Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 188/2010
PDF · 249.19 KB
No categories available
IV. ÚS 188/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. K., Ž., osobitného správcu konkurznej podstaty
úpadcu U..., Z., zastúpeného spoločnosťou s ručením obmedzeným Právny dom – advokáti,
B, konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. M., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní vedenom pod
sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesením z 8. júna 2009 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Ľ. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2009 doručená sťažnosť Ing. Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesením z 8. júna 2009
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je osobitným správcom konkurznej
podstaty úpadcu U..., Z. V konkurznom konaní na majetok úpadcu vedenom pod sp. zn.
51-24 K 294/94 mu krajský súd uznesením z 8. júna 2009 podľa § 8 ods. 4 zákona
č. 328/1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov uložil poriadkovú
pokutu v sume 300 €. Dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty bola podľa krajského súdu
skutočnosť, že sťažovateľ nesplnil právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie, ktorým
bol zaviazaný vyplatiť veriteľom úpadcu výťažok speňaženia konkurznej podstaty.
Sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu bol poškodený na svojich
právach, „a to tým, že uvedené súdy pochybili pri svojej rozhodovacej činnosti, v dôsledku
čoho je sťažovateľ sankcionovaný za stav, ktorý nespôsobil a za ktorý nezodpovedá. Ďalej
sťažovateľ tvrdí, že nečinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici poškodzovanie práv
sťažovateľa trvá, nakoľko Krajský súd v Banskej Bystrici je jediný orgán, oprávnený vo veci
rozhodnúť (vydaním nového rozvrhového uznesenia).“.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
«V predmetnom konkurznom konaní vydal Krajský súd Banská Bystrica (ďalej aj len
„Krajský súd“) dňa 07. 12. 2006 pod sp. zn. 51-24 K 294/96-1330 rozvrhové uznesenie,
ktorým bolo rozhodnuté, v akom rozsahu majú byť konkurzní veritelia osobitným správcom
uspokojení z výťažku konkurznej podstaty. Proti uzneseniu Krajského súdu podal odvolanie
správca konkurznej podstaty JUDr. I. Č...
Krajský súd dňa 16. 1. 2007 vydal opravné uznesenie, ktorým upravil výšku
uspokojenia jednotlivých veriteľov. Toto uznesenie nie je pre samotnú hmotno-právnu
stránku sťažnosti podstatné, sťažovateľ však naň poukazuje v súvislosti s nekonaním
Krajského súdu ako je v sťažnosti uvedené nižšie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) uznesením zo dňa
27. 03. 2007, číslo konania 1 Obo/20/2007 rozhodol o podanom odvolaní správcu
konkurznej podstaty JUDr. I. Č. tak, že zrušil časť rozvrhového uznesenia Krajského súdu,
konkrétne časť týkajúcu sa odmeny správcu konkurznej podstaty JUDr. I. Č., pričom
zostávajúcu časť rozvrhového uznesenia Krajského súdu ponechal v platnosti.
Sťažovateľ tvrdí, že uvedeným postupom vznikol protiprávny stav, nakoľko Najvyšší
súd mal rozvrhové uznesenie zrušiť ako celok. Tým, že napadnuté rozhodnutie zrušil iba
v časti odmeny správcu JUDr. Č., vytvoril stav, ktorý sa premietol do ďalšieho vývoja
konkurzného konania, ako je uvedené nižšie. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu nie
je preskúmateľné a sťažovateľ nie je osobou oprávnenou podať proti nemu opravný
prostriedok.
Je zrejmé, že tým, že NS SR zrušil rozvrhové uznesenie iba v časti odmeny správcu
konkurznej podstaty JUDr. I. Č. (ktorému v pôvodnom rozvrhovom uznesení bola priznaná
nižšia odmena) a zvyšnú časť rozvrhu ponechal v platnosti, došlo k tomu, že rozvrh, tak ako
mal byť realizovaný podľa vtedajšieho právneho stavu veci, bol nevykonateľný, nakoľko
odmena správcu konkurznej podstaty tvorí súčasť rozvrhu a bez právoplatného rozhodnutia
súdu o jej výške nebolo možné celkový rozvrh vykonať. Uznesením Krajského súdu zo dňa
7. 12. 2006 a uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 27. 3. 2007 vznikol taký stav
vykonateľných rozhodnutí, podľa ktorých sťažovateľ mal vyplatiť veriteľom a správcovi
sumu, ktorá prevyšovala aktuálnu hodnotu konkurznej podstaty.»
Na základe uznesenia najvyššieho súdu z 27. marca 2007 krajský súd následne
vykonával šetrenie s cieľom zistenia odmeny správcu konkurznej podstaty. Dňa 2. januára
2009 vydal krajský súd nové rozvrhové uznesenie č. k. 51-24 K 294/96-Ďu-1442, v ktorom
rozhodol o odmene správcu konkurznej podstaty. Sťažovateľ poukazuje na to, že v období
od vydania pôvodného rozvrhového uznesenia (t. j. od 7. decembra 2006) do 2. januára
2009, keď bolo vydané nové rozvrhové uznesenie, došlo „v dôsledku odôvodnených
nákladov spojených so správou podstaty (pohľadávky proti podstate) k zmenšeniu majetku
konkurznej podstaty, z ktorej je možné uspokojiť pohľadávku veriteľov. Toto zníženie bolo
sťažovateľom riadne zdokumentované, zaúčtované a predložené Krajskému súdu.
Sťažovateľ opakovane upozorňoval na túto skutočnosť a opakovane žiadal Krajský súd, aby
pri vydávaní nového rozvrhového uznesenia zohľadnil aktuálny stav majetku podstaty a aby
rozvrhovým uznesením rozhodol nielen o odmene správcu JUDr. Č. (teda v časti Najvyšším
súdom zrušeného pôvodného rozvrhového uznesenia), ale aby vydal úplne nové rozvrhové
uznesenie, v ktorom bude zohľadnený aktuálny stav konkurznej podstaty.“.
Napriek opakovaným upozorneniam sťažovateľa adresovaným krajskému súdu, že
v konkurznej podstate nie je dostatok finančných prostriedkov na realizáciu pôvodného
rozvrhového uznesenia, vydal krajský súd 2. januára 2009 už spomínané nové rozvrhové
uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté iba o odmene správcu konkurznej podstaty, avšak
námietkami, pripomienkami a žiadosťami sťažovateľa sa krajský súd v tomto uznesení
vôbec nezaoberal. Krajský súd v dôsledku uvedeného vydal podľa sťažovateľa uznesenie,
ktorým ho zaviazal na plnenie, o ktorom v čase vydania rozhodnutia vedel, že je nemožné.
Krajský súd napriek opakovanej žiadosti sťažovateľa z 24. apríla 2009, aby vydal
nové rozvrhové uznesenie, ktorým by sa dosiahlo zosúladenie „nemožného právneho stavu
so skutočnosťou“, tak neurobil tvrdiac, že mu to právna úprava vzťahujúca sa na predmetné
konkurzné konanie neumožňuje. S týmto názorom sťažovateľ nesúhlasí a uvádza prípady,
v ktorých sa tak už v minulosti stalo. V súvislosti s tým vyslovuje tiež názor, že „ak zákon
bližšie neupravuje niektoré práva a povinnosti, je povinnosťou súdu vychádzať
zo základných princípov stanovených Ústavou Slovenskej republiky“.
V nadväznosti na žiadosť sťažovateľa o vydanie nového rozvrhového uznesenia mu
krajský súd 8. júna 2009 uložil poriadkovú pokutu za to, že neplní pôvodné rozvrhové
uznesenia, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že sú od začiatku objektívne nevykonateľné.
O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o uložení poriadkovej pokuty
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009, ktorým rozhodnutie
krajského súdu potvrdil.
S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, «že konaním a rozhodovacou
činnosťou Krajského súdu Banská Bystrica v konkurznom konaní, v ktorom bola
sťažovateľovi ako osobitnému správcovi úpadcu uznesením Krajského súdu Banská Bystrica
zo dňa 08. 06. 2009 spisová značka 51-24 K 294/96-1475 určená povinnosť zaplatiť
poriadkovú pokutu vo výške 300,- EUR z dôvodu nesplnenia rozvrhového uznesenia,
a následným potvrdením tohto uznesenia NS SR (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom jeho
doručenia sťažovateľovi) došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa,
vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne č1. 46 ods. 1 „každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“».
K porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dochádza podľa neho tým, že krajský súd odmieta
vydať nové rozvrhové uznesenie, na základe ktorého by bolo možné uspokojiť konkurzných
veriteľov.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej tak, že zruší:
„- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 06. 2009, sp. zn.
51-24 K 294/96-1475
- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2009 číslo konania
- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 03. 2007 číslo konania
- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 1. 2009 sp. zn.
51-24 K 294/96-1442.
Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zakázal Krajskému
súdu v Banskej Bystrici ukladať sťažovateľovi poriadkové pokuty z toho dôvodu, že ako
osobitný správca neplní doteraz v konaní 51-24 K 294/96 vydané rozvrhové uznesenia.
Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zaviazal Krajský súd
Banská Bystrica na vydanie rozvrhového uznesenia, ktorým v konaní 51-24 K 294/96 medzi
konkurzných veriteľov úpadcu rozvrhne na rozdelenie sumu rovnajúcu sa aktuálnemu
účtovnému zostatku peňažných prostriedkov na účte úpadcu ku dňu vydania uznesenia.
Sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred
Ústavným súdom... v celkovej sume 267,44 Eur.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súlade s už uvedenými zásadami predbežne prerokoval sťažnosť
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho
uznesením z 8. júna 2009
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesením z 8. júna 2009,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať len v prípade, ak takúto ochranu
nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k označenému postupu a uzneseniu krajského súdu ako súdu prvého
stupňa sťažovateľ využil ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na najvyšší súd, ktorý
na základe podaného odvolania vo veci konal a rozhodol. Právo najvyššieho súdu
preskúmať na základe podaného riadneho opravného prostriedku namietaný postup
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesenie z 8. júna
2009, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovmu základnému právu vylučuje právomoc
ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu
v označenej konkurznej veci a postup predchádzajúci jeho vydaniu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho
základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 mu bola doručená 30. novembra 2009, pričom z odtlačku
poštovej pečiatky na obálke obsahujúcej sťažnosť zároveň zistil, že bola podaná na poštovú
prepravu 27. novembra 2009.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 nadobudlo právoplatnosť 25. septembra 2009. Vzhľadom
na dátum odovzdania zásielky obsahujúcej sťažnosť na poštovú prepravu Slovenskej pošte,
Banská Bystrica 11 (k čomu došlo, ako už bolo uvedené 27. novembra 2009), je zrejmé, že
sťažovateľ tak urobil jeden deň po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
pripomína, že na základe ustálenej praxe považuje lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde za lehotu procesnoprávnu. Posledným dňom, keď sťažovateľ mohol podať
sťažnosť proti uvedenému uzneseniu, bol pondelok 26. októbra 2009, keďže koniec
dvojmesačnej lehoty pripadol na nedeľu 25. októbra 2009.
Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za dostatočne preukázané podanie
sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne
napr. III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07, IV. ÚS 156/08). Keďže zmeškanie lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
podanú oneskorene.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.
51-24 K 294/96
K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy dochádza podľa sťažovateľa tým, že krajský súd odmieta vydať nové
rozvrhové uznesenie, na základe ktorého by bolo možné uspokojiť konkurzných veriteľov.
S opakovanými žiadosťami sťažovateľa o vydanie nového rozvrhového uznesenia
rešpektujúceho aktuálny skutkový stav sa vysporiadal najvyšší súd v uznesení sp. zn.
5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 odmietnuc túto požiadavku sťažovateľa s tým, že nemá
právomoc dodatočne meniť právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie krajského súdu
č. k. 51-24 K 4196-1330 zo 7. decembra 2006 v znení opravného uznesenia č. k.
51-24 K 294/96-335 zo 16. januára 2007 (zrušené najvyšším súdom len v časti týkajúcej sa
odmeny správcu konkurznej podstaty).
Posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy by vzhľadom na podstatu jeho tvrdení bolo možné iba v tom prípade, ak by ústavný
súd prisvedčil jeho názoru, že krajský súd je v okolnostiach daného prípadu povinný vydať
nové rozvrhové uznesenie, t. j. že nerešpektovaním žiadosti sťažovateľa o jeho vydanie
porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K takémuto záveru by však ústavný
súd mohol dospieť iba za predpokladu, že by označil za arbitrárny alebo ústavne
neakceptovateľný názor najvyššieho súdu o nedostatku právomoci dodatočne meniť
právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie krajského súdu vyslovený v jeho uznesení
sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu
č. k. 51-24 K 294/96-1475 z 8. júna 2009 o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi.
Keďže ústavný súd vzhľadom na oneskorené podanie sťažnosti v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nemôže toto rozhodnutie vecne preskúmavať
z hľadiska kritérií jeho ústavnej udržateľnosti, táto skutočnosť mu neumožňuje ani zistenie
príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a prípadným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z toho dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Ďalej ústavný súd uvádza,
že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd hodnotil ako podstatný nedostatok náležitostí sťažnosti sťažovateľa to,
že v jej petite neoznačil žiadne konkrétne základné právo, porušenie ktorého svojou
sťažnosťou namieta. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný
návrhom na rozhodnutie (petitom). Sťažovateľ však v petite sťažnosti navrhuje iba zrušenie
označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu bez konkretizácie, ktorými
právoplatnými rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi mali byť jeho základné
práva alebo slobody porušené, ako tiež bez toho, aby sa vôbec domáhal vyslovenia
porušenia svojich základných práv alebo slobôd [§ 50 ods. 1 písm. a) a b) zákona
o ústavnom súde]. Rozhodovanie o zrušení sťažovateľom označených rozhodnutí by
prichádzalo do úvahy len v súvislosti s vyslovením porušenia jeho práv alebo slobôd
(čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy). Zrušenie právoplatného rozhodnutia v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bez spojitosti s vyslovením porušenia práv alebo slobôd
sťažovateľa ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že v sťažnosti nie je návrh
rozhodnutia (petit) vymedzený dostatočne presne, určito a zrozumiteľne [v súlade s čl. 127
ods. 2 a 3 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde], teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (obdobne pozri napr.
III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04).
Na základe uvedeného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v predmetnej
veci je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným advokátom, ktorý sťažnosť podpísal a opatril
svojou pečiatkou. Za daných okolností ústavný súd poukazujúc aj na svoju predchádzajúcu
judikatúru pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký
vyplýva zo sťažnosti, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04).
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že nespĺňala náležitosti kvalifikovaného
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde, pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
zároveň odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
V nadväznosti na tento záver sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa
uplatnenými v jeho sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2010