Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 301/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. P. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. V., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených

Okresným súdom Prešov pod sp. zn. , Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

, a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. P. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach

vedených Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca uplatnil voči žalovanému svoj nárok

na zaplatenie nedoplatku ceny diela vo výške 678 371 Sk vrátane sankcie 0,2 % zo sumy

330 462 Sk počnúc od 7. decembra 1998 do zaplatenia a zo sumy 346 909 Sk počnúc od

8. februára 1999 až do zaplatenia. Uplatňovaná sankcia bola vlastne dohodnutou zmluvnou

pokutou podľa čl. V ods. 5 zmluvy o dielo. Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 292/00-

316 z 28. januára 2008 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu

č. k. -353, z 22. januára 2009 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. februára 2010 bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Všeobecné súdy teda sťažovateľov nárok v celom

rozsahu zamietli. Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu označených článkov

a dohovoru. Všeobecné súdy porušili platné hmotné právo, keď nárok na zmluvnú

pokutu zo strany žalovaných neposudzovali ako akcesorický záväzok sťažovateľa z titulu

sankcie za nesplnenie hlavného záväzku, teda za omeškanie so splnením diela. Preto bolo

treba najprv posúdiť platnosť hlavného záväzku účastníkov podľa zmluvy o dielo,

a v nadväznosti na to mali posúdiť, či došlo k platnej dohode o zmluvnej pokute. Ďalej

došlo k porušeniu hmotného práva aj tým, že všeobecné súdy vôbec nebrali do úvahy

skutočnosť, že sťažovateľ popri nároku na plnenie si uplatnil aj nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty. Tento ďalší nárok bol protiprávne posudzovaný ako úrok z omeškania,

a to aj napriek tomu, že dohodnutá zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky.

Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa sa odmietol zaoberať ďalšími

právnymi pochybeniami nižších súdov, ktoré protizákonne odňali sťažovateľovi možnosť

konať pred súdom, a to hlavne tým, že odmietli vykonať dokazovanie navrhnuté

sťažovateľom a vôbec neposudzovali sťažovateľom uplatnené príslušenstvo pohľadávky

zodpovedajúce dohodnutej zmluvnej pokute. V opačnom prípade by žalovaní neboli

úspešní, lebo nárok sťažovateľa vrátane zmluvnej pokuty viacnásobne prevyšoval nárok

žalovaných z titulu započítania uplatnenej zmluvnej pokuty. Všeobecné súdy zamerali

dokazovanie a rozhodovanie tak, že nárok jednostranne posúdili v prospech žalovaných

a hrubo opomenuli rozhodnúť o uplatnenom nároku sťažovateľa na zmluvnú pokutu. Nikdy

nevyzvali sťažovateľa na vyjasnenie uplatneného nároku aj napriek tomu, že sťažovateľ

požadovanú zmluvnú pokutu omylom označil ako úrok z omeškania.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

, krajským súdom pod sp. zn. , a okresným

súdom pod sp. zn. . Žiada tiež, aby uznesenie najvyššieho súdu z 10. februára

2010, rozsudok krajského súdu z 22. januára 2009 a rozsudok okresného súdu z 28. januára

2008 boli zrušené. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -316 z 28. januára 2008 vyplýva, že ním

bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovaným o zaplatenie 678 371 Sk

s príslušenstvom. Podľa názoru okresného súdu pohľadávka sťažovateľa obstála do výšky

548 371 Sk, ale žalovaní proti tejto pohľadávke sťažovateľa započítali svoju pohľadávku

vyplývajúcu z čl. V bodu 6 zmluvy o dielo, keďže sťažovateľ bol v omeškaní s plnením

zmluvy. Preto žalovaní mali právo na zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % denne za každý deň

omeškania z celkovej sumy z ceny za celé dielo. Nárok žalovaných zo zmluvnej pokuty

predstavuje minimálne sumu 624 798 Sk, čo postačovalo na zamietnutie žaloby.

Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu vyplýva, že je datované

7. marca 2008.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -353, z 22. januára 2009

vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Z dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že je datované

16. marca 2009 a okresnému súdu bolo doručené toho istého dňa.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. februára 2010 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

, z 22. januára 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na

to, že išlo o potvrdzujúci rozsudok, prípustnosť dovolania by mohla vyplývať len

z ustanovenia . Sťažovateľ tvrdil, že vo veci mu bola

súdom odňatá možnosť konať, teda prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237

písm. f) . K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa

sťažovateľa predovšetkým tým, že okresný súd a krajský súd zmenili jeho označenie, lebo

ako žalobcu označili neexistujúcu osobu volajúcu sa Ing. J. Z. Keďže v zmysle § 164

súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby

v písaní a počítaní, ako aj zrejmé nesprávnosti, mylné označenie mena sťažovateľa ako

„Ján“ namiesto „Pavol“ nemožno považovať za procesnú vadu v zmysle § 237 písm. c),

resp. f) . Inak krajský súd chybu napravil opravným

uznesením z 29. júna 2009. Sťažovateľ ďalej odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil

aj tým, že okresný súd ho nevyzval na vyjasnenie uplatneného nároku na zmluvnú pokutu,

ktorú v žalobe omylom označil ako úrok z omeškania. Ani táto námietka nie je dôvodná. Je

zásadne vecou navrhovateľa, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej

ustanoveniu . Najdôležitejšou obsahovou

náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). Petit musí byť vymedzený dostatočne presným,

zrozumiteľným a určitým spôsobom, ktorý umožňuje jasnú orientáciu v tom, čo je

predmetom konania. Zo žaloby vyplýva, že sťažovateľ sa petitom žaloby domáhal voči

žalovaným zaplatenia sumy 678 371 Sk s 0,2 % úrokom z omeškania. Tento petit žaloby bol

presný, určitý a zrozumiteľný, a preto okresný súd nemal dôvod vyzývať sťažovateľa na

vyjasnenie uplatneného nároku postupom podľa .

Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd mu neumožnil predniesť záverečné stanovisko,

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom, čím mu tiež mal

odňať možnosť konať pred súdom. Z obsahu zápisníc o pojednávaní nevyplýva, že by

okresný súd postupoval v rozpore s právnymi predpismi a sťažovateľovi a jeho právnemu

zástupcovi znemožnil uplatniť uvádzané procesné práva. Sťažovateľ, resp. jeho právny

zástupca mohli svoje výhrady proti postupu súdu uplatniť priamo na pojednávaní a žiadať

o ich zachytenie do zápisnice. Keďže tak neurobili, nie je možné považovať tvrdenia

sťažovateľa za zodpovedajúce skutočnosti. V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa,

podľa ktorej okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že námietka nie je

dôvodná, pretože všeobecný súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhov na

vykonanie dokazovania je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu

konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237

písm. f) , lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti

konať pred súdom. Nie je dôvodná ani námietka sťažovateľa týkajúca sa

nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu. Okresný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré žalobu zamietol, a krajský súd zasa dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného súdu

potvrdil. Nejde o rozhodnutia svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu.

K námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nerešpektovali záväzný právny názor vyslovený

krajským súdom v jeho skoršom uznesení z 26. marca 2007, treba uviesť, že

nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v rozpore s ustanovením

, avšak nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

, lebo nevykazuje znaky niektorej z vád, ktoré sú

taxatívne vymenované v tomto ustanovení. Otázkou, či napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v konaní postihnutom sťažovateľom vytýkanou nesprávnosťou, by sa z tohto dôvodu mohol

najvyšší súd zaoberať, len ak by dovolanie bolo procesne prípustné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. , treba považovať za

oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je známe, kedy presne boli právnemu zástupcovi sťažovateľa

doručené rozsudky okresného súdu č. k. -316 z 28. januára 2008 a krajského

súdu č. k. -353, z 22. januára 2009. Z listinných dôkazov je však

nepochybné, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané právnym zástupcom

sťažovateľa bolo datované 7. marca 2008 a dovolanie proti rozsudku krajského súdu podané

právnym zástupcom sťažovateľa bolo datované a okresnému súdu doručené 16. marca 2009.

V čase podania týchto opravných prostriedkov už museli byť rozsudky okresného súdu

a krajského súdu sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi doručené. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti sťažnosť, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu až 31. mája 2010

bola podaná oneskorene, a to dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti považuje

ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd systematicky a podrobne zaoberal

dovolacími námietkami sťažovateľa, a to tak z hľadiska toho, či uplatnené námietky môžu

zakladať prípustnosť dovolania podľa , ako aj

z hľadiska vecnej dôvodnosti, resp. opodstatnenosti uplatnených námietok. V žiadnom

prípade preto nemožno uznesenie najvyššieho súdu považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Nie je teda z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na to, aby ústavný súd do

týchto záverov najvyššieho súdu zasiahol.

Treba napokon ešte uviesť, že v dovolaní, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu

sťažovateľ namietol aj to, že všeobecné súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ

popri nároku na plnenie si uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, resp. úrokov

z omeškania (ako to nesprávne v žalobe uviedol). Sťažovateľ tým mal na mysli, že

protinárok žalovaných uplatnený započítacou námietkou v rámci procesnej obrany síce

mohol stačiť na vykrytie sťažovateľom uplatnenej istiny, nie však už na vykrytie nárokov zo

zmluvnej pokuty, resp. z úrokov z omeškania. Inými slovami povedané, akceptovaním

započítacej námietky žalovaných bolo možné zamietnuť iba časť žaloby sťažovateľa, a to

tú, ktorá sa týkala uplatnenej istiny. Naopak započítacia námietka nemohla postačovať na

zamietnutie zvyšnej časti žaloby.

Uvedenou námietkou sťažovateľa sa najvyšší súd nezaoberal, a preto sa s ňou ani

nevysporiadal. Ústavný súd napriek tomu nepovažoval za účelné z tohto dôvodu prijať

sťažnosť na ďalšie konanie, a prípadne potom vysloviť porušenie označených práv

sťažovateľa. Vychádzal z toho, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle , pretože nejde o žiadnu z vád

konania definovaných v tomto ustanovení. Najvyšší súd preto zásadne nepochybil, keďže

dovolanie ani z pohľadu tejto námietky nebolo prípustné. Okrem toho treba poukázať ešte aj

na skutočnosť, že uvedenú námietku sťažovateľ v odvolacom konaní neuplatnil, hoci

predovšetkým tam bola prípustná. Dovolacie konanie predpokladá, že účastník konania

predtým využil možnosť podať odvolanie. Dovolanie má preto z tohto pohľadu subsidiárnu

povahu. Sťažovateľ síce podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu, avšak uvedenú

námietku v ňom neuplatnil. Formálne teda možnosť podať riadny opravný prostriedok

využil, ale materiálne vzaté sa tak nestalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010