Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 234/2010
PDF · 203.28 KB
No categories available
III. ÚS 234/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť A. B., T., zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre
namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 72/2008
z 29. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2010 doručená sťažnosť A. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
K. H., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Sžf 72/2008 z 29. septembra 2009.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Žalobu v správnom konaní Krajský súd v Prešove v konaní č. 1 S 87/2006 dňa
30. mája 2008 zamietol.
O odvolaní proti uvedenému rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR dňa 29. septembra
2009 tak, že ho potvrdil.
Dôvody rozsudku Najvyššieho súdu sú založené na nesprávnych úvahách
vykazujúcich vysoký stupeň arbitrárnosti. Sú osvojením si chybných výkladov rozhodujúcich
pojmov Daňového zákona v rozsahu, v akom k nim pristupovali predchádzajúce
rozhodnutia.
Sťažovateľka je podnikateľka. ... V zdaňovacom období (2003) jej bolo vyplatených
33.588.081,- Sk ako súhrn náhrad za rozsiahle poškodenie zdravia, utrpeného pri dopravnej
nehode. Uvedenú sumu sa rozhodla investovať spôsobom a za okolností a podmienok, ktoré
s ohľadom na jej životnú perspektívu považovala za optimálny. Zámer nepochybne
pomenovateľný ako podnikateľský, v reálnej podobe (zjednodušenej na podstatné prvky)
vyzeral tak, že v prospech jednej firmy (T. s. r. o.), ktorá rekonštruovala svoj obchodný
dom, objednala u inej firmy (L. s. r. o. a dve ďalšie) dodávky materiálu a prác na tejto akcii
a zaplatila ich. Tieto investície jej zabezpečili zisk v podobe doživotnej renty, vyplácanej na
základe a v rozsahu zmluvy, uzavretej dňa 1. marca 2004. Zmluva bola doplňovaná, jej
podstata však menená nebola.
Pre potrebu zaujatia zákonu zodpovedajúceho stanoviska v spor rozhodujúcej otázke
sú bez dôležitosti fakturačné, účtovné a iné detaily, i keď sa nimi daňové orgány i súdy
v rôznom rozsahu zaoberali. Základným problémom je správna interpretácia kľúčových
pojmov : „podnikateľská činnosť“, „dosiahnutie, zabezpečenie, udržanie príjmu“, „príjem“
a „zisk“. Svojim rozsudkom Najvyšší súd uznal za zákonu zodpovedajúci jednak výklad
nesprávny, najmä ale zjednodušil vzťah výdavku a príjmu na „rovnicu“, vylúčiac bez opory
v zákone možnosť dosahovať príjem spôsobom, aký sťažovateľka zvolila. Tak dospel mylne
k názoru, „... že výdavok vynaložený daňovým subjektom poskytnutím finančných
prostriedkov inému subjektu bez odrazenia sa na strane príjmu poskytovateľa ... nespĺňal
uvedenú rovnicu...“ Túto chybu v konštatovaní čiastočne možno postrehnúť, ak sa do
vzťahu dosadia priliehavejšie pomenovania. Ak sa aj sťažovateľka nestala spoluvlastníčkou
obchodného domu, mala podiel na zisku ako by ňou bola - a to bol jej zámer. Súdy (aj
daňové orgány) si zrejme zamenili voľbu optimálneho, legálneho účtovania s využitím
možností daných daňovým predpisom za snahu o daňový únik. Inak je vylúčené, aby
ignorovali časovú, vecnú a ekonomickú súvislosť s dosiahnuť sa majúcimi príjmami (arg.:
zabezpečeniu). Pokiaľ ide o podrobnosti v stanoviskách žalobkyne (sťažovateľky),
poukazujem na obsah jej podaní. Ak Najvyšší súd teda ustálil, že si sťažovateľka
zabezpečila svoj príjem do budúcnosti „...nie cez podnikateľskú činnosť“, dopustil sa
neopodstatnenej reštrikcie tohto pojmu.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Sžf 72/2008 svojím rozsudkom z 29. septembra 2009 porušil jej základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia. Sťažovateľka zároveň požiadala o odloženie vykonateľnosti dodatočného
platobného výmeru Daňového úradu H. (ďalej len „daňový úrad“)
č. 703/230/36677/2005/Kol z 25. augusta 2005.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Sžf 72/2008 z 29. septembra 2009.
Z obsahu spisu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 S 87/2006 ústavný súd zistil, že 28. februára 2006 podala sťažovateľa tamojšiemu súdu
žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. k. I/225/3903/2006/997020-r z 26. januára 2006 spolu
s návrhom na odloženie vykonateľnosti tohto rozhodnutia.
O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 87/2006-192 z 30. mája 2008 tak,
že ju zamietol.
Sťažovateľka ako podnikateľka v zdaňovacom období (rok 2003) dostala
33 588 081 Sk ako súhrn náhrad za rozsiahle poškodenie zdravia po dopravnej nehode.
Uvedenú sumu podľa vlastnej úvahy investovala spôsobom, ktorý si sama zvolila.
Objednala si v prospech jednej spoločnosti (T., s. r. o.), ktorá rekonštruovala obchodný
dom, dodávky materiálu a prác na tejto akcii, ktorú aj uhradila u inej spoločnosti (L., s. r.
o.). Tieto investície jej mali zabezpečiť zisk v podobe doživotnej renty.
Podstatou problému sťažovateľky bolo, že daňový úrad u nej vykonal daňovú
kontrolu, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku
2003, pričom konštatoval, že v danom roku sťažovateľka nemala žiaden príjem
z podnikateľskej činnosti súvisiaci s jej investíciou do rekonštrukcie Obchodného domu L.
(ďalej len „O.“). Podľa daňového úradu sťažovateľka v roku 2003 dosiahla jedine príjem
z titulu náhrady škody – ušlý zisk. Z uvedeného dôvodu jej daňový úrad dodatočným
platobným výmerom č. 703/230/36677/2005/Kol z 25. augusta 2005 vyrubil daň z príjmov
fyzických osôb v sume 12 656 260 Sk. Proti rozhodnutiu daňového úradu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo daňové riaditeľstvo tak, že napadnutý
dodatočný platobný výmer potvrdilo.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazujúc na príslušné ustanovenia
zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení účinnom do 31. decembra 2003 (ďalej
len „zákon o daniach z príjmov“), ktoré síce správne citoval a označil, avšak nesprávne
pomenoval právny predpis, ktorého boli súčasťou, a to tak, že namiesto zákona o dani
z príjmov uviedol, že ide o „zákon o DPH“, dospel k záveru, že v roku 2003 sťažovateľka
nedosiahla žiaden príjem z podnikateľskej činnosti súvisiaci s jej investíciou do
rekonštrukcie OD L., ktorého vlastníkom nebola ona, ale iná spoločnosť, a že dosiahla
jedine príjem z titulu náhrady škody – ušlý zisk, a preto ňou uplatnené a v účtovníctve
evidované výdavky v sume 33 602 063 Sk neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie tohto príjmu. Krajský súd vyslovil názor, že vynaložené výdavky by mohli slúžiť
na zabezpečenie jej príjmov len vtedy, ak by ona samotná mala príjem z prevádzky OD L.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka takéto príjmy zabezpečila, avšak nie sebe, ale
inej spoločnosti, ktorá bola výlučnou vlastníčkou OD L. Krajský súd sa okrem toho vyjadril
aj k príjmu z doživotnej renty, ktorý je podľa jeho názoru osobným dôchodkom a ktorý má
sťažovateľka za určitých podmienok poberať v budúcnosti. V tejto súvislosti krajský súd
vyslovil, že v prípade doživotnej renty ide o iný systém zdaňovania ako v prípade príjmov
z podnikateľskej činnosti a že takýto príjem nemá žiaden súvis s deklarovanými výdavkami.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 72/2008 z 29. septembra 2009 tak, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatu napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil so zisteniami a závermi daňového riaditeľstva,
argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, vyjadrenie daňového riaditeľstva, pričom
konštatoval, že námietky sťažovateľky nie sú dôvodné.
Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd zaujal názor, že v zdaňovacom období roku
2003 sťažovateľka nevykázala žiadnu podnikateľskú činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy
podľa § 7 zákona o daniach z príjmov, ale že jej jediným príjmom bola náhrada ušlého zisku
priznaná jej rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 9 C 1470/01-131 z 24. júna 2002
v sume 23 277 098 Sk. Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu si sťažovateľka v daňovom
priznaní uplatnila výdavky v sume 33 602 063 Sk, ale po posúdení všetkých podkladov
týkajúcich sa tohto prípadu vrátane dožiadaní u príslušných správcov dane dodávateľov
stavebných a rekonštrukčných prác bolo jednoznačne preukázané, že tieto výdavky, ktoré
sťažovateľka evidovala v účtovníctve, nesúviseli s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním
príjmu.
Najvyšší súd v rozsudku ďalej konštatoval:
«Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v zmysle ustanovenia § 24 a 25 zákona splnenie
podmienok zdaniteľných výdavkov znamená rovnicu, kde na jednej strane sú výdavky a na
druhej strane príjmy, pričom musí existovať príčinná súvislosť medzi stranami tejto rovnice,
teda výdavkom a príjmom. Každý výdavok teda musí mať svoju protihodnotu.
V danej veci podľa správnych orgánov nebola splnená príčinná súvislosť medzi
výdavkami uplatnenými žalobkyňou (investíciami do rekonštrukcie budovy ...) a príjmami,
pretože pri žalobkyňou označenom plnení nešlo o príjmy podľa § 7, teda príjmy
podnikateľského subjektu, príjmy znamenajúce „majetok“ podnikateľského subjektu, ale
o osobný príjem žalobkyne. … Výdavok vynaložený daňovým subjektom poskytnutím
finančných prostriedkov inému subjektu bez odrazenia sa na strane príjmu poskytovateľa,
nenapĺňal tak uvedenú rovnicu, pretože, ako už bolo uvedené, jednoznačne príjem podľa
obsahu uzavretých zmlúv smeroval inému subjektu, než ktorý finančné prostriedky
poskytol. ...
Dohodnutá odmena nazvaná renta teda nemohla byť príjmom daňového subjektu,
a preto ani výdavky vynaložené žalobkyňou nebolo možné uznať za daňové výdavky a tým
nemali vplyv na zníženie daňovej povinnosti žalobkyne. Ak preto správca dane vylúčil
daňové doklady týkajúce sa týchto výdavkov, postupoval v súlade so zákonom č. 366/1999
Z. z. a správne potom určil žalobkyni daňovú povinnosť podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod
1 zákona č. 511/1992 Zb. Tvrdenie žalobkyne, že správca dane ignoroval skutočnú vôľu
zmluvných strán a svoj záver abstrahoval od celistvosti prípadu, tak nebolo opodstatnené,
keďže práve všetky skutočnosti vyplývajúce z podkladov predložených žalobkyňou, svedčili
o vôli žalobkyne zabezpečiť si svoj príjem do budúcnosti, čo ani nakoniec sama
nepopierala, avšak stalo sa tak nie cez podnikateľskú činnosť. ...
Súd nezistil ani ukrátenie žalobkyne na práve predkladať alebo navrhovať dôkazy,
pretože z jej podaní je jednoznačné, že predložené dôkazy a návrhy na dokazovanie smerujú
na preukázanie vierohodnosti a reálnosti poskytnutia finančných prostriedkov, čo však
nepreukazuje spornú otázku prijmú podnikateľského subjektu, tak ako to pre daný prípad
bolo potrebné. Obrana žalobkyne totiž pozostávala z preukazovania renty, nie
podnikateľského príjmu.
Žalobkyňa v odvolaní namietala, že síce podľa odôvodnenia rozsudku predmetom
preskúmania sú rozhodnutia daňových orgánov týkajúce sa vyrubenia dane z príjmov
fyzických osôb, ale svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby v celom rozsudku zdôvodňuje
zákonom o dani z pridanej hodnoty. Uvedená námietka žalobkyne je čiastočne dôvodná.
Z písomného vyhotovenia rozsudku je nutné dospieť k záveru, že ide o chybu v písaní.
Z textu každého zákonného ustanovenia, na ktoré sa pri odôvodňovaní súd odvolával, je
totiž jednoznačné, že ide o ustanovenie zákona č. 366/1999 Zb. o dani z príjmov a nie
zákona o dani z pridanej hodnoty (v skratke DPH), skrátenú verziu ktorého v písomnom
vyhotovení použil. Preto táto vada nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.»
Vychádzajúc z námietok sťažovateľky je potrebné konštatovať, že jej nespokojnosť
s výsledkom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa prejavila v tom, že daný rozsudok
označila za prejav svojvôle, ktorý nespĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia
byť vlastné rozhodnutiam všeobecných súdov.
Podstata námietok sťažovateľky bola upriamená na to, či v danom prípade bol
dostatočne zistený skutkový stav (a v tomto sa ústavný súd zhoduje s konštatovaním
najvyššieho súdu obsiahnutým v napadnutom rozsudku) a či prijatý právny názor
najvyššieho súdu korešpondoval so skutkovými okolnosťami a či ho možno považovať za
vecne správny.
Článok 124 ústavy postavil ústavný súd mimo sústavu všeobecných súdov, ktorým
patrí právo, ale aj povinnosť zisťovať skutkové okolnosti toho-ktorého prípadu, vykonávať
a hodnotiť dôkazy a prijímať relevantné právne závery, ktoré je potrebné v rámci
odôvodnení rozhodnutí aj náležite obhájiť. Intervencia ústavného súdu do výsledkov
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je možná len vtedy, ak tieto výstupy vykazujú
znaky svojvôle a neodôvodnenosti a zároveň majú za následok porušenie základného práva
alebo slobody podľa ústavy či medzinárodnej zmluvy. V prípade, ak všeobecný súd
vo svojom rozhodnutí celkom zreteľne predstaví svoje právne názory, skutkové zistenia,
myšlienkové pochody a rozumným spôsobom aplikuje a vykladá právo, niet dôvodu, aby
ústavný súd také rozhodnutie označil za ústavne nekonformné.
V danom prípade najvyšší súd posudzoval správnosť rozsudku krajského súdu,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu v daňových veciach. Podľa názoru
ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozsudku jasne predstavil, čo skúmal, z čoho
vychádzal, ktorými právnymi normami sa riadil, ktoré okolnosti boli preň určujúce
a z akého dôvodu považoval závery krajského súdu, ako aj závery daňových orgánov
v otázkach dane z príjmov za správne. Tieto zistenia boli pre ústavný súd smerodajné pri
konštatovaní, že rozhodnutie najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Je nepochybné, že o výsledku daňovej kontroly, predmetom ktorej bola daň
z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003, mala sťažovateľka iné
predstavy. Najvyšší súd sa však stotožnil so závermi daňových orgánov a krajského súdu, že
účtovné výdavky sťažovateľky neboli uznané za výdavky k dosiahnutiu, zabezpečeniu
a udržaniu zdaniteľných príjmov, a preto daňovou kontrolou jej bola správne stanovená
daňová povinnosť.
Tým, že ústavný súd nepatrí do sústavy všeobecných súdov, neprináleží mu ani
pozícia opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a zároveň nie je povinný
chrániť sťažovateľov pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred
takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné. V kontexte toho bolo pre ústavný súd podstatné, že interpretácia zistených
skutkových okolností a aplikácia normatívneho textu zákonných ustanovení použitých
najvyšším súdom bola presvedčivá. Najvyšší súd v rozsudku dostatočne ozrejmil, z akého
dôvodu nebolo možné výdavky sťažovateľky v sume 33 542 030 Sk považovať za také,
ktoré by súviseli s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním jej príjmov. Tieto závery
odôvodnil skutkovými zisteniami súvisiacimi s investíciami sťažovateľky do
rekonštrukčných prác OD L. s konštatovaním, že sa neodrazili na strane jej príjmu, ale na
strane príjmu subjektu – vlastníka objektu, do rekonštrukcie ktorého investovala. Okrem
toho najvyšší súd zdôvodnil, prečo dohodnutá odmena (renta), ktorá mala byť sťažovateľke
aj v budúcnosti vyplácaná, nemohla byť v okolnostiach daného prípadu jej príjmom. Podľa
názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky argumenty sťažovateľky, ktoré predostrela
voči rozhodnutiu krajského súdu, dostatočným spôsobom reagoval.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje
založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv
sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo
garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08, III. ÚS 386/09).
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými, ako aj jej žiadosťou
o odloženie vykonateľnosti dodatočného platobného výmeru daňového úradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2010