Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 224/2010
PDF · 174.95 KB
No categories available
I. ÚS 224/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 350/2009
a jeho uznesením z 31. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 350/2009 a jeho uznesením z 31. marca
2010 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2010“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 26 C 136/2005 zo 14. mája 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a krajský
súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 285/2008 z 29. decembra 2008 tento rozsudok potvrdil. Obe
konania vedené okresným súdom, ako aj krajským súdom boli právoplatne skončené
5. marca 2009. Sťažovateľ napadol uvedený rozsudok krajského súdu dovolaním.
V rámci dovolacieho konania sťažovateľ požiadal o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov na zastupovanie pred dovolacím súdom. Okresný súd uznesením sp. zn.
26 C 136/05 z 27. júla 2009 jeho žiadosť odmietol. Proti uvedenému uzneseniu podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 31. marca 2010 tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Trnave súdnemu konaniu nepomohol a porušil
základné ľudské právo D. B. garantované čl. 13 Dohovoru – právo na účinný opravný
prostriedok a čl. 14 – zákaz diskriminácie.
Krajský súd v Trnave v uznesení 23Co/350/2009-410 rozhodol diletantsky, pretože
potvrdil neustanovenie advokáta na dovolacie konanie, hoci mal v spise predložené
potrebné aktuálne pomery sťažovateľa s tým, že sťažovateľ nemá prostriedky na zaplatenie
advokáta, tieto Krajský súd prehliadal a použil nepravdivé údaje alebo značne skreslené za
účelom škodiť a aj tak konal, čím porušil základné právo garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 3
nikoho nemožno odbiť ponižujúcim spôsobom.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví:
„II.A. Krajský súd v Trnave porušuje základné práva D. B. v konaní 23Co/350/2009
garantované čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika
viazaná.
II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave
23Co/350/2009-410 z dňa 31. 03. 2010 a vec vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu predvolať svedkov,
pripojiť vyšetrovací spis ÚIS-418/BA1-PO-2004 a vykonať náležité dokazovanie a konať
bez ďalších prieťahov.
II.D. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške
30.000 EUR v lehote 15 dní odo dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu, plus trovy
advokáta.“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal aj o ustanovenie advokáta v konaní pred
ústavným súdom z dôvodu jeho nepriaznivých majetkových a osobných pomerov.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13
a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 31. marca 2010. K porušeniu
uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že krajský súd uznesením z 31. marca 2010
potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 C 136/2005 z 27. júla 2009, ktorým bola
zamietnutá žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na zastupovanie
pred dovolacím súdom.
II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,
a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Sťažovateľ pokladá uznesenie krajského súdu z 31. marca 2010 za nesprávne,
pretože je podľa jeho názoru založené na nepravdivých údajoch o jeho majetkových
pomeroch.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia z 31. marca 2010 vyplýva:
„Predpokladom pre ustanovenie advokáta v zmysle ust. § 30 ods. 1 O. s. p. je, aby
boli predpoklady účastníka pre oslobodenie od súdnych poplatkov a citované ust. § 30
ods. 1 O. s. p. dáva možnosť poskytnutia väčšej právnej ochrany účastníkovi, ktorý je síce
procesne spôsobilý, ale nemá prostriedky na výdavky zástupcu spojené so zastupovaním,
hoci potrebu zastúpenia odôvodňuje zložitá povaha riešenej veci a záujem účastníka.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že predpokladmi na ustanovenie zástupcu z radov
advokátov, alebo centrum právnej pomoci je 1. žiadosť účastníka konania, 2. ak účastník
spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, na základe rozhodnutia súdu
podľa ust. § 138 ods. 1, tzn. Či takéto rozhodnutie odôvodňuje pomery účastníka
a kumulatívne či nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie, či bránenie
práva.“
V ďalšej časti odôvodnenia uznesenia z 31. marca 2010 krajský súd skonštatoval, že
„prvostupňový súd náležite preukazoval osobné, zárobkové, majetkové pomery, pričom
odvolaciemu súdu v tejto súvislosti nezostáva nič iné ako prihliadnuť na už konštatované
pomery žalobcu (sťažovateľa, pozn.), ako boli presne citované v rozhodnutí súdu prvého
stupňa... S prihliadnutím na uvedené majetkové pomery nemožno priznať žalobcovi
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a preto sa súd stotožňuje s rozhodnutím súdu
prvého stupňa, že sa zamietla žiadosť o ustanovenie z radov advokátov.“.
Podľa § 30 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi,
u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca
alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci
alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na
ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne
súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky
zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie krajského súdu v danej veci je dostatočne
vyargumentované. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd
dostatočným spôsobom a súčasne poukazujúc na odôvodnenie uznesenia okresného súdu
z 27. júla 2009 uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať
za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Ústavný súd nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by
nemal oporu v zákone. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je zjavne neodôvodnené
a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania, a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia
relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi
napadnutými postupmi a uznesením krajského súdu z 31. marca 2010 a možným porušením
práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konštatuje, že krajský súd postupoval v
právnej veci sťažovateľa takým spôsobom, ktorý neumožňuje, aby po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušení jeho uvedených práv.
Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 14 a čl. 3 dohovoru
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez
diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
vylučuje, že by postup krajského súdu mohol byť v nejakom vecnom vzťahu
k eventuálnemu porušeniu čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje
iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu
však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.
Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup krajského súdu nemôže žiadnym
spôsobom zasahovať do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ
netvrdil, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo
v napadnutých konaniach rozdielne oproti iným osobám v identických alebo podobných
situáciách a že takto proti nemu postupoval krajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na
diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo
dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by
dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho
protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo
vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru.
Z čl. 3 dohovoru vyplýva povinnosť štátov zabezpečiť, aby jednotlivci podliehajúci
ich právomoci neboli vystavení zlému zaobchádzaniu alebo trestom vrátane zlého
zaobchádzania zo strany ostatných jednotlivcov. Aby zlé zaobchádzanie spadalo do
pôsobnosti čl. 3 dohovoru, musí dosiahnuť určité minimum závažnosti. Vzhľadom na
uvedené neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a jeho uznesením
z 31. marca 2010 a možným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru.
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších
požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2010