Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 280/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., zastúpenej JUDr. M. Č.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného

a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom v tomto konaní

zo 17. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom v tomto konaní zo 17. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žiadosťou z 1. apríla 2008

adresovanou Národnej banke Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom (ďalej len

„NBS“), domáhal vydania a zaslania „prepísaného“ povolenia na poskytovanie

investičných služieb podľa aktuálneho znenia o cenných papieroch

a o investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných

papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“).

Sťažovateľ už mal totiž udelené povolenie na poskytovanie investičných služieb

zo septembra 2003, avšak po nadobudnutí účinnosti novely zákona o cenných papieroch

() bol jeho zámerom znenie výroku povolenia terminologicky

prispôsobiť novej právnej úprave. Sťažovateľ výslovne uviedol, že „toto podanie nie je

podaním – žiadosťou o zmenu alebo rozšírenie stávajúceho povolenia na poskytovanie

investičných služieb, ale len žiadosť o vydanie – zaslanie v zhode s aktuálnym znením

zákona o cenných papieroch ‚prepísaného‘ povolenia na poskytovanie investičných

služieb“.

NBS vyzvala 16. apríla 2008 sťažovateľa na doplnenie jeho žiadosti, pričom už

v tejto výzve kvalifikovala podanie sťažovateľa ako žiadosť o zmenu povolenia

na poskytovanie investičných služieb podľa § 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch.

Vo výzve upozornila sťažovateľa, že nepožiadal o rozšírenie povolenia o vedľajšiu službu

držiteľskej správy podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o cenných papieroch, a preto mu

po doplnení žiadosti bude vydané rozhodnutie o zmene povolenia na poskytovanie

investičných služieb, v ktorom budú investičné služby „pojmovo zosúladené s účinným

znením zákona o cenných papieroch, avšak nebude medzi nimi figurovať vedľajšia služba

držiteľskej správy“. Výzva obsahovala aj poukaz na ustanovenie § 173h ods. 2 poslednej

vety zákona o cenných papieroch, podľa ktorej obchodník s cennými papiermi je povinný

požiadať o zmenu povolenia pred začatím poskytovania nových investičných služieb,

investičných činností alebo vedľajších služieb vrátane držiteľskej správy.

Po doplnení žiadosti sťažovateľom v súlade so zaslanými pokynmi NBS

rozhodnutím č. OPK-4555/2008-PLP z 3. júla 2008 podľa § 59 ods. 4 zákona o cenných

papieroch zmenila povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené sťažovateľovi v

roku 2003 tak, že v bode 8 výroku rozhodnutia mu povolila výkon úschovy a správy

finančných nástrojov na účet klienta vrátane súvisiacich služieb, najmä správy peňažných

prostriedkov a finančných zábezpek, okrem držiteľskej správy, vo vzťahu k tam

vymenovaným finančným nástrojom.

Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené tvrdením, že držiteľská správa, ktorá je

s účinnosťou od 1. novembra 2007 legálne definovaná v ustanovení § 6 ods. 10 zákona

o cenných papieroch, predstavuje novú vedľajšiu službu, a preto podľa § 173h ods. 2 zákona

o cenných papieroch bolo povinnosťou sťažovateľa požiadať o rozšírenie doterajšieho

povolenia na poskytovanie investičných služieb, ak držiteľskú správu ako službu mal

záujem poskytovať. NBS v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznila rozdiel medzi

držiteľskou správou podľa § 6 ods. 10 zákona o cenných papieroch a správou podľa § 41

zákona o cenných papieroch v znení účinnom pred 1. novembrom 2007, a to poukazom

na „spôsob vedenia vnútornej evidencie v súlade s § 6 ods. 10 písm. a), b) a c) zákona

o cenných papieroch, v súlade s § 71h ods. 2 zákona o cenných papieroch a v súlade

s ďalšími ustanoveniami zákona o cenných papieroch, ktoré pre obchodníka s cennými

papiermi, evidujúceho údaje o majiteľoch finančných nástrojov vo svojej vnútornej

evidencii, stanovujú povinnosť zaznamenať ďalšie skutočnosti súvisiace s finančnými

nástrojmi,... V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, podporne, aj novelizované ustanovenia

§ 7 ods. 9 v spojení s § 35 zákona o cenných papieroch riešiace otázku zákonného majiteľa

finančných nástrojov, ktoré sú predmetom držiteľskej správy a ktoré sú obchodníkom

s cennými papiermi evidované v jeho vnútornej evidencii podľa § 71 ods. 2 zákona

o cenných papieroch. V neposlednom rade zákon o cenných papieroch s účinnosťou

od 1.11.2007 ustanovením v § 105a ods. 3 rozšíril okruh osôb, ktorým môže centrálny

depozitár zriadiť držiteľský účet, o. i. aj obchodníkovi s cennými papiermi s oprávnením

na výkon vedľajšej služby držiteľská správa, zatiaľ čo pred 1.11.2007 mohol byť držiteľský

účet zriadený len členovi, ktorý navyše musel byť zahraničným centrálnym depozitárom

alebo zahraničnou právnickou osobou s obdobným predmetom činnosti. Aj táto skutočnosť

poukazuje na to, že od 1.11.2007 preberá obchodník s cennými papiermi, oprávnený

na poskytovanie držiteľskej správy..., určité funkcie, ktoré predtým mohol vykonávať len

centrálny depozitár alebo obdobný zahraničný subjekt.“.

Podľa názoru NBS nebola pre právne posúdenie veci rozhodujúca skutočnosť, že

ustanovenie § 6 zákona o cenných papieroch „výslovne neuvádza informáciu o tom, že

držiteľská správa je považovaná za novú vedľajšiu službu.... Na účel určenia alebo

neurčenia držiteľskej správy ako novej vedľajšej služby takisto nie je rozhodujúce,... že

držiteľská správa nie je v § 6 ods. 2 zákona o cenných papieroch vyčlenená

pod samostatným písmenom a namiesto toho je textovo začlenená v ustanovení § 6 ods. 2

písm. a) zákona o cenných papieroch s použitím slov ‚vrátane držiteľskej správy‘. Táto

skutočnosť vo všeobecnosti nijako neovplyvňuje možnosť samostatného poskytovania

držiteľskej správy zo strany obchodníka s cennými papiermi, resp. poskytovania úschovy,

správy a súvisiacich služieb bez držiteľskej správy na základe právoplatného povolenia.“.

Napokon NBS v odôvodnení svojho rozhodnutia dodala, že „v prípade subjektov,

ktoré mali pred 1.11.2007 povolenie na poskytovanie vedľajšej investičnej služby úschovy

alebo správy jedného alebo niekoľkých investičných nástrojov, bolo Národnou bankou

Slovenska odporúčané, aby si na účel zvýšenia právnej istoty a zabezpečenia kontinuity

poskytovania komplexných investičných služieb tieto subjekty požiadali... o zmenu svojho

povolenia... rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy...“.

Prvostupňové rozhodnutie napadol 23. júla 2008 sťažovateľ rozkladom, v ktorom

vyjadril nesúhlas s názorom, že v prípade držiteľskej správy je potrebné požiadať o zmenu

povolenia na poskytovanie investičných služieb rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej

správy. Podľa sťažovateľa „aj v doterajšej praxi je akceptované, že ten, kto mal a má

povolenie na úschovu alebo správu jedného alebo niekoľkých investičných nástrojov mal

a má vo vzťahu k finančným nástrojom povolenie vykonávať aj držiteľskú správu“.

Sťažovateľ bol toho názoru, že „držiteľská správa je subsumovaná v službe úschova

a správa finančných nástrojov, tvorí jednu z akýchkoľvek možných aktivít pri úschove

a správe. Už zo systematiky – zaradenia do deviatej časti označenej ako spoločné,

prechodné a záverečné ustanovenia a z označenia § 173h v podnadpise ako prechodného

ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2007 vyplýva, že ide o procesné

ustanovenie pre prípad začatia novej činnosti a v žiadnom prípade nejde o definovanie

novej služby, keďže investičné služby a investičné nástroje sú upravené v prvej časti zákona

označenej ako všeobecné ustanovenia zákona.“. Sťažovateľ preto namietal, že v dôsledku

rozhodnutia NBS došlo k zúženiu rozsahu jemu doteraz povolených činností.

Banková rada Národnej banky Slovenska (ďalej len „Banková rada“)

ako druhostupňový orgán konajúci o podanom rozklade rozhodnutím č.

z 2. decembra 2008 prvostupňové rozhodnutie potvrdila a podaný rozklad zamietla.

Podľa názoru Bankovej rady držiteľská správa podľa § 6 ods. 2 písm. a) v spojení

s § 6 ods. 10 zákona o cenných papieroch patrí medzi také vedľajšie služby, „ktoré

obchodník s cennými papiermi v povolení vydanom pred 1. novembrom 2007 nemal

zahrnuté, respektíve ani nemohol mať, nakoľko ich zákon o cenných papieroch definuje

s účinnosťou od 1. novembra 2007“.

Banková rada zdôraznila, že „útvar dohľadu nad finančným trhom NBS zaslal

každému obchodníkovi s cennými papiermi návrh zosúladeného povolenia na poskytovanie

investičných služieb s novelou zákona o cenných papieroch a následne každého obchodníka

s cennými papiermi pozval na osobné prerokovanie uvedenej problematiky. ... na osobných

stretnutiach boli obchodníkom s cennými papiermi vysvetlené otázky týkajúce sa držiteľskej

správy a zároveň bol objasnený ďalší postup týkajúci sa podávania žiadostí o zmenu

povolenia na poskytovanie investičných služieb... s cieľom rozšírenia tohto povolenia...

o držiteľskú správu. Všetci obchodníci s cennými papiermi, okrem spoločnosti B., podali

žiadosť o zmenu svojho povolenia na poskytovanie investičných služieb za účelom jeho

rozšírenia o držiteľskú správu. ... Spoločnosť B. ako jediná napriek uvedenému ústretovému

postupu zo strany NBS, podala žiadosť o vydanie ‚prepísanie‘ povolenia ... a zároveň

požiadala o automatické zahrnutie držiteľskej správy do povolenia, pričom uviedla, že

poskytovanie tejto vedľajšej služby je oprávnená vykonávať na základe vydaného povolenia

pred 1. novembrom 2007.

NBS je v prípade podania žiadosti o zmenu povolenia na poskytovanie investičných

služieb rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy oprávnená od obchodníka

s cennými papiermi vyžadovať napríklad objasnenie, akým spôsobom držiteľská správa

zapadá do jeho stratégie poskytovania investičných služieb, predloženie návrhu vnútornej

smernice alebo iného obdobného dokumentu, ktorý stanovuje postupy pri poskytovaní

držiteľskej správy, špecifikáciu zodpovedných osôb a technického zabezpečenia, najmä

vo vzťahu k vedeniu vnútornej evidencie (riešenie prístupových práv, spôsob zálohovania

údajov, modality zvoleného technického riešenia), zoznam tretích strán, u ktorých budú

evidované finančné nástroje na súhrnných účtoch a návrh zmluvnej dokumentácie.

Vzhľadom k skutočnosti, že spoločnosť B. vyššie uvedené skutočnosti nepreukázala, NBS

nemohla povoliť poskytovanie držiteľskej správy.“.

Právny názor, že držiteľská správa je novou vedľajšou službou podľa zákona

o cenných papieroch, zdôvodnila Banková rada poukazom na ustanovenie § 35 zákona

o cenných papieroch, aj na ustanovenie § 105a zákona o cenných papieroch, ktorý upravuje

právny inštitút držiteľského účtu. Ten podľa Bankovej rady „môže v Slovenskej republike

zriadiť a viesť výlučne slovensky centrálny depozitár cenných papierov s tým, že držiteľský

účet môžu mať zriadený... výlučne osoby taxatívne vymedzené v § 105a ods. 3 zákona

o cenných papieroch. Držiteľské účty môžu v Slovenskej republike existovať od 1. apríla

2006 na základe novely zákona o cenných papieroch,... č. Pritom od 1. apríla

2006 až do 31. októbra 2006 však držiteľské účty mohli mať... výlučne taxatívne vymedzení

zahraniční členovia slovenského centrálneho depozitára cenných papierov (keďže

v niektorých cudzích štátoch už existoval inštitút držiteľskej správy), a to zahraniční

centrálni depozitári cenných papierov a zahraničné právnické osoby s obdobným

predmetom činnosti. Podľa zákona o cenných papieroch nemohla mať držiteľský účet...

žiadna slovenská právnická osoba až do 31. októbra 2007 vzhľadom na to, že v Slovenskej

republike ešte nebol zavedený inštitútu držiteľskej správy. Novelou zákona o cenných

papieroch,..., ktorá nadobudla účinnosť od 1. novembra 2007, bola ako nová vedľajšia

služba zavedená držiteľská správa a zároveň bol zmenený § 105a ods. 3 zákona o cenných

papieroch, ktorý taxatívne vymenováva subjekty spôsobilé mať držiteľský účet.

Od 1. novembra 2007 držiteľský účet môžu mať zriadený... len centrálni depozitári cenných

papierov, ..., ako aj obchodníci s cennými papiermi alebo zahraniční obchodníci s cennými

papiermi s podmienkou, že musia mať oprávnenie na výkon vedľajšej služby držiteľská

správa.“.

Napokon Banková rada odôvodnila svoj právny názor i obsahom zápisnice

z prerokovania ustanovení týkajúcich sa držiteľskej správy s gestorom príslušnej novely

zákona o cenných papieroch. Z tejto zápisnice podľa Bankovej rady vyplýva, „že rozdiel

medzi držiteľskou správou a správou vykonávanou podľa § 41 zákona o cenných papieroch

je v tom, že pri výkone držiteľskej správy všetky činnosti súvisiace s výkonom a zachovaním

práv súvisiacich s finančnými nástrojmi vykonáva správca vo svojom mene automaticky

(podľa svojho uváženia) a majiteľ finančného nástroja nemá možnosť dávať mu samostatné

jednotlivé inštrukcie pre výkon a zachovanie týchto práv. Na rozdiel od toho správa

vykonávaná podľa § 41 zákona o cenných papieroch je potrebnou alternatívou pre prípad,

kedy majiteľ finančného nástroja chce v určitých veciach rozhodovať, pričom správca je

povinný plniť pokyny majiteľa cenného papiera podľa § 41 ods. 4 zákona o cenných

papieroch (t. j. správca postupuje v zmysle týchto pokynov a nie podľa svojho uváženia).

Výkon hlasovacích práv sa pri držiteľskej správe vykonáva správcom automaticky, ale pri

správe podľa § 41 ods. 6 zákona o cenných papieroch, ak dá majiteľ cenného papiera

správcovi pokyny, ako sa má hlasovacie právo využiť, je správca povinný hlasovať

za majiteľa cenného papiera takto určeným spôsobom.“.

Druhostupňové rozhodnutie Bankovej rady napadol sťažovateľ žalobou podľa druhej

hlavy piatej časti v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorú doručil najvyššiemu súdu 5. februára 2009. Dôvodil v nej

ukrátením na svojich právach „z dôvodu, že v dôsledku rozhodnutia žalovaného, ktorým

potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, mu bola odňatá bez právneho dôvodu časť

licencie, ktorá ho oprávňovala na vykonávanie činnosti úschovy a správy zahŕňajúcej v

sebe i činnosť držiteľskej správy“.

V prospech svojho právneho názoru, že držiteľská správa nie je novou vedľajšou

službou podľa zákona o cenných papieroch, argumentoval gramatickým výkladom termínu

„vrátane“ použitého v ustanovení § 6 ods. 2 písm. a) zákona o cenných papieroch, ktoré

podľa jeho názoru „iba špecifikovalo, že v rámci výkonu činnosti správy je možné

vykonávať aj držiteľskú správu, nejedná sa však o nový druh správy“. Sťažovateľ ďalej

tvrdil, že na výkon úschovy a správy finančných nástrojov klientov mu už bolo vydané

povolenie v roku 2003, pričom „povolenie sa vzťahovalo aj na vedľajšiu službu úschova

a správa... vo vzťahu k zahraničným CP, pri ktorých obdobná forma účtov v centrálnom

registri, ako aj obdobný komisionársky spôsob vykonávania správy pomocou týchto účtov –

jeden účet v registri a analytická evidencia u správcu, boli v čase vydania povolenia

bežnými“. Taktiež podľa sťažovateľa „činnosť úschovy a správy je nepriamo zaradená aj

do časti povolenia týkajúceho sa ‚riadenia portfólia‘..., pretože podľa § 43 ods. 6 zákona

o CP (6) Na zmluvu o riadení portfólia sa primerane použijú ustanovenia o zmluvách podľa

§ 31 až 36 a § 39 až 41 – Riadenie portfólia bolo povolené aj vo vzťahu k zahraničným

cenným papierom...; Zmluva o riadení portfólia je základná činnosť a žalobca ju má

uzavretú so všetkými klientmi.“.

Sťažovateľ poukázal aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/39/ES

z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady

85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení

smernice Rady 93/22/EHS (ďalej len „smernica o trhoch s finančnými nástrojmi“), ktorá

bola do slovenského právneho poriadku transponovaná práve novelou zákona o cenných

papieroch vykonanou Sťažovateľ zdôraznil, že v texte tejto

smernice sa nepoužíva pojem „držiteľská správa“, ale že sa hovorí výlučne o „úschove

a správe“.

Podľa sťažovateľa „držiteľská správa zahŕňa v sebe základný pojmový znak

komisionárskej zmluvy podľa ... Čiže už pred 1. novembrom tu

bolo dané oprávnenie na činnosť tak, ako je to uvedené vyššie...“.

Kriticky sťažovateľ hodnotil aj skutočnosť, že napriek jeho žiadosti, v ktorej

výslovne uviedol, že ňou nenavrhuje zmenu už udeleného povolenia, iba jeho „prepis“,

NBS v podstate ex offo uskutočnila zmenu predmetného povolenia. Konala tak nad rámec

zákona a jej konanie „je v rozpore so základným právom zakotveným v

SR...“.

Ako nesprávny hodnotil sťažovateľ záver NBS, podľa ktorého je držiteľská správa

novou vedľajšou službou, pretože „novela právneho predpisu nikde vo svojom znení

neuvádza, že držiteľská správa je novou osobitnou činnosťou, pre výkon ktorej je potrebná

zmena povolenia“.

V podaní označenom ako „vyjadrenie k vyjadreniu odporcu“ z 1. októbra 2009

adresovanom najvyššiemu súdu sťažovateľ spochybňoval aj názor Bankovej rady

o rozdieloch medzi držiteľskou správou a správou vykonávanou podľa § 41 zákona

o cenných papieroch, pretože „žiadne ustanovenie zákona nevylúčilo § 41 pre údajnú

samostatnú časť držiteľskú správu. Správca nemôže podľa svojho uváženia vykonávať niečo

automaticky, správca je povinný vždy sa riadiť ustanoveniami zmluvy o výkone správy

daného investičného nástroja a vždy postupovať podľa pokynov klienta. Akákoľvek správa

je z povahy zmluvného záväzku komisionárska zmluva a z tohto titulu je dané právo klienta

dávať mu pokyny aj podľa .“.

K argumentácii Bankovej rady inštitútom držiteľského účtu sťažovateľ uviedol, že

„na výkon činnosti depozitná správa (správne má byť držiteľská správa, pozn.),... nikdy

nebol potrebný držiteľský účet u centrálneho depozitára,... Odhliadnuc od faktu, že správa,

vrátane držiteľskej, sa nevzťahuje len na cenné papiere držané u depozitára ale na finančné

nástroje všeobecne, na to, aby obchodník vykonával činnosť depozitná správa (správne má

byť držiteľská správa, pozn.) nikdy nemusel a dodnes nemusí mať otvorený držiteľský účet

priamo u centrálneho depozitára a už vôbec nie u slovenského centrálneho depozitára,

na ktorého sa odvoláva žalovaný.“. Z toho sťažovateľ uzavrel ako nesporné, že

„komisionárska forma správy pri medzinárodnom obchodovaní bola vykonávaná

slovenskými obchodníkmi aj predtým ako bol do nášho právneho poriadku zavedený termín

‚depozitná správa‘ (správne má byť držiteľská správa, pozn.), pričom takýto termín sa nikde

inde nepoužíva.“.

Najvyšší súd rozsudkom zo 17. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

žalobu sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd na pomerne rozsiahlom priestore

citoval vybrané ustanovenia Preambuly smernice o trhoch s finančnými nástrojmi

a následne komparáciou relevantných ustanovení zákona o cenných papierov účinných pred

1. novembrom 2007 s ustanoveniami toho istého zákona účinnými po 1. novembri 2007,

berúc do úvahy i príslušné intertemporálne ustanovenia zákona o cenných papieroch, dospel

k záveru, že sťažovateľ „napriek výzve a poučeniu zo strany žalovanej nepožiadal o zmenu

povolenia na poskytovanie investičných služieb rozšírením o držiteľskú správu v zmysle § 6

ods. 2 písm. a/ v znení o zotrval len

na pôvodnom znení žiadosti o zosúladenie formulácie povolených činností s účinným

znením zákona o cenných papieroch“. Preto podľa názoru najvyššieho súdu NBS

„nerozhodla nad rámec žiadosti žalobcu, keď rozhodla len o preformulovaní znenia už

povolených činností obsiahnutých v pôvodnom rozhodnutí..., ktorým bolo žalobcovi

povolené poskytovanie investičných služieb tak, aby boli pojmovo v súlade so znením

zákona o cenných papieroch upravených novelou – s tým, že

rozhodnutie neobsahuje tzv. držiteľskú správu. Hoci na konanie vo veciach zverených

Národnej banke Slovenska a č. sa nevzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní, všeobecná procesná zásada, že podanie účastníka

konania sa vždy posudzuje podľa jeho obsahu, nesporne platí aj v tomto konaní, a preto

žalovaná správne pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vychádzala z jeho obsahu. Nebolo

pritom možné opomenúť ani skutočnosť uvedenú žalobcom na ústnom súdnom pojednávaní

a síce, že o držiteľskú správu nepožiadal vedome majúc za to, že ju majú už podľa

predchádzajúceho povolenia.“.

Najvyšší súd „porovnaním pôvodného znenia zákona o cenných papieroch a znenia

mal... za preukázané, že ustanovenie novely definuje investičné

služby a činnosti a vedľajšie služby, pričom medzi vedľajšie služby bola vložená definícia

držiteľskej správy (§ 6 ods. 10 novely) a to v nadväznosti na vedľajšiu službu úschovy

a správy finančných nástrojov na účet klienta, vrátane držiteľskej správy (§ 6 ods. 2 písm.

a/ novely) a s tým súvisiaca definícia držania finančných nástrojov klienta. Podľa názoru

najvyššieho súdu v prípade držiteľskej správy nejde o pojmovo ani obsahovo totožnú

vedľajšiu službu, ako bola upravená pred 01.11.2007, ale ide o novú vedľajšiu službu

s konkrétnym podrobným vymedzením právnych úkonov potrebných na jej vykonávanie,

ktorá v pôvodnom znení zákona definovaná nebola.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ prezentoval v zásade rovnaké

právne názory ako vo svojich podaniach realizovaných v priebehu konania pred NBS a pred

najvyšším súdom. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ zdôvodnil tvrdením, že „sa NS SR v konaní

o žalobe náležite nezaoberal otázkou právomoci zmeniť povolenie sťažovateľa NBS bez

návrhu sťažovateľa, a teda nezaoberal sa rozporom medzi konaním NBS o zmene povolenia

sťažovateľa a ustanovením § 59 ods. 4 zákona o CP a nevysporiadal sa so všetkými

námietkami sťažovateľa voči postupu a Rozhodnutiam NBS...“. Podľa názoru sťažovateľa

NBS porušila dispozičnú zásadu (§ 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch), a tým aj čl. 2

ods. 2 , keď mu zmenila pôvodne vydané povolenie na poskytovanie investičných

služieb a neuskutočnila len ním požadovaný „prepis“ tohto povolenia.

Sťažovateľ namietal aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo povinnosťou

sťažovateľa požiadať o vydanie povolenia na výkon držiteľskej správy v prípade, ak mieni

poskytovať takúto službu, pretože držiteľská správa je nová vedľajšia služba. Takýto názor

podľa sťažovateľa preukazuje, že najvyšší súd sa nezaoberal náležite žalobnými dôvodmi.

Podľa sťažovateľa totiž „v žalobe ako aj vo vyjadrení v konaní pred NS SR dôvodil, že

nejde v prípade o držiteľskej správy o novú službu, keďže túto službu už mal povolenú,...

Odhliadnuc od týchto skutočností nemôže NS SR dôvodiť tým, že aj v prípade, že by

sťažovateľovi bola daná zákonná povinnosť požiadať o zmenu povolenia a tento by o ňu

nepožiadal, je daná právomoc NBS na svojvoľnú zmenu povolenia sťažovateľa. Uvedeným

NS SR opäť poprel ústavné princípy podľa a 3 a tiež porušil právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď sa riadne celou vecou nezaoberal v celom

rozsahu, náležite ju nezdôvodnil a nepodložil.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1 Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn.

zo dňa 17.3.2010 porušil základné právo spoločnosti B. o. c .p. a. s. na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17.3.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3 Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti B. o. c. p. a. s., B.,

nahradiť trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľovou námietkou zásadného významu smerujúcou proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu o jeho žalobe bolo tvrdenie, že najvyšší súd nenapravil závažné

pochybenie NBS spočívajúce v porušení dispozičnej zásady zmenou pôvodne vydaného

povolenia na poskytovanie investičných služieb napriek tomu, že sťažovateľ o zmenu

nežiadal, ale žiadal len o prepis povolenia na účel jeho zosúladenia s novou terminológiou

To sa malo

formálne prejaviť v nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu. S touto

námietkou potom súvisí aj druhá, ktorá spočíva v tvrdení, že tak NBS, ako aj najvyšší súd

nesprávne právne posúdili právny inštitút držiteľskej správy podľa § 6 ods. 10 zákona

o cenných papieroch ako novú vedľajšiu službu.

Formulovanými námietkami sťažovateľ od ústavného súdu v materiálnej perspektíve

žiada revíziu právneho názoru NBS i najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd

podotýka, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie

základného práva (obdobne napr. , , ). Ústavný súd

už judikoval, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by v zásade poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

K prvej námietke sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné citovať ustanovenie

§ 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého na žiadosť obchodníka s cennými

papiermi alebo zahraničného obchodníka s cennými papiermi možno rozhodnutím Národnej

banky Slovenska povolenie na poskytovanie investičných služieb zmeniť. ... Zmeny

povolenia na poskytovanie investičných služieb vyvolané len zmenou mena alebo

priezviska, alebo miesta trvalého pobytu už schválených fyzických osôb podľa § 70

v orgánoch obchodníka s cennými papiermi alebo pobočky zahraničného obchodníka

s cennými papiermi si nevyžadujú súhlas NBS. Obchodník s cennými papiermi alebo

zahraničný obchodník s cennými papiermi je však povinný NBS túto zmenu písomne

ohlásiť najneskôr do 30 dní odo dňa, keď k nej došlo.

Zároveň podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2007

obsiahnutého v § 173h ods. 2 zákona o cenných papieroch zmena už vydaných povolení na

poskytovanie investičných služieb sa nevyžaduje. ... Tým nie je dotknutá povinnosť

obchodníka s cennými papiermi, zahraničného obchodníka s cennými papiermi, banky alebo

zahraničnej banky požiadať o zmenu povolenia pred začatím poskytovania nových

investičných služieb, investičných činností alebo vedľajších služieb vrátane držiteľskej

správy.

Ustanovenie § 59 a § 173h ods. 2 ani žiadne iné ustanovenie zákona o cenných

papieroch nepozná procesno-právny inštitút „prepisu“ už vydaného povolenia, iba jeho

zmenu. O zmene pôvodného povolenia musí NBS vždy rozhodnúť individuálnym správnym

aktom. Jedinou výnimkou je zmena povolenia vyvolaná len zmenou mena alebo priezviska,

alebo miesta trvalého pobytu už schválených fyzických osôb podľa § 70 v orgánoch

obchodníka s cennými papiermi alebo pobočky zahraničného obchodníka s cennými

papiermi. O tento prípad však v prerokúvanej sťažovateľovej veci nešlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje správnosť právneho posúdenia veci zo

strany najvyššieho súdu, keď tento poukazom na zásadu neformálnosti (povinnosť

posudzovať podanie účastníka konania podľa jeho obsahu, nie podľa jeho formálneho

označenia) dospel k záveru, že aj „prepis“ pôvodného povolenia, o ktorý žiadal sťažovateľ,

bolo možné od NBS dosiahnuť len procesným postupom charakterizujúcim zmenu už

vydaného povolenia na poskytovanie investičných služieb. Inými slovami, to, čo sťažovateľ

označoval ako „prepis“ povolenia, bolo možné pri rešpektovaní terminológie zákona

o cenných papieroch pomenovať výlučne ako zmenu povolenia. Zmena v tomto prípade

spočívala práve v zosúladení terminologického označenia už povolených investičných

služieb s pojmovým aparátom zákona o cenných papieroch po novele účinnej

od 1. novembra 2007.

K tvrdeniu sťažovateľa o porušení dispozičnej zásady, a tým aj

NBS treba dodať, že práve v prípade, ak by NBS realizovala „prepis“ inak, než zmenou

pôvodného povolenia, konala by nad rámec zákona, a porušila by tak .

Ústavný súd sa preto v zhode s najvyšším súdom nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa

o porušení princípu viazanosti štátneho orgánu zákonom rozhodnutím a postupom NBS

v jeho prípade.

Možno tak konštatovať, že najvyšší súd nijako nepochybil, keď v postupe NBS ako

správneho orgánu nezistil porušenie dispozičnej zásady. Je nepochybné, že sťažovateľ

žiadal o zmenu povolenia vydaného mu v roku 2003 formou „prepisu“ označenia

jednotlivých investičných služieb, a preto NBS nemohla porušiť ustanovenie § 59 ods. 4

zákona o cenných papieroch a výrok svojho rozhodnutia formulovať slovesom „prepisuje“.

Jej viazanosť zákonom jej aj v tomto prípade prikazovala vyhovieť žiadosti sťažovateľa

formou zmeny pôvodne vydaného povolenia na poskytovanie investičných služieb.

Ústavný súd ešte považuje za potrebné objasniť, že jeho v predchádzajúcom odseku

vyjadrený názor je len v zdanlivom rozpore so záverom najvyššieho súdu obsiahnutým na

strane 23 napadnutého rozsudku, kde sa uvádza, že najvyšší súd „mal... za preukázané, že

žalobca... nepožiadal o zmenu povolenia...“, pretože vzhľadom na obsah textu odôvodnenia

najvyššieho súdu, ktorý predchádza tomuto jeho citovanému záveru [na začiatku strany 23

najvyšší súd rekapituluje, že NBS vo výzve zo 16. apríla 2008 poučila sťažovateľa, „že

keďže z jeho žiadosti vyplýva, že nežiada o zmenu povolenia rozšírením o vedľajšiu službu

držiteľskej správy..., žalovaná vydá rozhodnutie o zmene povolenia..., v ktorom budú

finančné nástroje, investičné služby, investičné činnosti a vedľajšie služby v zmysle platného

povolenia... pojmovo zosúladené s účinným znením zákona, avšak nebude medzi nimi

figurovať vedľajšia služba držiteľskej správy...“], je zrejmé, že tu najvyšší súd mal na mysli

zmenu už udeleného povolenia jeho rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy.

Nedôvodné je i tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho označených práv nedostatočným

odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu. Ten sa totiž námietkou prekročenia právomoci

NBS zaoberal dostatočne, a to práve už uvedeným poukazom na uplatnenie zásady

neformálnosti v konaní NBS vo väzbe na korektné a ústavne v plnom rozsahu

akceptovateľné právne posúdenie procesných úkonov sťažovateľa v predmetnom konaní

o zmene povolenia na poskytovanie investičných služieb.

Druhá námietka sťažovateľa, ktorá v konaní pred NBS a v konaní pred najvyšším

súdom mala zásadný význam, ale v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu plnila skôr

vedľajšiu a pomocnú funkciu v sťažovateľovej argumentácii, spočíva v tvrdení

o nesprávnom právnom posúdení držiteľskej správy ako novej vedľajšej služby, a to tak

zo strany NBS, ako aj najvyššieho súdu. Ambíciou ústavného súdu pri prieskume

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z tohto hľadiska pritom nie je dať jednoznačnú

odpoveď na charakter držiteľskej správy. Vyplýva to z ústavne predpísanej oddelenosti

ústavného súdnictva od súdnictva všeobecného. Úloha ústavného súdu sa tu obmedzuje iba

na posúdenie, či výklad najvyššieho súdu je logicky odôvodnený a či po obsahovej stránke

nepopiera účel a význam ustanovení zákona o cenných papieroch regulujúcich držiteľskú

správu tak, že by mal za následok porušenie sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd zastáva názor, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutí NBS i najvyššieho

súdu neplynú žiadne signály ústavnej neakceptovateľnosti právneho posúdenia sporného

charakteru právneho inštitútu držiteľskej správy.

Predovšetkým už NBS vo svojom prvostupňovom i druhostupňovom rozhodnutí

poukázala na viaceré ustanovenia zákona o cenných papieroch majúce význam z hľadiska

zistenia, či držiteľská správa je novou vedľajšou službou, alebo nie. Pritom tu brala

do úvahy tak kritériá formálne (posledná veta § 173h ods. 2 zákona o cenných papieroch),

ako aj materiálne (§ 35 a § 105a zákona o cenných papieroch). Následne aj najvyšší súd

pristúpil k vyriešeniu tejto otázky skúmaním zmyslu a účelu smernice o trhoch s finančnými

nástrojmi (potreba zahrnúť do zoznamu finančných nástrojov určité deriváty komodít a iné

nástroje, ktoré sú vytvorené a obchodované takým spôsobom, že sú podľa regulačných

aspektov porovnateľné s tradičnými nástrojmi, potreba poskytnutia vysokej úrovne ochrany

investorom) transponovanej do slovenského právneho poriadku práve novelou zákona

o cenných papieroch vykonanou , ktorá zaviedla legálny pojem

držiteľskej správy. Pritom neopomenul ani skúmanie možnosti zavedenia takéhoto nového

inštitútu napriek tomu, že samotná smernica o trhoch s finančnými nástrojmi pojem

držiteľskej správy explicitne nezakotvuje. Takto podľa názoru ústavného súdu bola

spornosť povahy držiteľskej správy ako vedľajšej služby podľa zákona o cenných papieroch

odstránená ústavne konformným spôsobom.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité poukázať i na odkaz najvyššieho

súdu adresovaný sťažovateľovi v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého

v súlade s účinným právnym stavom vyplýva, že „na vydanie povolenia na držiteľskú

správu nie je v zákone stanovená nijaká lehota a žalobca o vydanie takéhoto povolenia

môže požiadať“. V žiadnom prípade by tak ústavný súd v rámci meritórneho prerokovania

predloženej sťažnosti nemohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv

zmenou pôvodného povolenia na poskytovanie investičných služieb, ktorou podľa

sťažovateľa došlo k zúženiu jeho oprávnenia poskytovať investičné služby, čo by

v okolnostiach posudzovaného prípadu muselo tvoriť nevyhnutný predpoklad aj pre záver

o porušení garantovaných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené zhodnotenie námietok sťažovateľa, ktorými

zdôvodnil svoj návrh na začatie konania podľa , dospel k záveru

o absencii priamej súvislosti medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho

právom na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. marca 2010,

čo má za následok odmietnutie predloženej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu,

ktorý bol v petite sťažnosti taktiež identifikovaný ako ústavne vadný, pretože námietky

sťažovateľa sa výlučne orientovali na právne posúdenie predmetu konania podľa druhej

hlavy piatej časti najvyšším súdom, a teda procesného

postupu žalovaného súdu sa nijako nedotýkali. Zároveň sťažovateľ nepredložil žiadne

relevantné dôkazy, ktoré by postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní zákonnosti

konkretizovaného správneho rozhodnutia akokoľvek spochybňovali. Aj v tejto časti je tak

sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez významu zaoberať sa

návrhom sťažovateľa na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010