Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 260/2010
PDF · 130.78 KB
No categories available
IV. ÚS 260/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L. B., P., zastúpeného C. advokátska kancelária, s. r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. M., vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základného práva
podľa čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky opomenutím a nečinnosťou vlády
Slovenskej republiky a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a
takto
rozhodol:
Sťažnosť L. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010
doručená sťažnosť L. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného C. advokátska kancelária,
s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. M., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a jeho základného práva podľa čl. 36 písm. a) ústavy opomenutím a nečinnosťou
vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) a Ministerstva práce, sociálnych vecí a
rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo práce“).
Sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a tiež základného práva podľa
čl. 36 písm. a) ústavy, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za
vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Ako porušovateľov uvedených práv sťažovateľ uvádza vládu a ministerstvo práce,
ktorí mali uvedené práva porušiť
- rozhodnutiami o stanovení minimálnej mzdy,
- nečinnosťou vo vzťahu k prijatiu opatrení na zabezpečenie sociálnej orientácie
ekonomiky štátu v súlade s čl. 55 ods. 1 ústavy,
- rozhodnutiami a postupom „orgánov výkonnej moci, resp. orgánov verejnej
správy všeobecne, ktorými preukázateľne dochádza k porušovaniu právnych predpisov
(napr. v rozpočtovej oblasti) a následnému znižovaniu príjmov štátu, resp. k plytvaniu
verejných zdrojov štátu“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že za vykonanú prácu dostáva bez svojho zavinenia
minimálnu mzdu, ktorá nedosahuje ani polovicu z priemernej mesačnej mzdy
v hospodárstve, pričom nízko stanovená minimálna mzda mu neumožňuje dôstojnú životnú
úroveň.
Od ústavného súdu žiada, aby nálezom takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že postupom Vlády Slovenskej
republiky a Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR, spočívajúcim predovšetkým
v opomenutí konať a v nečinnosti vo vzťahu k vytváraniu podmienok plnenia ustanovení
Ústavy SR,
došlo k porušeniu práva Sťažovateľa (resp. Sťažovateľov) na rovnosť a dôstojnosť
Sťažovateľa (resp. Sťažovateľov) podľa Článku 12. ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu práva
Sťažovateľa (resp. Sťažovateľov) na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky,
najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú
životnú úroveň podľa Článku 36 písm. a) Ústavy SR,
keďže zároveň nebolo zabezpečené splnenie ústavnej podmienky sociálnej orientácie
ekonomiky podľa Článku 55 ods. 1 Ústavy SR.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva každému jednotlivému Sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základných práv a slobôd vo výške 1 883 EUR.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Podľa čl. 36 písm. a) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu,
dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 55 ods. 1 ústavy hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na
princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.
Základom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je tvrdenie, že boli porušené
základné práva alebo slobody sťažovateľa právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom. Vymedzenie opatrenia alebo iného zásahu porušujúceho základné právo
alebo slobodu ako „postup (nečinnosť) Vlády SR, Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny, orgánov výkonnej moci, resp. orgánov verejnej správy všeobecne, vo vzťahu
k určeniu opatrení smerujúcich k zabezpečeniu sociálnej orientácie ekonomiky štátu“, alebo
vymedzenie rozhodnutia ako „rozhodnutia a postup orgánov výkonnej moci, resp. orgánov
verejnej správy všeobecne, ktorými preukázateľne dochádza k porušovaniu právnych
predpisov (napr. v rozpočtovej oblasti) a následnému znižovaniu príjmov štátu, resp.
k plytvaniu verejných zdrojov štátu“, je neurčité a nezrozumiteľné. V týchto smeroch
sťažnosť sťažovateľa nemá základné zákonom predpísané náležitosti [predovšetkým
náležitosti podľa § 50 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že
sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd ho nevyzýval na
odstránenie týchto nedostatkov sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti je však zrejmé, že sťažovateľ v zásade namieta ustanovenia
nariadení vlády vydané na základe zákona o minimálnej mzde, ktoré určujú výšku
minimálnej mzdy; namieta, že sú v rozpore s čl. 36 písm. a) ústavy a čl. 12 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej „každé konanie
možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto
žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe
jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich
preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj
v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01,
tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07, IV. ÚS 50/2010). Z citovaného okrem
iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže
ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ústavy (IV. ÚS 50/2010). Na základe uvedeného je dôvod na odmietnutie
sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010