Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 227/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť G. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. M. M.,

V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 8. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010

doručená sťažnosť G. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. M. M., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. apríla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa

ČVS: KRP-77/OVK-TT-08 z 13. septembra 2008 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. c)

a d) a ods. 2 písm. e) (ďalej len „“). Uznesením Okresného

súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3/08 z 15. septembra 2008 spolu

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2008 bol sťažovateľ vzatý

do väzby a 27. októbra 2009 bola Krajskou prokuratúrou v Trnave podaná obžaloba

na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. pre už uvedený obzvlášť

závažný zločin.

Sťažovateľ v sťažnosti pokračuje:

„V súvislosti s podaním obžaloby v tejto tr. veci, v ktorej som stíhaný prebehlo dňa

20. 1. 2010 na OS Piešťany verejné zasadnutie, na ktorom predsedníčka senátu JUDr. K.

rozhodla o prijatí obžaloby OS Piešťany, a vo veci stanovila termín hlavného pojednávania

na deň 10. 3. 2010.“

V súvislosti s pojednávaním nariadeným na 20. január 2010 sťažovateľ namieta, že

po doručení zápisnice z predmetného pojednávania zistil, že táto nezodpovedá skutočnému

priebehu pojednávania. Sťažovateľ k tomu uvádza: „Pre upresnenie musím uviesť, že v tejto

zápisnici sa nenachádzali moje podnety a žiadosti, ktoré som súdu ústne toho dňa predložil

a ktoré dala predsedníčka senátu JUDr. K. do zápisnice zaprotokolovať, keďže ich

diktovala zapisovateľke, ktorá ich následne zapísala.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ na hlavnom pojednávaní

10. marca 2010 v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. vzniesol

proti predsedníčke senátu a zapisovateľke námietku zaujatosti z dôvodu, „že tieto osoby

(dve) zápisnicu z VZ-súdu z 20. 1. 2010 sfalšovali, keďže táto bola pozmenená, naproti

tomu, čo bolo toho dňa protokolované... JUDr. K. rozhodla, že súd sa mojou námietkou

nebude zaoberať a poukázala na ust. , podľa ktorého sa súd

námietkou nezaoberá – nekoná, keď je dôvodom procesný postup súdu.“. Sťažovateľ preto

v zmysle podal „návrh na odňatie veci“, ktorý odôvodnil

tým, aby „bola moja tr. vec pridelená na taký súd, kde je možné vyhotovovať zvukový

záznam zo zasadnutia súdu“.

Dňa 25. marca 2010 predložila predsedníčka okresného súdu krajskému súdu na

rozhodnutie o odňatí a prikázaní veci inému súdu predmetnú trestnú vec, a to z dôvodu

zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu. Krajský súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 8. apríla 2010 tak, že trestnú vec sp. zn. okresnému súdu

neodňal.

Sťažovateľ k namietanému uzneseniu krajského súdu v sťažnosti okrem iného

uvádza: „... Svoje rozhodnutie odôvodnil v jednej časti všeobecnými názormi a výkladom

zák. ustanovení, ktoré sa dotýkajú príslušného rozhodnutia, no treba tu zvýrazniť, že dôvody

KS - Trnava, ktorými obhajuje svoje rozhodnutie sa v podstate rozchádzajú s tým, ako tento

súd rozhodol a v značnej miere si protirečia.

KS - Trnava vo svojom uznesení 6 poukazuje aj v niektorých

konkrétnostiach, prečo rozhodol vo veci tak, ako rozhodol. Najmä na to, že som spolu

so svojou obhajkyňou neavizoval žiadne pripomienky k priebehu verej. zasadnutia dňa

20. 1. 2010. K tomu považujem za potrebné poukázať, že tieto pripomienky som avizoval

počas celého priebehu tohto zasadnutia sudkyni JUDr. K., no táto to odmietala dať

zaprotokolovať a neskôr som zistil, že túto zápisnicu zasadnutia súdu aj sfalšovala po

doručení mi tejto zápisnice.“

Podľa sťažovateľa: „Pre naplnenie základnej zásady tr. konania, podľa ktorej má

každý právo na spravodlivý súdny proces pred nestranným a nezávislým súdom je potrebné,

aby z prejednania a rozhodovania vo veci boli vylúčení nielen tí sudcovia so skutočne

preukázanou zaujatosťou, ale aj tí, u ktorých je možné mať čo i len pochybnosť o ich

nezaujatosti. Preto na splnenie kritérií nezávislého a nestranného súdu musí byť splnená aj

podmienka, že takýto súd sa musí v očiach strán aj takto javiť, a predovšetkým

u obvineného...

Krajský súd v Trnave podľa môjho právneho názoru svojím rozhodnutím v uznesení

6 zo dňa 8. 4. 2010, ktorým moju tr. vec vedenú OS - Piešťany pod

z tohto súdu neodňal, porušil moje právo na spravodlivý súdny proces pred nestranným

a nezávislým súdom zaistené v základných zásadách tr. konania ust. ,

resp. zakotvené v Ústave SR v čl. 46 ods. 1. S poukazom na zásady judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná,

ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná – je preto vyjadrenie všetkých sudcov OS -

Piešťany, že sa cítia byť v mojej tr. veci zaujatí, neprekonateľnou prekážkou pre ďalšie

konanie pred okr. súdom v Piešťanoch. Túto skutočnosť už nemôže zmeniť ani výsledok

toho, či tr. oznámenie bolo podané dôvodne na sudkyňu OS - Piešťany JUDr. K., lebo podľa

vyjadrení ďalších sudcov OS Piešťany práve samotné tr. oznámenie na ich kolegyňu

obžalovaným, zakladá ich zaujatosť vo veci. Z uvedeného preto považujem uznesenie KS -

Trnava zo dňa 8. 4. 2010 za protiústavné a nezákonné. Z dôvodu, že na OS -Piešťany sa

nenachádza žiadny sudca, ktorý by sa cítil vo veci nezaujatý, je preto nemožné zabezpečiť

v zmysle zákona spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom na tomto

súde podľa SR.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. apríla 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru. Zároveň sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

namietané uznesenie krajského súdu zrušil a prikázal krajskému súdu trestnú vec vedenú na

okresnom súde pod sp. zn. odňať. Sťažovateľ si ďalej uplatňuje úhradu trov

konania pred ústavným súdom. Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľa, aby ústavný súd

vydal predbežné opatrenie, v ktorom prikáže okresnému súdu a krajskému súdu v trestnej

veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. „nekonať a ďalej nepokračovať“

až do času, kým ústavný súd nerozhodne.

Dňa 2. júna 2010 sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie označené ako „Vec:

Doplnenie“, ktorého obsahom bol návrh na vydanie dočasného opatrenia. Sťažovateľ

žiadal, aby ústavný súd predbežným opatrením prikázal v jeho veci konajúcim všeobecným

súdom „nekonať a nepokračovať, dokým Ústavný súd SR nerozhodne o sťažnostiach podľa

SR...“. K tomuto podaniu sťažovateľ tiež priložil splnomocnenie pre

svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. M.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považoval za

potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou, ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ).

Prihliadajúc na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v časti I tohto nálezu považoval

ústavný súd za rozhodujúce námietky sťažovateľa, podľa ktorých vyjadrenie zákonnej

sudkyne JUDr. P. K., že sa cíti byť vo veci zaujatou na základe podaného trestného

oznámenia vo veci údajného sfalšovania zápisnice, a vyjadrenie JUDr. B. J., že sa rovnako

cíti zaujatá, keďže aj na ňu podal sťažovateľ trestné oznámenie, ako aj vyjadrenia ostatných

sudcov okresného súdu, že sa cítia byť v predmetnej trestnej veci zaujatí, predstavujú

neprekonateľnú prekážku na to, aby v jeho trestnej veci ďalej konal a rozhodoval okresný

súd. Preto podľa názoru sťažovateľa došlo namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 6

Nto 7/2010 z 8. apríla 2010 k porušeniu jeho základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti posúdiť, či sa krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s kľúčovou argumentáciou sťažovateľa, t. j. či

namietané uznesenie krajského súdu možno považovať za arbitrárne, resp. zjavne

neodôvodnené.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

v ňom po popise skutkového stavu v prvom rade zaoberal výkladom § 23 ods. 1 Trestného

poriadku, ktorý upravuje možnosť nadriadeného súdu rozhodnúť o odňatí a prikázaní veci

inému súdu toho istého stupňa, keď okrem iného uviedol, že „Na odňatie a prikázanie veci

(delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod, čím sa zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto

postupu. Dôležité dôvody nie sú zákonom ustanovené. Vzhľadom na výnimočnosť takého

postupu, treba nimi rozumieť dôvody, ktoré v konkrétnej trestnej veci zabezpečia lepšie

uplatnenie základných zásad trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec

delegovaná...“. Krajský súd pripustil, že medzi dôležité dôvody podľa § 23 ods. 1 Trestného

poriadku „patrí aj vylúčenie všetkých sudcov daného súdu z rozhodovania“. Ústavný súd

konštatuje, že krajský súd v danom prípade podal ústavne konformný výklad § 23 ods. 1

, proti ktorému nemožno mať žiadne výhrady.

Na tomto základe krajský súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia

posudzoval v súlade s dikciou existenciu dôvodov zaujatosti

všetkých sudcov okresného súdu, a to tak zo subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska.

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení namietaného uznesenia najmä uviedol:

„I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo

veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť, o ich nezaujatosti... nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčený sudcu

podľa predstavuje výnimku významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( SR).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci

len výnimočne a so skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom objektívne nezaujato a spravodlivo.

Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci môže dôjsť len vtedy,

keď ich vzťah k veci, k účastníkom, alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že

nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať.

... podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu nedošlo k situácii vyžadujúcej odňať

vec v prejednávanej a rozhodovanej konkrétnej trestnej veci zákonnej sudkyni JUDr. P. K.

Jej samotné vyjadrenie, že sa cíti byť vo veci zaujatou, vzhľadom na obžalovaným S.

podaného podnetu na trestné stíhanie nie je možné automaticky považovať za skutočnosť

zakladajúcu potrebu takéhoto zákonného postupu (vyslovenia zaujatosti zákonnej sudkyne).

Okrem argumentácie vyššie naznačenej aj v prípade takejto „obrany“ aplikovanej

zo strany obžalovaného je potrebné konštatovať, že princíp prezumpcie neviny platí

všeobecne, teda aj v prípade podávania podnetov obžalovaných v podobe trestných

oznámení na zákonných sudcov... Bude preto až vecou ďalšieho šetrenia, do akej miery

dodatočne vznesené podozrenie zo spáchania trestného činu zákonnou sudkyňou, resp.

zapisovateľkou je objektivizované. Nie je pritom možné vylúčiť i alternatívu účelového

konania zo strany obžalovaného sledujúc cieľ oddialiť konečné rozhodnutie vo veci.

Dôvodom na odňatie a prikázanie veci inému vecne príslušnému súdu nie je ani

skutočnosť, že sa obžalovaný domáha vyhotovenia zvukového záznamu o priebehu

pojednávaní a to využitím technického zariadenia, ktoré sa na okresnom súde nachádza.

V tomto kontexte je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa spôsob, akým

sa zaznamená priebeh hlavného pojednávania, resp. verejného zasadnutia je na úvahe

predsedu senátu (viď ustanovenie ). V prípade, že procesné strany

namietajú obsah vyhotovovaných záznamov realizovaných spôsobmi naznačenými v tomto

zákonnom ustanovení ( ) majú možnosť vznášať námietky o ktorých musí

súd rozhodnúť a proti rozhodnutiu súdu uplatniť opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorej

rozhoduje nadriadený súd (viď ustanovenie ).

Vyššie citované zákonné ustanovenie zákonným spôsobom reguluje spôsob

zaznamenávania priebehu pojednávaní a možnosti procesných strán namietajúcich ich

priebeh.

V neposlednom rade samotný priebeh pojednávaní je preskúmavaný aj odvolacím

súdom v prípade, že procesná strana namietne postup súdu rozhodujúceho v konkrétnej

trestnej veci a to podávaním riadnych opravných prostriedkov, resp. mimoriadnych

opravných prostriedkov.

Zohľadňujúc argumentáciu vyššie naznačenú, nebolo preto možné konštatovať, že

zákonná sudkyňa JUDr. P. K. je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania.

Rovnako tak je naznačená argumentácia aktuálna aj v prípade ostatných sudcov Okresného

súdu v Piešťanoch, vyjadrujúcich svoju zaujatosť, keďže až na sudkyňu JUDr. B. J.

v predmetnej trestnej veci vôbec nerozhodovali a v ich prípade preto ani nemožno namietať

ich zaujatosť.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v danom prípade

uplatnil svoju právomoc ústavne akceptovateľným spôsobom, keď § 31 ods. 1 Trestného

poriadku v namietanom uznesení najprv ústavne konformným spôsobom interpretoval

a následne aplikoval na vec sťažovateľa s poukazom najmä na to, že sťažovateľova

námietka o zaujatosti zákonnej sudkyne na základe skutočnosti, že proti nej podal trestné

oznámenie, nemôže sama osebe byť relevantným dôvodom, ktorý by mohol v danom

prípade spochybňovať jej objektivitu a nestrannosť (čo platí obdobne aj pre sudkyňu

JUDr. B. J.). Rovnako sa krajský súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s námietkami zaujatosti ostatných sudcov, ktorí „v predmetnej veci vôbec nerozhodovali

a v ich prípade preto ani nemožno namietať ich zaujatosť“. Za dôležité ústavný súd

považuje tiež to, že vo vzťahu k výhradám sťažovateľa týkajúcim sa procesného postupu

okresného súdu (využitie technického zariadenia na vyhotovovanie zvukových záznamov

o priebehu pojednávania) krajský súd správne upozornil na možnosť sťažovateľa uplatniť

riadny opravný prostriedok (a príp. aj mimoriadny opravný prostriedok), o ktorom je

oprávnený a aj povinný rozhodnúť nadriadený súd.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať namietané

uznesenie krajského súdu ani za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené. Naopak,

odôvodnenie namietaného uznesenia ústavný súd považuje za primerané danej veci, a teda

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti vrátane návrhu na vydanie dočasného

opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010