Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 301/2010
PDF · 170.65 KB
No categories available
II. ÚS 301/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť Ing. P. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. V., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených
Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 13 C 292/00, Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
5 Cdo 337/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010
doručená sťažnosť Ing. P. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach
vedených Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 292/00,
Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009
a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
5 Cdo 337/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. mája 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca uplatnil voči žalovanému svoj nárok
na zaplatenie nedoplatku ceny diela vo výške 678 371 Sk vrátane sankcie 0,2 % zo sumy
330 462 Sk počnúc od 7. decembra 1998 do zaplatenia a zo sumy 346 909 Sk počnúc od
8. februára 1999 až do zaplatenia. Uplatňovaná sankcia bola vlastne dohodnutou zmluvnou
pokutou podľa čl. V ods. 5 zmluvy o dielo. Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 292/00-
316 z 28. januára 2008 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu
č. k. 7 Co 63/2008-353, 7 Co 9/2009 z 22. januára 2009 bol rozsudok okresného súdu
potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 337/2009 z 10. februára 2010 bolo
dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Všeobecné súdy teda sťažovateľov nárok v celom
rozsahu zamietli. Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu označených článkov
ústavy a dohovoru. Všeobecné súdy porušili platné hmotné právo, keď nárok na zmluvnú
pokutu zo strany žalovaných neposudzovali ako akcesorický záväzok sťažovateľa z titulu
sankcie za nesplnenie hlavného záväzku, teda za omeškanie so splnením diela. Preto bolo
treba najprv posúdiť platnosť hlavného záväzku účastníkov podľa zmluvy o dielo,
a v nadväznosti na to mali posúdiť, či došlo k platnej dohode o zmluvnej pokute. Ďalej
došlo k porušeniu hmotného práva aj tým, že všeobecné súdy vôbec nebrali do úvahy
skutočnosť, že sťažovateľ popri nároku na plnenie si uplatnil aj nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty. Tento ďalší nárok bol protiprávne posudzovaný ako úrok z omeškania,
a to aj napriek tomu, že dohodnutá zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky.
Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa sa odmietol zaoberať ďalšími
právnymi pochybeniami nižších súdov, ktoré protizákonne odňali sťažovateľovi možnosť
konať pred súdom, a to hlavne tým, že odmietli vykonať dokazovanie navrhnuté
sťažovateľom a vôbec neposudzovali sťažovateľom uplatnené príslušenstvo pohľadávky
zodpovedajúce dohodnutej zmluvnej pokute. V opačnom prípade by žalovaní neboli
úspešní, lebo nárok sťažovateľa vrátane zmluvnej pokuty viacnásobne prevyšoval nárok
žalovaných z titulu započítania uplatnenej zmluvnej pokuty. Všeobecné súdy zamerali
dokazovanie a rozhodovanie tak, že nárok jednostranne posúdili v prospech žalovaných
a hrubo opomenuli rozhodnúť o uplatnenom nároku sťažovateľa na zmluvnú pokutu. Nikdy
nevyzvali sťažovateľa na vyjasnenie uplatneného nároku aj napriek tomu, že sťažovateľ
požadovanú zmluvnú pokutu omylom označil ako úrok z omeškania.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Cdo 337/2009, krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009 a okresným
súdom pod sp. zn. 13 C 292/00. Žiada tiež, aby uznesenie najvyššieho súdu z 10. februára
2010, rozsudok krajského súdu z 22. januára 2009 a rozsudok okresného súdu z 28. januára
2008 boli zrušené. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 292/00-316 z 28. januára 2008 vyplýva, že ním
bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovaným o zaplatenie 678 371 Sk
s príslušenstvom. Podľa názoru okresného súdu pohľadávka sťažovateľa obstála do výšky
548 371 Sk, ale žalovaní proti tejto pohľadávke sťažovateľa započítali svoju pohľadávku
vyplývajúcu z čl. V bodu 6 zmluvy o dielo, keďže sťažovateľ bol v omeškaní s plnením
zmluvy. Preto žalovaní mali právo na zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % denne za každý deň
omeškania z celkovej sumy z ceny za celé dielo. Nárok žalovaných zo zmluvnej pokuty
predstavuje minimálne sumu 624 798 Sk, čo postačovalo na zamietnutie žaloby.
Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu vyplýva, že je datované
7. marca 2008.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 63/2008-353, 7 Co 9/2009 z 22. januára 2009
vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
Z dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že je datované
16. marca 2009 a okresnému súdu bolo doručené toho istého dňa.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 337/2009 z 10. februára 2010 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009 z 22. januára 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na
to, že išlo o potvrdzujúci rozsudok, prípustnosť dovolania by mohla vyplývať len
z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ tvrdil, že vo veci mu bola
súdom odňatá možnosť konať, teda prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa
sťažovateľa predovšetkým tým, že okresný súd a krajský súd zmenili jeho označenie, lebo
ako žalobcu označili neexistujúcu osobu volajúcu sa Ing. J. Z. Keďže v zmysle § 164
Občianskeho súdneho poriadku súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby
v písaní a počítaní, ako aj zrejmé nesprávnosti, mylné označenie mena sťažovateľa ako
„Ján“ namiesto „Pavol“ nemožno považovať za procesnú vadu v zmysle § 237 písm. c),
resp. f) Občianskeho súdneho poriadku. Inak krajský súd chybu napravil opravným
uznesením z 29. júna 2009. Sťažovateľ ďalej odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil
aj tým, že okresný súd ho nevyzval na vyjasnenie uplatneného nároku na zmluvnú pokutu,
ktorú v žalobe omylom označil ako úrok z omeškania. Ani táto námietka nie je dôvodná. Je
zásadne vecou navrhovateľa, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej
ustanoveniu § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Najdôležitejšou obsahovou
náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). Petit musí byť vymedzený dostatočne presným,
zrozumiteľným a určitým spôsobom, ktorý umožňuje jasnú orientáciu v tom, čo je
predmetom konania. Zo žaloby vyplýva, že sťažovateľ sa petitom žaloby domáhal voči
žalovaným zaplatenia sumy 678 371 Sk s 0,2 % úrokom z omeškania. Tento petit žaloby bol
presný, určitý a zrozumiteľný, a preto okresný súd nemal dôvod vyzývať sťažovateľa na
vyjasnenie uplatneného nároku postupom podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd mu neumožnil predniesť záverečné stanovisko,
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom, čím mu tiež mal
odňať možnosť konať pred súdom. Z obsahu zápisníc o pojednávaní nevyplýva, že by
okresný súd postupoval v rozpore s právnymi predpismi a sťažovateľovi a jeho právnemu
zástupcovi znemožnil uplatniť uvádzané procesné práva. Sťažovateľ, resp. jeho právny
zástupca mohli svoje výhrady proti postupu súdu uplatniť priamo na pojednávaní a žiadať
o ich zachytenie do zápisnice. Keďže tak neurobili, nie je možné považovať tvrdenia
sťažovateľa za zodpovedajúce skutočnosti. V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa,
podľa ktorej okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že námietka nie je
dôvodná, pretože všeobecný súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhov na
vykonanie dokazovania je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu
konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti
konať pred súdom. Nie je dôvodná ani námietka sťažovateľa týkajúca sa
nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu. Okresný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré žalobu zamietol, a krajský súd zasa dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného súdu
potvrdil. Nejde o rozhodnutia svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu.
K námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nerešpektovali záväzný právny názor vyslovený
krajským súdom v jeho skoršom uznesení z 26. marca 2007, treba uviesť, že
nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v rozpore s ustanovením
§ 226 Občianskeho súdneho poriadku, avšak nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 Občianskeho súdneho poriadku, lebo nevykazuje znaky niektorej z vád, ktoré sú
taxatívne vymenované v tomto ustanovení. Otázkou, či napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v konaní postihnutom sťažovateľom vytýkanou nesprávnosťou, by sa z tohto dôvodu mohol
najvyšší súd zaoberať, len ak by dovolanie bolo procesne prípustné.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.
13 C 292/00 a krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009 treba považovať za
oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavnému súdu nie je známe, kedy presne boli právnemu zástupcovi sťažovateľa
doručené rozsudky okresného súdu č. k. 13 C 292/00-316 z 28. januára 2008 a krajského
súdu č. k. 7 Co 63/2008-353, 7 Co 9/2009 z 22. januára 2009. Z listinných dôkazov je však
nepochybné, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané právnym zástupcom
sťažovateľa bolo datované 7. marca 2008 a dovolanie proti rozsudku krajského súdu podané
právnym zástupcom sťažovateľa bolo datované a okresnému súdu doručené 16. marca 2009.
V čase podania týchto opravných prostriedkov už museli byť rozsudky okresného súdu
a krajského súdu sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi doručené. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti sťažnosť, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu až 31. mája 2010
bola podaná oneskorene, a to dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 337/2009. Túto časť sťažnosti považuje
ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd systematicky a podrobne zaoberal
dovolacími námietkami sťažovateľa, a to tak z hľadiska toho, či uplatnené námietky môžu
zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj
z hľadiska vecnej dôvodnosti, resp. opodstatnenosti uplatnených námietok. V žiadnom
prípade preto nemožno uznesenie najvyššieho súdu považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Nie je teda z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na to, aby ústavný súd do
týchto záverov najvyššieho súdu zasiahol.
Treba napokon ešte uviesť, že v dovolaní, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu
sťažovateľ namietol aj to, že všeobecné súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ
popri nároku na plnenie si uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, resp. úrokov
z omeškania (ako to nesprávne v žalobe uviedol). Sťažovateľ tým mal na mysli, že
protinárok žalovaných uplatnený započítacou námietkou v rámci procesnej obrany síce
mohol stačiť na vykrytie sťažovateľom uplatnenej istiny, nie však už na vykrytie nárokov zo
zmluvnej pokuty, resp. z úrokov z omeškania. Inými slovami povedané, akceptovaním
započítacej námietky žalovaných bolo možné zamietnuť iba časť žaloby sťažovateľa, a to
tú, ktorá sa týkala uplatnenej istiny. Naopak započítacia námietka nemohla postačovať na
zamietnutie zvyšnej časti žaloby.
Uvedenou námietkou sťažovateľa sa najvyšší súd nezaoberal, a preto sa s ňou ani
nevysporiadal. Ústavný súd napriek tomu nepovažoval za účelné z tohto dôvodu prijať
sťažnosť na ďalšie konanie, a prípadne potom vysloviť porušenie označených práv
sťažovateľa. Vychádzal z toho, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pretože nejde o žiadnu z vád
konania definovaných v tomto ustanovení. Najvyšší súd preto zásadne nepochybil, keďže
dovolanie ani z pohľadu tejto námietky nebolo prípustné. Okrem toho treba poukázať ešte aj
na skutočnosť, že uvedenú námietku sťažovateľ v odvolacom konaní neuplatnil, hoci
predovšetkým tam bola prípustná. Dovolacie konanie predpokladá, že účastník konania
predtým využil možnosť podať odvolanie. Dovolanie má preto z tohto pohľadu subsidiárnu
povahu. Sťažovateľ síce podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu, avšak uvedenú
námietku v ňom neuplatnil. Formálne teda možnosť podať riadny opravný prostriedok
využil, ale materiálne vzaté sa tak nestalo.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2010