Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5cdo/337/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. P. Z., bývajúceho v P.,

zastúpeného JUDr. K. V., advokátom v P., proti žalovaným 1/ J. M., bývajúcemu v P.,

zastúpenému JUDr. J. M., advokátom v P., 2/ M. M., bývajúcej v P., o zaplatenie 22 517,79

eur (678 371,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 22. januára 2009, sp. zn. , v spojení s opravným uznesením

z 29. júna 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania v sume

468,49 eur k rukám JUDr. J. M., advokáta v P., do 3 dní.

Žalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 28. januára 2008, č.k. -316 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/, 2/ zaplatenia sumy 678 371,-- Sk

s 0,2 %-ným úrokom z omeškania denne zo sumy 330 462,-- Sk počnúc od 7. decembra 1998

a zo sumy 346 909,-- Sk počnúc od 8. februára 1999. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

žalovanému 1/ trovy konania vo výške 186 208,-- Sk a žalovanej 2/ trovy konania vo výške

43 835,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi zároveň uložil povinnosť

nahradiť štátu na účet Okresného súdu Prešov trovy konania vo výške 5 400,-- Sk do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Vec právne posúdil podľa ustanovenia § 536 ods. 1

a v spojení s ustanovením .

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že bolo preukázané, že žalobca má proti

žalovaným 1/, 2/ pohľadávku vo výške 548 371,-- Sk (678 371,--Sk znížené o 130 000,-- Sk,

ktoré zaplatili žalovaní 1/, 2/ spoločnosti D., a.s.). Žalovaní 1/, 2/ voči pohľadávke žalobcu

započítali svoju pohľadávku vzniknutú z titulu omeškania žalobcu s plnením zmluvy

minimálne do 23. marca 1999, nakoľko do tohto dňa neboli odstránené všetky nedostatky na

stavbe. Žalovaným 1/, 2/ tak vzniklo právo na zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % denne za

každý deň omeškania z celkovej sumy z ceny celého diela. Keďže hodnota celého diela bola

minimálne vo výške 1 523 898,-- Sk a doba omeškania žalobcu trvala od 1. septembra 1998

do 23. marca 1999 majú žalovaní 1/, 2/ právo na zmluvnú pokutu vo výške 41 % z dohodnutej

ceny diela, čo činí minimálne 624 798,-- Sk. V dôsledku započítania pohľadávka žalobcu

zanikla a preto súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 148

Okresný súd Prešov uznesením z 23. apríla 2008, č.k. -340 uložil

žalobcovi zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia súdny poplatok za podané

odvolanie vo výške 32 838,-- Sk podľa položky č. 1 a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Krajský súd v Prešove, konajúci o odvolaniach žalobcu, rozsudkom

z 22. januára 2009, sp. zn. , v spojení s opravným uznesením

z 29. júna 2009, sp. zn. nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov

a napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle

§ 219 potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho

konania vo výške 408,44 eur k rukám advokáta JUDr. J. M., do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

a vyslovil, že žalobca nemá právo na ich náhradu. V celom rozsahu sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny

záver. Výrok o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodnil tým, že zo strany

žalobcu nebol naplnený ani jeden z predpokladov pre priznanie tohto oslobodenia. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa ,

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením

a , tvrdiac, že nesprávnym postupom súdov mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súdy oboch stupňov bez akéhokoľvek

procesného rozhodnutia zmenili označenie žalobcu z mena Ing. P. Z. na meno neexistujúcej

osoby označenej ako Ing. J. Z. Mal za to, že takéto porušenie je dôvodom dovolania podľa

ustanovenia , nakoľko súdmi označený Ing. J. Z. nemal procesnú

spôsobilosť byť účastníkom konania, ako i podľa ustanovenia , z dôvodu,

že nesprávnym označením žalobcu za Ing. J. Z. mu odňali možnosť konať pred súdom. Podľa

názoru žalobcu postupom súdov došlo k porušeniu jeho ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1

. Za vadu v zmysle označil žalobca tiež

skutočnosť, že prvostupňový súd ho nevyzval na vyjasnenie uplatneného nároku na zmluvnú

pokutu, ktorú v žalobe omylom označil ako úrok z omeškania a o tomto nároku nerozhodol.

Mal za to, že takýmto procesným pochybením súdu mu bola odňatá možnosť konať pre

súdom a riadne si uplatňovať celý svoj nárok, teda nielen nárok na zaplatenie dlhu ale i nárok

na zaplatenie zmluvnej pokuty. Taktiež namietal, že prvostupňový súd si jednostranne osvojil

len tvrdenia žalovaných 1/, 2/, odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy, neumožnil mu

predniesť záverečné stanovisko, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým vykonaným

dôkazom podľa Rozsudky oboch súdov považoval v celom rozsahu za zmätočné

a nepreskúmateľné a namietal, že súdy nerešpektovali záväzný právny názor vyslovený

odvolacím súdom v uznesení zo dňa 26. marca 2007, sp. zn. . Namietal tiež

výšku priznaných trov konania súdom prvého stupňa žalovaným z dôvodov, že im bolo

súdom priznané viac, ako požadovali. Obdobne považoval za nesprávny aj výrok napadnutého

rozsudku i vo vzťahu povinnosti žalobcu nahradiť štátu trovy vo výške 5 400,-- Sk, lebo je

nepochybné, že boli vyvolané správaním sa žalovaných, ktorí spochybňovali hodnotu

vykonaného diela. Žalobca v dovolaní tiež navrhol, aby dovolací súd podľa § 243 O.s.p

odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí až do rozhodnutia dovolacieho súdu.

V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci, tak ako ho uvádzal

v konaní pred súdmi.

Žalovaný 1/ navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť a zaviazať ho k náhrade trov

dovolacieho konania vo výške 934,34 eur.

Žalovaná 2/ sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho

výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým,

že súdy oboch stupňov bez akéhokoľvek procesného rozhodnutia zmenili označenie žalobcu

z mena Ing. P. Z. na meno neexistujúcej osoby označenej ako Ing. J. Z., pričom takéto

porušenie je podľa názoru žalobcu dôvodom dovolania aj podľa ustanovenia § 237 písm. c/

Podľa súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní

a počítaní, ako aj zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí

účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie

nenadobudne právoplatnosť.

Citované ustanovenie oprávňuje súd opraviť v rozsudku kedykoľvek i bez návrhu

chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti, t.j. ku ktorým došlo len zjavným

a okamžitým zlyhaním v duševnej, či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo

k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku a ktoré sú zrejmé. Zákon má na mysli pisárske

chyby, omyly v súčtoch a pod.

V zmysle citovaného ustanovenia možno (okrem iného) vykonať opravu aj inej

zrejmej nesprávnosti. Oprava sa môže týkať všetkých častí vydaného rozhodnutia, t.j. aj jeho

záhlavia, a to aj v časti týkajúcej sa presného označenia účastníkov konania. Opravou však nie

je možné vykonať zmenu v osobe účastníka označením úplne iného subjektu, než v žalobe

uvedeného.

Ako je zrejmé z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu,

pri prepise označenia mena žalobcu došlo k zrejmej nesprávnosti, keď v záhlaví rozsudku

namiesto krstného mena „P.“ uviedol odvolací súd krstné meno „J.“. Nesprávne označenie

mena žalobcu následne prevzal prvostupňový súd vo svojom ďalšom procesnom postupe.

Nápravu uvedenej zrejmej nesprávnosti učinil odvolací súd opravným uznesením z 29. júna

2009, sp.zn. , ktorým opravil záhlavie napadnutého rozsudku v časti označenia

žalobcu tak, že správne znie: „....vo veci žalobcu Ing. P. Z.......“. Nesprávne označenie inak

nepochybne existujúceho účastníka konania bolo teda riadne odstránené postupom

vyplývajúcim z ustanovenia a preto nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu, že

v konaní došlo k procesným vadám v zmysle a

Odňatie možnosti konať pred súdom žalobca odôvodnil aj tým, že prvostupňový súd

ho nevyzval na vyjasnenie uplatneného nároku na zmluvnú pokutu, ktorú v žalobe omylom

označil ako úrok z omeškania.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že ani táto námietka žalobcu nie

je dôvodná.

Keďže súd (až na prípady uvedené v zákone - viď ) nezačína konanie

z vlastnej iniciatívy, ale na podnet účastníka, je zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie

konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej ustanoveniu

Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). V ňom

žalobca uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok

jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu

medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku,

kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje

presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. , ktorý vyžaduje,

aby žalobcov návrh bol vyjadrený úplne presne a určito, zohľadňuje zároveň, že pri podaní

žaloby, t.j. na začiatku procesu posudzovania skutkových a právnych okolností rozhodujúcich

pre tú - ktorú vec, nemusí byť ešte známy ich celkový rozsah a dopad na prejednávanú vec;

práve preto pripúšťa procesnú možnosť, aby žalobca za konania so súhlasom súdu spresnil

žalobu a dokonca ju aj zmenil ( ). Uvedená možnosť nemení nič

na povinnosti žalobcu vymedziť vždy petit žaloby spôsobom dostatočne presným,

zrozumiteľným a určitým, umožňujúcim kedykoľvek v konaní jasnú orientáciu v tom, čo je

predmetom konania. Ani vo vyššie spomenutých prípadoch, kedy žalobcovi určité dôvody

subjektívnej alebo objektívnej povahy môžu spôsobovať ťažkosti pri formulovaní

a obsahovom vymedzení žalobného návrhu, nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti

žalobného petitu, pretože ten je pre súd vždy rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie

vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch ( ).

Kedykoľvek v priebehu konania musí byť zrejmé, o čom sa koná; to, čo je predmetom

konania, ale v žiadnom prípade nemôže byť určené až dodatočne výsledkami súdneho

dokazovania (vrátane dokazovania znaleckým posudkom).

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca formuloval petit žaloby tak, že sa voči

žalovaným 1/, 2/ domáha zaplatenia sumy 678 371,-- Sk s 0,2 %-ným úrokom z omeškania

denne zo sumy 330 462,-- Sk počnúc od 7. decembra 1998 až do zaplatenia a zo sumy

346 909,-- Sk počnúc od 8. februára 1999 až do zaplatenia a náhrady trov konania na súdnom

poplatku vo výške 27 134,-- Sk a trovách právneho zastúpenia, priamo na účet advokáta

JUDr. K. V., všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Uvedený petit žaloby bol

presný, určitý a zrozumiteľný a preto súd prvého stupňa nemal dôvod vyzývať žalobcu na

vyjasnenie uplatneného nároku v zmysle Žalobca mal v konaní procesnú

možnosť so súhlasom súdu žalobu spresniť a dokonca ju aj zmeniť ( ), túto

však nevyužil. Nie je teda opodstatnené jeho tvrdenie o existencii vady konania v zmysle §

237 písm. f/

Žalobca v dovolaní tiež namietal, že prvostupňový súd mu neumožnil predniesť

záverečné stanovisko, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým vykonaným dôkazom

podľa a týmto postupom mu odňal možnosť konať pred súdom.

V občianskom súdnom konaní má účastník nielen procesné právo (zároveň povinnosť)

označiť dôkazné prostriedky na preukázanie ním tvrdených skutočností (viď § 101

ods. 1 a ), ale tiež právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (viď ). Právo účastníkov vyjadriť sa

k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že predseda senátu spravidla

bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne

vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné.

Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd

pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

nemožno zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy

a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci ( ), pretože obsah

a účel týchto procesných práv účastníka je rozdielny. Procesná možnosť účastníka vyjadriť sa

k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej

veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti

postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci

dokazovania. Naopak procesnú možnosť zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu

i k právnej stránke veci je súd v zmysle povinný vytvoriť účastníkovi

až na záver pojednávania (v „záverečnej reči“) môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť

svoj názor na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti, môžu v nej tiež

vyjadriť svoj názor, z akých skutkových a právnych záverov by mal súd vychádzať a ako

by mal vec po právnej stránke posúdiť.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní z 8. októbra 2007 a 21. novembra 2007 (č.l. 301

a 304 spisu) nevyplýva, že by prvostupňový súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci

postupoval v rozpore s právnymi predpismi a žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi

znemožnil uplatniť uvedené procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Žalobca, prípadne jeho právny zástupca,

mohli svoje výhrady proti takémuto prípadnému postupu súdu uplatniť priamo na pojednávaní

a žiadať o ich zachytenie do zápisnice o pojednávaní. Nakoľko tak neurobili, nie je možné

považovať tvrdenia žalobcu za zodpovedajúce skutočnosti.

K námietke žalobcu, že prvostupňový súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy dovolací

súd uvádza, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie účastníka konania.

Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania

v zmysle , lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať

pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,

že v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré žalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutia súdu prvého

stupňa potvrdil a žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Ich rozhodnutia

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných

ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,

iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

K námietke žalobcu, že súdy nerešpektovali záväzný právny názor vyslovený

odvolacím súdom v uznesení zo dňa 26. marca 2007, sp. zn. , dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho

súdu, ktorý zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení, sa prieči V zmysle tohto

ustanovenia ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v zrušujúcom

uznesení ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle , lebo nevykazuje znaky

niektorej z vád, ktoré sú taxatívne vymenované v tomto ustanovení. Otázkou, či napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom dovolateľom vytýkanou nesprávnosťou, by sa

z tohto dôvodu mohol dovolací súd zaoberať len ak by dovolanie bolo procesne prípustné

(o tento prípad ale v danej veci nešlo).

K tej časti dovolania, v ktorej žalobca tvrdí, že postupom súdov bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky

vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu, je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. ). Právo na súdnu

ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo

na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali

procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah

k predmetu konania (napr. ). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú

platný nemôžu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu

ochranu podľa (napr. ).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd priznal žalovanému 1/ náhradu,

ktorá spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol žalovanému 1/

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 24. novembra 2009 (§ 14 ods. 1 písm. c/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 386,74 eur,

čo pri pripočítaní náhrady výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (6,95 eur) a DPH (74,80 eur)

predstavuje spolu 468,49 eur. Žalovanej 2/ trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,

že nepodala návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. februára 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Adriána Borovská