Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 270/2010
PDF · 175.34 KB
No categories available
II. ÚS 270/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť T. K., K., a Ing. D. K., B., zastúpených advokátom JUDr.
J. Ž., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20
ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra 2009, postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. VI/1Pz 80/10-6 z 3. februára 2010 a postupom
Krajskej prokuratúry v Žiline a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. K. a Ing. D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010
doručená sťažnosť T. K. a Ing. D. K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský
Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra 2009,
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
a jej rozhodnutím č. k. VI/1Pz 80/10-6 z 3. februára 2010 a postupom Krajskej prokuratúry
v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca
2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 1. augusta 2007 na
okresnom súde žalobu, v ktorej po pripustení zmeny návrhu, žiadali, aby súd uložil
odporcom povinnosť zaplatiť sumu 60 000 Sk s príslušenstvom titulom nájmu za užívanie
pozemku.
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 190/2007-73 zo 16. decembra 2008 rozhodol, že
odporcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľom 10 500 Sk s príslušenstvom. Vo zvyšnej časti
žalobu zamietol. Sťažovatelia proti rozsudku podali odvolanie.
O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 84/2009-99 z 29. októbra
2009 tak, že vo výroku, v ktorom vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol, a vo
výroku o trovách rozsudok okresného súdu potvrdil a odvolanie sťažovateľov proti výroku
o uložení povinnosti zaplatiť 10 500 Sk s príslušenstvom odmietol.
Sťažovatelia poukázali na to, že: „Vo veci sťažnosti navrhovateľov prišlo
niekoľkokrát rozhodnutie v neprospech nás navrhovateľov, hoci všetky požiadavky
konajúcimi súdmi boli doplnené a doručené príslušným súdom, výsledok je stále rovnaký –
v náš neprospech, hoci zákony pamätajú aj na takéto prípady v praxi, ako je táto záležitosť,
v boji o svoje práva a práva na svoj súkromný majetok. Za celé obdobie , kým sa súdime
o svoje práva je výsledok rovnaký - neprospešný pre nás.
Za celú túto dobu nás neuspokojujú svojou kvalitou súdne rozhodnutia. Máme dojem,
Že vedome prehliadajú konštatovania, existujúce požadované súdmi Prečo je to tak, je to
pre nás skoro nepochopiteľné. Napriek tomu máme na to svoj názor a dedukujeme prečo je
to tak.
Dňa 27. 01. 2010 sme podali na Generálnu prokuratúru v Bratislave MIMORIADNE
DOVOLANIE.
Žiadame, aby Generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 16. 12. 2009, č. k.: 8C/190/2008-73 a Krajského súdu
v Žiline, zo dňa 29. 10. 2009, c. k.: 10Co/84/2009 podal mimoriadne dovolanie na Najvyšší
súd Slovenskej republiky, aby napadnuté rozsudky NS SR zrušil a vec vrátil tomuto súdu,
respektíve Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie.
Dňa 10. 02. 2010 bolo doručené právnemu zástupcovi oznámenie o prijatí podnetu
s tým, že o spôsobe vybavenia podnetu budeme vyrozumený Krajskou prokuratúrou v Žiline.
Dňa 26. 03. 2010 bolo právnemu zástupcovi doručené stanovisko Krajskej
prokuratúry v Žiline zo dňa 22. marca 2010, č. k.: Kc 143/10-6, so záverom: ... splnenie
zákonných predpokladov pre aplikáciu mimoriadneho opravného prostriedku nezistil.“
Sťažovatelia napokon navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:
„1.)Základné právo sťažovateľov T. K. a Ing. D. K. na prerokovanie pred Okresným
súdom v Liptovskom Mikuláši, číslo konania 8C/190/2008-73 a Krajským súdom v Žiline,
č. k.: 10Co/84/2009-99 bolo porušené.
2.) Ruší vydané rozsudky Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, č. k.:
8C/190/2008-73 a Krajského súdu v Žiline č. k.: 10Co/84/2009-99.
3.) Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod spisovou značkou
8C/190/2008 prikazuje pokračovať v konaní.
4.) Priznáva zadosťučinenie pre sťažovateľov v 1. a 2. rade v sume po 1 000,00 €
navrhovateľom v 1.) a 2.) rade, ako aj úhrada súdnych poplatkov a trovy právneho
zastupovania, vyčíslené v súdnom spise.
5.) Priznáva vyčíslené trovy konania advokátovi JUDr. J. Ž. v sume 254,88 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základných práv podľa
čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy rozsudkom okresného súdu
č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra 2008, rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 84/09-99
z 29. októbra 2009, postupom generálnej prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. VI/1Pz 80/10-6
z 3. februára 2010 a postupom krajskej prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. Kc 43/10-6
z 22. marca 2010.
1. K namietaným rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 190/08-73 zo 16. decembra
2008 a krajského súdu č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra 2009 ústavný súd uvádza, že
jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa už 27. januára 2010 domáhali preskúmania
uvedených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu podnetom na podanie
mimoriadneho dovolania, takže napádané rozhodnutia museli byť už v tom čase
právoplatné.
Sťažnosť adresovanú ústavnému súdu sťažovatelia podali osobne 20. mája 2010.
Z uvedeného vyplýva, že minimálne od 27. januára 2010, keď sťažovatelia podali
v predmetnej veci generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, do
20. mája 2010, keď bola sťažnosť sťažovateľov doručená ústavnému súdu, nepochybne
uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Okrem tohto ústavný súd podotýka, že dvojmesačnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti označeným rozhodnutiam
okresného súdu a krajského súdu nemožno počítať od doručenia posledného oznámenia
generálnej prokuratúry o vybavení podnetu sťažovateľov na podanie mimoriadneho
dovolania proti týmto rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, tak ako to robia
sťažovatelia, pretože podanie mimoriadneho dovolania je výhradným právom generálneho
prokurátora, a teda nie je pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným
prostriedkom, a teda ani účinným a istým prostriedkom, ktorým by sa sťažovatelia mohli
domáhať ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (pozri bod 2).
2. K namietanému postupu generálnej prokuratúry a jej rozhodnutiu
č. k. VI/1 Pz 80/10-6 z 3. februára 2010 a postupu krajskej prokuratúry a jej rozhodnutiu
č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 ústavný súd uvádza, že za porušenie základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať skutočnosť, že
generálna prokuratúra podnetu na mimoriadne dovolanie nevyhovie podľa predstáv
sťažovateľov.
Generálna prokuratúra poverila vybavením podnetu sťažovateľov na podanie
mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 84/09-99 z 29. októbra
2009 krajskú prokuratúru, ktorá dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nezistila, o čom
upovedomila sťažovateľov listom č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2009.
Zákonnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na podnet sťažovateľov
primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra, resp. krajská
prokuratúra splnila tým, že v liste č. k. Kc 43/10-6 z 22. marca 2010 zaujala konkrétne
stanoviská k námietkam sťažovateľov tak, že nezistila dôvody na podanie mimoriadneho
dovolania proti označenému súdnemu rozhodnutiu.
Ústavný súd vychádza z názoru, že ani závery, resp. dôvody generálneho prokurátora
o nevyhovení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sa nemôžu zakladať na svojvôli,
avšak v prípade sťažovateľov preskúmaním záverov generálnej prokuratúry ústavný súd
nezistil, že by tieto boli neodôvodnené alebo v zjavnom rozpore so znením zákona.
Generálna prokuratúra zrozumiteľne sťažovateľom vysvetlila, že nárok priznaný okresným
súdom je opodstatnený tak z hľadiska jeho rozsahu, ako aj právnej kvalifikácie a má oporu
vo vykonanom dokazovaní.
Vzhľadom na skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v rozpore
s platnými právnymi predpismi a ich ustanovenia nevykladala a neaplikovala ústavne
nekonformným spôsobom, ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Nad rámec tohto svojho záveru ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej
judikatúry na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie
mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,
nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá
povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora
rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto
súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá
charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. US 144/05, I. ÚS 43/07), pretože nepatrí do katalógu
základných práv.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a
nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide
o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky. To znamená, že nejde o základné právo
sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010