Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 248/2010
PDF · 171.3 KB
No categories available
IV. ÚS 248/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. P..., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených práv rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2010
doručené podanie R. P. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť pre porušenie
zákona“. Vychádzajúc z obsahu tohto podania dospel ústavný súd k záveru, že úmyslom
sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006
(ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh ďalej vyplýva, že namietaným
rozsudkom bolo podľa § 518 ods. 1 a 3 Trestného poriadku s prihliadnutím na § 515 ods. 2
písm. b) Trestného poriadku rozhodnuté, že právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne
sp. zn. 1 T 38/2001 z 21. mája 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Brne sp. zn.
3 To 342/2002 zo 4. septembra 2002 v rozsahu, v ktorom sa týka trestu odňatia slobody
v trvaní 12 rokov uloženého sťažovateľovi (pre trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1
Trestného zákona Českej republiky), sa uznáva na území Slovenskej republiky. Ministerka
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) podala
16. októbra 2009 proti označenému rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 371 ods. 1
písm. h) a i) Trestného poriadku s odôvodnením, že obvinenému bol uložený trest „mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo mu bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon
za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, ako aj, že rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití hmotnoprávneho
ustanovenia“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní ministerky
spravodlivosti rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tdo 42/2009 z 24. februára 2010 (ďalej
aj „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že ho podľa § 382 Trestného poriadku per analogiam
a § 382 písm. b) Trestného poriadku odmietol. Podľa uznesenia najvyššieho súdu bola
dôvodom odmietnutia dovolania podaného ministerkou spravodlivosti skutočnosť, že aj keď
napadnutý rozsudok krajského súdu obsahoval „správne aj zákonné poučenie o možnosti
podania opravného prostriedku a bol v zmysle § 518 ods. 3 Tr. por. riadne doručený
obžalovanému, prokurátorovi a ministerstvu spravodlivosti... ani jedna zo strán, teda ani
minister spravodlivosti, možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti tomuto
rozsudku krajského súdu nevyužili. Vzhľadom na skutočnosť, že minister spravodlivosti,
v danom prípade ako strana v konaní, nevyužil svoju zákonnú možnosť na podanie
odvolania, nie je oprávnený podať v tej istej veci ani dovolanie.“.
Aj napriek tomu, že odôvodnenie sťažnosti je v prevažnej miere založené
na námietkach týkajúcich sa postupu najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodovaním
o dovolaní ministerky spravodlivosti proti rozsudku krajského súdu sp. zn. Ntc 4/06
z 3. apríla 2006, sťažnosť nesmeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo toto
dovolanie odmietnuté, ale sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd:
„1.) podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že právoplatným rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 bol porušený zákon v ustanovení § 517
ods. 1, 2 Tr. por. v neprospech obvineného R. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody...
2.) podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok aj ďalšie rozhodnutia naň
obsahovo nadväzujúce a to rozsudky OS v Sp. N. Vsi pod sp. zn. 3 T 6/97 a 5 T 142/97,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.
3.) podľa § 388 ods. 1 Tr. por. vrátil vec Krajskému súdu v Košiciach, aby vec
v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.
4.) vyslovil, že Dovolanie Ministerky spravodlivosti SR vo veci odsúdeného R. P. pod
č. 2767/07-61/D/131 Najvyššiemu súdu SR bolo zákonné, odôvodnené a vecne správne.
5.) prikázal, aby Krajský súd v Košiciach postupoval v súlade s § 39 ods. 1
Tr. zákona (z. č. 140/1961 Z. z.), taktiež podľa § 2 Tr. zák. (z. č. 300/2005 Z. z.) platný
do 1. 1. 2006.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Vzhľadom na citované ustanovenia zákona o ústavnom súde ústavný súd predtým,
ako prikročí k samotnému vecnému posúdeniu sťažnosti, je povinný zaoberať sa tým, či
sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ako aj to, či sú dané podmienky
na jej prerokovanie ustanovené zákonom o ústavnom súde. V predmetnej veci ústavný súd
k takémuto záveru nedospel.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m.
V nadväznosti na to ústavný súd ďalej uvádza, že sťažnosť bolo potrebné odmietnuť
z dôvodu, že bola podaná oneskorene. V súvislosti s tým pripomína, že jednou
zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Keďže sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla
2006 a ústavný súd na krajskom súde zistil, že uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť
4. novembra 2006, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 21. mája 2010,
je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že bola podaná v značnom časovom odstupe
po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu, teda oneskorene. Ústavný súd ju preto pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z tohto dôvodu.
Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva, že
počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 42/2009 z 24. februára 2010 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy,
pretože toto rozhodnutie sťažovateľ svojou sťažnosťou nenapáda.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Oneskorené podanie sťažnosti nemožno odstrániť. Preto bolo už bez právneho
významu vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti (najmä
neoznačenie základných práv, porušenie ktorých namieta), lebo ani ich prípadné odstránenie
by na výsledok konania nemalo žiaden vplyv. Z toho istého dôvodu už taktiež neprichádzalo
do úvahy zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že sťažnosť bolo možné odmietnuť
aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Sťažovateľ sa totiž mohol
domáhať ochrany svojich práv vo vzťahu k namietanému rozsudku využitím riadneho
opravného prostriedku (odvolania podľa § 518 ods. 3 Trestného poriadku) v odvolacom
konaní pred najvyšším súdom. Zo sťažnosti, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 42/2009 z 24. februára 2010 vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ
možnosť podania riadneho opravného prostriedku nevyužil (odvolanie nepodal), a taktiež
ho nepodala ani jedna zo strán konania (prokurátor a minister spravodlivosti), ktorým bol
rozsudok krajského súdu sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 riadne doručený.
Ak sťažovateľ nevyčerpal predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu, všetky
opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nesplnil tým ani
podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho
základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne
prerokovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010