Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 280/2010
PDF · 281.69 KB
No categories available
III. ÚS 280/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., zastúpenej JUDr. M. Č.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 8/2009 a jeho rozsudkom v tomto konaní
zo 17. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sž 8/2009 a jeho rozsudkom v tomto konaní zo 17. marca 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žiadosťou z 1. apríla 2008
adresovanou Národnej banke Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom (ďalej len
„NBS“), domáhal vydania a zaslania „prepísaného“ povolenia na poskytovanie
investičných služieb podľa aktuálneho znenia zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a o investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných
papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“).
Sťažovateľ už mal totiž udelené povolenie na poskytovanie investičných služieb
zo septembra 2003, avšak po nadobudnutí účinnosti novely zákona o cenných papieroch
(zákon č. 209/2007 Z. z.) bol jeho zámerom znenie výroku povolenia terminologicky
prispôsobiť novej právnej úprave. Sťažovateľ výslovne uviedol, že „toto podanie nie je
podaním – žiadosťou o zmenu alebo rozšírenie stávajúceho povolenia na poskytovanie
investičných služieb, ale len žiadosť o vydanie – zaslanie v zhode s aktuálnym znením
zákona o cenných papieroch ‚prepísaného‘ povolenia na poskytovanie investičných
služieb“.
NBS vyzvala 16. apríla 2008 sťažovateľa na doplnenie jeho žiadosti, pričom už
v tejto výzve kvalifikovala podanie sťažovateľa ako žiadosť o zmenu povolenia
na poskytovanie investičných služieb podľa § 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch.
Vo výzve upozornila sťažovateľa, že nepožiadal o rozšírenie povolenia o vedľajšiu službu
držiteľskej správy podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o cenných papieroch, a preto mu
po doplnení žiadosti bude vydané rozhodnutie o zmene povolenia na poskytovanie
investičných služieb, v ktorom budú investičné služby „pojmovo zosúladené s účinným
znením zákona o cenných papieroch, avšak nebude medzi nimi figurovať vedľajšia služba
držiteľskej správy“. Výzva obsahovala aj poukaz na ustanovenie § 173h ods. 2 poslednej
vety zákona o cenných papieroch, podľa ktorej obchodník s cennými papiermi je povinný
požiadať o zmenu povolenia pred začatím poskytovania nových investičných služieb,
investičných činností alebo vedľajších služieb vrátane držiteľskej správy.
Po doplnení žiadosti sťažovateľom v súlade so zaslanými pokynmi NBS
rozhodnutím č. OPK-4555/2008-PLP z 3. júla 2008 podľa § 59 ods. 4 zákona o cenných
papieroch zmenila povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené sťažovateľovi v
roku 2003 tak, že v bode 8 výroku rozhodnutia mu povolila výkon úschovy a správy
finančných nástrojov na účet klienta vrátane súvisiacich služieb, najmä správy peňažných
prostriedkov a finančných zábezpek, okrem držiteľskej správy, vo vzťahu k tam
vymenovaným finančným nástrojom.
Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené tvrdením, že držiteľská správa, ktorá je
s účinnosťou od 1. novembra 2007 legálne definovaná v ustanovení § 6 ods. 10 zákona
o cenných papieroch, predstavuje novú vedľajšiu službu, a preto podľa § 173h ods. 2 zákona
o cenných papieroch bolo povinnosťou sťažovateľa požiadať o rozšírenie doterajšieho
povolenia na poskytovanie investičných služieb, ak držiteľskú správu ako službu mal
záujem poskytovať. NBS v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznila rozdiel medzi
držiteľskou správou podľa § 6 ods. 10 zákona o cenných papieroch a správou podľa § 41
zákona o cenných papieroch v znení účinnom pred 1. novembrom 2007, a to poukazom
na „spôsob vedenia vnútornej evidencie v súlade s § 6 ods. 10 písm. a), b) a c) zákona
o cenných papieroch, v súlade s § 71h ods. 2 zákona o cenných papieroch a v súlade
s ďalšími ustanoveniami zákona o cenných papieroch, ktoré pre obchodníka s cennými
papiermi, evidujúceho údaje o majiteľoch finančných nástrojov vo svojej vnútornej
evidencii, stanovujú povinnosť zaznamenať ďalšie skutočnosti súvisiace s finančnými
nástrojmi,... V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, podporne, aj novelizované ustanovenia
§ 7 ods. 9 v spojení s § 35 zákona o cenných papieroch riešiace otázku zákonného majiteľa
finančných nástrojov, ktoré sú predmetom držiteľskej správy a ktoré sú obchodníkom
s cennými papiermi evidované v jeho vnútornej evidencii podľa § 71 ods. 2 zákona
o cenných papieroch. V neposlednom rade zákon o cenných papieroch s účinnosťou
od 1.11.2007 ustanovením v § 105a ods. 3 rozšíril okruh osôb, ktorým môže centrálny
depozitár zriadiť držiteľský účet, o. i. aj obchodníkovi s cennými papiermi s oprávnením
na výkon vedľajšej služby držiteľská správa, zatiaľ čo pred 1.11.2007 mohol byť držiteľský
účet zriadený len členovi, ktorý navyše musel byť zahraničným centrálnym depozitárom
alebo zahraničnou právnickou osobou s obdobným predmetom činnosti. Aj táto skutočnosť
poukazuje na to, že od 1.11.2007 preberá obchodník s cennými papiermi, oprávnený
na poskytovanie držiteľskej správy..., určité funkcie, ktoré predtým mohol vykonávať len
centrálny depozitár alebo obdobný zahraničný subjekt.“.
Podľa názoru NBS nebola pre právne posúdenie veci rozhodujúca skutočnosť, že
ustanovenie § 6 zákona o cenných papieroch „výslovne neuvádza informáciu o tom, že
držiteľská správa je považovaná za novú vedľajšiu službu.... Na účel určenia alebo
neurčenia držiteľskej správy ako novej vedľajšej služby takisto nie je rozhodujúce,... že
držiteľská správa nie je v § 6 ods. 2 zákona o cenných papieroch vyčlenená
pod samostatným písmenom a namiesto toho je textovo začlenená v ustanovení § 6 ods. 2
písm. a) zákona o cenných papieroch s použitím slov ‚vrátane držiteľskej správy‘. Táto
skutočnosť vo všeobecnosti nijako neovplyvňuje možnosť samostatného poskytovania
držiteľskej správy zo strany obchodníka s cennými papiermi, resp. poskytovania úschovy,
správy a súvisiacich služieb bez držiteľskej správy na základe právoplatného povolenia.“.
Napokon NBS v odôvodnení svojho rozhodnutia dodala, že „v prípade subjektov,
ktoré mali pred 1.11.2007 povolenie na poskytovanie vedľajšej investičnej služby úschovy
alebo správy jedného alebo niekoľkých investičných nástrojov, bolo Národnou bankou
Slovenska odporúčané, aby si na účel zvýšenia právnej istoty a zabezpečenia kontinuity
poskytovania komplexných investičných služieb tieto subjekty požiadali... o zmenu svojho
povolenia... rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy...“.
Prvostupňové rozhodnutie napadol 23. júla 2008 sťažovateľ rozkladom, v ktorom
vyjadril nesúhlas s názorom, že v prípade držiteľskej správy je potrebné požiadať o zmenu
povolenia na poskytovanie investičných služieb rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej
správy. Podľa sťažovateľa „aj v doterajšej praxi je akceptované, že ten, kto mal a má
povolenie na úschovu alebo správu jedného alebo niekoľkých investičných nástrojov mal
a má vo vzťahu k finančným nástrojom povolenie vykonávať aj držiteľskú správu“.
Sťažovateľ bol toho názoru, že „držiteľská správa je subsumovaná v službe úschova
a správa finančných nástrojov, tvorí jednu z akýchkoľvek možných aktivít pri úschove
a správe. Už zo systematiky – zaradenia do deviatej časti označenej ako spoločné,
prechodné a záverečné ustanovenia a z označenia § 173h v podnadpise ako prechodného
ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2007 vyplýva, že ide o procesné
ustanovenie pre prípad začatia novej činnosti a v žiadnom prípade nejde o definovanie
novej služby, keďže investičné služby a investičné nástroje sú upravené v prvej časti zákona
označenej ako všeobecné ustanovenia zákona.“. Sťažovateľ preto namietal, že v dôsledku
rozhodnutia NBS došlo k zúženiu rozsahu jemu doteraz povolených činností.
Banková rada Národnej banky Slovenska (ďalej len „Banková rada“)
ako druhostupňový orgán konajúci o podanom rozklade rozhodnutím č. GUV-2355/2008
z 2. decembra 2008 prvostupňové rozhodnutie potvrdila a podaný rozklad zamietla.
Podľa názoru Bankovej rady držiteľská správa podľa § 6 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 6 ods. 10 zákona o cenných papieroch patrí medzi také vedľajšie služby, „ktoré
obchodník s cennými papiermi v povolení vydanom pred 1. novembrom 2007 nemal
zahrnuté, respektíve ani nemohol mať, nakoľko ich zákon o cenných papieroch definuje
s účinnosťou od 1. novembra 2007“.
Banková rada zdôraznila, že „útvar dohľadu nad finančným trhom NBS zaslal
každému obchodníkovi s cennými papiermi návrh zosúladeného povolenia na poskytovanie
investičných služieb s novelou zákona o cenných papieroch a následne každého obchodníka
s cennými papiermi pozval na osobné prerokovanie uvedenej problematiky. ... na osobných
stretnutiach boli obchodníkom s cennými papiermi vysvetlené otázky týkajúce sa držiteľskej
správy a zároveň bol objasnený ďalší postup týkajúci sa podávania žiadostí o zmenu
povolenia na poskytovanie investičných služieb... s cieľom rozšírenia tohto povolenia...
o držiteľskú správu. Všetci obchodníci s cennými papiermi, okrem spoločnosti B., podali
žiadosť o zmenu svojho povolenia na poskytovanie investičných služieb za účelom jeho
rozšírenia o držiteľskú správu. ... Spoločnosť B. ako jediná napriek uvedenému ústretovému
postupu zo strany NBS, podala žiadosť o vydanie ‚prepísanie‘ povolenia ... a zároveň
požiadala o automatické zahrnutie držiteľskej správy do povolenia, pričom uviedla, že
poskytovanie tejto vedľajšej služby je oprávnená vykonávať na základe vydaného povolenia
pred 1. novembrom 2007.
NBS je v prípade podania žiadosti o zmenu povolenia na poskytovanie investičných
služieb rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy oprávnená od obchodníka
s cennými papiermi vyžadovať napríklad objasnenie, akým spôsobom držiteľská správa
zapadá do jeho stratégie poskytovania investičných služieb, predloženie návrhu vnútornej
smernice alebo iného obdobného dokumentu, ktorý stanovuje postupy pri poskytovaní
držiteľskej správy, špecifikáciu zodpovedných osôb a technického zabezpečenia, najmä
vo vzťahu k vedeniu vnútornej evidencie (riešenie prístupových práv, spôsob zálohovania
údajov, modality zvoleného technického riešenia), zoznam tretích strán, u ktorých budú
evidované finančné nástroje na súhrnných účtoch a návrh zmluvnej dokumentácie.
Vzhľadom k skutočnosti, že spoločnosť B. vyššie uvedené skutočnosti nepreukázala, NBS
nemohla povoliť poskytovanie držiteľskej správy.“.
Právny názor, že držiteľská správa je novou vedľajšou službou podľa zákona
o cenných papieroch, zdôvodnila Banková rada poukazom na ustanovenie § 35 zákona
o cenných papieroch, aj na ustanovenie § 105a zákona o cenných papieroch, ktorý upravuje
právny inštitút držiteľského účtu. Ten podľa Bankovej rady „môže v Slovenskej republike
zriadiť a viesť výlučne slovensky centrálny depozitár cenných papierov s tým, že držiteľský
účet môžu mať zriadený... výlučne osoby taxatívne vymedzené v § 105a ods. 3 zákona
o cenných papieroch. Držiteľské účty môžu v Slovenskej republike existovať od 1. apríla
2006 na základe novely zákona o cenných papieroch,... č. 213/2006 Z. z. Pritom od 1. apríla
2006 až do 31. októbra 2006 však držiteľské účty mohli mať... výlučne taxatívne vymedzení
zahraniční členovia slovenského centrálneho depozitára cenných papierov (keďže
v niektorých cudzích štátoch už existoval inštitút držiteľskej správy), a to zahraniční
centrálni depozitári cenných papierov a zahraničné právnické osoby s obdobným
predmetom činnosti. Podľa zákona o cenných papieroch nemohla mať držiteľský účet...
žiadna slovenská právnická osoba až do 31. októbra 2007 vzhľadom na to, že v Slovenskej
republike ešte nebol zavedený inštitútu držiteľskej správy. Novelou zákona o cenných
papieroch,..., ktorá nadobudla účinnosť od 1. novembra 2007, bola ako nová vedľajšia
služba zavedená držiteľská správa a zároveň bol zmenený § 105a ods. 3 zákona o cenných
papieroch, ktorý taxatívne vymenováva subjekty spôsobilé mať držiteľský účet.
Od 1. novembra 2007 držiteľský účet môžu mať zriadený... len centrálni depozitári cenných
papierov, ..., ako aj obchodníci s cennými papiermi alebo zahraniční obchodníci s cennými
papiermi s podmienkou, že musia mať oprávnenie na výkon vedľajšej služby držiteľská
správa.“.
Napokon Banková rada odôvodnila svoj právny názor i obsahom zápisnice
z prerokovania ustanovení týkajúcich sa držiteľskej správy s gestorom príslušnej novely
zákona o cenných papieroch. Z tejto zápisnice podľa Bankovej rady vyplýva, „že rozdiel
medzi držiteľskou správou a správou vykonávanou podľa § 41 zákona o cenných papieroch
je v tom, že pri výkone držiteľskej správy všetky činnosti súvisiace s výkonom a zachovaním
práv súvisiacich s finančnými nástrojmi vykonáva správca vo svojom mene automaticky
(podľa svojho uváženia) a majiteľ finančného nástroja nemá možnosť dávať mu samostatné
jednotlivé inštrukcie pre výkon a zachovanie týchto práv. Na rozdiel od toho správa
vykonávaná podľa § 41 zákona o cenných papieroch je potrebnou alternatívou pre prípad,
kedy majiteľ finančného nástroja chce v určitých veciach rozhodovať, pričom správca je
povinný plniť pokyny majiteľa cenného papiera podľa § 41 ods. 4 zákona o cenných
papieroch (t. j. správca postupuje v zmysle týchto pokynov a nie podľa svojho uváženia).
Výkon hlasovacích práv sa pri držiteľskej správe vykonáva správcom automaticky, ale pri
správe podľa § 41 ods. 6 zákona o cenných papieroch, ak dá majiteľ cenného papiera
správcovi pokyny, ako sa má hlasovacie právo využiť, je správca povinný hlasovať
za majiteľa cenného papiera takto určeným spôsobom.“.
Druhostupňové rozhodnutie Bankovej rady napadol sťažovateľ žalobou podľa druhej
hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorú doručil najvyššiemu súdu 5. februára 2009. Dôvodil v nej
ukrátením na svojich právach „z dôvodu, že v dôsledku rozhodnutia žalovaného, ktorým
potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, mu bola odňatá bez právneho dôvodu časť
licencie, ktorá ho oprávňovala na vykonávanie činnosti úschovy a správy zahŕňajúcej v
sebe i činnosť držiteľskej správy“.
V prospech svojho právneho názoru, že držiteľská správa nie je novou vedľajšou
službou podľa zákona o cenných papieroch, argumentoval gramatickým výkladom termínu
„vrátane“ použitého v ustanovení § 6 ods. 2 písm. a) zákona o cenných papieroch, ktoré
podľa jeho názoru „iba špecifikovalo, že v rámci výkonu činnosti správy je možné
vykonávať aj držiteľskú správu, nejedná sa však o nový druh správy“. Sťažovateľ ďalej
tvrdil, že na výkon úschovy a správy finančných nástrojov klientov mu už bolo vydané
povolenie v roku 2003, pričom „povolenie sa vzťahovalo aj na vedľajšiu službu úschova
a správa... vo vzťahu k zahraničným CP, pri ktorých obdobná forma účtov v centrálnom
registri, ako aj obdobný komisionársky spôsob vykonávania správy pomocou týchto účtov –
jeden účet v registri a analytická evidencia u správcu, boli v čase vydania povolenia
bežnými“. Taktiež podľa sťažovateľa „činnosť úschovy a správy je nepriamo zaradená aj
do časti povolenia týkajúceho sa ‚riadenia portfólia‘..., pretože podľa § 43 ods. 6 zákona
o CP (6) Na zmluvu o riadení portfólia sa primerane použijú ustanovenia o zmluvách podľa
§ 31 až 36 a § 39 až 41 – Riadenie portfólia bolo povolené aj vo vzťahu k zahraničným
cenným papierom...; Zmluva o riadení portfólia je základná činnosť a žalobca ju má
uzavretú so všetkými klientmi.“.
Sťažovateľ poukázal aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/39/ES
z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady
85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení
smernice Rady 93/22/EHS (ďalej len „smernica o trhoch s finančnými nástrojmi“), ktorá
bola do slovenského právneho poriadku transponovaná práve novelou zákona o cenných
papieroch vykonanou zákonom č. 209/2007 Z. z. Sťažovateľ zdôraznil, že v texte tejto
smernice sa nepoužíva pojem „držiteľská správa“, ale že sa hovorí výlučne o „úschove
a správe“.
Podľa sťažovateľa „držiteľská správa zahŕňa v sebe základný pojmový znak
komisionárskej zmluvy podľa § 577 Obchodného zákonníka... Čiže už pred 1. novembrom tu
bolo dané oprávnenie na činnosť tak, ako je to uvedené vyššie...“.
Kriticky sťažovateľ hodnotil aj skutočnosť, že napriek jeho žiadosti, v ktorej
výslovne uviedol, že ňou nenavrhuje zmenu už udeleného povolenia, iba jeho „prepis“,
NBS v podstate ex offo uskutočnila zmenu predmetného povolenia. Konala tak nad rámec
zákona a jej konanie „je v rozpore so základným právom zakotveným v čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR...“.
Ako nesprávny hodnotil sťažovateľ záver NBS, podľa ktorého je držiteľská správa
novou vedľajšou službou, pretože „novela právneho predpisu nikde vo svojom znení
neuvádza, že držiteľská správa je novou osobitnou činnosťou, pre výkon ktorej je potrebná
zmena povolenia“.
V podaní označenom ako „vyjadrenie k vyjadreniu odporcu“ z 1. októbra 2009
adresovanom najvyššiemu súdu sťažovateľ spochybňoval aj názor Bankovej rady
o rozdieloch medzi držiteľskou správou a správou vykonávanou podľa § 41 zákona
o cenných papieroch, pretože „žiadne ustanovenie zákona nevylúčilo § 41 pre údajnú
samostatnú časť držiteľskú správu. Správca nemôže podľa svojho uváženia vykonávať niečo
automaticky, správca je povinný vždy sa riadiť ustanoveniami zmluvy o výkone správy
daného investičného nástroja a vždy postupovať podľa pokynov klienta. Akákoľvek správa
je z povahy zmluvného záväzku komisionárska zmluva a z tohto titulu je dané právo klienta
dávať mu pokyny aj podľa § 578 Obchodného zákonníka.“.
K argumentácii Bankovej rady inštitútom držiteľského účtu sťažovateľ uviedol, že
„na výkon činnosti depozitná správa (správne má byť držiteľská správa, pozn.),... nikdy
nebol potrebný držiteľský účet u centrálneho depozitára,... Odhliadnuc od faktu, že správa,
vrátane držiteľskej, sa nevzťahuje len na cenné papiere držané u depozitára ale na finančné
nástroje všeobecne, na to, aby obchodník vykonával činnosť depozitná správa (správne má
byť držiteľská správa, pozn.) nikdy nemusel a dodnes nemusí mať otvorený držiteľský účet
priamo u centrálneho depozitára a už vôbec nie u slovenského centrálneho depozitára,
na ktorého sa odvoláva žalovaný.“. Z toho sťažovateľ uzavrel ako nesporné, že
„komisionárska forma správy pri medzinárodnom obchodovaní bola vykonávaná
slovenskými obchodníkmi aj predtým ako bol do nášho právneho poriadku zavedený termín
‚depozitná správa‘ (správne má byť držiteľská správa, pozn.), pričom takýto termín sa nikde
inde nepoužíva.“.
Najvyšší súd rozsudkom zo 17. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sž 8/2009 žalobu sťažovateľa zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd na pomerne rozsiahlom priestore
citoval vybrané ustanovenia Preambuly smernice o trhoch s finančnými nástrojmi
a následne komparáciou relevantných ustanovení zákona o cenných papierov účinných pred
1. novembrom 2007 s ustanoveniami toho istého zákona účinnými po 1. novembri 2007,
berúc do úvahy i príslušné intertemporálne ustanovenia zákona o cenných papieroch, dospel
k záveru, že sťažovateľ „napriek výzve a poučeniu zo strany žalovanej nepožiadal o zmenu
povolenia na poskytovanie investičných služieb rozšírením o držiteľskú správu v zmysle § 6
ods. 2 písm. a/ zákona č. 566/2001 Z. z. v znení zákona č. 209/2007 Z. z. o zotrval len
na pôvodnom znení žiadosti o zosúladenie formulácie povolených činností s účinným
znením zákona o cenných papieroch“. Preto podľa názoru najvyššieho súdu NBS
„nerozhodla nad rámec žiadosti žalobcu, keď rozhodla len o preformulovaní znenia už
povolených činností obsiahnutých v pôvodnom rozhodnutí..., ktorým bolo žalobcovi
povolené poskytovanie investičných služieb tak, aby boli pojmovo v súlade so znením
zákona o cenných papieroch upravených novelou – zákonom č. 209/2007 Z. z. s tým, že
rozhodnutie neobsahuje tzv. držiteľskú správu. Hoci na konanie vo veciach zverených
Národnej banke Slovenska zákonmi č. 566/2001 Z. z. a č. 747/2004 Z. z. sa nevzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, všeobecná procesná zásada, že podanie účastníka
konania sa vždy posudzuje podľa jeho obsahu, nesporne platí aj v tomto konaní, a preto
žalovaná správne pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vychádzala z jeho obsahu. Nebolo
pritom možné opomenúť ani skutočnosť uvedenú žalobcom na ústnom súdnom pojednávaní
a síce, že o držiteľskú správu nepožiadal vedome majúc za to, že ju majú už podľa
predchádzajúceho povolenia.“.
Najvyšší súd „porovnaním pôvodného znenia zákona o cenných papieroch a znenia
zákona č. 209/2007 Z. z. mal... za preukázané, že ustanovenie § 6 novely definuje investičné
služby a činnosti a vedľajšie služby, pričom medzi vedľajšie služby bola vložená definícia
držiteľskej správy (§ 6 ods. 10 novely) a to v nadväznosti na vedľajšiu službu úschovy
a správy finančných nástrojov na účet klienta, vrátane držiteľskej správy (§ 6 ods. 2 písm.
a/ novely) a s tým súvisiaca definícia držania finančných nástrojov klienta. Podľa názoru
najvyššieho súdu v prípade držiteľskej správy nejde o pojmovo ani obsahovo totožnú
vedľajšiu službu, ako bola upravená pred 01.11.2007, ale ide o novú vedľajšiu službu
s konkrétnym podrobným vymedzením právnych úkonov potrebných na jej vykonávanie,
ktorá v pôvodnom znení zákona definovaná nebola.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ prezentoval v zásade rovnaké
právne názory ako vo svojich podaniach realizovaných v priebehu konania pred NBS a pred
najvyšším súdom. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu i práva
na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ zdôvodnil tvrdením, že „sa NS SR v konaní
o žalobe náležite nezaoberal otázkou právomoci zmeniť povolenie sťažovateľa NBS bez
návrhu sťažovateľa, a teda nezaoberal sa rozporom medzi konaním NBS o zmene povolenia
sťažovateľa a ustanovením § 59 ods. 4 zákona o CP a nevysporiadal sa so všetkými
námietkami sťažovateľa voči postupu a Rozhodnutiam NBS...“. Podľa názoru sťažovateľa
NBS porušila dispozičnú zásadu (§ 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch), a tým aj čl. 2
ods. 2 ústavy, keď mu zmenila pôvodne vydané povolenie na poskytovanie investičných
služieb a neuskutočnila len ním požadovaný „prepis“ tohto povolenia.
Sťažovateľ namietal aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo povinnosťou
sťažovateľa požiadať o vydanie povolenia na výkon držiteľskej správy v prípade, ak mieni
poskytovať takúto službu, pretože držiteľská správa je nová vedľajšia služba. Takýto názor
podľa sťažovateľa preukazuje, že najvyšší súd sa nezaoberal náležite žalobnými dôvodmi.
Podľa sťažovateľa totiž „v žalobe ako aj vo vyjadrení v konaní pred NS SR dôvodil, že
nejde v prípade o držiteľskej správy o novú službu, keďže túto službu už mal povolenú,...
Odhliadnuc od týchto skutočností nemôže NS SR dôvodiť tým, že aj v prípade, že by
sťažovateľovi bola daná zákonná povinnosť požiadať o zmenu povolenia a tento by o ňu
nepožiadal, je daná právomoc NBS na svojvoľnú zmenu povolenia sťažovateľa. Uvedeným
NS SR opäť poprel ústavné princípy podľa čl. 2 odsek 2 a 3 ústavy a tiež porušil právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď sa riadne celou vecou nezaoberal v celom
rozsahu, náležite ju nezdôvodnil a nepodložil.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1 Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn. 5Sž 8/2009
zo dňa 17.3.2010 porušil základné právo spoločnosti B. o. c .p. a. s. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž 8/2009 zo dňa
17.3.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3 Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti B. o. c. p. a. s., B.,
nahradiť trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľovou námietkou zásadného významu smerujúcou proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu o jeho žalobe bolo tvrdenie, že najvyšší súd nenapravil závažné
pochybenie NBS spočívajúce v porušení dispozičnej zásady zmenou pôvodne vydaného
povolenia na poskytovanie investičných služieb napriek tomu, že sťažovateľ o zmenu
nežiadal, ale žiadal len o prepis povolenia na účel jeho zosúladenia s novou terminológiou
zákona o cenných papieroch po novele vykonanej zákonom č. 209/2007 Z. z. To sa malo
formálne prejaviť v nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu. S touto
námietkou potom súvisí aj druhá, ktorá spočíva v tvrdení, že tak NBS, ako aj najvyšší súd
nesprávne právne posúdili právny inštitút držiteľskej správy podľa § 6 ods. 10 zákona
o cenných papieroch ako novú vedľajšiu službu.
Formulovanými námietkami sťažovateľ od ústavného súdu v materiálnej perspektíve
žiada revíziu právneho názoru NBS i najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd
podotýka, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie
základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Ústavný súd
už judikoval, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by v zásade poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 120/05, I. ÚS 386/06).
K prvej námietke sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné citovať ustanovenie
§ 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého na žiadosť obchodníka s cennými
papiermi alebo zahraničného obchodníka s cennými papiermi možno rozhodnutím Národnej
banky Slovenska povolenie na poskytovanie investičných služieb zmeniť. ... Zmeny
povolenia na poskytovanie investičných služieb vyvolané len zmenou mena alebo
priezviska, alebo miesta trvalého pobytu už schválených fyzických osôb podľa § 70
v orgánoch obchodníka s cennými papiermi alebo pobočky zahraničného obchodníka
s cennými papiermi si nevyžadujú súhlas NBS. Obchodník s cennými papiermi alebo
zahraničný obchodník s cennými papiermi je však povinný NBS túto zmenu písomne
ohlásiť najneskôr do 30 dní odo dňa, keď k nej došlo.
Zároveň podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2007
obsiahnutého v § 173h ods. 2 zákona o cenných papieroch zmena už vydaných povolení na
poskytovanie investičných služieb sa nevyžaduje. ... Tým nie je dotknutá povinnosť
obchodníka s cennými papiermi, zahraničného obchodníka s cennými papiermi, banky alebo
zahraničnej banky požiadať o zmenu povolenia pred začatím poskytovania nových
investičných služieb, investičných činností alebo vedľajších služieb vrátane držiteľskej
správy.
Ustanovenie § 59 a § 173h ods. 2 ani žiadne iné ustanovenie zákona o cenných
papieroch nepozná procesno-právny inštitút „prepisu“ už vydaného povolenia, iba jeho
zmenu. O zmene pôvodného povolenia musí NBS vždy rozhodnúť individuálnym správnym
aktom. Jedinou výnimkou je zmena povolenia vyvolaná len zmenou mena alebo priezviska,
alebo miesta trvalého pobytu už schválených fyzických osôb podľa § 70 v orgánoch
obchodníka s cennými papiermi alebo pobočky zahraničného obchodníka s cennými
papiermi. O tento prípad však v prerokúvanej sťažovateľovej veci nešlo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje správnosť právneho posúdenia veci zo
strany najvyššieho súdu, keď tento poukazom na zásadu neformálnosti (povinnosť
posudzovať podanie účastníka konania podľa jeho obsahu, nie podľa jeho formálneho
označenia) dospel k záveru, že aj „prepis“ pôvodného povolenia, o ktorý žiadal sťažovateľ,
bolo možné od NBS dosiahnuť len procesným postupom charakterizujúcim zmenu už
vydaného povolenia na poskytovanie investičných služieb. Inými slovami, to, čo sťažovateľ
označoval ako „prepis“ povolenia, bolo možné pri rešpektovaní terminológie zákona
o cenných papieroch pomenovať výlučne ako zmenu povolenia. Zmena v tomto prípade
spočívala práve v zosúladení terminologického označenia už povolených investičných
služieb s pojmovým aparátom zákona o cenných papieroch po novele účinnej
od 1. novembra 2007.
K tvrdeniu sťažovateľa o porušení dispozičnej zásady, a tým aj čl. 2 ods. 2 ústavy
NBS treba dodať, že práve v prípade, ak by NBS realizovala „prepis“ inak, než zmenou
pôvodného povolenia, konala by nad rámec zákona, a porušila by tak čl. 2 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd sa preto v zhode s najvyšším súdom nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa
o porušení princípu viazanosti štátneho orgánu zákonom rozhodnutím a postupom NBS
v jeho prípade.
Možno tak konštatovať, že najvyšší súd nijako nepochybil, keď v postupe NBS ako
správneho orgánu nezistil porušenie dispozičnej zásady. Je nepochybné, že sťažovateľ
žiadal o zmenu povolenia vydaného mu v roku 2003 formou „prepisu“ označenia
jednotlivých investičných služieb, a preto NBS nemohla porušiť ustanovenie § 59 ods. 4
zákona o cenných papieroch a výrok svojho rozhodnutia formulovať slovesom „prepisuje“.
Jej viazanosť zákonom jej aj v tomto prípade prikazovala vyhovieť žiadosti sťažovateľa
formou zmeny pôvodne vydaného povolenia na poskytovanie investičných služieb.
Ústavný súd ešte považuje za potrebné objasniť, že jeho v predchádzajúcom odseku
vyjadrený názor je len v zdanlivom rozpore so záverom najvyššieho súdu obsiahnutým na
strane 23 napadnutého rozsudku, kde sa uvádza, že najvyšší súd „mal... za preukázané, že
žalobca... nepožiadal o zmenu povolenia...“, pretože vzhľadom na obsah textu odôvodnenia
najvyššieho súdu, ktorý predchádza tomuto jeho citovanému záveru [na začiatku strany 23
najvyšší súd rekapituluje, že NBS vo výzve zo 16. apríla 2008 poučila sťažovateľa, „že
keďže z jeho žiadosti vyplýva, že nežiada o zmenu povolenia rozšírením o vedľajšiu službu
držiteľskej správy..., žalovaná vydá rozhodnutie o zmene povolenia..., v ktorom budú
finančné nástroje, investičné služby, investičné činnosti a vedľajšie služby v zmysle platného
povolenia... pojmovo zosúladené s účinným znením zákona, avšak nebude medzi nimi
figurovať vedľajšia služba držiteľskej správy...“], je zrejmé, že tu najvyšší súd mal na mysli
zmenu už udeleného povolenia jeho rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy.
Nedôvodné je i tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho označených práv nedostatočným
odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu. Ten sa totiž námietkou prekročenia právomoci
NBS zaoberal dostatočne, a to práve už uvedeným poukazom na uplatnenie zásady
neformálnosti v konaní NBS vo väzbe na korektné a ústavne v plnom rozsahu
akceptovateľné právne posúdenie procesných úkonov sťažovateľa v predmetnom konaní
o zmene povolenia na poskytovanie investičných služieb.
Druhá námietka sťažovateľa, ktorá v konaní pred NBS a v konaní pred najvyšším
súdom mala zásadný význam, ale v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu plnila skôr
vedľajšiu a pomocnú funkciu v sťažovateľovej argumentácii, spočíva v tvrdení
o nesprávnom právnom posúdení držiteľskej správy ako novej vedľajšej služby, a to tak
zo strany NBS, ako aj najvyššieho súdu. Ambíciou ústavného súdu pri prieskume
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z tohto hľadiska pritom nie je dať jednoznačnú
odpoveď na charakter držiteľskej správy. Vyplýva to z ústavne predpísanej oddelenosti
ústavného súdnictva od súdnictva všeobecného. Úloha ústavného súdu sa tu obmedzuje iba
na posúdenie, či výklad najvyššieho súdu je logicky odôvodnený a či po obsahovej stránke
nepopiera účel a význam ustanovení zákona o cenných papieroch regulujúcich držiteľskú
správu tak, že by mal za následok porušenie sťažovateľom označených práv.
Ústavný súd zastáva názor, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutí NBS i najvyššieho
súdu neplynú žiadne signály ústavnej neakceptovateľnosti právneho posúdenia sporného
charakteru právneho inštitútu držiteľskej správy.
Predovšetkým už NBS vo svojom prvostupňovom i druhostupňovom rozhodnutí
poukázala na viaceré ustanovenia zákona o cenných papieroch majúce význam z hľadiska
zistenia, či držiteľská správa je novou vedľajšou službou, alebo nie. Pritom tu brala
do úvahy tak kritériá formálne (posledná veta § 173h ods. 2 zákona o cenných papieroch),
ako aj materiálne (§ 35 a § 105a zákona o cenných papieroch). Následne aj najvyšší súd
pristúpil k vyriešeniu tejto otázky skúmaním zmyslu a účelu smernice o trhoch s finančnými
nástrojmi (potreba zahrnúť do zoznamu finančných nástrojov určité deriváty komodít a iné
nástroje, ktoré sú vytvorené a obchodované takým spôsobom, že sú podľa regulačných
aspektov porovnateľné s tradičnými nástrojmi, potreba poskytnutia vysokej úrovne ochrany
investorom) transponovanej do slovenského právneho poriadku práve novelou zákona
o cenných papieroch vykonanou zákonom č. 209/2007 Z. z., ktorá zaviedla legálny pojem
držiteľskej správy. Pritom neopomenul ani skúmanie možnosti zavedenia takéhoto nového
inštitútu napriek tomu, že samotná smernica o trhoch s finančnými nástrojmi pojem
držiteľskej správy explicitne nezakotvuje. Takto podľa názoru ústavného súdu bola
spornosť povahy držiteľskej správy ako vedľajšej služby podľa zákona o cenných papieroch
odstránená ústavne konformným spôsobom.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité poukázať i na odkaz najvyššieho
súdu adresovaný sťažovateľovi v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého
v súlade s účinným právnym stavom vyplýva, že „na vydanie povolenia na držiteľskú
správu nie je v zákone stanovená nijaká lehota a žalobca o vydanie takéhoto povolenia
môže požiadať“. V žiadnom prípade by tak ústavný súd v rámci meritórneho prerokovania
predloženej sťažnosti nemohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv
zmenou pôvodného povolenia na poskytovanie investičných služieb, ktorou podľa
sťažovateľa došlo k zúženiu jeho oprávnenia poskytovať investičné služby, čo by
v okolnostiach posudzovaného prípadu muselo tvoriť nevyhnutný predpoklad aj pre záver
o porušení ústavou garantovaných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené zhodnotenie námietok sťažovateľa, ktorými
zdôvodnil svoj návrh na začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, dospel k záveru
o absencii priamej súvislosti medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho
právom na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. marca 2010,
čo má za následok odmietnutie predloženej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu,
ktorý bol v petite sťažnosti taktiež identifikovaný ako ústavne vadný, pretože námietky
sťažovateľa sa výlučne orientovali na právne posúdenie predmetu konania podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom, a teda procesného
postupu žalovaného súdu sa nijako nedotýkali. Zároveň sťažovateľ nepredložil žiadne
relevantné dôkazy, ktoré by postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní zákonnosti
konkretizovaného správneho rozhodnutia akokoľvek spochybňovali. Aj v tejto časti je tak
sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez významu zaoberať sa
návrhom sťažovateľa na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010