Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 294/09
PDF · 160.61 KB
No categories available
IV. ÚS 294/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/11/2003 a jeho rozsudkom z 15. júla 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2009
doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 C/11/2003 a jeho rozsudkom z 15. júla 2009 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
3 C/11/2003 rozhodol rozsudkom z 15. júla 2009 vo veci sťažovateľa o „uspokojenie
hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z transf. zákona“ tak, že jeho žalobu zamietol.
Sťažovateľ uviedol, že ešte na predchádzajúcom pojednávaní uskutočnenom 5. marca
2009 navrhol okresnému súdu, aby „pripustil zmenu... žaloby v jej záverečnom petite, ktorá
bola sformulovaná do súdnej zápisnice“. Okresný súd tak urobil uznesením z 30. marca
2009, avšak sťažovateľ neskôr zistil, že „aj takto navrhovaná zmena nie je precízna pre jej
neúplnosť, pretože v nej absentuje práve zákon čís. 42/92 Zb., na ktorom všetky moje žaloby
boli založené...“. Sťažovateľ preto opätovne na pojednávaní uskutočnenom 15. júla 2009
písomným podaním už „schválenú zmenu návrhu súdom v petite poopravil a doplnil
o zákon čís. 42/92 Zb.“. Okresný súd, resp. nový zákonný sudca, podľa sťažovateľa túto
zmenu „nepripustil, čo sa ale udialo v rozpore s procesnými pravidlami, ktoré predpisuje
OSP a čo odporuje Ústave SR i Dohovoru“.
Za pochybenie okresného súdu sťažovateľ považuje to, že:
„1.) Ničomu neodporuje moje správanie a konanie, keď ja do návrhu verdiktu súdu
vo veci samej uvediem právnu normu, na základe ktorej chcem, aby súd rozhodol, čím som
v danom prípade iba chcel predísť doterajším špekuláciám a intrigám v záujme zbavenia sa
dôsledkov vyplývajúcich z nezákonného konania.
2.) Súd nesmie rozhodnúť o nepripustení zmeny návrhu, pokiaľ odporca nie je
prítomným na pojednávaní, keď sa o nej jedná a keď takáto zmena mu nebola doručená
do vlastných rúk, aby o nej vedel a prípadne sa o nej aj vyjadril a až potom mohol súd
aj o tejto zmene rozhodnúť. A keďže tak neurobil, v tom vidím porušenie nielen OSP, ale
aj čl. 46 Ústavy SR a najmä ods. 1/, čl. 6 Dohovoru.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
v ktorom vysloví, že „základné a ľudské práva I. K. K. v zmysle čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/,
čl. 6 Dohovoru, nesprávnym postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom
u neho pod č. k. 3 C 11/03 porušené boli.
Zrušuje konečné a právoplatné uznesenie Okr. súdu v Bardejove pod č. k. 3 C 11/03
o nepripustení zmeny návrhu žalobcom, zo dňa 13. VII. 09, ako nezákonné a neústavné
i odporujúce Dohovoru.“.
Sťažovateľ taktiež uviedol, že „formálne právne zastúpenie pred Ústavným súdom
SR ani v tejto pre mňa veľmi dôležitej kauze zatiaľ nemám“, a preto „prosím... súd, aby sa
s daným problémom v môj prospech a v súlade so zákonom ex offo vysporiadal sám, za čo
som mu vopred povďačný“. Zároveň predložil ústavnému súdu kópie rozhodnutí Sociálnej
poisťovne, ústredie z 11. decembra 2008 o výške jeho starobného dôchodku, ako aj jeho
manželky. Ústavný súd považoval uvedené za žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta
na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ako aj jeho rozsudkom z 15. júla
2009.
Podľa § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) navrhovateľ
môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba
ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní,
na ktorom došlo k zmene.
Podľa § 201 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že okresný súd
na pojednávaní uskutočnenom 15. júla 2009 rozhodol o nepripustení zmeny žalobného
návrhu tak, ako ju upresnil sťažovateľ v písomnom podaní z 13. júla 2009 (spočívajúcom
v doplnení o „zák. čís. 42/92 Zb.“) bez postupu podľa § 95 ods. 1 druhej vety OSP.
Z citovaného § 201 OSP vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť proti napadnutému
rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba v jeho právnej veci zamietnutá, využiť
odvolanie ako účinný prostriedok nápravy. V rámci odvolacieho konania môže sťažovateľ
namietať aj procesný postup okresného súdu predchádzajúci vydaniu označeného rozsudku,
ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 7. augusta 2009 proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, teda využil riadny opravný prostriedok
v súlade s § 201 OSP, o ktorom bude rozhodnuté v odvolacom konaní.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia
ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k namietanému
prvostupňovému konaniu daná právomoc ústavného súdu.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je možná a dostupná
účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľa v odvolacom konaní, je
vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa bolo už bezpredmetné zaoberať sa jeho
ostatnými návrhmi uplatnenými v jeho sťažnosti (napr. žiadosť o ustanovenie advokáta,
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009