Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 270/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť T. K., K., a Ing. D. K., B., zastúpených advokátom JUDr.

J. Ž., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20

ods. 1 a 3 a , 2 a 3 rozsudkom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš č. k. -73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -99 z 29. októbra 2009, postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. -6 z 3. februára 2010 a postupom

Krajskej prokuratúry v Žiline a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. K. a Ing. D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010

doručená sťažnosť T. K. a Ing. D. K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3

(ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. -73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -99 z 29. októbra 2009,

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

a jej rozhodnutím č. k. -6 z 3. februára 2010 a postupom Krajskej prokuratúry

v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca

2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 1. augusta 2007 na

okresnom súde žalobu, v ktorej po pripustení zmeny návrhu, žiadali, aby súd uložil

odporcom povinnosť zaplatiť sumu 60 000 Sk s príslušenstvom titulom nájmu za užívanie

pozemku.

Okresný súd rozsudkom č. k. -73 zo 16. decembra 2008 rozhodol, že

odporcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľom 10 500 Sk s príslušenstvom. Vo zvyšnej časti

žalobu zamietol. Sťažovatelia proti rozsudku podali odvolanie.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -99 z 29. októbra

2009 tak, že vo výroku, v ktorom vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol, a vo

výroku o trovách rozsudok okresného súdu potvrdil a odvolanie sťažovateľov proti výroku

o uložení povinnosti zaplatiť 10 500 Sk s príslušenstvom odmietol.

Sťažovatelia poukázali na to, že: „Vo veci sťažnosti navrhovateľov prišlo

niekoľkokrát rozhodnutie v neprospech nás navrhovateľov, hoci všetky požiadavky

konajúcimi súdmi boli doplnené a doručené príslušným súdom, výsledok je stále rovnaký –

v náš neprospech, hoci zákony pamätajú aj na takéto prípady v praxi, ako je táto záležitosť,

v boji o svoje práva a práva na svoj súkromný majetok. Za celé obdobie , kým sa súdime

o svoje práva je výsledok rovnaký - neprospešný pre nás.

Za celú túto dobu nás neuspokojujú svojou kvalitou súdne rozhodnutia. Máme dojem,

Že vedome prehliadajú konštatovania, existujúce požadované súdmi Prečo je to tak, je to

pre nás skoro nepochopiteľné. Napriek tomu máme na to svoj názor a dedukujeme prečo je

to tak.

Dňa 27. 01. 2010 sme podali na Generálnu prokuratúru v Bratislave MIMORIADNE

DOVOLANIE.

Žiadame, aby Generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného

súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 16. 12. 2009, č. k.: -73 a Krajského súdu

v Žiline, zo dňa 29. 10. 2009, c. k.: podal mimoriadne dovolanie na Najvyšší

súd Slovenskej republiky, aby napadnuté rozsudky NS SR zrušil a vec vrátil tomuto súdu,

respektíve Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie.

Dňa 10. 02. 2010 bolo doručené právnemu zástupcovi oznámenie o prijatí podnetu

s tým, že o spôsobe vybavenia podnetu budeme vyrozumený Krajskou prokuratúrou v Žiline.

Dňa 26. 03. 2010 bolo právnemu zástupcovi doručené stanovisko Krajskej

prokuratúry v Žiline zo dňa 22. marca 2010, č. k.: Kc 143/10-6, so záverom: ... splnenie

zákonných predpokladov pre aplikáciu mimoriadneho opravného prostriedku nezistil.“

Sťažovatelia napokon navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

„1.)Základné právo sťažovateľov T. K. a Ing. D. K. na prerokovanie pred Okresným

súdom v Liptovskom Mikuláši, číslo konania -73 a Krajským súdom v Žiline,

č. k.: -99 bolo porušené.

2.) Ruší vydané rozsudky Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, č. k.:

-73 a Krajského súdu v Žiline č. k.: -99.

3.) Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod spisovou značkou

prikazuje pokračovať v konaní.

4.) Priznáva zadosťučinenie pre sťažovateľov v 1. a 2. rade v sume po 1 000,00 €

navrhovateľom v 1.) a 2.) rade, ako aj úhrada súdnych poplatkov a trovy právneho

zastupovania, vyčíslené v súdnom spise.

5.) Priznáva vyčíslené trovy konania advokátovi JUDr. J. Ž. v sume 254,88 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základných práv podľa

, 2 a 4, a 3 a , 2 a 3 rozsudkom okresného súdu

č. k. -73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom krajského súdu č. k. -99

z 29. októbra 2009, postupom generálnej prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. -6

z 3. februára 2010 a postupom krajskej prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6

z 22. marca 2010.

1. K namietaným rozsudkom okresného súdu č. k. -73 zo 16. decembra

2008 a krajského súdu č. k. -99 z 29. októbra 2009 ústavný súd uvádza, že

jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote

ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná a začína

plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa už 27. januára 2010 domáhali preskúmania

uvedených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu podnetom na podanie

mimoriadneho dovolania, takže napádané rozhodnutia museli byť už v tom čase

právoplatné.

Sťažnosť adresovanú ústavnému súdu sťažovatelia podali osobne 20. mája 2010.

Z uvedeného vyplýva, že minimálne od 27. januára 2010, keď sťažovatelia podali

v predmetnej veci generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, do

20. mája 2010, keď bola sťažnosť sťažovateľov doručená ústavnému súdu, nepochybne

uplynula dvojmesačná lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že dvojmesačnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti označeným rozhodnutiam

okresného súdu a krajského súdu nemožno počítať od doručenia posledného oznámenia

generálnej prokuratúry o vybavení podnetu sťažovateľov na podanie mimoriadneho

dovolania proti týmto rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, tak ako to robia

sťažovatelia, pretože podanie mimoriadneho dovolania je výhradným právom generálneho

prokurátora, a teda nie je pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným

prostriedkom, a teda ani účinným a istým prostriedkom, ktorým by sa sťažovatelia mohli

domáhať ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (pozri bod 2).

2. K namietanému postupu generálnej prokuratúry a jej rozhodnutiu

č. k. VI/1 Pz 80/10-6 z 3. februára 2010 a postupu krajskej prokuratúry a jej rozhodnutiu

č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 ústavný súd uvádza, že za porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa nemožno považovať skutočnosť, že

generálna prokuratúra podnetu na mimoriadne dovolanie nevyhovie podľa predstáv

sťažovateľov.

Generálna prokuratúra poverila vybavením podnetu sťažovateľov na podanie

mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -99 z 29. októbra

2009 krajskú prokuratúru, ktorá dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nezistila, o čom

upovedomila sťažovateľov listom č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2009.

Zákonnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na podnet sťažovateľov

primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra, resp. krajská

prokuratúra splnila tým, že v liste č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 zaujala konkrétne

stanoviská k námietkam sťažovateľov tak, že nezistila dôvody na podanie mimoriadneho

dovolania proti označenému súdnemu rozhodnutiu.

Ústavný súd vychádza z názoru, že ani závery, resp. dôvody generálneho prokurátora

o nevyhovení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sa nemôžu zakladať na svojvôli,

avšak v prípade sťažovateľov preskúmaním záverov generálnej prokuratúry ústavný súd

nezistil, že by tieto boli neodôvodnené alebo v zjavnom rozpore so znením zákona.

Generálna prokuratúra zrozumiteľne sťažovateľom vysvetlila, že nárok priznaný okresným

súdom je opodstatnený tak z hľadiska jeho rozsahu, ako aj právnej kvalifikácie a má oporu

vo vykonanom dokazovaní.

Vzhľadom na skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v rozpore

s platnými právnymi predpismi a ich ustanovenia nevykladala a neaplikovala ústavne

nekonformným spôsobom, ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Nad rámec tohto svojho záveru ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej

judikatúry na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie

mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,

nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora

rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto

súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá

charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (,

, , , ), pretože nepatrí do katalógu

základných práv.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a

nasl. . Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky. To znamená, že nejde o základné právo

sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod .

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010