Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 224/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca

2010 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky, Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. mája 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 29. decembra 2008 tento rozsudok potvrdil. Obe

konania vedené okresným súdom, ako aj krajským súdom boli právoplatne skončené

5. marca 2009. Sťažovateľ napadol uvedený rozsudok krajského súdu dovolaním.

V rámci dovolacieho konania sťažovateľ požiadal o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov na zastupovanie pred dovolacím súdom. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 27. júla 2009 jeho žiadosť odmietol. Proti uvedenému uzneseniu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 31. marca 2010 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Trnave súdnemu konaniu nepomohol a porušil

základné ľudské právo D. B. garantované čl. 13 Dohovoru – právo na účinný opravný

prostriedok a čl. 14 – zákaz diskriminácie.

Krajský súd v Trnave v uznesení -410 rozhodol diletantsky, pretože

potvrdil neustanovenie advokáta na dovolacie konanie, hoci mal v spise predložené

potrebné aktuálne pomery sťažovateľa s tým, že sťažovateľ nemá prostriedky na zaplatenie

advokáta, tieto Krajský súd prehliadal a použil nepravdivé údaje alebo značne skreslené za

účelom škodiť a aj tak konal, čím porušil základné právo garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 3

nikoho nemožno odbiť ponižujúcim spôsobom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví:

„II.A. Krajský súd v Trnave porušuje základné práva D. B. v konaní

garantované čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika

viazaná.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave

-410 z dňa 31. 03. 2010 a vec vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu predvolať svedkov,

pripojiť vyšetrovací spis ÚIS-418/BA1-PO-2004 a vykonať náležité dokazovanie a konať

bez ďalších prieťahov.

II.D. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške

30.000 EUR v lehote 15 dní odo dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu, plus trovy

advokáta.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal aj o ustanovenie advokáta v konaní pred

ústavným súdom z dôvodu jeho nepriaznivých majetkových a osobných pomerov.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13

a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 31. marca 2010. K porušeniu

uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že krajský súd uznesením z 31. marca 2010

potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 27. júla 2009, ktorým bola

zamietnutá žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na zastupovanie

pred dovolacím súdom.

II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,

a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (). Do obsahu práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), dožadovať sa toho,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažovateľ pokladá uznesenie krajského súdu z 31. marca 2010 za nesprávne,

pretože je podľa jeho názoru založené na nepravdivých údajoch o jeho majetkových

pomeroch.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia z 31. marca 2010 vyplýva:

„Predpokladom pre ustanovenie advokáta v zmysle ust. je, aby

boli predpoklady účastníka pre oslobodenie od súdnych poplatkov a citované ust. § 30

ods. 1 dáva možnosť poskytnutia väčšej právnej ochrany účastníkovi, ktorý je síce

procesne spôsobilý, ale nemá prostriedky na výdavky zástupcu spojené so zastupovaním,

hoci potrebu zastúpenia odôvodňuje zložitá povaha riešenej veci a záujem účastníka.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že predpokladmi na ustanovenie zástupcu z radov

advokátov, alebo centrum právnej pomoci je 1. žiadosť účastníka konania, 2. ak účastník

spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, na základe rozhodnutia súdu

podľa ust. § 138 ods. 1, tzn. Či takéto rozhodnutie odôvodňuje pomery účastníka

a kumulatívne či nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie, či bránenie

práva.“

V ďalšej časti odôvodnenia uznesenia z 31. marca 2010 krajský súd skonštatoval, že

„prvostupňový súd náležite preukazoval osobné, zárobkové, majetkové pomery, pričom

odvolaciemu súdu v tejto súvislosti nezostáva nič iné ako prihliadnuť na už konštatované

pomery žalobcu (sťažovateľa, pozn.), ako boli presne citované v rozhodnutí súdu prvého

stupňa... S prihliadnutím na uvedené majetkové pomery nemožno priznať žalobcovi

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a preto sa súd stotožňuje s rozhodnutím súdu

prvého stupňa, že sa zamietla žiadosť o ustanovenie z radov advokátov.“.

Podľa (ďalej len „OSP“) účastníkovi,

u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca

alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci

alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na

ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne

súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky

zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie krajského súdu v danej veci je dostatočne

vyargumentované. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

dostatočným spôsobom a súčasne poukazujúc na odôvodnenie uznesenia okresného súdu

z 27. júla 2009 uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať

za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Ústavný súd nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by

nemal oporu v zákone. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je zjavne neodôvodnené

a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania, a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na

spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia

relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi

napadnutými postupmi a uznesením krajského súdu z 31. marca 2010 a možným porušením

práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konštatuje, že krajský súd postupoval v

právnej veci sťažovateľa takým spôsobom, ktorý neumožňuje, aby po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušení jeho uvedených práv.

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 14 a čl. 3 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez

diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ podal sťažnosť podľa ,

vylučuje, že by postup krajského súdu mohol byť v nejakom vecnom vzťahu

k eventuálnemu porušeniu čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje

iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu

však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup krajského súdu nemôže žiadnym

spôsobom zasahovať do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ

netvrdil, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo

v napadnutých konaniach rozdielne oproti iným osobám v identických alebo podobných

situáciách a že takto proti nemu postupoval krajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na

diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo

dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by

dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho

protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo

vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru.

Z čl. 3 dohovoru vyplýva povinnosť štátov zabezpečiť, aby jednotlivci podliehajúci

ich právomoci neboli vystavení zlému zaobchádzaniu alebo trestom vrátane zlého

zaobchádzania zo strany ostatných jednotlivcov. Aby zlé zaobchádzanie spadalo do

pôsobnosti čl. 3 dohovoru, musí dosiahnuť určité minimum závažnosti. Vzhľadom na

uvedené neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a jeho uznesením

z 31. marca 2010 a možným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010