Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 222/2010
PDF · 189.54 KB
No categories available
IV. ÚS 222/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. S. T., V., vo veci návrhu na začatie konania o súlade
§ 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s § 3 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na
dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov a vo veci namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených práv
rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5 C 31/09 z 25. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. S. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010
doručená sťažnosť PhDr. S. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci návrhu na začatie konania
o súlade § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s § 3 ods. 1
zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prídavku na dieťa“)
a vo veci namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených práv rozsudkom Okresného
súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 31/09 z 25. marca 2010
(ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. marca 2010“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Navrhovateľ sa sťažuje proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa
25. 3. 2010. sp. zn. 5 C 31/09-70, ktorý zrušuje vyživovaciu povinnosť navrhovateľa
k odporkyni, ktorá bola uložená rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa
17. 6. 2008 sp. zn. 5 C 166/07-68 dňom 16. 7. 2009.
Navrhovateľ podal návrh na Okresný súd Vranov nad Topľou, aby zrušil
k 16. 1. 2009 vyživovaciu povinnosť k dospelej dcére D. T., ktorá v tento deň mala dovŕšiť
25 rokov veku. Okrem iného argumentoval aj tým, že odporkyňa podľa § 3 ods. 1 zákona
č. 600/2003 o prídavku na dieťa, už nie je nezaopatrené dieťa. Súd vychádzal z právnej
skutočnosti a rozsudkom zo dňa 23. 6. 2009 sp. zn. 5 C 31/09-27 zrušil vyživovaciu
povinnosť navrhovateľa k odporkyni zo dňa 17. 6. 2008 sp. zn. 5 C 166/07-68.
Odvolaním sa odporkyne na odvolací súd ten zrušil uznesením zo dňa 26. 11. 2009
sp. zn. 13 Co/56/2009-54 rozsudok prvostupňového súdu a ako čiastočne dôvodnú vec vrátil
na ďalšie konanie.
Okresný súd potvrdil právny názor odvolacieho súdu a rozsudkom zo dňa 25. 3. 2010
sp. zn. 5 C 31/09-70 zmenil svoj pôvodný rozsudok zo dňa 23. 6. 2009 sp. zn. 5 C 31/09-27.
Sťažovateľ tvrdí, že medzi právnymi predpismi a to § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých predpisov a § 3 ods. 1 zákona č. 600/2003
Z. z. o prídavku na dieťa je nesúlad. Vychádza z toho, že v jeho veci súdy rozhodujú
nejednotne a to práve pre nesúlad medzi týmito zákonmi. Zároveň poukazuje na to, že kým
štát prostredníctvom orgánov štátnej správy sa podľa zákona o rodinných prídavkoch
zbavuje zodpovednosti za dospelé dieťa dovŕšením 25 roku veku a to tým, že mu nevypláca
rodinné prídavky a pracujúcemu rodičovi daňový bonus, tak podľa zákona o rodine
nejednoznačným výkladom, kedy končí povinnosť zaopatrovať dospelé dieťa, súdy rozporne
rozhodli vo veci navrhovateľa. Sťažovateľ argumentuje aj tým, že § 62 ods. 3 zák.
č. 36/2005 Z. z. o rodine sa odvoláva na § 3 ods. 1 zák. č. 600/2003 Z. z. o rodinných
prídavkoch, ale výklad tejto právnej skutočnosti v konaní o veci na súde nie je jednotný.
Pritom ide o dva zákony sociálnej oblasti.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že na základe existencie nesúladu
„medzi zákonmi a to § 62 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine a § 3 ods. 1 zák.
č. 600/2003 Z. z. o rodinných prídavkoch“ boli „rozsudkom Okresného súdu Vranov nad
Topľou zo dňa 25. 3. 2010 sp. zn. 5 C 31/09-70... porušené jeho práva podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy SR ruší takéto rozhodnutie“.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania.
1. K vysloveniu nesúladu § 62 ods. 1 zákona o rodine s § 3 ods. 1 zákona
o prídavku na dieťa
Sťažovateľ argumentuje vzájomným nesúladom právnych predpisov, a to § 62 ods. 1
zákona o rodine s § 3 ods. 1 zákona o prídavku na dieťa. Ústavný súd v tejto súvislosti
uvádza, že podľa čl. 125 ods. 1 ústavy má právomoc konať o súlade právnych predpisov
v osobitnom type konania v prípadoch tam uvedených, a nie v inom type konania, ako je
napríklad konanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa citovaného čl. 125
ods. 1 ústavy nemá však ústavný súd právomoc ani v konaní o súlade právnych predpisov
konať o „vzájomnom“ súlade právnych predpisov rovnakého stupňa právnej sily. Ústavný
súd preto odmietol túto časť sťažnosti v súlade s doterajšou judikatúrou podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
Nad rámec toho ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj keby sťažovateľ doručil
ústavnému súdu návrh na konanie o súlade označených ustanovení zákona o rodine
a zákona o prídavku na dieťa s právnym predpisom vyššej právnej sily (ústavou), ústavný
súd podľa čl. 125 ústavy by jeho návrh musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako návrh podaný neoprávnenou osobou, pretože takýto návrh môže podať
podľa čl. 130 ods. 1 ústavy len taxatívne ustanovený okruh aktívne legitimovaných
subjektov, a to aspoň pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident
Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, generálny prokurátor Slovenskej
republiky a verejný ochranca práv (vo veciach súladu takých právnych predpisov, ak ich
ďalšie uplatňovanie môže ohroziť zákonné práva alebo slobody).
2. K vysloveniu porušenia presne neoznačených práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 C 31/09 z 25. marca 2010
Keďže sťažovateľ považuje za nesúladné napadnuté ustanovenia označených
zákonov, je podľa jeho názoru aj rozsudok okresného súdu z 25. marca 2010 vydaný na ich
základe taktiež porušujúci jeho bližšie neoznačené práva.
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojho bližšie neoznačeného práva rozsudkom okresného súdu z 25. marca 2010,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Citované
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má
právo domáhať sa ochrany označeného práva na ústavnom súde v prípade, ak mu túto
ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že o sťažovateľovom návrhu na zrušenie
výživného na dospelé dieťa rozhodol okresný súd prvýkrát 23. júna 2009 tak, že zrušil
vyživovaciu povinnosť sťažovateľa na odporkyňu počnúc 16. januárom 2009, keď dovŕšila
25 rokov. Na základe odvolania odporkyne krajský súd zrušil odvolaním napadnutý
rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie prvostupňovému súdu, ktorý vo veci rozhodol
rozsudkom z 2. marca 2010 tak, že túto vyživovaciu povinnosť zrušil 16. júla 2009, keď
odporkyňa ukončila univerzitné štúdium vo Veľkej Británii. Ako vyplýva zo zistení
ústavného súdu, sťažovateľ sa 5. mája 2010 proti rozsudku okresného súdu z 25. marca
2010 odvolal.
Ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa navrhovateľ môže domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi. Proti rozsudku okresného súdu z 25. marca 2010
sťažovateľ využil riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bude tento rozsudok
preskúmaný nadriadeným (druhostupňovým) súdom, povinnosťou ktorého bude poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa v prípade, že tieto boli prvostupňovým
súdom porušené.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov
(§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), neznamená samotné podanie oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 294/09).
V zmysle uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže v oboch prípadoch išlo o neodstrániteľné nedostatky sťažnosti, ústavný súd
sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí
sťažnosti.
V nadväznosti na tieto skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010