Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 193/2010
PDF · 144.64 KB
No categories available
III. ÚS 193/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010
prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 a čl. 124 Ústavy
Slovenskej republiky, jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 39/2006 a
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/74/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára
2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
čl. 1 a čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (sťažovateľom uplatnenú námietku len odkazom na celý
čl. 46 ústavy ústavný súd špecifikoval doplnením zodpovedajúceho odseku 1 tohto článku)
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 39/2006 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/74/2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom bol sťažovateľovi
ustanovený právny zástupca z radov advokátov pre jeho zastupovanie v dovolacom konaní.
Uznesenie napadol odvolaním ustanovený advokát, ktorý poukázal na narušenie vzájomnej
dôvery medzi advokátom a sťažovateľom, ako aj na iné konanie prebiehajúce pred
okresným súdom, kde nemohol byť sťažovateľovi ako právny zástupca ustanovený
z rovnakého dôvodu. Uznesením sp. zn. 2 C 39/2006 z 24. augusta 2009 v rámci
autoremedúry okresný súd napadnuté uznesenie zrušil.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorému však krajský súd
nevyhovel a uznesením sp. zn. 12 Co/74/2009 z 25. novembra 2009 prvostupňové
rozhodnutie potvrdil odvolávajúc sa na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa
ktorého je advokát oprávnený odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb len
zo závažných dôvodov, najmä ak sa narušila nevyhnutná dôvera medzi ním a klientom.
Krajský súd v odôvodnení uviedol, že „Z predchádzajúcich súdnych konaní je
nesporné, že už došlo k narušeniu dôvery medzi zastupujúcim advokátom a zastúpeným –
žalobcom, čo pripúšťa aj sám žalobca v podanom odvolaní. Potom nie je možné spravodlivo
od advokáta požadovať, aby zastupoval žalobcu, ak u advokáta je presvedčenie o tom,
že nemôže veriť zastúpenému, keď tu sú vzájomné výhrady takého charakteru, ktoré
nasvedčujú o určitej averzii jednej osoby k druhej, pričom pre úspech v spore je potrebné
mať jednoznačne dôveru v konaní jedného k druhému v prejednávanej veci.“.
Sťažovateľ sa v sťažnosti vyjadril, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie
„úplnou absurdnosťou, že advokát je oprávnený od zmluvy /?!/ o poskytovaní právnych
služieb odstúpiť, keď ja žiadnu zmluvu s týmto advokátom uzatvorenú nemám, keďže mi bol
ustanovený priamo súdom, a to bez možnos-ti, aby mohol od tejto kauzy len z vlastnej vôle
odísť! Už nehovoriac, že ja som s týmto advokátom nikdy žiaden konflikt nemal.“.
Podľa sťažovateľa „V danom prípade súdy postupovali zbabelo pred nimi určeným
advokátom, keď pred jeho fórami cúvli a kapitulovali, už nehovoriac, že to nebol
kvalifikovaný zákonný dôvod! A podľa mňa aj to je dôkaz o hlbokom úpadku nášho
súdnictva a jeho neschopnosti sa vysporiadať s banálnymi vecami!“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal ústavný súd o vydanie tohto nálezu:
„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústa-vy SR a ods. 1/,
čl. 6 Dohovoru v kontexte s čl. 1 a 124 ústavy nesprávnym postupom a slabingerským
postojom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Bardejove v súdnom konaní
vedeného u neho pod č.k. 2C 39/06 o právnu pomoc advokátom, porušené boli.
2./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 2tis. EUR
/dvetisíceur/, ktoré sú mu povinne zaviazané zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd
v Prešove a Okresný súd v Bardejove do 2-och mesiacov od účinnosti tohto ústavného
nálezu.
3./ Ukladá Okresnému súdu v Bardejove a Krajskému súdu v Prešove spoločne
a nerozdielne uhradiť aj trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti
tohto ústavného nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Podanie sťažovateľa obsahuje urážlivé výroky na adresu okresného súdu
a krajského súdu („...súdy postupovali zbabelo pred nimi určeným advokátom, keď pred
jeho fórami cúvli a kapitulovali ...“), ktoré sú dehonestujúceho charakteru.
Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť
odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená
na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák
v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004)“.
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými
v jeho podaniach prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo urážal druhého účastníka
konania (okresný a krajský súd), a to v rozpore s princípom zachovávania úcty k právam
iných, ktorý má byť v rámci občianskoprávneho konania v súlade s § 1 a § 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
rešpektovaný všetkými účastníkmi konania a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci
konania rešpektovali ľudskú dôstojnosť, občiansku česť i osobnosť ďalších účastníkov
konania, ale i samotného vo veci konajúceho súdu tak vo svojich písomných, ako
i verbálnych prejavoch.
Správanie sťažovateľa, ktorého cieľom je uškodiť reputácii druhého účastníka
konania, teda podľa názoru ústavného súdu možno označiť za zneužitie práva na podanie
sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a z tohto dôvodu bolo už ďalej
bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
Súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania podaného
ústavnému súdu je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní, na čo už bol sťažovateľ
rozhodnutiami ústavného súdu vo viacerých prípadoch upozornený, no napriek tomu
vo svojom podaní výroky urážlivého charakteru opätovne použil.
V prípade hrubo neslušného alebo urážlivého obsahu návrhu môže byť tento
odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pokiaľ záujmy ochrany
ústavnosti nevyžadujú iný postup.
Ústavný súd konštatuje, že záujmy ochrany ústavnosti iný postup nevyžadujú.
V prípade namietaného postupu okresného súdu vychádzajúc z princípu subsidiarity daného
čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia základných práv alebo slobôd
v tých prípadoch, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, je právomoc ústavného súdu
vylúčená vzhľadom na to, že ochranu sťažovateľovým právam bol v zmysle ustanovení
§ 201 a nasledujúcich OSP oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd v rámci
odvolacieho konania, čo oprávňuje ústavný súd, aby v tejto časti odmietol sťažnosť aj
pre nedostatok svojej právomoci.
Námietku porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu ústavný súd kvalifikuje ako zjavne
neopodstatnenú. Konajúci súd síce na zistený skutkový stav použijúc analógiu legis
aplikoval právnu normu obsiahnutú v zákone o advokácii, napriek tomu, že mal k dispozícii
relevantnú právnu úpravu obsiahnutú priamo v ustanovení § 31a ods. 2 OSP (súd zruší
uznesenie o ustanovení opatrovníka alebo advokáta, ak na ich strane existujú dôvody
nezlučiteľné s ich ustanovením), išlo však o aplikáciu právnej úpravy obsahujúcu prípad
analogický, teda nie o postup súdu zjavne svojvoľný. Odôvodnenie rozhodnutia krajského
súdu spĺňa kvalitu požadovanú čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa opiera
o vyčerpávajúcu argumentáciu ozrejmujúcu právnu úvahu vychádzajúcu zo zisteného
skutkového stavu vedúcu k právnemu záveru krajského súdu. Takýto záver je dôvodom,
pre ktorý mohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť v tejto časti aj ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na tieto skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2010