Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 282/2010
PDF · 198.74 KB
No categories available
III. ÚS 282/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre
namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 14 C/715/00-148 z 9. marca 2006 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co/114/2006-167 z 25. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. P., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2009
doručená sťažnosť P. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š.,
K., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Košice I
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C/715/00-148 z 9. marca 2006 a rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/114/2006-167 z 25. novembra 2008.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho sporu, prejednaného Okresným
súdom Košice I a Krajským súdom Košice pod sp. zn. 14C 715/2000 a 4 Co 114/2006. Jeho
žaloba bola zamietnutá.
Sťažovateľ mal s Mestskou časťou K. uzatvorenú príkaznú zmluvu o odťahovaní
neoznačených vozidiel a vrakov motorových vozidiel. Jedným z takto odtiahnutých vozidiel
bolo vozidlo v spore žalovaného. Ten po zistení, kde sa vozidlo nachádza, požiadal o jeho
vydanie. Odmietol však zaplatiť náklady sťažovateľom vyčíslené, z ktorého dôvodu mu
sťažovateľ auto nevydal. Nasledovala žaloba o vydanie, ktorá bola právoplatne zamietnutá
z dôvodov oprávneného zadržiavanie veci podľa § 151s a nasl. OZ. Vlastník (žalovaný) si
vozidlo nevyzdvihol dodnes.
Sťažovateľ žiadal náhradu nákladov podľa § 151e OZ s poukazom na § 151i OZ.
Vyčíslil ju spôsobom, ktorý považoval za prijateľný.
Okresný súd v konaní 14C 715/2000 žalobu zamietol. Odvolanie, podané proti jeho
časti nebolo úspešné, Krajský súd v Košiciach prvostupňový rozsudok v konaní 4 Co
114/2006 - teda po šiestich rokoch - potvrdil. ...
Predovšetkým odvolací súd uzavrel podľa odôvodnenia rozsudku vec v zjavnom
rozpore s právom na spravodlivý proces, ako ho má na mysli čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 46
ods. 1) Ústavy SR. Súdy tým odmietli poskytnúť ochranu majetku sťažovateľa, na ktorú mal
nárok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a čl. 20 ods. 1) Ústavy SR.
K uvedeným porušeniam došlo dvoma spôsobmi, resp. na základe dvoch chybných
právnych úvah: odmietli aplikovať § 136 O. s. p. a nevhodne aplikovali § 3 ods. 1) Obč.
zák.:
1) Odopretie ochrany práva pre rozpor s dobrými mravmi znamená, že nárok je
formálne opodstatnený čo do základu i čo do rozsahu. Nie je pritom rozhodujúce, ktorý
z týchto dvoch podkladov rozpor zakladá. V tomto konkrétnom prípade to zrejme mala byť
výška pohľadávky. Treba preto objektívne zistiť, čo zapríčinilo, že pôvodná a následná
pohľadávka sa stali pre súdy neproporcionálne. Toto zistenie si vôbec nielen nevyžiadalo
námahu, ale naopak bolo povinnosťou súdov akceptovať okolnosti vedúce k vyneseniu
rozsudku 17 C 536/96 Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom 16 Co 121/99
Krajského súdu Košice.
2) Občiansky zákonník neuvádza v ustanoveniach o zádržnom práve žiadne
povinnosti zádržcu v zmysle zariadenia osobitného priestoru a pod. pre zadržanú hnuteľnú
vec. Nestanovuje ani povinné porovnávanie výšky pohľadávky a ceny zadržaného predmetu.
Svoje miesto tu má elementárna logika vrátane množstva podmienok, ktoré cenu určujú. Je
záujmom zádržcu, aby cena (ktorá notabene môže byť priepastne rôzna pre každého
jednotlivca ) prevyšovala pohľadávku.
3) Ak sa v rozpore s dobrými mravmi správa dlžník, je iluzórne vytýkať to isté
veriteľovi, i keď je taká možnosť teoreticky daná. V tomto prípade nebola.
4) Ustanovenie § 136 O. s. p. nie je obsolentnou normou. Slúži presne na prípady,
ako je tento. Žalobca preukázal základ nároku a uplatnil výšku - to, že súd nemôže prisúdiť
viac, ako žalobca žiada neznamená, že nemôže prisúdiť menej.
Súdy porušili zásadu zákazu neposkytnutia spravodlivosti (deneg. justit.) za pomoci
5) Pôvodná pohľadávka bola oveľa nižšia. Najmä krajský súd si nevšimol, že tá
„niekoľkostonásobná“ cena auta oproti nej neprimäla vlastníka, aby zaplatil – a žalobou sa
domáhal prípadného bezdôvodného obohatenia...»
Sťažovateľ je toho názoru, že namietaný rozsudok okresného súdu č. k.
14 C/715/00-148 z 9. marca 2006 a rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co/114/2006-167
z 25. novembra 2008 porušujú jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že uvedenými rozhodnutiami
bola zamietnutá jeho žaloba, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 255 071,10 Sk s prísl.
z titulu nákladov za odtiahnutie osobného motorového vozidla žalovaného P. F. a stojného.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1) Okresný súd Košice I v konaní 14C 715/00 a Krajský súd Košice v konaní 4Co
114/2006 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces,
chránené čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a právo na ochranu majetku,
chránené čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a čl. 20 os. 1) Ústavy SR.
2) Uvedené rozsudky sa zrušujú.
3) Ústavný súd SR vracia vec Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
4) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho
zastúpenia.
5) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume
1.500,- €, ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné,
ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde
vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy (najmä však
odvolací súd) rozhodli jeho vec v zjavnom rozpore s právom na spravodlivý proces, na
základe dvoch chybných úvah – odmietli aplikovať § 136 Občianskeho súdneho poriadku
a nevhodne aplikovali § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím porušili zásadu zákazu
poskytnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Podľa § 136 Občianskeho súdneho poriadku ak možno výšku nárokov zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej
úvahy.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd dvomi
rozhodnutiami všeobecných súdov, a to okresného súdu a krajského súdu.
1. Pokiaľ ide o namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/715/00-148 z 9. marca
2006, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto
súdom bol krajský súd, ktorý rozhodol rozsudkom č. k. 4 Co/114/2006-167 z 25. novembra
2008 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti. V tejto časti
ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Podľa ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01),
alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo
zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti
s napadnutým súdnym rozhodnutím.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co/114/2006 z 25. novembra 2008
vyplývajú tieto dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa:
„...Žalobca žiadal v konaní priznať náklady, ktoré mu vznikli odťahom motorového
vozidla žalovaného dňa 28. 4. 1995 ako vraku z parkoviska na ul. v K. a tiež umiestnením
tohto vozidla v objekte žalobcu. Pretože žalovaný nebol ochotný žalobcom pôvodne
vyúčtovanú sumu zaplatiť, na zabezpečenie svojej pohľadávky žalobca zadržal motorové
vozidlo žalovaného.
Zádržné právo (§ 151a a nasl. Občianskeho zákonníka) ako vecné právo k cudzej
veci vznikne jednostranným právnym úkonom oprávnenej osoby - veriteľa, ktorým vyjadril
svoju vôľu zadržať vec, ktorú by bol inak povinný vydať, a to až do doby, kým jeho
pohľadávka nebude uspokojená alebo nedôjde k poskytnutiu dostatočnej zábezpeky (§ 151v
Občianskeho zákonníka), príp. jeho pohľadávka nezanikne inak, a slúži na zabezpečenie
splatnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi.
Ohľadne opatrovania zadržanej veci a úhrady nákladov s tým spojených má ten, kto
vec zadržuje, postavenie aké má záložný veriteľ ohľadne zálohu (§151t Občianskeho
zákonníka). To znamená, že v súlade s ust. § 151i ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je aj
zádržný veriteľ povinný zverenú zadržanú vec chrániť pred poškodením, stratou a zničením
a zadržanú vec je oprávnený užívať len so súhlasom dlžníka, ak osobitný zákon
neustanovuje inak. S realizáciou zádržného práva môžu vzniknúť veriteľovi určité náklady.
Nevyhnutné a účelne vynaložené náklady, ktoré veriteľovi pri plnení uvedených povinností
vzniknú, je dlžník povinný mu nahradiť. Výška nákladov môže byť rôzna a bude závisieť od
povahy zadržanej veci. Dlžník však nie je povinný hradiť všetky náklady, ktoré veriteľovi
vzniknú, iba nevyhnutne a účelne vynaložené. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedených
skutočností zaťažuje zádržného veriteľa.
Žalobca v konaní nevyčíslil ním požadované náklady tak, aby bolo zrejmé, že ide
o účelné a len v súvislosti s opatrovaním vozidla žalovaného súvisiace náklady. Ide pritom
o hmotnoprávnu podmienku pre uplatnenie a priznanie nároku podľa §151i ods. 3
Občianskeho zákonníka. Určenie týchto nákladov súdom voľnou úvahou (§ 136 O. s. p.)
neznamená, že súd tak môže urobiť neobmedzene, bez toho, aby mal zistené základné
skutkové okolnosti, na základe ktorých by dospel k určitému kvantitatívnemu posúdeniu
uplatneného nároku. Pokiaľ by bol aj základ nároku žalobcu daný, súd pri stanovení výšky
nákladov musí vychádzať z určitých konkrétnych údajov. V konaní pred súdom prvého
stupňa, ani na výzvu odvolacieho súdu však žalobca nepreukázal, že tvrdené vyčíslené
náklady na prevádzke mu vôbec vznikli a že určitá časť týchto nákladov - konkrétne aké
náklady, bola vynaložená práve v súvislosti s opatrovaním motorového vozidla žalovaného.
Preukázanie tvrdenej skutočnosti je na žalobcovi (§ 120 ods. 1 O. s, p.) a procesným
dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti je neunesenie dôkazného bremena.
Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nákladov na odťah vozidla, ktorého výšku
v rôznych podaniach stanovil rôzne - vo faktúre č. 87/95 z 21. 7. 1995 na sumu 5475,- Sk je
to 300,- Sk + 25% DPH,vo vyjadrení zo 7. 5. 2003 (čl. 52) náklady odťahu majú pozostávať
zo samotného odťahu v sume 310,- Sk (31 km x 10,- Sk), nakládky a vykládky v sume 150,-
Sk a nákladov na 2ks foto v sume 22,- Sk + 25% DPH, celkom vo výške 602,50 Sk. Zostatok
uplatňovanej pohľadávky predstavuje stojné, teda náklady na opatrovanie vozidla.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Uvedené ustanovenie má v občianskoprávnych vzťahoch závažný interpretačný
i aplikačný dosah, zakazuje, taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore
s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu
a občianskej spolupatričnosti. Dobré mravy možno charakterizovať ako správanie obvyklé,
poctivé a spravodlivé, zodpovedajúce základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym
zásadám a možno ich stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania
v právnom styku, ako je poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu
práva.
Žalobca vozidlo žalovaného odstránil z verejného parkoviska na základe zmluvy
s mestskou časťou v súlade so všeobecne záväzným nariadením č. 5/1992 o státí, parkovaní,
odťahovaní vozidiel a odstraňovaní vrakov na území mesta K. Z čl. 5 tohto nariadenia však
vyplýva, že vozidlo mohol zadržiavať najviac dva mesiace a potom ho mal so súhlasom
príslušného orgánu zlikvidovať. Žalobca o tejto skutočnosti žalovaného neupovedomil,
existenciu takéhoto vraku príslušnému orgánu neoznámil a ani nepodal návrh príslušnému
orgánu na jeho likvidáciu.
Zadržiavanie motorového vozidla, aj keď v súlade s právom, je vážnych zásahom do
vlastníckych práv majiteľa vozidla. Je nepochybné, že žalobcovi bol vlastník motorového
vozidla, .ktoré v čase odťahu nemalo štátnu, poznávaciu značku, následne známy. Pokiaľ
žalovaný nechcel zaplatiť za vykonaný odťah, žalobcovi nič nebránilo žalobou sa domáhať
voči nemu náhrady nákladov odťahu, príp. aj nákladov umiestnenia vozidla. Pokiaľ žalobca
vozidlo zadržal, je potrebné zvažovať, či v takom prípade nejde o zneužívanie práva, najmä
ak hodnota zadržiavaného vozidla prevyšuje niekoľkostonásobne hodnotu pohľadávky, na
zabezpečenie ktorej má slúžiť.
Žalobca sa domáha v konaní len náhrady nákladov, ktoré mu mali vzniknúť
opatrovaním vozidla, odvolací súd má za to, že tomuto právu nemožno poskytnúť ochranu,
pretože vznik týchto nákladov (pokiaľ mu vôbec vznikli, pretože v konaní ich ani
nepreukázal) si žalobca zavinil sám, keď pre pohľadávku za odťah vo výške 602,50 Sk, ktoré
mohol už dávno vymôcť v súdnom konaní, zadržiaval niekoľko rokov motorové vozidlo
žalovaného. Poskytnutie ochrany takémuto žalobcom uplatňovanému právu by bolo
v rozpore s dobrými mravmi.“
K sťažovateľom namietanému postupu krajského súdu, ktorý odmietol aplikovať
§ 136 Občianskeho súdneho poriadku pri určení výšky jeho nároku, ústavný súd dodáva, že
z rozhodnutia krajského súdu vyplýva nielen spochybnenie výšky nároku sťažovateľa
v priebehu konania, ale aj spochybnenie samotnej existencie nároku. Z rozhodnutia
o odvolaní vyplýva, že sťažovateľ nevyčíslil požadované náklady tak, aby bolo zrejmé, že
ide o účelné a len v súvislosti s opatrovaním vozidla žalovaného súvisiace náklady.
Sťažovateľ na výzvu súdu ani nepreukázal, že tvrdené náklady mu na prevádzke vôbec
vznikli a že tieto boli použité na opatrovanie motorového vozidla žalovaného. Ako
z rozhodnutia ďalej vyplýva, „určenie týchto nákladov súdom voľnou úvahou (§ 136
O. s. p.) neznamená, že súd tak môže urobiť neobmedzene, bez toho, aby mal zistené
základné skutkové okolnosti, na základe ktorých by dospel k určitému kvantitatívnemu
posúdeniu uplatneného nároku.“ Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že výklad
a neaplikovanie § 136 Občianskeho súdneho poriadku v prípade pochybností
o opodstatnenosti nároku nevykazuje známky svojvoľnosti, najmä ak súd náležite vysvetlil,
na základe akých úvah postupoval týmto spôsobom.
Podobne ústavný súd konštatuje, že známky zjavnej svojvôle nevykazuje ani výklad
a použitie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nie je v rozpore s účelom a cieľom
tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať
ochranu takému výkonu práv a povinností, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Citované
ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu subjektu
žiadajúceho ochranu. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu a ústavný súd jeho
postup hodnotí ako legálny a racionálny s poukazom na okolnosti prípadu (napr. postup
sťažovateľa v rozpore s čl. 5 všeobecne záväzného nariadenia mesta č. 5/1992, možnosť
sťažovateľa vymôcť si pôvodnú pohľadávku za odťah motorového vozidla súdnou cestou
atď.).
Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením
krajského súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. V prípade sťažovateľa nešlo
o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie označených práv, ale o prípad,
keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie
bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych názorov.
Skutočnosť, že krajský súd vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku
príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a možným porušením
základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti
sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom
konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, potom už neprichádzalo do úvahy
ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak
by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010