 Co 306/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010
doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1,
2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 7 Co 306/2009.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dokladov vyplýva, že 20. októbra 2008 podal
sťažovateľ ako žalobca žalobu proti O. o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 25 000 Sk spojenú so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov. V súvislosti
s touto požiadavkou poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“) a tvrdil, že v danom prípade mu prináleží oslobodenie od súdnych poplatkov
priamo zo zákona. Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.
7 C 216/2008-67 z 2. novembra 2009 bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľovi nepriznáva
oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa názoru okresného súdu v danej veci nejde
o konanie, ktoré by bolo vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4
ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vzhľadom na to, že sťažovateľ poberá
starobný dôchodok v sume 443,60 € a jeho manželka v sume 264,60 €, nie sú dané
okolnosti odôvodňujúce oslobodenie od súdnych poplatkov z pohľadu pomerov
sťažovateľa. Hoci sťažovateľ mal záväzok voči Krajskému súdu v Bratislave vo výške
116,17 €, tento svoj dlh už ku dňu rozhodnutia vyrovnal. Proti uzneseniu okresného súdu
podal sťažovateľ odvolanie. Tvrdil v ňom, že v danom prípade prichádza do úvahy zákonné
oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. j), resp. k) zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorých je od súdneho poplatku oslobodené konanie vo veciach ochrany
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, resp. vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
postupom. Okrem toho trval na tom, že okresný súd vôbec nezohľadnil jeho zdravotný stav,
ako aj zdravotný stav jeho manželky, ale tiež aj skutočnosť, že za rovnakých podmienok
a pomerov bol v iných konaniach, a to či už úplne, alebo aspoň sčasti od súdnych poplatkov
oslobodený. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 306/2009 z 30. decembra 2009 bolo
uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 216/2008-67 z 2. novembra 2009 potvrdené. Podľa
názoru krajského súdu výška starobného dôchodku sťažovateľa a jeho manželky je
dohromady 708,20 € mesačne. Príjem manželky je potrebné brať do úvahy z dôvodu, že žije
so sťažovateľom v spoločnej domácnosti. Keďže súdny poplatok predstavuje jednorázovú
povinnosť účastníka, nemožno na schopnosť účastníka splniť túto povinnosť usudzovať len
z pomeru výšky jeho mesačných voľných disponibilných prostriedkov a výšky poplatkovej
povinnosti. Inými slovami, účastník môže mesačne voľne disponovať čiastkou nižšou, než
je jednorázová poplatková povinnosť, avšak za časové obdobie dlhšie ako jeden mesiac
(za predpokladu pravidelného príjmu) zo sumy voľných disponibilných prostriedkov je
možné poplatkovú povinnosť splniť bez následku ohrozenia schopnosti uhrádzať náklady
oprávnených životných potrieb. Sťažovateľ nepreukázal také nepriaznivé majetkové
a sociálne pomery, ktoré by podmieňovali vyhovenie návrhu a priznanie oslobodenia od
súdnych poplatkov. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch sa na túto
vec nevzťahuje.
Podľa názoru sťažovateľa treba uznesenia všeobecných súdov považovať za
diskrimináciu s poukazom na to, že vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
27 C 364/07 mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %.
Všeobecné súdy ďalej vôbec nezohľadnili jeho zdravotný stav a ťaživú sociálnu situáciu.
Je presvedčený, že došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľ je presvedčený, že vzhľadom na jeho pomery mu malo byť oslobodenie
od súdnych poplatkov priznané.
Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy rozhodli o žiadosti sťažovateľa
o oslobodenie od súdnych poplatkov potom, ako v potrebnom rozsahu zistili jeho osobné,
zárobkové a majetkové pomery, a to z listinných dôkazov, ktoré sám sťažovateľ či už
z vlastnej iniciatívy, alebo na základe vyžiadania okresného súdu predložil. Správnosť
týchto zistení sťažovateľ v ničom nespochybňuje.
Za uvedeného stavu nemožno považovať argumentáciu všeobecných súdov ani za
arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do
týchto záverov zasiahol.
Celkom zrejme nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého za
rovnakých okolností mu bolo predtým v inom konaní priznané 50 % oslobodenie od
súdnych poplatkov. Ako to totiž vyplýva zo zistení všeobecných súdov, v minulosti
sťažovateľ dlhoval Krajskému súdu v Bratislave 116,17 €, avšak tento dlh bol v čase
rozhodovania okresného súdu vo veci sp. zn. 7 C 216/2008 už vyrovnaný. Znamená to, že
došlo k zmene pomerov v prospech sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2010