Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 281/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia zákazu mučenia,

práva na spravodlivé súdne konanie, na účinný prostriedok nápravy a zákazu diskriminácie

podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Čadca pod sp. zn. , Krajským

súdom v Žiline pod sp. zn. , Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.

a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia zákazu mučenia, práva na spravodlivé súdne konanie, na účinný prostriedok

nápravy a zákazu diskriminácie podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným

súdom Čadca pod sp. zn. , Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

, Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 7. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn.

zákonná sudkyňa JUDr. P. síce „stihla poprekrúcať kdečo, čo jej prišlo na

rozum“, ale vyhla sa tomu, aby žalovanému nariadila predložiť dôkazy o zaplatení

elektrickej energie a zemného plynu. Ak totiž dôkazy o zaplatení nie je schopný zabezpečiť

žalobca (teda sťažovateľ), potom ich má zabezpečiť súd, pričom bez toho nie je možné

vyhlásiť, že sťažovateľ neuniesol bremeno dokazovania. Krajský súd v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. iba zopakoval vyjadrenia Okresného súdu Čadca,

pričom v zápisnici o pojednávaní chýbali tvrdené údaje o trestnej činnosti žalovaného

a neboli hodnotené potvrdenia o zaplatení energií žalovaným. Krajský súd v Žiline potvrdil

protizákonný rozsudok Okresného súdu Čadca ďalším protizákonným rozhodnutím.

Uznesením ústavného súdu č. k. -8 dôvodná sťažnosť sťažovateľa proti

uvedeným rozhodnutiam bola odmietnutá bez preskúmania spisu sp. zn. .

V konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. bola

odmietnutá požiadavka sťažovateľa o odklad exekúcie pohľadávky žalovaného na náhradu

trov konania vyplývajúcej zo súdneho sporu vedeného Okresným súdom Čadca pod sp. zn.

. Sťažovateľ žiadal o odklad exekúcie do skončenia konania na Európskom

súde pre ľudské práva, pričom stále trval na tom, že žalovaný mal preukázať zaplatenie

poplatkov za energie. Sťažovateľ podal aj návrh na obnovu konania a hoci Okresnému súdu

Bratislava II bola doručená kópia návrhu na obnovu konania, napriek tomu v exekúcii

pokračoval. V konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

uznesením č. k. -87 z 11. marca 2010 bolo potvrdené uznesenie Okresného

súdu Bratislava II o zamietnutí návrhu sťažovateľa ako povinného na povolenie odkladu

exekúcie.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn. ,

porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp.

zn. , porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava II pod sp. zn. a porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 a čl. 14 dohovoru

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. s tým, aby

ústavný súd zrušil rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. -47 z 31. januára

2006, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 4. apríla 2007, uznesenia

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 2. decembra 2008, č. k.

-42 z 26. februára 2009 a č. k. -43 zo 4. marca 2009, ako

aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -87 z 11. marca 2010.

Sťažovateľ ďalej požaduje priznanie satisfakcie vo výške po 10 000 € od Okresného súdu

Čadca a Okresného súdu Bratislava II, ako aj vo výške po 30 000 € od Krajského súdu

v Žiline a Krajského súdu v Bratislave. Trvá aj na náhrade trov právneho zastúpenia

advokátom, pričom zároveň žiada, aby mu ústavný súd ustanovil advokáta v konaní

o sťažnosti, keďže nemá žiaden príjem, je invalidný, ťažko zdravotne postihnutý a je zjavne

súdmi prenasledovaný a diskriminovaný.

Z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 4. apríla 2007 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. -47 z 31. januára

2006. Okresný súd Čadca zamietol žalobu sťažovateľa proti žalovanému o zaplatenie

2 370 Sk s prísl. Sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo

výške 3 980 Sk na účet právneho zástupcu žalovaného. Rozsudok bol sťažovateľovi podľa

rukou písanej poznámky doručený 7. júna 2007.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. -42 z 26. februára

2009 vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného (žalovaného v konaní vedenom Okresným

súdom Čadca pod sp. zn. ) proti sťažovateľovi ako povinnému bolo konanie

o námietkach sťažovateľa proti exekúcii zastavené, keďže sťažovateľ na výzvu súdu

nezaplatil súdny poplatok za podané námietky vo výške 66 € (2 000 Sk), hoci výzvu prevzal

21. októbra 2008. Uznesenie bolo sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky doručené

13. marca 2009.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. -43 zo 4. marca 2009

vyplýva, že ním bol návrh sťažovateľa ako povinného na povolenie odkladu exekúcie

zamietnutý. Podľa názoru súdu dôvody na odklad exekúcie uvádzané sťažovateľom

nezodpovedajú zákonným dôvodom. Uznesenie bolo sťažovateľovi podľa rukou písanej

poznámky doručené 13. marca 2009.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 2. decembra

2008 vyplýva, že ním bol návrh sťažovateľa ako povinného na povolenie odkladu exekúcie

z 11. septembra 2008 a 24. októbra 2008 zamietnutý. Sťažovateľ podaním z 11. septembra

2008 a 24. októbra 2008 uplatnil jednak námietky proti exekúcii a zároveň ju žiadal aj

zastaviť do ukončenia trestného konania vedeného Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 888/08. Tieto podania súd vyhodnotil ako návrhy na odklad

exekúcie. Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Súd dospel k záveru, že dôvody

uvedené v podaniach sťažovateľa nie sú dôvodmi na odklad exekúcie podľa citovaného

ustanovenia.

Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. -87 z 11. marca 2010

vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 2. decembra 2008. V podanom odvolaní sťažovateľ namietal, že

exekučný titul bol výsledkom kriminálneho výkonu súdnictva na Okresnom súde Čadca

a Krajskom súde v Žiline, keďže súdy prekrúcali skutkový stav a vyhýbali sa takému

nevyvrátiteľnému dôkazu, akým bolo odmietnutie podpísať preberací protokol zo strany

oprávneného. Preto je podľa názoru sťažovateľa daný zjavný dôvod na zastavenie exekúcie

až do rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Okrem toho sťažovateľ namietal, že

v tomto čase nemá žiaden príjem, je plne invalidný a ťažko zdravotne postihnutý, nemá

možnosť zárobku, avšak potom, ako bude úspešný vo viacerých konaniach na Európskom

súde pre ľudské práva, bude mať dostatok financií na zaplatenie čohokoľvek. Sťažovateľ

požadoval, aby bola exekúcia zastavená. Podľa názoru súdu nie je splnená žiadna zo

zákonných podmienok na povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1, resp. ods. 2

Exekučného poriadku.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -8 zo 17. januára 2008 vyplýva, že ním

bola odmietnutá sťažnosť pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru v konaniach vedených Okresným súdom Čadca pod sp. zn.

a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. . Vo vzťahu k tej časti

sťažnosti, ktorá smerovala proti konaniu vedenému Okresným súdom Čadca pod sp. zn.

, konštatoval ústavný súd nedostatok svojej právomoci a časť sťažnosti

smerujúcu proti konaniu vedenému Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

považoval za zjavne neopodstatnenú.

Ústavnému súdu sa nepodarilo zistiť na Okresnom súde Bratislava II, či sťažovateľ

podal, alebo nepodal odvolanie proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava II č. k.

-42 z 26. februára 2009 a č. k. -43 zo 4. marca 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému Okresným súdom Čadca pod

sp. zn. a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. pre namietané

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -8 zo 17. januára 2008 je nepochybné,

že sťažovateľ už raz namietal porušenie čl. 6 dohovoru v konaniach vedených Okresným

súdom Čadca pod sp. zn. a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

. Preto je neprípustné konať o opakovanej námietke porušenia toho istého

práva.

Teraz však sťažovateľ namieta popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie

čl. 13 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. .

Takúto námietku v predchádzajúcej svojej sťažnosti neuplatnil. V tomto rozsahu preto

sťažnosť nemožno považovať za neprípustnú. Je však oneskorene podaná.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na to, že rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo

4. apríla 2007 bol sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky doručený ešte 7. júna 2007,

sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 7. júna 2010 je oneskorene podaná, a to dávno po

uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Za oneskorenú považuje ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami Okresného súdu Bratislava II č. k.

-42 z 26. februára 2009 a č. k. -43 zo 4. marca 2009,

keďže obe uznesenia sťažovateľ prevzal ešte 13. marca 2009 a sťažnosť ústavnému súdu

podal až 7. júna 2010.

K tejto časti sťažnosti ústavný súd navyše uvádza, že proti obom uzneseniam bolo

prípustné odvolanie. Zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ využil právo podať proti

uzneseniam odvolanie (nič také v sťažnosti netvrdí a nepredložil ani žiaden dôkaz

o prípadnom podaní odvolania). Ústavnému súdu sa nepodarilo krátkou cestou zistiť na

Okresnom súde Bratislava II, či proti uzneseniam bolo, alebo nebolo podané odvolanie.

Možno konštatovať, že pokiaľ sťažovateľ odvolanie proti uzneseniam nepodal,

potom nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu označeného práva

poskytuje a na ktorého použitie bol oprávnený. Preto v takomto prípade ďalším možným

dôvodom odmietnutia tejto časti sťažnosti bola jej neprípustnosť v zmysle § 53 ods. 1

. Ak sťažovateľ podal proti uzneseniam odvolanie, potom

prichádzalo do úvahy aj odmietnutie tejto časti sťažnosti pre nedostatok právomoci

ústavného súdu s ohľadom na jej subsidiárnu povahu vyplývajúcu z .

V takom prípade by právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal

Krajský súd v Bratislave v rámci odvolacieho konania.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 2. decembra 2008 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -87 z 11. marca 2010.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. z 2. decembra 2008, nie je daná právomoc ústavného

súdu. Ako to totiž vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu Okresného

súdu Bratislava II bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, pričom

sťažovateľ odvolanie aj podal. Preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu

sťažovateľa mal Krajský súd v Bratislave v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu.

Namietané porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -87 z 11. marca 2010 považuje ústavný súd za zjavne

neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ dvoma podaniami požiadal o zastavenie exekúcie do ukončenia trestného

konania, keďže podal trestné oznámenie v súvislosti s rozhodnutiami všeobecných súdov

tvoriacimi exekučný titul. Všeobecné súdy vyhodnotili tieto podania ako návrhy na odklad

exekúcie, pričom dospeli k záveru, že sťažovateľom uvádzané dôvody pre takýto postup

nezodpovedajú zákonným dôvodom na odklad exekúcie vyplývajúcim z ustanovenia § 56

ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia všeobecných súdov nemožno považovať

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do

týchto záverov zasiahol. Z podaní sťažovateľa je zrejmé, že odklad exekúcie navrhuje najmä

preto, lebo rozhodnutia všeobecných súdov tvoriace exekučný titul nepovažuje za

spravodlivé. Podľa jeho názoru všeobecné súdy mu v sporovom konaní neumožnili

preukázať, že žalovaný (v exekučnom konaní oprávnený) mu dlhoval. Námietka

nezákonnosti, resp. nesprávnosti rozhodnutia tvoriaceho exekučný titul však nie je v rámci

exekučného konania možná a relevantná. Tvrdený nedostatok príjmov na strane sťažovateľa

nie je prechodného rázu (ako to predpokladá ustanovenie § 56 ods. 1 Exekučného

poriadku), ale ide o trvalý stav daný najmä zdravotnými ťažkosťami sťažovateľa. Aj táto

námietka sťažovateľa je vlastne námietkou nesprávnosti exekučného titulu, teda toho, že

súdy v sporovom konaní nepostupovali pri posudzovaní náhrady trov konania sťažovateľa

ako neúspešného účastníka v súlade s ustanovením ,

podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa nemali víťaznému žalovanému

(v exekučnom konaní oprávnenému) náhradu trov konania priznať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010