Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 188/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. K., Ž., osobitného správcu konkurznej podstaty

úpadcu U..., Z., zastúpeného spoločnosťou s ručením obmedzeným Právny dom – advokáti,

B, konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. M., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní vedenom pod

sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesením z 8. júna 2009 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2009 doručená sťažnosť Ing. Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesením z 8. júna 2009

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2009 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je osobitným správcom konkurznej

podstaty úpadcu U..., Z. V konkurznom konaní na majetok úpadcu vedenom pod sp. zn.

51-24 K 294/94 mu krajský súd uznesením z 8. júna 2009 podľa § 8 ods. 4 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov uložil poriadkovú

pokutu v sume 300 €. Dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty bola podľa krajského súdu

skutočnosť, že sťažovateľ nesplnil právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie, ktorým

bol zaviazaný vyplatiť veriteľom úpadcu výťažok speňaženia konkurznej podstaty.

Sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu bol poškodený na svojich

právach, „a to tým, že uvedené súdy pochybili pri svojej rozhodovacej činnosti, v dôsledku

čoho je sťažovateľ sankcionovaný za stav, ktorý nespôsobil a za ktorý nezodpovedá. Ďalej

sťažovateľ tvrdí, že nečinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici poškodzovanie práv

sťažovateľa trvá, nakoľko Krajský súd v Banskej Bystrici je jediný orgán, oprávnený vo veci

rozhodnúť (vydaním nového rozvrhového uznesenia).“.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«V predmetnom konkurznom konaní vydal Krajský súd Banská Bystrica (ďalej aj len

„Krajský súd“) dňa 07. 12. 2006 pod sp. zn. 51-24 K 294/96-1330 rozvrhové uznesenie,

ktorým bolo rozhodnuté, v akom rozsahu majú byť konkurzní veritelia osobitným správcom

uspokojení z výťažku konkurznej podstaty. Proti uzneseniu Krajského súdu podal odvolanie

správca konkurznej podstaty JUDr. I. Č...

Krajský súd dňa 16. 1. 2007 vydal opravné uznesenie, ktorým upravil výšku

uspokojenia jednotlivých veriteľov. Toto uznesenie nie je pre samotnú hmotno-právnu

stránku sťažnosti podstatné, sťažovateľ však naň poukazuje v súvislosti s nekonaním

Krajského súdu ako je v sťažnosti uvedené nižšie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) uznesením zo dňa

27. 03. 2007, číslo konania rozhodol o podanom odvolaní správcu

konkurznej podstaty JUDr. I. Č. tak, že zrušil časť rozvrhového uznesenia Krajského súdu,

konkrétne časť týkajúcu sa odmeny správcu konkurznej podstaty JUDr. I. Č., pričom

zostávajúcu časť rozvrhového uznesenia Krajského súdu ponechal v platnosti.

Sťažovateľ tvrdí, že uvedeným postupom vznikol protiprávny stav, nakoľko Najvyšší

súd mal rozvrhové uznesenie zrušiť ako celok. Tým, že napadnuté rozhodnutie zrušil iba

v časti odmeny správcu JUDr. Č., vytvoril stav, ktorý sa premietol do ďalšieho vývoja

konkurzného konania, ako je uvedené nižšie. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu nie

je preskúmateľné a sťažovateľ nie je osobou oprávnenou podať proti nemu opravný

prostriedok.

Je zrejmé, že tým, že NS SR zrušil rozvrhové uznesenie iba v časti odmeny správcu

konkurznej podstaty JUDr. I. Č. (ktorému v pôvodnom rozvrhovom uznesení bola priznaná

nižšia odmena) a zvyšnú časť rozvrhu ponechal v platnosti, došlo k tomu, že rozvrh, tak ako

mal byť realizovaný podľa vtedajšieho právneho stavu veci, bol nevykonateľný, nakoľko

odmena správcu konkurznej podstaty tvorí súčasť rozvrhu a bez právoplatného rozhodnutia

súdu o jej výške nebolo možné celkový rozvrh vykonať. Uznesením Krajského súdu zo dňa

7. 12. 2006 a uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 27. 3. 2007 vznikol taký stav

vykonateľných rozhodnutí, podľa ktorých sťažovateľ mal vyplatiť veriteľom a správcovi

sumu, ktorá prevyšovala aktuálnu hodnotu konkurznej podstaty.»

Na základe uznesenia najvyššieho súdu z 27. marca 2007 krajský súd následne

vykonával šetrenie s cieľom zistenia odmeny správcu konkurznej podstaty. Dňa 2. januára

2009 vydal krajský súd nové rozvrhové uznesenie č. k. 51-24 K 294/96-Ďu-1442, v ktorom

rozhodol o odmene správcu konkurznej podstaty. Sťažovateľ poukazuje na to, že v období

od vydania pôvodného rozvrhového uznesenia (t. j. od 7. decembra 2006) do 2. januára

2009, keď bolo vydané nové rozvrhové uznesenie, došlo „v dôsledku odôvodnených

nákladov spojených so správou podstaty (pohľadávky proti podstate) k zmenšeniu majetku

konkurznej podstaty, z ktorej je možné uspokojiť pohľadávku veriteľov. Toto zníženie bolo

sťažovateľom riadne zdokumentované, zaúčtované a predložené Krajskému súdu.

Sťažovateľ opakovane upozorňoval na túto skutočnosť a opakovane žiadal Krajský súd, aby

pri vydávaní nového rozvrhového uznesenia zohľadnil aktuálny stav majetku podstaty a aby

rozvrhovým uznesením rozhodol nielen o odmene správcu JUDr. Č. (teda v časti Najvyšším

súdom zrušeného pôvodného rozvrhového uznesenia), ale aby vydal úplne nové rozvrhové

uznesenie, v ktorom bude zohľadnený aktuálny stav konkurznej podstaty.“.

Napriek opakovaným upozorneniam sťažovateľa adresovaným krajskému súdu, že

v konkurznej podstate nie je dostatok finančných prostriedkov na realizáciu pôvodného

rozvrhového uznesenia, vydal krajský súd 2. januára 2009 už spomínané nové rozvrhové

uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté iba o odmene správcu konkurznej podstaty, avšak

námietkami, pripomienkami a žiadosťami sťažovateľa sa krajský súd v tomto uznesení

vôbec nezaoberal. Krajský súd v dôsledku uvedeného vydal podľa sťažovateľa uznesenie,

ktorým ho zaviazal na plnenie, o ktorom v čase vydania rozhodnutia vedel, že je nemožné.

Krajský súd napriek opakovanej žiadosti sťažovateľa z 24. apríla 2009, aby vydal

nové rozvrhové uznesenie, ktorým by sa dosiahlo zosúladenie „nemožného právneho stavu

so skutočnosťou“, tak neurobil tvrdiac, že mu to právna úprava vzťahujúca sa na predmetné

konkurzné konanie neumožňuje. S týmto názorom sťažovateľ nesúhlasí a uvádza prípady,

v ktorých sa tak už v minulosti stalo. V súvislosti s tým vyslovuje tiež názor, že „ak zákon

bližšie neupravuje niektoré práva a povinnosti, je povinnosťou súdu vychádzať

zo základných princípov stanovených “.

V nadväznosti na žiadosť sťažovateľa o vydanie nového rozvrhového uznesenia mu

krajský súd 8. júna 2009 uložil poriadkovú pokutu za to, že neplní pôvodné rozvrhové

uznesenia, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že sú od začiatku objektívne nevykonateľné.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o uložení poriadkovej pokuty

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júla 2009, ktorým rozhodnutie

krajského súdu potvrdil.

S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, «že konaním a rozhodovacou

činnosťou Krajského súdu Banská Bystrica v konkurznom konaní, v ktorom bola

sťažovateľovi ako osobitnému správcovi úpadcu uznesením Krajského súdu Banská Bystrica

zo dňa 08. 06. 2009 spisová značka 51-24 K 294/96-1475 určená povinnosť zaplatiť

poriadkovú pokutu vo výške 300,- EUR z dôvodu nesplnenia rozvrhového uznesenia,

a následným potvrdením tohto uznesenia NS SR (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom jeho

doručenia sťažovateľovi) došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa,

vyplývajúcich z , a to konkrétne č1. 46 ods. 1 „každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“».

K porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa dochádza podľa neho tým, že krajský súd odmieta

vydať nové rozvrhové uznesenie, na základe ktorého by bolo možné uspokojiť konkurzných

veriteľov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej tak, že zruší:

„- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 06. 2009, sp. zn.

51-24 K 294/96-1475

- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2009 číslo konania

- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 03. 2007 číslo konania

- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 1. 2009 sp. zn.

51-24 K 294/96-1442.

Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zakázal Krajskému

súdu v Banskej Bystrici ukladať sťažovateľovi poriadkové pokuty z toho dôvodu, že ako

osobitný správca neplní doteraz v konaní 51-24 K 294/96 vydané rozvrhové uznesenia.

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zaviazal Krajský súd

Banská Bystrica na vydanie rozvrhového uznesenia, ktorým v konaní 51-24 K 294/96 medzi

konkurzných veriteľov úpadcu rozvrhne na rozdelenie sumu rovnajúcu sa aktuálnemu

účtovnému zostatku peňažných prostriedkov na účte úpadcu ku dňu vydania uznesenia.

Sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred

Ústavným súdom... v celkovej sume 267,44 Eur.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súlade s už uvedenými zásadami predbežne prerokoval sťažnosť

podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho

uznesením z 8. júna 2009

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesením z 8. júna 2009,

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať len v prípade, ak takúto ochranu

nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k označenému postupu a uzneseniu krajského súdu ako súdu prvého

stupňa sťažovateľ využil ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na najvyšší súd, ktorý

na základe podaného odvolania vo veci konal a rozhodol. Právo najvyššieho súdu

preskúmať na základe podaného riadneho opravného prostriedku namietaný postup

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesenie z 8. júna

2009, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovmu základnému právu vylučuje právomoc

ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu

v označenej konkurznej veci a postup predchádzajúci jeho vydaniu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2009

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho

základného práva upraveného v uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2009 mu bola doručená 30. novembra 2009, pričom z odtlačku

poštovej pečiatky na obálke obsahujúcej sťažnosť zároveň zistil, že bola podaná na poštovú

prepravu 27. novembra 2009.

Sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia (m. m. , , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2009 nadobudlo právoplatnosť 25. septembra 2009. Vzhľadom

na dátum odovzdania zásielky obsahujúcej sťažnosť na poštovú prepravu Slovenskej pošte,

Banská Bystrica 11 (k čomu došlo, ako už bolo uvedené 27. novembra 2009), je zrejmé, že

sťažovateľ tak urobil jeden deň po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

na podanie sťažnosti podľa . Ústavný súd

pripomína, že na základe ustálenej praxe považuje lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde za lehotu procesnoprávnu. Posledným dňom, keď sťažovateľ mohol podať

sťažnosť proti uvedenému uzneseniu, bol pondelok 26. októbra 2009, keďže koniec

dvojmesačnej lehoty pripadol na nedeľu 25. októbra 2009.

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za dostatočne preukázané podanie

sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne

napr. , , ). Keďže zmeškanie lehoty na podanie

ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

podanú oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.

51-24 K 294/96

K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

dochádza podľa sťažovateľa tým, že krajský súd odmieta vydať nové

rozvrhové uznesenie, na základe ktorého by bolo možné uspokojiť konkurzných veriteľov.

S opakovanými žiadosťami sťažovateľa o vydanie nového rozvrhového uznesenia

rešpektujúceho aktuálny skutkový stav sa vysporiadal najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 30. júla 2009 odmietnuc túto požiadavku sťažovateľa s tým, že nemá

právomoc dodatočne meniť právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie krajského súdu

č. k. 51-24 K 4196-1330 zo 7. decembra 2006 v znení opravného uznesenia č. k.

51-24 K 294/96-335 zo 16. januára 2007 (zrušené najvyšším súdom len v časti týkajúcej sa

odmeny správcu konkurznej podstaty).

Posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

by vzhľadom na podstatu jeho tvrdení bolo možné iba v tom prípade, ak by ústavný

súd prisvedčil jeho názoru, že krajský súd je v okolnostiach daného prípadu povinný vydať

nové rozvrhové uznesenie, t. j. že nerešpektovaním žiadosti sťažovateľa o jeho vydanie

porušil jeho základné právo podľa . K takémuto záveru by však ústavný

súd mohol dospieť iba za predpokladu, že by označil za arbitrárny alebo ústavne

neakceptovateľný názor najvyššieho súdu o nedostatku právomoci dodatočne meniť

právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie krajského súdu vyslovený v jeho uznesení

sp. zn. z 30. júla 2009, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu

č. k. 51-24 K 294/96-1475 z 8. júna 2009 o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi.

Keďže ústavný súd vzhľadom na oneskorené podanie sťažnosti v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nemôže toto rozhodnutie vecne preskúmavať

z hľadiska kritérií jeho ústavnej udržateľnosti, táto skutočnosť mu neumožňuje ani zistenie

príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a prípadným porušením

základného práva sťažovateľa podľa . Z toho dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Ďalej ústavný súd uvádza,

že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom ustanovené v a a .

Ústavný súd hodnotil ako podstatný nedostatok náležitostí sťažnosti sťažovateľa to,

že v jej petite neoznačil žiadne konkrétne základné právo, porušenie ktorého svojou

sťažnosťou namieta. Ústavný súd je podľa viazaný

návrhom na rozhodnutie (petitom). Sťažovateľ však v petite sťažnosti navrhuje iba zrušenie

označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu bez konkretizácie, ktorými

právoplatnými rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi mali byť jeho základné

práva alebo slobody porušené, ako tiež bez toho, aby sa vôbec domáhal vyslovenia

porušenia svojich základných práv alebo slobôd [§ 50 ods. 1 písm. a) a b) zákona

o ústavnom súde]. Rozhodovanie o zrušení sťažovateľom označených rozhodnutí by

prichádzalo do úvahy len v súvislosti s vyslovením porušenia jeho práv alebo slobôd

( prvej vety ). Zrušenie právoplatného rozhodnutia v konaní o sťažnosti

podľa bez spojitosti s vyslovením porušenia práv alebo slobôd

sťažovateľa ani neumožňujú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že v sťažnosti nie je návrh

rozhodnutia (petit) vymedzený dostatočne presne, určito a zrozumiteľne [v súlade s čl. 127

ods. 2 a 3 a ], teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (obdobne pozri napr.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v predmetnej

veci je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným advokátom, ktorý sťažnosť podpísal a opatril

svojou pečiatkou. Za daných okolností ústavný súd poukazujúc aj na svoju predchádzajúcu

judikatúru pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký

vyplýva zo sťažnosti, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že nespĺňala náležitosti kvalifikovaného

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde, pri predbežnom prerokovaní podľa

zároveň odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

V nadväznosti na tento záver sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa

uplatnenými v jeho sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010