Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 278/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010

doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a porušenie práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.

12 Cb 9093/1993, ktorého predmetom je zaplatenie sumy 2 330,55 €. Sťažovateľ je v tomto

konaní v procesnom postavení povinného z titulu ručenia.

Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že „potom, čo pohľadávka žalobcu

prešla na Slovenskú konsolidačnú, a.s. a potom, čo sa zistilo, že žalovaný v treťom rade

zomrel, po 17-tich rokoch dňa 17. 4. 2010 bol vydaný rozsudok, ktorým žalovaných teda

aj mňa zaviazali na zaplatenie sumy žalobcovi 1 681, 81 eur s 5% úrokom z od 16. 9. 1993

do 14. 4. 2010 tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatných

žalovaných plniť žalobcovi“.

Sťažovateľ tvrdí, že „prieťahy boli spôsobené hlavne konajúcim súdom:

1. platobný rozkaz č. k. -11 vydaný až po troch rokoch od začatia

konania

2. zrušenie platobného rozkazu po piatich rokoch od jeho vydania a ôsmich rokoch

od začatia konania. Navyše je otázne, či dôvod zrušenia t.j. nedoručenie platobného

rozkazu jednému z účastníkov -ručiteľovi bol správny postup

3. vydanie prvého meritórneho rozhodnutia -70 dňa 14.4.2010 teda

po 17-tich rokoch od začatia konania.“

Ďalej sťažovateľ zastáva názor, že «aj keď uvedené konanie právoplatne skončilo,

môže súd uvedenú sťažnosť prejednať a rozhodnúť vo veci samej. Ide mi hlavne o to, aby

súd skonštatoval, či došlo resp. nedošlo porušeniu základného práva občana.

Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustálená judikatúra ÚS SR napr. nález Ústavného

súdu , v ktorom je uvedené že „pre posúdenie namietaného porušenia

základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa

, Listiny základných práv a slobôd

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je v zásade

podstatné to, z akého dôvodu predmetné konanie skončilo, ale to, či v ňom bolo

postupované bez zbytočných prieťahov alebo v primeranej lehote.“ Podobne v uvedenom

zmysle rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Číž proti Slovenskej republike

rozsudok z 23. 9. 2003 k sťažnosti č. 66142/01.».

Sťažovateľ sa podaním označeným ako „Sťažnosť na postup súdu a prieťahy

v konaní“ obrátil na predsedu krajského súdu, pričom požiadal o preskúmanie postupu súdu

v konaní sp. zn. a sp. zn. 14 Cb 9102/1993. Predseda krajského súdu

listom sp. zn. Spr. 237/2010 z 28. januára 2010 k napadnutému konaniu uviedol, že

„prieťahy v konaní sú zapríčinené aj Vašou (sťažovateľovou, pozn.) procesnou

nedisciplinovanosťou, keďže pojednávania, na ktoré Ste bol riadne a včas predvolaný, Ste

sa nezúčastnil a neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil. ...Naviac pojednávanie

nariadené na 30.4.2008 bolo odročené z dôvodu, že Ste požiadal o pridelenie právneho

zástupcu.“ Zároveň v liste informoval o určenom termíne pojednávania v napadnutom

konaní na 24. február 2010.

Z príloh sťažnosti vyplynulo, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodol

rozsudkom zo 14. apríla 2010.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn, porušené bolo.

Sťažovateľovi J. B., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-EUR (slovom

desaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť J. B. trovy právneho zastúpenia v sume

254,88,-EUR (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet právneho

zástupcu JUDr. M. Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že v právnej veci sťažovateľa

sp. zn. rozhodol krajský súd rozsudkom zo 14. apríla 2010. Sťažovateľ

v podanej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 7. júna 2010) uvádza, že „uvedené konanie

právoplatne skončilo“, avšak táto informácia je na základe zistenia ústavného súdu

nepravdivá, keďže napadnuté konanie právoplatne skončilo až 7. júla 2010. Podľa

informácie poskytnutej krajským súdom rozsudok bol expedovaný 24. apríla 2010.

V súlade so svojou judikatúrou (, , ) ústavný

súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Ako z uvedeného vyplýva, sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. bola ústavnému súdu doručená 7. júna 2010, teda potom,

ako krajský súd vo veci meritórne rozhodol. V čase podania sťažnosti už krajský súd

vykonal všetky procesné úkony (prichádzajúce do úvahy v danom štádiu konania)

smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa, a teda už nemohol ovplyvniť priebeh

konania, a ani porušiť označené práva sťažovateľa. Nikto z oprávnených osôb proti

rozsudku nepodal odvolanie, preto ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd v tomto

štádiu nemohol vykonávať. Z tohto dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2

ods. 2 ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej

neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že

táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ,

).

Ako už bolo uvedené, napadnuté konanie právoplatne skončilo 7. júla 2010, teda

v čase rozhodovania ústavného súdu už porušovanie označených práv netrvalo a konanie

o podanej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý

ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právu podľa dohovoru.

Nad rámec zdôvodnenia k tejto časti sťažnosti však považuje ústavný súd za potrebné

vysporiadať sa aj so svojím rozhodnutím vo veci vedenej pod sp. zn. ,

na ktoré, ako riešiace obdobný prípad, sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti poukázal.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v uvedenej veci sťažovateľka vystupovala v opačnej

procesnej pozícii (ako navrhovateľka – oprávnená) na rozdiel od postavenia sťažovateľa ako

povinného v posudzovanej veci. Takisto závažnosť predmetu konania sa tiež nedá

porovnávať, keďže v namietanej judikatúre išlo o vyživovaciu povinnosť, v prípade

sťažovateľa ide o plnenie z titulu ručiteľského záväzku. Čo sa týka správania sťažovateľa,

z vyjadrenia predsedu krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ mal tiež podiel na celkovej

dĺžke napadnutého konania, pričom v prípade sťažovateľky ústavný súd jej správanie

hodnotil ako aktívne a v jej správaní nezistil žiadne nedostatky. Navyše sťažovateľ uviedol,

že ide o ustálenú judikatúru, hoci judikatúra vo veciach, v ktorých je namietané porušenie

označených práv, je natoľko rozmanitá, že otázku existencie zbytočných prieťahov

v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa skúma ústavný súd

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci,

podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr.

, ). Podľa názoru ústavného súdu je preto aplikácia uvedenej

judikatúry v okolnostiach prípadu sťažovateľa nenáležitá.

Z uvedených dôvodov majúc na pamäti účel a funkciu označených práv ústavný súd

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010