Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 234/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. B., T., zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2010 doručená sťažnosť A. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

K. H., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a základného práva vlastniť majetok

podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. septembra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Žalobu v správnom konaní Krajský súd v Prešove v konaní č. dňa

30. mája 2008 zamietol.

O odvolaní proti uvedenému rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR dňa 29. septembra

2009 tak, že ho potvrdil.

Dôvody rozsudku Najvyššieho súdu sú založené na nesprávnych úvahách

vykazujúcich vysoký stupeň arbitrárnosti. Sú osvojením si chybných výkladov rozhodujúcich

pojmov Daňového zákona v rozsahu, v akom k nim pristupovali predchádzajúce

rozhodnutia.

Sťažovateľka je podnikateľka. ... V zdaňovacom období (2003) jej bolo vyplatených

33.588.081,- Sk ako súhrn náhrad za rozsiahle poškodenie zdravia, utrpeného pri dopravnej

nehode. Uvedenú sumu sa rozhodla investovať spôsobom a za okolností a podmienok, ktoré

s ohľadom na jej životnú perspektívu považovala za optimálny. Zámer nepochybne

pomenovateľný ako podnikateľský, v reálnej podobe (zjednodušenej na podstatné prvky)

vyzeral tak, že v prospech jednej firmy (T. s. r. o.), ktorá rekonštruovala svoj obchodný

dom, objednala u inej firmy (L. s. r. o. a dve ďalšie) dodávky materiálu a prác na tejto akcii

a zaplatila ich. Tieto investície jej zabezpečili zisk v podobe doživotnej renty, vyplácanej na

základe a v rozsahu zmluvy, uzavretej dňa 1. marca 2004. Zmluva bola doplňovaná, jej

podstata však menená nebola.

Pre potrebu zaujatia zákonu zodpovedajúceho stanoviska v spor rozhodujúcej otázke

sú bez dôležitosti fakturačné, účtovné a iné detaily, i keď sa nimi daňové orgány i súdy

v rôznom rozsahu zaoberali. Základným problémom je správna interpretácia kľúčových

pojmov : „podnikateľská činnosť“, „dosiahnutie, zabezpečenie, udržanie príjmu“, „príjem“

a „zisk“. Svojim rozsudkom Najvyšší súd uznal za zákonu zodpovedajúci jednak výklad

nesprávny, najmä ale zjednodušil vzťah výdavku a príjmu na „rovnicu“, vylúčiac bez opory

v zákone možnosť dosahovať príjem spôsobom, aký sťažovateľka zvolila. Tak dospel mylne

k názoru, „... že výdavok vynaložený daňovým subjektom poskytnutím finančných

prostriedkov inému subjektu bez odrazenia sa na strane príjmu poskytovateľa ... nespĺňal

uvedenú rovnicu...“ Túto chybu v konštatovaní čiastočne možno postrehnúť, ak sa do

vzťahu dosadia priliehavejšie pomenovania. Ak sa aj sťažovateľka nestala spoluvlastníčkou

obchodného domu, mala podiel na zisku ako by ňou bola - a to bol jej zámer. Súdy (aj

daňové orgány) si zrejme zamenili voľbu optimálneho, legálneho účtovania s využitím

možností daných daňovým predpisom za snahu o daňový únik. Inak je vylúčené, aby

ignorovali časovú, vecnú a ekonomickú súvislosť s dosiahnuť sa majúcimi príjmami (arg.:

zabezpečeniu). Pokiaľ ide o podrobnosti v stanoviskách žalobkyne (sťažovateľky),

poukazujem na obsah jej podaní. Ak Najvyšší súd teda ustálil, že si sťažovateľka

zabezpečila svoj príjem do budúcnosti „...nie cez podnikateľskú činnosť“, dopustil sa

neopodstatnenej reštrikcie tohto pojmu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd v konaní vedenom pod

sp. zn. svojím rozsudkom z 29. septembra 2009 porušil jej základné právo na

súdnu ochranu podľa a základné právo vlastniť majetok podľa

, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal

jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia. Sťažovateľka zároveň požiadala o odloženie vykonateľnosti dodatočného

platobného výmeru Daňového úradu H. (ďalej len „daňový úrad“)

č. /Kol z 25. augusta 2005.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. septembra 2009.

Z obsahu spisu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

ústavný súd zistil, že 28. februára 2006 podala sťažovateľa tamojšiemu súdu

žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. k. I/225/3903/2006/997020-r z 26. januára 2006 spolu

s návrhom na odloženie vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -192 z 30. mája 2008 tak,

že ju zamietol.

Sťažovateľka ako podnikateľka v zdaňovacom období (rok 2003) dostala

33 588 081 Sk ako súhrn náhrad za rozsiahle poškodenie zdravia po dopravnej nehode.

Uvedenú sumu podľa vlastnej úvahy investovala spôsobom, ktorý si sama zvolila.

Objednala si v prospech jednej spoločnosti (T., s. r. o.), ktorá rekonštruovala obchodný

dom, dodávky materiálu a prác na tejto akcii, ktorú aj uhradila u inej spoločnosti (L., s. r.

o.). Tieto investície jej mali zabezpečiť zisk v podobe doživotnej renty.

Podstatou problému sťažovateľky bolo, že daňový úrad u nej vykonal daňovú

kontrolu, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku

2003, pričom konštatoval, že v danom roku sťažovateľka nemala žiaden príjem

z podnikateľskej činnosti súvisiaci s jej investíciou do rekonštrukcie Obchodného domu L.

(ďalej len „O.“). Podľa daňového úradu sťažovateľka v roku 2003 dosiahla jedine príjem

z titulu náhrady škody – ušlý zisk. Z uvedeného dôvodu jej daňový úrad dodatočným

platobným výmerom č. /Kol z 25. augusta 2005 vyrubil daň z príjmov

fyzických osôb v sume 12 656 260 Sk. Proti rozhodnutiu daňového úradu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo daňové riaditeľstvo tak, že napadnutý

dodatočný platobný výmer potvrdilo.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazujúc na príslušné ustanovenia

o daniach z príjmov v znení účinnom do 31. decembra 2003 (ďalej

len „zákon o daniach z príjmov“), ktoré síce správne citoval a označil, avšak nesprávne

pomenoval právny predpis, ktorého boli súčasťou, a to tak, že namiesto zákona o dani

z príjmov uviedol, že ide o „zákon o DPH“, dospel k záveru, že v roku 2003 sťažovateľka

nedosiahla žiaden príjem z podnikateľskej činnosti súvisiaci s jej investíciou do

rekonštrukcie OD L., ktorého vlastníkom nebola ona, ale iná spoločnosť, a že dosiahla

jedine príjem z titulu náhrady škody – ušlý zisk, a preto ňou uplatnené a v účtovníctve

evidované výdavky v sume 33 602 063 Sk neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie tohto príjmu. Krajský súd vyslovil názor, že vynaložené výdavky by mohli slúžiť

na zabezpečenie jej príjmov len vtedy, ak by ona samotná mala príjem z prevádzky OD L.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka takéto príjmy zabezpečila, avšak nie sebe, ale

inej spoločnosti, ktorá bola výlučnou vlastníčkou OD L. Krajský súd sa okrem toho vyjadril

aj k príjmu z doživotnej renty, ktorý je podľa jeho názoru osobným dôchodkom a ktorý má

sťažovateľka za určitých podmienok poberať v budúcnosti. V tejto súvislosti krajský súd

vyslovil, že v prípade doživotnej renty ide o iný systém zdaňovania ako v prípade príjmov

z podnikateľskej činnosti a že takýto príjem nemá žiaden súvis s deklarovanými výdavkami.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2009 tak, že napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatu napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil so zisteniami a závermi daňového riaditeľstva,

argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, vyjadrenie daňového riaditeľstva, pričom

konštatoval, že námietky sťažovateľky nie sú dôvodné.

Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd zaujal názor, že v zdaňovacom období roku

2003 sťažovateľka nevykázala žiadnu podnikateľskú činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy

podľa § 7 zákona o daniach z príjmov, ale že jej jediným príjmom bola náhrada ušlého zisku

priznaná jej rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. -131 z 24. júna 2002

v sume 23 277 098 Sk. Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu si sťažovateľka v daňovom

priznaní uplatnila výdavky v sume 33 602 063 Sk, ale po posúdení všetkých podkladov

týkajúcich sa tohto prípadu vrátane dožiadaní u príslušných správcov dane dodávateľov

stavebných a rekonštrukčných prác bolo jednoznačne preukázané, že tieto výdavky, ktoré

sťažovateľka evidovala v účtovníctve, nesúviseli s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním

príjmu.

Najvyšší súd v rozsudku ďalej konštatoval:

«Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v zmysle ustanovenia § 24 a 25 zákona splnenie

podmienok zdaniteľných výdavkov znamená rovnicu, kde na jednej strane sú výdavky a na

druhej strane príjmy, pričom musí existovať príčinná súvislosť medzi stranami tejto rovnice,

teda výdavkom a príjmom. Každý výdavok teda musí mať svoju protihodnotu.

V danej veci podľa správnych orgánov nebola splnená príčinná súvislosť medzi

výdavkami uplatnenými žalobkyňou (investíciami do rekonštrukcie budovy ...) a príjmami,

pretože pri žalobkyňou označenom plnení nešlo o príjmy podľa § 7, teda príjmy

podnikateľského subjektu, príjmy znamenajúce „majetok“ podnikateľského subjektu, ale

o osobný príjem žalobkyne. … Výdavok vynaložený daňovým subjektom poskytnutím

finančných prostriedkov inému subjektu bez odrazenia sa na strane príjmu poskytovateľa,

nenapĺňal tak uvedenú rovnicu, pretože, ako už bolo uvedené, jednoznačne príjem podľa

obsahu uzavretých zmlúv smeroval inému subjektu, než ktorý finančné prostriedky

poskytol. ...

Dohodnutá odmena nazvaná renta teda nemohla byť príjmom daňového subjektu,

a preto ani výdavky vynaložené žalobkyňou nebolo možné uznať za daňové výdavky a tým

nemali vplyv na zníženie daňovej povinnosti žalobkyne. Ak preto správca dane vylúčil

daňové doklady týkajúce sa týchto výdavkov, postupoval v súlade so

Z. z. a správne potom určil žalobkyni daňovú povinnosť podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod

1 Tvrdenie žalobkyne, že správca dane ignoroval skutočnú vôľu

zmluvných strán a svoj záver abstrahoval od celistvosti prípadu, tak nebolo opodstatnené,

keďže práve všetky skutočnosti vyplývajúce z podkladov predložených žalobkyňou, svedčili

o vôli žalobkyne zabezpečiť si svoj príjem do budúcnosti, čo ani nakoniec sama

nepopierala, avšak stalo sa tak nie cez podnikateľskú činnosť. ...

Súd nezistil ani ukrátenie žalobkyne na práve predkladať alebo navrhovať dôkazy,

pretože z jej podaní je jednoznačné, že predložené dôkazy a návrhy na dokazovanie smerujú

na preukázanie vierohodnosti a reálnosti poskytnutia finančných prostriedkov, čo však

nepreukazuje spornú otázku prijmú podnikateľského subjektu, tak ako to pre daný prípad

bolo potrebné. Obrana žalobkyne totiž pozostávala z preukazovania renty, nie

podnikateľského príjmu.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že síce podľa odôvodnenia rozsudku predmetom

preskúmania sú rozhodnutia daňových orgánov týkajúce sa vyrubenia dane z príjmov

fyzických osôb, ale svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby v celom rozsudku zdôvodňuje

zákonom o dani z pridanej hodnoty. Uvedená námietka žalobkyne je čiastočne dôvodná.

Z písomného vyhotovenia rozsudku je nutné dospieť k záveru, že ide o chybu v písaní.

Z textu každého zákonného ustanovenia, na ktoré sa pri odôvodňovaní súd odvolával, je

totiž jednoznačné, že ide o ustanovenie o dani z príjmov a nie

zákona o dani z pridanej hodnoty (v skratke DPH), skrátenú verziu ktorého v písomnom

vyhotovení použil. Preto táto vada nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.»

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky je potrebné konštatovať, že jej nespokojnosť

s výsledkom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa prejavila v tom, že daný rozsudok

označila za prejav svojvôle, ktorý nespĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia

byť vlastné rozhodnutiam všeobecných súdov.

Podstata námietok sťažovateľky bola upriamená na to, či v danom prípade bol

dostatočne zistený skutkový stav (a v tomto sa ústavný súd zhoduje s konštatovaním

najvyššieho súdu obsiahnutým v napadnutom rozsudku) a či prijatý právny názor

najvyššieho súdu korešpondoval so skutkovými okolnosťami a či ho možno považovať za

vecne správny.

Článok 124 postavil ústavný súd mimo sústavu všeobecných súdov, ktorým

patrí právo, ale aj povinnosť zisťovať skutkové okolnosti toho-ktorého prípadu, vykonávať

a hodnotiť dôkazy a prijímať relevantné právne závery, ktoré je potrebné v rámci

odôvodnení rozhodnutí aj náležite obhájiť. Intervencia ústavného súdu do výsledkov

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je možná len vtedy, ak tieto výstupy vykazujú

znaky svojvôle a neodôvodnenosti a zároveň majú za následok porušenie základného práva

alebo slobody podľa či medzinárodnej zmluvy. V prípade, ak všeobecný súd

vo svojom rozhodnutí celkom zreteľne predstaví svoje právne názory, skutkové zistenia,

myšlienkové pochody a rozumným spôsobom aplikuje a vykladá právo, niet dôvodu, aby

ústavný súd také rozhodnutie označil za ústavne nekonformné.

V danom prípade najvyšší súd posudzoval správnosť rozsudku krajského súdu,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu v daňových veciach. Podľa názoru

ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozsudku jasne predstavil, čo skúmal, z čoho

vychádzal, ktorými právnymi normami sa riadil, ktoré okolnosti boli preň určujúce

a z akého dôvodu považoval závery krajského súdu, ako aj závery daňových orgánov

v otázkach dane z príjmov za správne. Tieto zistenia boli pre ústavný súd smerodajné pri

konštatovaní, že rozhodnutie najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa .

Je nepochybné, že o výsledku daňovej kontroly, predmetom ktorej bola daň

z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003, mala sťažovateľka iné

predstavy. Najvyšší súd sa však stotožnil so závermi daňových orgánov a krajského súdu, že

účtovné výdavky sťažovateľky neboli uznané za výdavky k dosiahnutiu, zabezpečeniu

a udržaniu zdaniteľných príjmov, a preto daňovou kontrolou jej bola správne stanovená

daňová povinnosť.

Tým, že ústavný súd nepatrí do sústavy všeobecných súdov, neprináleží mu ani

pozícia opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a zároveň nie je povinný

chrániť sťažovateľov pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred

takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. V kontexte toho bolo pre ústavný súd podstatné, že interpretácia zistených

skutkových okolností a aplikácia normatívneho textu zákonných ustanovení použitých

najvyšším súdom bola presvedčivá. Najvyšší súd v rozsudku dostatočne ozrejmil, z akého

dôvodu nebolo možné výdavky sťažovateľky v sume 33 542 030 Sk považovať za také,

ktoré by súviseli s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním jej príjmov. Tieto závery

odôvodnil skutkovými zisteniami súvisiacimi s investíciami sťažovateľky do

rekonštrukčných prác OD L. s konštatovaním, že sa neodrazili na strane jej príjmu, ale na

strane príjmu subjektu – vlastníka objektu, do rekonštrukcie ktorého investovala. Okrem

toho najvyšší súd zdôvodnil, prečo dohodnutá odmena (renta), ktorá mala byť sťažovateľke

aj v budúcnosti vyplácaná, nemohla byť v okolnostiach daného prípadu jej príjmom. Podľa

názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky argumenty sťažovateľky, ktoré predostrela

voči rozhodnutiu krajského súdu, dostatočným spôsobom reagoval.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, ), sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

sťažovateľky podľa rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv

sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo

garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými, ako aj jej žiadosťou

o odloženie vykonateľnosti dodatočného platobného výmeru daňového úradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010