Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 241/2010
PDF · 240.71 KB
No categories available
I. ÚS 241/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Advokátska
kancelária, Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na verejné
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C
56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 121/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. mája 2010 doručená a 7. júna 2010 doplnená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“),
v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008, ako aj postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 121/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2009.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušovaniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádza postupom okresného
súdu v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 o zaplatenie pohľadávky začatom
3. apríla 2006 a postupom odvolacieho krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn.
6 Co 121/2009 na tomto skutkovom základe:
„... ako navrhovateľ podal dňa 3. 4. 2006 na Okresný súd... návrh o zaplatenie istiny
vo výške 341.100,- Sk (11.319,12 €) s prísl...
Okresný súd... uznesením č. 6 C 56/2006-150 zo dňa 27. 11. 2008 predmetné konanie
prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do právoplatného skončenia sporu vedeného
na Okresnom súde... č. 8C/107/2008 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti žalobcu
F. K., ktorý v predmetnom konaní (6 C/56/2006) vystupuje na strane odporcu...
Dňa 24. 3. 2009 som podal odvolanie proti uzneseniu... zo dňa 27. 11. 2008
na Krajský súd...
Krajský súd... uznesením č. 6 Co/121/2009-159 zo dňa 29. 4. 2009 potvrdil uznesenie
Okresného súdu... zo dňa 27. 11. 2008..., nakoľko moja námietka ako navrhovateľa ohľadne
účinkov rozhodnutia o určení vlastníckeho práva je nedôvodná... Proti... uvedenému
uzneseniu Krajského súdu... som... podal dovolanie...
Najvyšší súd Slovenskej republiky... uznesením č. 4 Cdo 316/2009 zo dňa 27. 1. 2010
... dovolanie odmietol z dôvodu, že dovolanie nie je prípustné...
V predmetnej veci došlo evidentne k porušeniu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nakoľko konanie vo veci bolo prerušené, pričom do dnešného dňa nebolo rozhodnuté,
t. j. vo veci sa nekoná.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal tiež prieťahy v konaní označených
súdov (okresného a krajského), keďže v dôsledku prerušenia konania sa v jeho veci nekoná.
3. Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo J. M.... na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva na
verejné prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom
Okresného súdu... vo veci vedenej pod č. k. 6 C/56/2006 a Krajského súdu... vo veci vedenej
pod č. k. 6 Co 121/2009 porušené bolo.
Ústavný súd... priznáva J. M.... finančné zadosťučinenie vo výške 3.319,39 € /
100.000- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť porušovateľ v rade 1/ a 2/ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu... č. 6 C 56/2006-150 zo dňa
27. 11. 2008, uznesenie Krajského súdu... č. 6 Co/121/2009 zo dňa 29. 4. 2009 a vec vracia
Okresnému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ďalej navrhujem, aby mi súd uznesením priznal náhradu trov konania pozostávajúcu
z trov právneho zastúpenia vo výške 382,32 €... priamo na účet právneho zástupcu JUDr. L.
Š.... do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“
4. Na vyžiadanie sťažovateľ doručil ústavnému súdu namietané uznesenia okresného
súdu a krajského súdu, sťažnosť na prieťahy v konaní z 1. júna 2010 adresovanú predsedovi
okresného súdu (bez dokladu o jej doručení, pozn.) a sťažnosť na prieťahy v konaní
z 1. marca 2010 adresovanú predsedovi krajského súdu (bez dokladu o jej doručení, pozn.).
Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že uznesenie okresného súdu
č. k. 6 C 56/2006-150 z 27. novembra 2008 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského
súdu sp. zn. 6 Co 121/2009 z 29. apríla 2009 nadobudli právoplatnosť 29. júna 2009.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku
1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím
rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru aby bola
jeho vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008, ako
aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 121/2009 a jeho uznesením
z 29. apríla 2009 boli porušené ním označené základné práva garantované v čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6
ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu a krajského súdu
9. V súlade s už citovaným čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu
na konanie o sťažnosti daná len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany
sa sťažovateľ domáha pred ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenia
ústavy určujú hranice právomoci ústavného súdu a zakotvujú podstatnú časť princípu
subsidiarity, podľa ktorého sa možno ochrany práva pred ústavným súdom domáhať
až vtedy, keď v Slovenskej republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže
sťažovateľ priamo obrátiť a tento má právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.
Ak sťažovateľ má alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv,
ktorých porušenie namieta pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného
súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo
z ústavy (čl. 127 ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu
v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených práv sťažovateľa.
10. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej
namietal porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008 odmietol pre nedostatok svojej
právomoci, keďže proti uzneseniu okresného súdu bolo možné podať odvolanie,
čo sťažovateľ aj využil.
11. Sťažnosť v rozsahu namietaných porušení práv sťažovateľa postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 121/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2009 bolo
potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.
13. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. l dohovoru tým
spôsobom, že krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 121/2009 z 29. apríla 2009 potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 56/2006 z 27. novembra 2008, ktorým prerušil súdne
konanie až do právoplatného skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
14. Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
6 Co 121/2009 z 29. apríla 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.
6 C 56/2006 z 27. novembra 2008. Z jeho odôvodnenia vyplýva:
„Okresný súd napadnutým uznesením prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
konanie do právoplatného skončenia sporu vedeného o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti navrhovateľa F. K. proti odporcovi Mgr. F. D., podanom na Okresnom
súde... 8. 9. 2008.
Okresný súd vychádzal z toho, že navrhovateľ sa domáha zaplatenia žalovanej istiny
proti odporcovi z dôvodu, že tento neoprávnene užíval nehnuteľnosť..., ktorej vlastníkom
sa stal na základe notárskej zápisnice... V konaní, vedenom pod sp. zn. 8 C/107/2008, kde
ako navrhovateľ vystupuje F. K. a odporca Mgr. F. D., sa rieši otázka vlastníctva
predmetnej nehnuteľnosti, ktorú mal F. D. nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy zo dňa
14. 2. 2008 od navrhovateľa J. M., F. K. sa v ňom domáha určenia vlastníckeho práva k
tejto nehnuteľnosti. Vyriešenie tejto otázky má podľa názoru okresného súdu zásadný
význam pre rozhodnutie v prerušenom konaní.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ... Poukázal na to, že v konaní
vedenom na Okresnom súde... pod sp.zn. 8 C/107/2008 sa nerieši prejudiciálna otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Vychádzal z toho,
že v konaniach nevystupujú totožní účastníci a nie je totožný ani ich predmet. Pokiaľ
by súd v konaní o určení vlastníckeho práva rozhodol v prospech odporcu, toto
rozhodnutie by malo účinky ex nunc, teda až od vydania takéhoto rozsudku. Ďalej uviedol,
že okresný súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil okolnosť, či ním nedôjde k zbytočným
prieťahom v konaní.
Krajský súd... prejednal vec... bez nariadenia odvolacieho pojednávania...
a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil...
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
V prípade uvedenom v § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je daná súdu voľba, či konanie
preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia. Prerušiť konanie môže v prípade, že prebieha iné
konanie, kde sa rieši predbežná otázka, ktorú je síce oprávnený pre účely sporu vyriešiť
aj sám, môže však takisto konanie prerušiť. K prerušeniu konania vedie súd najmä záujem
jednotnosti rozhodovania.
Navrhovateľ sa žalobným návrhom domáhal zaplatenia žalovanej istiny poukázaním
na to, že je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorú bez právneho dôvodu užíva
odporca.
Odporca vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu zo dňa 15. 6. 2006 tvrdenia
navrhovateľa týkajúce sa jeho vlastníckeho práva rozporoval. Uviedol, že navrhovateľ
nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a žiadal poskytnutie lehoty na podanie
žaloby o určenie vlastníckeho práva. Otázka vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnej
nehnuteľnosti sa tak stala medzi účastníkmi spornou. V tomto prípade ide teda o tzv.
predbežnú otázku, ktorej vyriešenie má vplyv na ďalší postup a rozhodnutie súdu
v predmetnom konaní.
Na Okresnom súde... je vedené konanie o určenie vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti pod sp. zn. 8 C/107/2008 v ktorom sa rieši otázka, či F. K., ktorý vystupuje
ako navrhovateľ je alebo nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Bolo by preto v
rozpore, nielen s požiadavkou jednotnosti súdnych rozhodnutí, ale aj hospodárnosti
konania, ak by okresný súd túto otázku duplicitne riešil aj v tomto konaní a opätovne
vykonával dôkazy, ktoré už boli vykonané.
Námietka navrhovateľa, že nemôže dôjsť k prerušeniu konania, pretože v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C/107/2008 sú odlišní účastníci a predmet konania ako v tomto
konaní, nie je dôvodná. Totožnosť účastníkov a predmetu konania, v oboch veciach, by bola
neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania v zmysle § 83 O. s. p., podľa ktorého
začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie...
Rovnako je nedôvodná aj námietka navrhovateľa v súvislosti s účinkami rozhodnutia
o určení vlastníckeho práva. Rozsudok, ktorým bude rozhodnuté o tom, že či odporca
je vlastníkom sporných nehnuteľností, je rozsudkom, ktorý má deklaratórnu, nie
konštitutívnu povahu. Jeho vyhlásením, resp. nadobudnutím právoplatnosti sa nekonštituuje
vlastnícke právo, ale sa ním len konštatuje, že takéto právo tu existuje.
Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov preto krajský súd uznesenie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil.“
15. Krajský (odvolací) súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 6 Co 121/2009
z 29. apríla 2009 teda vychádzal z toho, že výsledok sporu vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 8 C 107/2008 relevantným spôsobom ovplyvní spor v právnej veci sťažovateľa
vedený okresným súdom pod sp. zn. 6 C 56/2006, teda toho, v ktorom bolo konanie
prerušené, a preto prvostupňové uznesenie potvrdil.
16. Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru
o splnení podmienky na prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno považovať
za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne.
17. V súvislosti s prerušením konania je potrebné dodať, že ide o uznesenie vydané
v súlade s § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorým sa nerozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Ústavný súd sa nenachádza v sústave
všeobecných súdov, neposudzuje výklad jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť
postupu okresného súdu, a nie je ani nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému
súdu. Navyše, uvedené uznesenie o prerušení konania môže okresný súd v rámci konania
kedykoľvek podľa § 111 ods. 2 OSP prehodnotiť, ak pominú dôvody prerušenia konania.
Aj z uvedených dôvodov takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť
do ústavou zaručených základných práv a slobôd.
18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by postup krajského súdu
v okolnostiach danej veci ani jeho uznesenie sp. zn. 6 Co 121/2009 z 29. apríla 2009
signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľa. Preto
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak,
že sťažnosť v uvedenej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu
19. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy
nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej
právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka
podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
20. Predmetom sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 121/2009 došlo k porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom...
22. V prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je týmto
účinným prostriedkom nápravy (bod 13) sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná
predsedovi súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný
súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní
je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený
porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný
súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky,
ktoré má k dispozícii podľa citovanej právnej normy, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ
túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd
ich nezistil.
23. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa
zákona o súdoch (bod 16) zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov
(napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred
zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje
povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
24. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného
aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
25. Podľa názoru ústavného súdu „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných
prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred
ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré
s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri
vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať
dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03). V kontexte uvedeného ústavný
súd dodáva, že podania sťažovateľa [v ktorých namietal prieťahy v konaní okresného súdu
a krajského súdu (pozri bod 4)] v krátkom čase po (predsedovi okresného súdu), resp. pred
(predsedovi krajského súdu) podaním sťažnosti ústavnému súdu (11. mája 2010) sa javí byť
iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť
mohla mať, ak by predseda okresného súdu a predseda krajského súdu dostali primeranú
(rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m.
IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).
26. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
(II.B) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
27. Vzhľadom na dôvody odmietnutia sťažnosti v tejto časti (bod 19 a 20) bolo bez
významu zaoberať sa ďalšími prípadnými dôvodmi odmietnutia sťažnosti v tejto časti (napr.
zjavná neopodstatnenosť či oneskorenosť).
III.
28. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2010