Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 158/2010
PDF · 258.82 KB
No categories available
II. ÚS 158/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť O. K., M., zastúpenej advokátom JUDr. I. S., M., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 95/91 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/91 p o r u š i l základné
právo O. K., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
2. O. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom
päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. O. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom
dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré j e Okresný súd Martin
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. I. S., M., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 30. marca 2010 č. k. II. ÚS 158/2010-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. K. (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Martin (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/91
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu so svojimi deťmi
20. mája 1991 podala návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam v obci B.
Napriek tomu, že v danom prípade podľa názoru sťažovateľky nejde o vec právne ani
skutkovo zložitú, konanie trvá už 18 rokov a 8 mesiacov. Z tohto dôvodu podala 5. mája
2009 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom sťažnosť bola
uznaná ako dôvodná.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Základné právo O. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Martine v konaní
vedenom pod sp. zn. 9C 95/1991 porušené bolo.
Okresnému súdu v Martine prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 95/1991
konal bez zbytočných prieťahov.
O. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 eur, ktoré je Okresný súd
v Martine povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
O. K. priznáva náhradu trov konania vo výške 254,88 eura, ktoré je Okresný súd
v Martine povinný zaplatiť na účet JUDr. I. S., advokáta do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.“
Sťažovateľka listom z 21. apríla 2010 doplnila svoju sťažnosť s poukázaním na
skutočnosť, že okresný súd vo veci už právoplatne rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 95/91-574
zo 17. marca 2010. „Z tohto dôvodu už nie je aktuálne, aby sťažovateľka trvala na tom, aby
Ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci zn. 9 C 95/1991 bez zbytočných
prieťahov. V tejto časti sťažovateľka berie petit sťažnosti späť. Sťažovateľka naďalej žiada,
aby Ústavný súd rozhodol o porušení jej ústavného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a o priznaní finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom zo 7. mája 2010 sp. zn.
Spr. 399/10 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 18. mája 2010.
2.1 Predsedníčka okresného súdu poukázala na skutočnosť, že v predmetnej veci bol
17. marca 2010 vyhlásený rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. apríla 2010. Okrem
podrobnej chronológie úkonov vykonaných okresným súdom v danej veci poskytla aj
vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá uviedla, že: „Na základe takéhoto podrobného
chronologického postupu, ktorý súd pre zabezpečovanie podkladov pre meritórne
rozhodnutie pri akceptovaní návrhov a námietok zo strany účastníkov sporu a neustále
obštrukcie - najmä zo strany odporcu zabezpečoval, čo nakoniec vyplýva aj z jeho podaní
na pojednávaniach, alebo písomných podaní, veľakrát nerešpektoval sudcovskú lehotu, hoci
zo strany súdu bolo vyvíjané maximálne úsilie na zabezpečenie všetkých relevantných
podkladov pre meritórne rozhodnutie, je súd toho názoru, že konal štandardne. K takémuto
konečnému rozhodnutiu došlo až dňa 17. 03. 2010, kedy účastníci predmetného sporu
nepodali odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu.
Podľa môjho názoru k trvaniu tohto sporu došlo z objektívnych dôvodov, aj
s prihliadnutím na skutočnosť, že po celé časové obdobie som ako sudkyňa bola nadmerne
zaťažená pri vybavovaní aj inej agendy, čo vyplýva nakoniec z množstva vybavovaných vecí.
Tak ako to vyplýva z prehľadu, aj samotní účastníci predmetného sporu svojimi návrhmi a
hlavne námietkami sa podieľali na častej odročovanosti. Prípadne aj keď mali právnych
zástupcov, neboli vždy dokladané listinné dôkazy a súd potom musel buď z vlastnej
iniciatívy, alebo opakovane ich o doloženie takýchto dôkazov požiadať...“
Na záver vyjadrenia predsedníčka okresného súdu dodala, že: „Prešetrením
potrebných skutočností v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v časti prieťahy musím konštatovať, že dĺžka konania z pohľadu
celkovej doby konania je skutočne neprimerane dlhá a preto sťažnosť na prieťahy v konaní
považujem za dôvodnú. Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom, a
tým k porušeniu práv navrhovateľky na spravodlivý a rýchly proces, ponechávam na
rozhodnutie Ústavného súdu...
Výslovne súhlasíme s upustením pojednávania vo veci, nakoľko od ústneho
pojednávania neočakávame ďalšie objasnenie veci.“
2.3 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky
okresného súdu súhlasil s tým, aby ústavný súd nenariadil ústne pojednávanie.
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 95/91 najmä po 15. februári
1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon
o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a
neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať
a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15.
februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03):
Dňa 20. mája 1991 sťažovateľka v pozícii jedného z navrhovateľov (ako
navrhovateľka v 1. rade) podala návrh na začatie konania o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v obci B.
Dňa 15. augusta 1991 bol Okresný súd Uherské Hradište v Českej republike
požiadaný o výsluch odporcu pred dožiadaným súdom. Dožiadanie bolo vybavené
13. septembra 1991.
Dňa 16. septembra 1991 súd nariadil pojednávanie na 11. október 1991.
Dňa 7. októbra 1991 bol zrušený termín pojednávania z 11. októbra 1991 a nariadený
nový termín na 8. november 1991.
Dňa 8. novembra 1991 bolo vykonané pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu
nariadenia ohliadky na mieste samom.
Dňa 23. januára 1992 boli písomne vyzvaní navrhovatelia a odporca, aby súdu
oznámili stanovisko, či sú ochotní v prípade reálneho rozdelenia nehnuteľností hradiť
náklady na rozdelenie veci. Stanovisko k tejto požiadavke bolo súdu od navrhovateľov
doručené 5. februára 1992.
Dňa 30. marca 1992 bolo uznesením okresného súdu nariadené znalecké
dokazovanie znalcom Ing. Ľ. H., ktorý na 2. júl 1992 zvolal ohliadku nehnuteľností na
mieste samom a zároveň požiadal užívateľov o sprístupnenie objektov. Písomne sa odporca
ospravedlnil znalcovi z neúčasti na ohliadke.
Dňa 31. mája 1994 znalec súdu doručil znalecký posudok.
Dňa 8. júna 1994 bol účastníkom na vyjadrenie doručovaný opis znaleckého posudku
a súčasne bol vypočutý odporca prostredníctvom dožiadaného súdu k obsahu znaleckého
posudku, ktorý mu bol krátkou cestou doručený. Výsluch sa uskutočnil na dožiadanom súde
27. júna 1994.
Dňa 24. júna 1994 sťažovateľka podala písomné vyjadrenie a vzniesla námietky
k znaleckému posudku.
Dňa 18. augusta 1994 súd nariadil termín pojednávania na 20. september 1994, na
ktorý okrem účastníkov konania bol prizvaný aj znalec, ktorý bol na pojednávaní vypočutý,
a na základe stanovísk účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že
sťažovateľka predloží snímku z mapy a odporca vzhľadom na prezentovaný postoj písomne
vykoná špecifikáciu rozporov k znaleckému posudku.
Dňa 17. novembra 1994 boli účastníci konania vyzvaní, aby si povinnosti
vyplývajúce z posledného pojednávania voči súdu splnili, a zároveň súd požiadal znalca
Ing. H. o doplnenie znaleckého posudku v termíne do 31. mája 1995. Túto povinnosť si
znalec splnil až 25. septembra 1995.
Dňa 8. decembra 1994 odporca špecifikoval námietky k znaleckému posudku.
Dňa 14. novembra 1995 okresný súd výzvou žiadal o doplnenie znaleckého posudku
v termíne do 31. decembra 1995.
Dňa 2. septembra 1996 bol znalec požiadaný o doplnenie znaleckého posudku
o ustálenie hodnoty nehnuteľností ku dňu ohliadky nehnuteľnosti.
Dňa 1. októbra 1996 znalec zaujal stanovisko.
Dňa 7. októbra 1996 bol súdom požiadaný katastrálny úrad o zaslanie ďalších
listinných dôkazov súvisiacich s meritom veci a doručené oznámenie O. B. z 20. novembra
1996.
Dňa 22. januára 1997 bol doručený list znalca Ing. H., ktorý vykonal ohliadku
nehnuteľnosti, ktorá bola poškodená požiarom, a zároveň súdu oznámil, že dochádza
k zmene pôvodných nehnuteľností, a z toho dôvodu požiadal aj o upresnenie úloh
v doplňujúcom znaleckom posudku v súvislosti s ustálením ich hodnoty.
Dňa 17. septembra 1997 bol zo strany súdu požiadaný znalec o doplnenie znaleckého
posudku, ktorý 5. decembra 1997 bol doručený súdu.
Dňa 15. januára 1998 bol znalecký posudok zaslaný na vyjadrenie, prípadne podanie
námietok účastníkom konania, voči ktorému odporca podal námietky, ktoré boli súdu
doručené 6. februára 1998.
Dňa 28. apríla 1998 súd nariadil termín pojednávania na 5. jún 1998, predvolaný
znalec účasť na pojednávaní ospravedlnil.
Pojednávanie konané 5. júna 1998 bolo odročené na 8. jún 1998 pre účely vyhlásenia
rozsudku.
Dňa 8. júna 1998 bol vyhlásený rozsudok v neprítomnosti účastníkov.
Dňa 18. septembra 1998 podal odporca proti rozsudku odvolanie.
Dňa 28. septembra 1998 bolo odvolanie doručené navrhovateľom na vyjadrenie.
Zároveň bola 28. septembra 1998 odporcovi adresovaná výzva na zaplatenie súdneho
poplatku za podané odvolanie.
Dňa 16. októbra 1998 právny zástupca navrhovateľov požiadal o predĺženie lehoty na
písomné vyjadrenie k odvolaniu.
Dňa 12. novembra 1998 bolo do spisu založené vyjadrenie navrhovateľov
k odvolaniu.
Dňa 7. decembra 1998 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej aj
„krajský súd“)
Dňa 30. decembra 1999 uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 2420/98 bol rozsudok
okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
Dňa 9. februára 2000 súd doručil zrušujúce rozhodnutie právnym zástupcom, zároveň
s písomnou požiadavkou o predloženie návrhov v intenciách zrušujúceho rozhodnutia
krajského súdu.
Dňa 2. marca 2000 právna zástupkyňa odporcu navrhla doplniť dokazovanie.
Dňa 21. marca 2000 bol okresný súd požiadaný krajským súdom o predloženie spisu
z dôvodu opravy odôvodnenia rozhodnutia, spis bol okresnému súdu vrátený 17. apríla
2000.
Dňa 3. septembra 2001 bol znalec Ing. Ľ. H. požiadaný o doplnenie znaleckého
posudku v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Žiline s tým, že znalec spis spolu so
znaleckým posudkom súdu predložil 12. februára 2003 ako dodatok k znaleckému posudku.
Dňa 18. februára 2003 okresný súd vyzval účastníkov konania k vyjadreniu
k znaleckému posudku, čo uskutočnili 18. marca 2003.
Dňa 10. júna 2003 bol nariadený termín pojednávania na 14. august 2003, na ktorý
okrem účastníkov bol prizvaný aj znalec. Pojednávanie bolo odročené na návrh účastníkov,
ako aj zo strany súdu v súvislosti so zabezpečovaním ďalších listinných dôkazov pre
meritórne rozhodnutie.
Dňa 20. januára 2004 boli doplnené stanoviská realitných kancelárií, ktoré boli
okresnému súdu doručované v období od 20. februára 2007 do 24. februára 2004.
Dňa 3. mája 2004 bol znalec Ing. Ľ. H. požiadaný o dopracovanie znaleckého
posudku.
Dňa 14. júna 2004 bol znalecký posudok po doplnení vo forme dodatku č. 84/2004
súdu doručený a následne účastníci boli požiadaní zo strany súdu prípisom z 24. júna 2004
na podanie prípadných námietok a vyjadrenia k doplnku.
Dňa 2. augusta 2004 právna zástupkyňa odporcu súdu zaslala vyjadrenie obsahujúce
námietky k znaleckému posudku.
Dňa 30. augusta 2004 bolo vyjadrenie odporcu zaslané znalcovi na zaujatie
písomného stanoviska.
Dňa 13. septembra 2004 znalec podal podrobné vyjadrenie, ktoré bolo zaslané
účastníkom konania.
Dňa 18. januára 2005 okresný súd priznal znalcovi odmenu za vypracovanie
znaleckého posudku. Proti uzneseniu bolo zo strany sťažovateľky ako i odporcu podané
odvolanie a spis bol 25. apríla 2005 predložený krajskému súdu, ktorý potvrdil uznesenie
okresného súdu. Spis bol vrátený 28. júla 2005.
Dňa 18. októbra 2005 bol nariadený termín pojednávania na 23. november 2005.
Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že na požiadanie účastníkov konania vo veci
bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie znalcom, ktorý bol ustanovený
samostatným uznesením 20. januára 2006 a spis bol znalcovi predložený 1. marca 2006.
Dňa 28. apríla 2006 bol okresnému súdu doručený kontrolný znalecký posudok.
Dňa 2. júna 2006 boli proti kontrolnému znaleckému posudku vznesené námietky zo
strany odporcu.
Dňa 12. septembra 2006 bol nariadený termín pojednávania na 15. november 2006 a
zároveň zabezpečenie písomného vyjadrenie k námietkam odporcu k vypracovanému
znaleckému posudku.
Pojednávanie konané 15. novembra 2006 bolo odročené na 20. november 2006 pre
účely vyhlásenia rozsudku.
Dňa 11. januára 2007 podali navrhovatelia odvolanie.
Dňa 18. januára 2007 podal odporca odvolanie.
Dňa 23. januára 2007 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý na pojednávaní
28. novembra 2007 zrušil prvostupňové rozhodnutie a 21. februára 2008 bol spis vrátený
okresnému súdu.
Dňa 15. apríla 2008 boli v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu
účastníci konania vyzvaní na oznámenie skutočností potrebných pre znalecké dokazovanie.
Dňa 22. októbra 2008 bol spis zaslaný znalcovi s lehotou na vypracovanie
znaleckého posudku 90 dní od doručenia spisu.
V dňoch 1. júna 2009 a 13. augusta 2009 boli uskutočnené písomné urgencie
okresného súdu adresované znalcovi.
Dňa 24. septembra 2009 pracovník súdu osobne prevzal súdny spis bez znaleckého
posudku s tým, že podľa vyjadrenia znalca ho tento súdu do 30. septembra 2009 v písomnej
forme do spisu dodá.
Dňa 16. októbra 2009 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.
Dňa 19. novembra 2009 bol nariadený termín pojednávania na 20. január 2010.
Dňa 20. januára 2010 bolo vykonané ústne pojednávanie za prítomnosti účastníkov
konania s tým, že vzhľadom na námietky právnej zástupkyne odporcu, ktoré boli doručené
súdu krátkou cestou na pojednávaní, pojednávanie bolo odročené na 24. február 2010.
Dňa 25. januára 2010 boli doručené ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania zo
strany právnej zástupkyne odporcu.
Dňa 24. februára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti účastníkov
konania, ako aj ich právnych zástupcov. Pojednávanie v merite veci bolo ukončené a
odročené pre účely vyhlásenia rozsudku na 17. marec 2010.
Dňa 17. marca 2010 bol vyhlásený rozsudok v prítomnosti sťažovateľky a právneho
zástupcu navrhovateľov s tým, že písomný rozsudok im bol doručený, a v ten istý deň bol
rozsudok zaslaný ostatným účastníkom, ktorí sa vyhlásenia rozsudku nezúčastnili.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť v merite veci 10. apríla 2010, keď sa stal aj
vykonateľným. O trovách konania súd rozhoduje samostatným uznesením.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/91 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam môže predstavovať určitý
stupeň zložitosti súvisiaci s určovaním jej hodnoty znaleckým dokazovaním. Doterajší
zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub
faktickej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky,
v preskúmavanom konaní ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala
byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka neprispela svojím správaním
k prieťahom v konaní, aktívne sa dožadovala pokračovania v konaní, žiadala o nariadenie
termínu pojednávania a taktiež podala sťažnosť na prieťahy v konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci
a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie napadnutého konania viac ako
devätnásť rokov bolo samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci aj dlhodobo nečinný,
a to konkrétne od 15. februára 1993 (v skutočnosti už od 3. marca 1992) do 31. mája 1994
(15 mesiacov), od 8. decembra 1994 do 14. novembra 1995 (11 mesiacov), od 31. decembra
1995 do 2. septembra 1996 (9 mesiacov), od 22. januára 1997 do 17. septembra 1997
(8 mesiacov), od 17. apríla 2000 do 3. septembra 2001 (16 mesiacov), od 3. septembra 2001
do 12. februára 2003 (17 mesiacov) a od 22. januára 2009 do 24. septembra 2009
(9 mesiacov).
Okresný súd teda súhrnne počas viac ako 7 rokov vo veci nevykonal žiadny úkon
smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas napadnutého
súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom
článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti pritom nedošlo v dôsledku
zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu.
Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že na skutočnosť, na ktorú poukázala vo
svojom vyjadrení konajúca sudkyňa, že „po celé časové obdobie som ako sudkyňa bola
nadmerne zaťažená pri vybavovaní aj inej agendy, čo vyplýva nakoniec z množstva
vybavovaných vecí“, nebolo možné prihliadnuť. Ústavný súd už v podobných súvislostiach
viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru
ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté
prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava
v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci–a teda vykonanie spravodlivosti–bez
zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa
nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové
nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho
konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť
poukázaním na nadmerný počet vecí a na dlhodobo obmedzené personálne kapacity
príslušných súdov (mutatis mutandis I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 17. marca 2010 bol v predmetnej veci na okresnom súde
vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa
§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného
v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa
citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti
s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä
vzhľadom na povahu veci a vzhľadom aj na celkové–viac ako devätnásťročné–trvanie
napadnutej veci považuje za primerané priznať v sume 5 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si uplatnila trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 18. januára
2010). Za dva úkony vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume dvakrát po 120,23 €
a režijný paušál dvakrát po 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 254,88 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010