Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 40/2010
PDF · 196.57 KB
No categories available
III. ÚS 40/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
o prijatej sťažnosti Ing. O. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. B., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. O. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2007 p o r u š e n é
b o l i .
2. Ing. O. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý Ing. O. H. uhradiť trovy konania
v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právnej
zástupkyne advokátky JUDr. I. B., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 40/2010-9 z 26. januára 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. O. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2007.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že 3. augusta 2005 bol na okresnom súde proti
sťažovateľke podaný návrh na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd vydal 30. októbra
2005 platobný rozkaz, proti ktorému podala sťažovateľka 19. decembra 2005 odpor.
Okresný súd vykonal vo veci sťažovateľky niekoľko pojednávaní, ktoré následne odročil.
Sťažovateľka podala prvú sťažnosť na prieťahy v konaní už 31. júla 2007 a po jej
druhej sťažnosti z 20. júla 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 17. september
2009. Toto pojednávanie súd rovnako odročil.
Sťažovateľka vyslovila názor, že v konaní okresného súdu došlo k „evidentným
prieťahom“ spôsobujúcim jej „frustráciu z neistoty vyvolanej neúmerne dlhou dobou
riešenia sporu“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby
ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky Ing. O. H., trvale bytom: B. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené č1.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod spis, zn. 9C5/2007 bolo porušené.
Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis, zn.
9C5/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
Ing. O. H., trvale bytom: B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3 500,- € (slovom tritisíc päťsto euro), ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava IV
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
Okresný súd Bratislava IV je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 276,16 € (dva právne úkony á 131,13 € prevzatie a príprava a spísanie
sťažnosti; dva krát režijný paušál á 6,95 €) na účet právneho zástupcu sťažovateľky
do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojej predsedníčky. List sp. zn. Spr 3062/10 doručený ústavnému súdu
11. marca 2010 obsahoval podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania
a predsedníčka okresného súdu v ňom uviedla, že namietané konanie síce „nevykazuje
znaky právnej zložitosti, je však zložité po skutkovej stránke“, pretože účastníci konania
predkladali konajúcemu súdu veľké množstvo listinných dôkazov, ktoré opakovane
korigovali, a preštudovanie veci si v dôsledku toho vyžadovalo väčší časový priestor.
V liste bola predostretá táto argumentácia: «Platobný rozkaz vo veci bol súdom
vydaný v primeranej lehote po podaní návrhu na jeho vydanie. Odporkyňa v 2. rade podala
proti vydanému platobnému rozkazu odpor. Následne bola vec prevedená z oddelenia „Ro“
do oddelenia „C“.
Po prevedení veci do občianskoprávneho oddelenia dňa 17.1.2007 bolo vo veci
nariadených spolu päť pojednávaní. Prvé pojednávanie určené na deň 13.11.2007 bolo
zákonnou sudkyňou nariadené až dňa 19.7.2007, nakoľko potrebovala čas na oboznámenie
sa so spisovým materiálom, najmä založenými vyúčtovaniami.
Po vyjadrení odporkyne v 2. rade k veci (dňa 11.1.2008) a založení listín do spisu
súd opakovane uznesením zo dňa 19.5.2008 a tiež výzvou zo dňa 25.6.2008 vyzýval
navrhovateľa na doplnenie návrhu a špecifikáciu petitu, nakoľko jeho podania boli
rozporuplné.
Navrhovateľ návrh na začatie konania doplnil až dňa 16.1.2009 a dňa 26.1.2009.
Dňa 20.1.2009 a dňa 27.1.2009 sa konali riadne pojednávania, na ktorých boli
vypočutý účastníci konania.
Nakoľko v deň pojednávania 27.1.2009 boli do spisu založené rozsiahle dôkazné
listiny, súd pojednávanie musel odročiť za účelom ich naštudovania.
Pojednávanie určené na deň 17.9.2009 bolo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne
odročené (zákonná sudkyňa bola v dôsledku úrazu od 4.9. do 15.10.2009 práceneschopná).
Na poslednom /piatom pojednávaní dňa 3.11.2009 súd vo veci meritórne rozhodol.»
Podľa názoru okresného súdu „konanie bolo poznačené minimálnymi prieťahmi,
ktoré však nemali preukázateľne za následok spôsobenie ujmy sťažovateľke“. Prieťahy boli
spôsobené v najväčšej miere z objektívnych dôvodov, a to predovšetkým správaním
navrhovateľa, ktorý sťažoval postup konania svojou neprítomnosťou na určených termínoch
pojednávania a nereagoval na výzvy okresného súdu náležitým spôsobom.
V závere listu predsedníčka okresného súdu vyslovila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania.
Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu v liste
doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2010 uviedla, že sťažovateľka trvá v plnom rozsahu
na svojom vyjadrení obsiahnutom v sťažnosti.
Poukazujúc na právoplatné skončenie veci sťažovateľky právna zástupkyňa uviedla,
že „navrhujú vypustiť z návrhu rozhodnutia ÚS SR toto rozhodnutie:
Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9C
5/2007 konal bez zbytočných prieťahov.“.
Právna zástupkyňa v liste doručenom ústavnému súdu 11. mája 2010 oznámila, že
sťažovateľka netrvá na ústnom prerokovaní veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde, ústavný súd
z obsahu predmetného súdneho spisu a z vyjadrenia účastníkov konania zistil tieto
na posúdenie veci relevantné okolnosti:
Okresnému súdu bolo 21. septembra 2006 doručené oznámenie o neúspešnom
pokuse o doručenie zásielky odporcovi v 1. rade. Okresný súd uznesením z 20. decembra
2006 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatenia súdneho poplatku.
Sťažovateľka 4. januára 2007 uhradila uložený súdny poplatok. Okresný súd
9. augusta 2007 doručil odporcovi v 1. rade návrh, odpor a upovedomenie o termíne
pojednávania.
Okresný súd vykonal 31. januára 2008 pojednávania. Uznesením z 19. mája 2008
vyzval okresný súd navrhovateľa na špecifikáciu návrhu.
Okresný súd 1. júla 2008 vyzval navrhovateľa na doplnenie predloženej špecifikácie
návrhu, pričom mu lehotu na splnenie výzvy neurčil. Navrhovateľ reagoval na výzvu
16. januára 2009, keď doručil okresnému súdu listinné dôkazy. Okresný súd vykonal
20. januára 2009 pojednávanie.
Okresný súd vykonal 27. januára 2009 pojednávanie. Dňa 3. novembra 2009
na vykonanom pojednávaní rozhodol rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť
16. januára 2010.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý
právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi
konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1
OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria
ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je návrh
na zaplatenie sumy z titulu nedoplatku na nájomnom a úhradách spojených s užívaním bytu.
Vec nemožno považovať za právne zložitú, pretože tvorí bežnú súčasť rozhodovacej
činnosti prvostupňových súdov. Napokon túto skutočnosť uznal vo svojom stanovisku
z 1. marca 2010 aj samotný okresný súd. Ústavný súd konštatuje nenáročnosť veci aj
po skutkovej stránke a nestotožňuje sa s tvrdením okresného súdu o skutkovej zložitosti
veci danej postupným predkladaním množstva listinných dôkazov a ich opakovaným
korigovaním zo strany účastníkov konania, pretože je toho názoru, že bolo povinnosťou
súdu zabezpečiť efektívny postup využitím inštitútov poskytovaných Občianskych súdnym
poriadkom, a usmerniť tak účastníkov ku včasnému a komplexnému predloženiu
relevantných listinných dôkazov.
2. V správaní sťažovateľky neboli zistené žiadne momenty, ktoré by mali negatívny
dopad na rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd pri preskúmaní postupu súdu v posudzovanom konaní zistil obdobia
nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka,
ktoré sa premietli do zbytočných prieťahov v konaní v celkovom trvaní 2 rokov a 3
mesiacov.
Ide o obdobie od 21. septembra 2006, keď bolo okresnému súdu doručené
od kompetentného subjektu oznámenie o neúspešnom pokuse o doručenie zásielky
odporcovi v 1. rade, do 20. decembra 2006, keď okresný súd uznesením uložil sťažovateľke
povinnosť zaplatenia súdneho poplatku (nečinnosť v trvaní 3 mesiacov).
Obdobím nečinnosti v rozsahu 7 mesiacov je úsek od 4. januára 2007, keď
sťažovateľka uhradila uložený súdny poplatok, do 9. augusta 2007, keď okresný súd doručil
odporcovi v 1. rade návrh, odpor a upovedomenie o termíne pojednávania.
Krátkodobejším obdobím nečinnosti v rozsahu 3 mesiacov je konanie poznačené
od 31. januára 2008, keď okresný súd vykonal pojednávania, do 19. mája 2008, keď
okresný súd uznesením vyzval navrhovateľa na špecifikáciu návrhu.
Šesťmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu bolo zistené aj v rozmedzí od 1.
júla 2008, keď okresný súd vyzval navrhovateľa na doplnenie predloženej špecifikácie
návrhu, do 20. januára 2009, keď okresný súd vykonal po doručení listinných dôkazov
navrhovateľom (16. januára 2009) pojednávanie.
Napokon najrozsiahlejším obdobím nečinnosti predstavujúcim 8 mesiacov je časť
konania počnúc 27. januárom 2009, keď okresný súd vykonal pojednávanie, do 3. novembra
2009, keď vykonal ďalšie pojednávanie, na ktorom prijal vo veci rozsudok.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Za nesústredenú činnosť okresného súdu v posudzovanom konaní ústavný súd
považuje jeho postup, keď 1. júla 2008 vyzval navrhovateľa na doplnenie predloženej
špecifikácie návrhu, avšak neurčil navrhovateľovi lehotu na splnenie predmetnej výzvy,
na ktorú za takýchto okolností navrhovateľ reagoval až s odstupom niekoľkých mesiacov,
a to 16. januára 2009.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
Postup okresného súdu vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti, s prihliadnutím na
celkovú dobu konania (viac ako 4 roky ) a na jeho nesústredenú činnosť nemožno
považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd síce vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva n prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote, avšak vzhľadom na okolnosť, že konanie na okresnom súde bolo v čase
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd neprikázal
okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 3 500 € z dôvodu „psychickej traumy“ spôsobenej podľa vyjadrenia sťažovateľky
prieťahmi v namietanom konaní.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu
800 €. Táto suma zohľadňuje doterajšiu dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím
na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu
sťažovateľky.
Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať aj náhradu
trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 414,50 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) patrí odmena v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 €
Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky), teda spolu 245,70 €. Za tretí úkon (písomné
podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 6. apríla 2010) ústavný súd náhradu
nepriznal, keďže ho nepovažoval za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci. Ústavný súd
priznal teda sťažovateľke úhradu trov konania v sume 245,70 €.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2010