Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 278/2010
PDF · 160.67 KB
No categories available
III. ÚS 278/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 Cb 9093/1993 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010
doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 9093/1993.
Sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.
12 Cb 9093/1993, ktorého predmetom je zaplatenie sumy 2 330,55 €. Sťažovateľ je v tomto
konaní v procesnom postavení povinného z titulu ručenia.
Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že „potom, čo pohľadávka žalobcu
prešla na Slovenskú konsolidačnú, a.s. a potom, čo sa zistilo, že žalovaný v treťom rade
zomrel, po 17-tich rokoch dňa 17. 4. 2010 bol vydaný rozsudok, ktorým žalovaných teda
aj mňa zaviazali na zaplatenie sumy žalobcovi 1 681, 81 eur s 5% úrokom z od 16. 9. 1993
do 14. 4. 2010 tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatných
žalovaných plniť žalobcovi“.
Sťažovateľ tvrdí, že „prieťahy boli spôsobené hlavne konajúcim súdom:
1. platobný rozkaz č. k. 12 Cb 9093/93-11 vydaný až po troch rokoch od začatia
konania
2. zrušenie platobného rozkazu po piatich rokoch od jeho vydania a ôsmich rokoch
od začatia konania. Navyše je otázne, či dôvod zrušenia t.j. nedoručenie platobného
rozkazu jednému z účastníkov -ručiteľovi bol správny postup
3. vydanie prvého meritórneho rozhodnutia 12 Cb 9093/1993-70 dňa 14.4.2010 teda
po 17-tich rokoch od začatia konania.“
Ďalej sťažovateľ zastáva názor, že «aj keď uvedené konanie právoplatne skončilo,
môže súd uvedenú sťažnosť prejednať a rozhodnúť vo veci samej. Ide mi hlavne o to, aby
súd skonštatoval, či došlo resp. nedošlo porušeniu základného práva občana.
Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustálená judikatúra ÚS SR napr. nález Ústavného
súdu III ÚS 113/03, v ktorom je uvedené že „pre posúdenie namietaného porušenia
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je v zásade
podstatné to, z akého dôvodu predmetné konanie skončilo, ale to, či v ňom bolo
postupované bez zbytočných prieťahov alebo v primeranej lehote.“ Podobne v uvedenom
zmysle rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Číž proti Slovenskej republike
rozsudok z 23. 9. 2003 k sťažnosti č. 66142/01.».
Sťažovateľ sa podaním označeným ako „Sťažnosť na postup súdu a prieťahy
v konaní“ obrátil na predsedu krajského súdu, pričom požiadal o preskúmanie postupu súdu
v konaní sp. zn. 12 Cb 9093/1993 a sp. zn. 14 Cb 9102/1993. Predseda krajského súdu
listom sp. zn. Spr. 237/2010 z 28. januára 2010 k napadnutému konaniu uviedol, že
„prieťahy v konaní sú zapríčinené aj Vašou (sťažovateľovou, pozn.) procesnou
nedisciplinovanosťou, keďže pojednávania, na ktoré Ste bol riadne a včas predvolaný, Ste
sa nezúčastnil a neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil. ...Naviac pojednávanie
nariadené na 30.4.2008 bolo odročené z dôvodu, že Ste požiadal o pridelenie právneho
zástupcu.“ Zároveň v liste informoval o určenom termíne pojednávania v napadnutom
konaní na 24. február 2010.
Z príloh sťažnosti vyplynulo, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodol
rozsudkom zo 14. apríla 2010.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn, 12 Cb/9093/1993 porušené bolo.
Sťažovateľovi J. B., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-EUR (slovom
desaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť J. B. trovy právneho zastúpenia v sume
254,88,-EUR (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet právneho
zástupcu JUDr. M. Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 9093/1993.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že v právnej veci sťažovateľa
sp. zn. 12 Cb 9093/1993 rozhodol krajský súd rozsudkom zo 14. apríla 2010. Sťažovateľ
v podanej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 7. júna 2010) uvádza, že „uvedené konanie
právoplatne skončilo“, avšak táto informácia je na základe zistenia ústavného súdu
nepravdivá, keďže napadnuté konanie právoplatne skončilo až 7. júla 2010. Podľa
informácie poskytnutej krajským súdom rozsudok bol expedovaný 24. apríla 2010.
V súlade so svojou judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný
súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď
k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Ako z uvedeného vyplýva, sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 Cb 9093/1993 bola ústavnému súdu doručená 7. júna 2010, teda potom,
ako krajský súd vo veci meritórne rozhodol. V čase podania sťažnosti už krajský súd
vykonal všetky procesné úkony (prichádzajúce do úvahy v danom štádiu konania)
smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa, a teda už nemohol ovplyvniť priebeh
konania, a ani porušiť označené práva sťažovateľa. Nikto z oprávnených osôb proti
rozsudku nepodal odvolanie, preto ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd v tomto
štádiu nemohol vykonávať. Z tohto dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2
ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej
neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že
táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04,
Ako už bolo uvedené, napadnuté konanie právoplatne skončilo 7. júla 2010, teda
v čase rozhodovania ústavného súdu už porušovanie označených práv netrvalo a konanie
o podanej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Nad rámec zdôvodnenia k tejto časti sťažnosti však považuje ústavný súd za potrebné
vysporiadať sa aj so svojím rozhodnutím vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 113/03,
na ktoré, ako riešiace obdobný prípad, sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti poukázal.
V prvom rade je potrebné uviesť, že v uvedenej veci sťažovateľka vystupovala v opačnej
procesnej pozícii (ako navrhovateľka – oprávnená) na rozdiel od postavenia sťažovateľa ako
povinného v posudzovanej veci. Takisto závažnosť predmetu konania sa tiež nedá
porovnávať, keďže v namietanej judikatúre išlo o vyživovaciu povinnosť, v prípade
sťažovateľa ide o plnenie z titulu ručiteľského záväzku. Čo sa týka správania sťažovateľa,
z vyjadrenia predsedu krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ mal tiež podiel na celkovej
dĺžke napadnutého konania, pričom v prípade sťažovateľky ústavný súd jej správanie
hodnotil ako aktívne a v jej správaní nezistil žiadne nedostatky. Navyše sťažovateľ uviedol,
že ide o ustálenú judikatúru, hoci judikatúra vo veciach, v ktorých je namietané porušenie
označených práv, je natoľko rozmanitá, že otázku existencie zbytočných prieťahov
v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci,
podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr.
I. ÚS 70/98, III. ÚS 113/03). Podľa názoru ústavného súdu je preto aplikácia uvedenej
judikatúry v okolnostiach prípadu sťažovateľa nenáležitá.
Z uvedených dôvodov majúc na pamäti účel a funkciu označených práv ústavný súd
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010