Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 211/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. E. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na život podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na slobodu a bezpečnosť podľa čl.

5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v súvislosti s nekonaním o jej

žiadosti „o policajnú ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57 v B.“ z 30.

marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. E. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010

faxom a následne 10. mája 2010 poštou doručená sťažnosť PhDr. E. H., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), práva na život podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“),

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v súvislosti s

nekonaním o jej žiadosti „o policajnú ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č.

57 v B.“ z 30. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«PhDr. E. H. som obeť trestných činov v akútnom ohrození života, novinárka, členka

S., informovaná o obnovení zákazky na moju likvidáciu v sieti jednotlivcov z polície,

prokuratúry a súdov, tak ako v roku 2004, 2005, 2008 a 2009, keď som listinnými

podaniami a osobnými výpoveďami žiadala orgány subjektov ochrany práva, aby si splnili

zákonnú povinnosť z SR a z odvodených zákonov, a neporušovali ustanovenia

medzinárodných zmlúv, najmä Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských

práv... v kauze privatizačného podvodu štátneho podniku Š., privatizovaného spoločnosťou

W., spol. s r. o., dňa 20. 11. 1996 a v následnej bezprecedentnej nezákonnej ochrane osôb

spojených s touto privatizáciou, najmä Ing. S. R., Ing. P. H., JUDr. E. Š., advokáta, MUDr.

Ľ. P., súdneho exekútora, Ing. N. B., bývalého prokuristu S. s. r. o., JUDr. M. B. a ďalších,

aj za cenu porušenia zákonného zákazu konania proti ľudskosti.

Podaním zo dňa 06. 05. 2010 obrátila som sa, vo veci mojej žiadosti zo dňa 30. 03.

2009, o policajnú ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57 v B. na JUDr. V.

P., podpredsedníčku vlády SR, ministerku spravodlivosti SR, Mgr. R. K., podpredsedu vlády

SR, ministra vnútra SR, JUDr. D. T., generálneho prokurátora SR, so I. Žiadosťou o

bezodkladné rozhodnutie vo veci mojej žiadosti zo dňa 30. 03. 2009, A. o Policajnú

ochranu, B. o Policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57 v B., pri kontrole priestorov

bytu, dokladov a dokumentov v byte sa nachádzajúcich, aby som mohla, po zaistení tohto

bytu, ako miesta činu, bez obáv o život a zdravie byt opätovne užívať, so II. Žiadosťou o

nevystavovanie ma ďalšiemu stupňujúcemu sa riziku, že prídem o život..., spôsobmi

napĺňajúcimi znaky početných trestných činov. ...

Žiadosti o policajnú ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57, v B.

predchádzala v dňoch 25. a 26. 03. 2009 nezákonná, 25 hodín kontinuálne trvajúca

prehliadka nebytových priestorov v B., ktorých som nájomca, bez liekov aj onkologickej

pacientky, ktoré mi polícia z OR PZ T. neumožnili zabezpečiť a užiť, a bezprostredne po nej

nezákonná prehliadka bytu č. 57 v B., bez predloženia súdneho príkazu na tento úkon, v

mojej neprítomnosti a bez môjho vedomia. Obe vykonané policajtmi z OR PZ T., vedenými

mjr. Ing. P. Č., vo veci ČVS:ORP-226/OdV-TO-2004, v ktorej som oznamovateľkou

trestného činu podaním z roku 2004, ktorého sa dopustil Ing. S. R. nezákonným zadržaním

sumy najmenej 9 400 000 Sk, patriacej spoločnosti W., spol. s r. o. Žiadosti o policajnú

ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57 v B. predchádzala aj manipulácia

mjr. Ing. P. Č., vyšetrovateľa OR PZ T., s vyšetrovacími spismi ČVS: ORP-226/OdV-TO-

2004, ČVS: ORP-67/OdV-TO-2004, zákonom zakázaným postupom, zmenami obsahu

spisov, odstraňovaním listinných dôkazov z nich, v záujme beztrestnosti konaní Ing. S. R.

vedúcich k jeho nezákonnému obohateniu.

Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR,

o mojej žiadosti zo dňa 30. 03. 2009 o policajnú ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe

do bytu č. 57 v B., z dôvodov v nej uvedených, v rámci svojich kompetencií, do dnešného

dňa nerozhodli. Vyše roka sa zdržiavam mimo bytu č. 57 v B., bránia mi v tom dôvodné

obavy o moju bezpečnosť a život. Spôsobená mi je fyzická a psychická ujma, prežívam

stresy z uvádzaných skutočností, vyvolali vo mne občiansku bezmocnosť a ľudskú

nemohúcnosť, majú vplyv aj na môj onkologickým ochorením poškodený zdravotný stav a

účinky onkologickej liečby oslabujú.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra

SR, v rámci svojich kompetencií, porušili základné právo sťažovateľky, PhDr. E. H., na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené SR, porušili

právo sťažovateľky na ochranu života, zdravia, podľa čl. 2 Európskeho dohovoru o ochrane

základných ľudských práv a základných slobôd, porušili právo sťažovateľky na ochranu jej

osobnej bezpečnosti podľa čl. 5 Dodatkového protokolu č. 4 Európskeho dohovoru...,

porušili právo sťažovateľky na ochranu práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru... vo veci Žiadosti sťažovateľky zo dňa

30. 03. 2009 o policajnú ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57, v B., pri

kontrole priestorov bytu, dokladov a dokumentov v byte sa nachádzajúcich, aby mohla, po

zaistení tohto bytu, ako miesta činu, bez obáv o život a zdravie byt opätovne užívať,

nerozhodnutím vo veci Žiadosti sťažovateľky zo dňa 30. 03. 2009 o policajnú ochranu a

policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57 v B., pri kontrole priestorov bytu, dokladov a

dokumentov v byte sa nachádzajúcich, aby mohla, po zaistení bytu, ako miesta činu, bez

obáv o život a zdravie byt opätovne užívať.

2. Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR, Generálnej prokuratúre

SR, prikazuje konať, v rámci ich kompetencií, vo veci Žiadosti sťažovateľky zo dňa 30. 03.

2009 o policajnú ochranu a policajnú asistenciu pri vstupe do bytu č. 57 v B., pri kontrole

priestorov bytu, dokladov a dokumentov v byte sa nachádzajúcich, aby mohla, po zaistení

bytu, ako miesta činu, bez obáv o život a zdravie byt opätovne užívať, bez zbytočných

prieťahov.

3. Sťažovateľke, PhDr. E. H., priznáva primerané finančné zadosťučinenie, výšku

ktorého ponechávame na rozhodnutie Ústavnému súdu SR, ktoré je povinné jej vyplatiť

Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR, do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, spolu s náhradou trov konania

sťažovateľky, vo výške podľa vyčíslenia, na účet advokátky JUDr. Ľ. B., do 15. dní odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3

) pri prerokovaní námietok sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z toho, že sťažovateľka označila za porušovateľov svojich práv ministerstvo spravodlivosti

a ministerstvo vnútra ako ústredné orgány štátnej správy pri (ne)vybavovaní jej žiadosti

z 30. marca 2009. Ako tretieho porušovateľa svojich práv sťažovateľka označila generálnu

prokuratúru a jej postup v súvislosti s nevybavením jej žiadosti z 30. marca 2009. V prípade

postupu generálnej prokuratúry vo všeobecnosti možno konštatovať, že ide o postup orgánu

štátu na čele s generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“), kde v rámci samostatne hierarchicky usporiadanej sústavy orgánov

prokuratúry pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom ministerstva spravodlivosti a ministerstva vnútra, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity svojho konania o sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

alebo slobôd, v dôsledku ktorého je o nej ústavný súd oprávnený konať len vtedy, ak o nej

nerozhoduje iný súd ( ).

Podľa (ďalej aj „OSP“) v správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len

„rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mala sťažovateľka po vyčerpaní dostupných

právnych prostriedkov možnosť namietať nečinnosť ministerstva vnútra a ministerstva

spravodlivosti pri vybavovaní jej žiadosti z 30. marca 2009 podaním návrhu všeobecnému

súdu podľa , ktorý by po posúdení všetkých okolností prípadu zjednal

nápravu, ak by zistil, že tieto orgány verejnej správy nekonajú vo veci bez vážneho dôvodu

spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. , ,

, ).

K tomuto záveru dospel ústavný súd potom, ako vyhodnotil, že sťažovateľka

namietala postup ministerstva spravodlivosti a ministerstva vnútra ako ústredných orgánov

štátnej správy, teda postup správnych orgánov. Aj napriek tomu, že sťažovateľka zastúpená

kvalifikovanou právnou zástupkyňou v sťažnosti argumentovala uvedením skutočností

súvisiacich s trestným konaním, v rámci ktorého vystupovala ako oznamovateľka trestného

činu či poškodená, nenamietala postup orgánov činných v trestnom konaní, kde intervencia

všeobecného súdu rozhodujúceho v rámci správneho súdnictva nie je možná.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom generálnej

prokuratúry v súvislosti s nevybavením jej žiadosti z 30. marca 2009.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona

alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry

okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora, vyššieho

vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej

vojenskej prokuratúry.

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu vo vzťahu k nečinnosti generálnej prokuratúry mala sťažovateľka možnosť

namietať jej postup podľa § 31 a násl. tohto zákona, a to nielen podaním podnetu, ale aj

opakovaného podnetu.

Sťažovateľka síce uviedla, že nevybavenie žiadosti „o policajnú ochranu a policajnú

asistenciu pri vstupe do bytu č. 57 v B.“ z 30. marca 2009 namietala podaním zo 6. mája

2010, ale vzhľadom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. mája 2010) je potrebné

konštatovať, že generálna prokuratúra nedostala rozumnú lehotu na prijatie opatrení v

prípade zistenia porušení právnych predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

pre jej neprípustnosť (obdobne napr. , ).

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie práva na život podľa

čl. 2 dohovoru, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom ministerstva spravodlivosti,

ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neuviedla

v sťažnosti také skutočnosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie týchto práv.

Súčasťou práva jednotlivca na život podľa čl. 2 dohovoru je okrem iného aj

povinnosť štátu prijať opatrenia smerujúce k ochrane života každého jednotlivca. Z obsahu

sťažnosti, ktorú sťažovateľka podala prostredníctvom kvalifikovanej právnej zástupkyne,

však nie je zrejmé, akých porušení a v akých súvislostiach sa mali označené orgány štátu

dopustiť porušenia práva sťažovateľky na život, pretože „len“ nevybavením jej žiadosti

z 30. marca 2009 by k porušeniu tohto práva nemohlo dôjsť. Okrem toho z obsahu sťažnosti

nie je zrejmé, akým spôsobom by mohli ministerstvo spravodlivosti, a to s prihliadnutím na

jeho kompetencie uvedené v o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) a generálna prokuratúra vzhľadom na pôsobnosť prokuratúry ako takej

podľa § 3 a násl. zákona o prokuratúre, porušiť právo sťažovateľky na život. Aj keď podľa

je ministerstvo vnútra ústredným orgánom štátnej

správy aj na úseku bezpečnosti osôb a majetku, v prípade sťažovateľkiných tvrdení nie je

možné určiť, akým spôsobom by mohol tento ústredný orgán štátnej správy porušiť jej

právo na život.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 dohovoru postupom uvedených orgánov verejnej moci, ústavný súd poznamenáva, že

k porušeniu tohto práva by mohlo za istých okolností dôjsť len v prípadoch obmedzenia

alebo pozbavenia osobnej slobody sťažovateľky, najčastejšie v súvislosti s trestným

konaním. Takéto okolnosti však sťažovateľka neuviedla.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu postupom označených orgánov verejnej moci v súvislosti

s nevybavením žiadosti sťažovateľky z 30. marca 2009 považuje ústavný súd za podstatné

uviesť, že ani v týchto súvislostiach neboli zistené žiadne skutočnosti, pri ktorých by sa dalo

aspoň uvažovať o porušení tohto práva sťažovateľky.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva na život

podľa čl. 2 dohovoru, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom ministerstva spravodlivosti,

ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry, a preto sťažnosť v tejto časti už na

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010