Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 282/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre

namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. -148 z 9. marca 2006 a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -167 z 25. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2009

doručená sťažnosť P. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š.,

K., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Košice I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -148 z 9. marca 2006 a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -167 z 25. novembra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho sporu, prejednaného Okresným

súdom Košice I a Krajským súdom Košice pod sp. zn. a . Jeho

žaloba bola zamietnutá.

Sťažovateľ mal s Mestskou časťou K. uzatvorenú príkaznú zmluvu o odťahovaní

neoznačených vozidiel a vrakov motorových vozidiel. Jedným z takto odtiahnutých vozidiel

bolo vozidlo v spore žalovaného. Ten po zistení, kde sa vozidlo nachádza, požiadal o jeho

vydanie. Odmietol však zaplatiť náklady sťažovateľom vyčíslené, z ktorého dôvodu mu

sťažovateľ auto nevydal. Nasledovala žaloba o vydanie, ktorá bola právoplatne zamietnutá

z dôvodov oprávneného zadržiavanie veci podľa a nasl. . Vlastník (žalovaný) si

vozidlo nevyzdvihol dodnes.

Sťažovateľ žiadal náhradu nákladov podľa s poukazom na .

Vyčíslil ju spôsobom, ktorý považoval za prijateľný.

Okresný súd v konaní žalobu zamietol. Odvolanie, podané proti jeho

časti nebolo úspešné, Krajský súd v Košiciach prvostupňový rozsudok v konaní 4 Co

114/2006 - teda po šiestich rokoch - potvrdil. ...

Predovšetkým odvolací súd uzavrel podľa odôvodnenia rozsudku vec v zjavnom

rozpore s právom na spravodlivý proces, ako ho má na mysli čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 46

ods. 1) SR. Súdy tým odmietli poskytnúť ochranu majetku sťažovateľa, na ktorú mal

nárok podľa Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a ) SR.

K uvedeným porušeniam došlo dvoma spôsobmi, resp. na základe dvoch chybných

právnych úvah: odmietli aplikovať a nevhodne aplikovali ) Obč.

zák.:

1) Odopretie ochrany práva pre rozpor s dobrými mravmi znamená, že nárok je

formálne opodstatnený čo do základu i čo do rozsahu. Nie je pritom rozhodujúce, ktorý

z týchto dvoch podkladov rozpor zakladá. V tomto konkrétnom prípade to zrejme mala byť

výška pohľadávky. Treba preto objektívne zistiť, čo zapríčinilo, že pôvodná a následná

pohľadávka sa stali pre súdy neproporcionálne. Toto zistenie si vôbec nielen nevyžiadalo

námahu, ale naopak bolo povinnosťou súdov akceptovať okolnosti vedúce k vyneseniu

rozsudku Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Košice.

2) neuvádza v ustanoveniach o zádržnom práve žiadne

povinnosti zádržcu v zmysle zariadenia osobitného priestoru a pod. pre zadržanú hnuteľnú

vec. Nestanovuje ani povinné porovnávanie výšky pohľadávky a ceny zadržaného predmetu.

Svoje miesto tu má elementárna logika vrátane množstva podmienok, ktoré cenu určujú. Je

záujmom zádržcu, aby cena (ktorá notabene môže byť priepastne rôzna pre každého

jednotlivca ) prevyšovala pohľadávku.

3) Ak sa v rozpore s dobrými mravmi správa dlžník, je iluzórne vytýkať to isté

veriteľovi, i keď je taká možnosť teoreticky daná. V tomto prípade nebola.

4) Ustanovenie nie je obsolentnou normou. Slúži presne na prípady,

ako je tento. Žalobca preukázal základ nároku a uplatnil výšku - to, že súd nemôže prisúdiť

viac, ako žalobca žiada neznamená, že nemôže prisúdiť menej.

Súdy porušili zásadu zákazu neposkytnutia spravodlivosti (deneg. justit.) za pomoci

obskúrneho využitia .

5) Pôvodná pohľadávka bola oveľa nižšia. Najmä krajský súd si nevšimol, že tá

„niekoľkostonásobná“ cena auta oproti nej neprimäla vlastníka, aby zaplatil – a žalobou sa

domáhal prípadného bezdôvodného obohatenia...»

Sťažovateľ je toho názoru, že namietaný rozsudok okresného súdu č. k.

14 -148 z 9. marca 2006 a rozsudok krajského súdu č. k. -167

z 25. novembra 2008 porušujú jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že uvedenými rozhodnutiami

bola zamietnutá jeho žaloba, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 255 071,10 Sk s prísl.

z titulu nákladov za odtiahnutie osobného motorového vozidla žalovaného P. F. a stojného.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1) Okresný súd Košice I v konaní a Krajský súd Košice v konaní 4Co

114/2006 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces,

chránené ) Dohovoru a ) SR a právo na ochranu majetku,

chránené Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a os. 1) SR.

2) Uvedené rozsudky sa zrušujú.

3) Ústavný súd SR vracia vec Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

4) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho

zastúpenia.

5) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume

1.500,- €, ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné,

ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa ustanovenia až

vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy (najmä však

odvolací súd) rozhodli jeho vec v zjavnom rozpore s právom na spravodlivý proces, na

základe dvoch chybných úvah – odmietli aplikovať

a nevhodne aplikovali , čím porušili zásadu zákazu

poskytnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Podľa ak možno výšku nárokov zistiť len

s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej

úvahy.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd dvomi

rozhodnutiami všeobecných súdov, a to okresného súdu a krajského súdu.

1. Pokiaľ ide o namietaný rozsudok okresného súdu č. k. -148 z 9. marca

2006, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Takýmto

súdom bol krajský súd, ktorý rozhodol rozsudkom č. k. -167 z 25. novembra

2008 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti. V tejto časti

ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Podľa ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (),

alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo

zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(mutatis mutandis , ).

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2008

vyplývajú tieto dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa:

„...Žalobca žiadal v konaní priznať náklady, ktoré mu vznikli odťahom motorového

vozidla žalovaného dňa 28. 4. 1995 ako vraku z parkoviska na ul. v K. a tiež umiestnením

tohto vozidla v objekte žalobcu. Pretože žalovaný nebol ochotný žalobcom pôvodne

vyúčtovanú sumu zaplatiť, na zabezpečenie svojej pohľadávky žalobca zadržal motorové

vozidlo žalovaného.

Zádržné právo ( a nasl. ) ako vecné právo k cudzej

veci vznikne jednostranným právnym úkonom oprávnenej osoby - veriteľa, ktorým vyjadril

svoju vôľu zadržať vec, ktorú by bol inak povinný vydať, a to až do doby, kým jeho

pohľadávka nebude uspokojená alebo nedôjde k poskytnutiu dostatočnej zábezpeky (§ 151v

), príp. jeho pohľadávka nezanikne inak, a slúži na zabezpečenie

splatnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi.

Ohľadne opatrovania zadržanej veci a úhrady nákladov s tým spojených má ten, kto

vec zadržuje, postavenie aké má záložný veriteľ ohľadne zálohu (§151t Občianskeho

zákonníka). To znamená, že v súlade s ust. a je aj

zádržný veriteľ povinný zverenú zadržanú vec chrániť pred poškodením, stratou a zničením

a zadržanú vec je oprávnený užívať len so súhlasom dlžníka, ak osobitný zákon

neustanovuje inak. S realizáciou zádržného práva môžu vzniknúť veriteľovi určité náklady.

Nevyhnutné a účelne vynaložené náklady, ktoré veriteľovi pri plnení uvedených povinností

vzniknú, je dlžník povinný mu nahradiť. Výška nákladov môže byť rôzna a bude závisieť od

povahy zadržanej veci. Dlžník však nie je povinný hradiť všetky náklady, ktoré veriteľovi

vzniknú, iba nevyhnutne a účelne vynaložené. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedených

skutočností zaťažuje zádržného veriteľa.

Žalobca v konaní nevyčíslil ním požadované náklady tak, aby bolo zrejmé, že ide

o účelné a len v súvislosti s opatrovaním vozidla žalovaného súvisiace náklady. Ide pritom

o hmotnoprávnu podmienku pre uplatnenie a priznanie nároku podľa §151i ods. 3

. Určenie týchto nákladov súdom voľnou úvahou ( )

neznamená, že súd tak môže urobiť neobmedzene, bez toho, aby mal zistené základné

skutkové okolnosti, na základe ktorých by dospel k určitému kvantitatívnemu posúdeniu

uplatneného nároku. Pokiaľ by bol aj základ nároku žalobcu daný, súd pri stanovení výšky

nákladov musí vychádzať z určitých konkrétnych údajov. V konaní pred súdom prvého

stupňa, ani na výzvu odvolacieho súdu však žalobca nepreukázal, že tvrdené vyčíslené

náklady na prevádzke mu vôbec vznikli a že určitá časť týchto nákladov - konkrétne aké

náklady, bola vynaložená práve v súvislosti s opatrovaním motorového vozidla žalovaného.

Preukázanie tvrdenej skutočnosti je na žalobcovi (§ 120 ods. 1 O. s, p.) a procesným

dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti je neunesenie dôkazného bremena.

Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nákladov na odťah vozidla, ktorého výšku

v rôznych podaniach stanovil rôzne - vo faktúre č. 87/95 z 21. 7. 1995 na sumu 5475,- Sk je

to 300,- Sk + 25% DPH,vo vyjadrení zo 7. 5. 2003 (čl. 52) náklady odťahu majú pozostávať

zo samotného odťahu v sume 310,- Sk (31 km x 10,- Sk), nakládky a vykládky v sume 150,-

Sk a nákladov na 2ks foto v sume 22,- Sk + 25% DPH, celkom vo výške 602,50 Sk. Zostatok

uplatňovanej pohľadávky predstavuje stojné, teda náklady na opatrovanie vozidla.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené ustanovenie má v občianskoprávnych vzťahoch závažný interpretačný

i aplikačný dosah, zakazuje, taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore

s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu

a občianskej spolupatričnosti. Dobré mravy možno charakterizovať ako správanie obvyklé,

poctivé a spravodlivé, zodpovedajúce základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym

zásadám a možno ich stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania

v právnom styku, ako je poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu

práva.

Žalobca vozidlo žalovaného odstránil z verejného parkoviska na základe zmluvy

s mestskou časťou v súlade so všeobecne záväzným nariadením č. 5/1992 o státí, parkovaní,

odťahovaní vozidiel a odstraňovaní vrakov na území mesta K. Z čl. 5 tohto nariadenia však

vyplýva, že vozidlo mohol zadržiavať najviac dva mesiace a potom ho mal so súhlasom

príslušného orgánu zlikvidovať. Žalobca o tejto skutočnosti žalovaného neupovedomil,

existenciu takéhoto vraku príslušnému orgánu neoznámil a ani nepodal návrh príslušnému

orgánu na jeho likvidáciu.

Zadržiavanie motorového vozidla, aj keď v súlade s právom, je vážnych zásahom do

vlastníckych práv majiteľa vozidla. Je nepochybné, že žalobcovi bol vlastník motorového

vozidla, .ktoré v čase odťahu nemalo štátnu, poznávaciu značku, následne známy. Pokiaľ

žalovaný nechcel zaplatiť za vykonaný odťah, žalobcovi nič nebránilo žalobou sa domáhať

voči nemu náhrady nákladov odťahu, príp. aj nákladov umiestnenia vozidla. Pokiaľ žalobca

vozidlo zadržal, je potrebné zvažovať, či v takom prípade nejde o zneužívanie práva, najmä

ak hodnota zadržiavaného vozidla prevyšuje niekoľkostonásobne hodnotu pohľadávky, na

zabezpečenie ktorej má slúžiť.

Žalobca sa domáha v konaní len náhrady nákladov, ktoré mu mali vzniknúť

opatrovaním vozidla, odvolací súd má za to, že tomuto právu nemožno poskytnúť ochranu,

pretože vznik týchto nákladov (pokiaľ mu vôbec vznikli, pretože v konaní ich ani

nepreukázal) si žalobca zavinil sám, keď pre pohľadávku za odťah vo výške 602,50 Sk, ktoré

mohol už dávno vymôcť v súdnom konaní, zadržiaval niekoľko rokov motorové vozidlo

žalovaného. Poskytnutie ochrany takémuto žalobcom uplatňovanému právu by bolo

v rozpore s dobrými mravmi.“

K sťažovateľom namietanému postupu krajského súdu, ktorý odmietol aplikovať

pri určení výšky jeho nároku, ústavný súd dodáva, že

z rozhodnutia krajského súdu vyplýva nielen spochybnenie výšky nároku sťažovateľa

v priebehu konania, ale aj spochybnenie samotnej existencie nároku. Z rozhodnutia

o odvolaní vyplýva, že sťažovateľ nevyčíslil požadované náklady tak, aby bolo zrejmé, že

ide o účelné a len v súvislosti s opatrovaním vozidla žalovaného súvisiace náklady.

Sťažovateľ na výzvu súdu ani nepreukázal, že tvrdené náklady mu na prevádzke vôbec

vznikli a že tieto boli použité na opatrovanie motorového vozidla žalovaného. Ako

z rozhodnutia ďalej vyplýva, „určenie týchto nákladov súdom voľnou úvahou (§ 136

) neznamená, že súd tak môže urobiť neobmedzene, bez toho, aby mal zistené

základné skutkové okolnosti, na základe ktorých by dospel k určitému kvantitatívnemu

posúdeniu uplatneného nároku.“ Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že výklad

a neaplikovanie v prípade pochybností

o opodstatnenosti nároku nevykazuje známky svojvoľnosti, najmä ak súd náležite vysvetlil,

na základe akých úvah postupoval týmto spôsobom.

Podobne ústavný súd konštatuje, že známky zjavnej svojvôle nevykazuje ani výklad

a použitie , pretože nie je v rozpore s účelom a cieľom

tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať

ochranu takému výkonu práv a povinností, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Citované

ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu subjektu

žiadajúceho ochranu. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu a ústavný súd jeho

postup hodnotí ako legálny a racionálny s poukazom na okolnosti prípadu (napr. postup

sťažovateľa v rozpore s čl. 5 všeobecne záväzného nariadenia mesta č. 5/1992, možnosť

sťažovateľa vymôcť si pôvodnú pohľadávku za odťah motorového vozidla súdnou cestou

atď.).

Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením

krajského súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. V prípade sťažovateľa nešlo

o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie označených práv, ale o prípad,

keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych názorov.

Skutočnosť, že krajský súd vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov a dohovoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku

príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a možným porušením

základného práva sťažovateľa upraveného v a práva podľa

dohovoru a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti

sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom

konaní nemohlo dôjsť k porušeniu , potom už neprichádzalo do úvahy

ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010