Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 254/2010
PDF · 255.73 KB
No categories available
IV. ÚS 254/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta
porušenie
a) svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 13, čl. 17 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 56/2009
z 30. septembra 2009,
b) práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 3 písm. d) a čl. 8, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 94/2009 a jeho rozsudkom z 20. augusta 2009 a postupom Krajského súdu v Nitre
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 55/2009 a jeho uznesením z 15. októbra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010
doručená sťažnosť J. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie
a) svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 a uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009,
b) práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 7“),
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8, čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 a jeho rozsudkom
z 20. augusta 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 55/2009
a jeho uznesením z 15. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn.
1 Tp 5/09 z 23. januára 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Na hlavnom pojednávaní konanom 20. augusta 2009 požiadal
sťažovateľ o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením okresného súdu sp. zn.
2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
zamietnutá. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009 bola sťažnosť sťažovateľa ako
nedôvodná zamietnutá. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009
bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní 10 mesiacov. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský
súd uznesením sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 odvolanie sťažovateľa zamietol.
Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009,
sťažovateľ namieta, že tvrdenie okresného súdu, že svoju žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu bližšie neodôvodnil, nie je pravdivé. Navyše, zákonná sudkyňa nebrala podľa
názoru sťažovateľa do úvahy ním ponúknutý písomný sľub, resp. záruku. Sťažovateľ tvrdí
(s. 2 sťažnosti), že uznesenie, ktorým krajský súd jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol
(sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009), mu bolo doručené až 26. apríla 2010, pričom
samotný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov mu uplynul
22. novembra 2009. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009 mu bolo doručené až 9. februára 2010 (s. 5
sťažnosti). Z týchto dôvodov došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa
čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie).
Vo vzťahu k odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009
z 20. augusta 2009 a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009
sťažovateľ namieta, že polícia 22. januára 2009 nevypočula jeho dcéru, ako aj to, že kým
v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia je uvedené, že sťažovateľ sa mal
protiprávneho konania dopustiť v presne nezistenej dobe od začiatku roku 2009 do
22. januára 2009, v odsudzujúcom rozsudku je iná formulácia skutku, a to „v období od
začiatku roku 2009 do 22. januára 2009“. Preto došlo podľa názoru sťažovateľa
k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn.
2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009
z 15. októbra 2009 došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, keďže
poškodený P. neoprávnene užíval byt jeho dcéry, ktorá z tohto dôvodu nemohla svoj byt
užívať. Napokon sa poškodený P. z bytu dcéry sťažovateľa vysťahoval 31. júla 2009.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že namietaným rozsudkom okresného súdu bol odsúdený za
skutok, za ktorý bol už v minulosti odsúdený trestným rozkazom okresného súdu sp. zn.
3 T 180/2008 z 22. októbra 2008, čím došlo k porušeniu čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7.
Sťažovateľ napokon namieta, že postupom v jeho veci konajúcich súdov došlo
k prieťahom v konaní, keďže uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra
2009, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku, mu dosiaľ
nebolo doručené. Predmetné uznesenie sťažovateľ získal 26. apríla 2010 od svojej
obhajkyne Mgr. H. F.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 94/2009 a jeho uznesením
z 20. augusta 2009 a rozsudkom z 20. augusta 2009
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho práv došlo postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 94/2009 a jeho uznesením z 20. augusta 2009,
ktorým nevyhovel žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009, ktorým bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného
zákona.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozhodnutiam okresného
súdu sťažnosť, resp. odvolanie (čo aj využil), o ktorých bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti a odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009
Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra
2009, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá, mu bolo
doručené 9. februára 2010 (s. 5 sťažnosti). Sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju
sťažnosť 9. júna 2010, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že označené uznesenie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 30. septembra 2009.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009
Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 ústavný súd najprv
overoval opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa, že označené uznesenie krajského súdu mu
dosiaľ nebolo doručené. Na tento účel si ústavný súd zabezpečil kópiu doručenky
z okresného súdu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ prevzal 9. februára 2010 v Ústave na
výkon väzby v Nitre (ďalej len „ústav na výkon väzby“) písomnosť týkajúcu sa konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 94/2009. Na doručenke je tiež uvedené „II U“.
Z vysvetlenia zamestnankyne trestnej kancelárie okresného súdu vyplýva, že inou
doručenkou okresný súd nedisponuje, pričom podľa jej názoru v príslušnej obálke mali byť
sťažovateľovi doručované obe sťažnosťou namietané uznesenia krajského súdu. V texte na
doručenke je uvedená len spisová značka prvostupňového konania a za medzerou je
uvedené „II“ a písmeno „U“, ktoré podľa vyjadrenia zamestnankyne trestnej kancelárie
okresného súdu označujú uznesenie súdu druhého stupňa.
Sťažovateľ tvrdí, že 9. februára 2010 mu bolo do ústavu na výkon väzby doručené
len uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009. Z doručenky
predloženej okresným súdom nemožno jednoznačne zistiť, či zásielka, ktorá bola
sťažovateľovi do ústavu na výkon väzby doručená 9. februára 2010, obsahovala aj
uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009. Za tejto situácie ústavný
súd zohľadňujúc zásadu „v pochybnostiach v prospech sťažovateľa“ rešpektoval tvrdenie
sťažovateľa, že označené uznesenie krajského súdu mu dosiaľ nebolo doručené, a preto
považoval sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa uznesenie krajského súdu sp. zn.
4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 ako včas podanú.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009
z 15. októbra 2009, ktorým bolo zamietnuté ako nedôvodné jeho odvolanie proti
odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu, došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3
písm. d) a čl. 8 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7.
3.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8 dohovoru,
čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
K porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru malo podľa názoru
sťažovateľa dôjsť tým, že „... polícia dňa 22. 1. 2009, keď som bol zatknutý, nevypočula
môjho svedka t. j. D. B., (moju dceru), ktorá bola celý čas na polícii, nakoľko aj ona bola
odvezená na políciu, ako svedok policajným autom spolu so mnou“, ako aj tým, že kým v
skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia je uvedené, že sťažovateľ sa mal
protiprávneho konania dopustiť v presne nezistenej dobe od začiatku roku 2009 do
22. januára 2009, v odsudzujúcom rozsudku je iná formulácia skutku, a to „v období od
začiatku roku 2009 do 22. januára 2009“.
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 ústavný súd zistil,
že dcéra sťažovateľa D. B. bola na hlavnom pojednávaní vypočutá ako svedkyňa. Ak by aj
bolo pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že táto svedkyňa nebola vypočutá v rámci prípravného
konania 22. januára 2009, táto skutočnosť je z hľadiska namietaného porušenia jeho práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru bez právneho významu, keďže k vykonaniu dôkazu
výsluchom svedkyne B. došlo na hlavnom pojednávaní konanom 18. júna 2009.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa rozdielneho znenia skutkovej vety uvedenej
v uznesení o vznesení obvinenia a v odsudzujúcom rozsudku ústavný súd poznamenáva, že
tento rozdiel nemá nijaký vplyv na zachovanie totožnosti skutku.
Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd tieto námietky sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnené.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Sťažovateľ tvrdí, že odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009
z 20. augusta 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009
došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, keďže poškodený P.
neoprávnene užíval byt jeho dcéry, ktorá nemohla v tomto čase svoj byt užívať.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poznamenáva, že odsudzujúci rozsudok
v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi v spojení s uznesením krajského súdu nemohol
nijakým spôsobom ovplyvniť skutočnosť, že sťažovateľova dcéra nemohla užívať svoj byt.
Medzi sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným
porušením práva podľa čl. 8 dohovoru niet nijakej príčinnej súvislosti, ktorá by zakladala
dôvod k záveru o jeho porušení. Preto aj túto námietku sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil
ako zjavne neopodstatnenú.
Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto
štátu.
Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na
prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové
alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli
ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľ tvrdí, že namietaným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu v spojení
s namietaným uznesením krajského súdu bol odsúdený za skutok, za ktorý bol už
v minulosti odsúdený trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 180/2008 z 22. októbra
2008.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že trestným rozkazom okresného súdu sp. zn.
3 T 180/2008 z 22. októbra 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe,
že 1. od 12. marca 2008 v presne nezistenom čase v N., časť N., pred bytovkou číslo 3
viackrát pod vplyvom alkoholu a po predchádzajúcom slovnom nedorozumení s
poškodeným L. P., sa mu vyhrážal zabitím, zlikvidovaním, podpálením, vulgárne mu
nadával, vyhrážky zabitím opakoval, čím vzbudil u poškodeného strach, že vyhrážky,
ktorými hrozil uskutoční, 2. dňa 6. júna 2008, v čase asi od 14.30 – 15.30 h v N., časť N.,
pred štvorbytovkou číslo 3 sa pod vplyvom alkoholu vyhrážal poškodenému L. P. osobnou
likvidáciou.
Sťažnosťou napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009
z 20. augusta 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v období od
začiatku roka 2009 do 22. januára 2009 v meste N. v osade N. v spoločnom dvore a aj v
priestoroch bytovky číslo 3 po predchádzajúcom slovnom nedorozumení sa viackrát
vyhrážal poškodenému L. P. zabitím, likvidáciou, pričom mu aj vulgárne nadával.
Z uvedeného vyplýva, že ide o rôzne skutky, ktorých sa síce sťažovateľ dopustil voči
tomu istému poškodenému, na tom istom mieste, obdobným spôsobom konania (aj keď
s určitými rozdielmi), avšak k ich spáchaniu došlo v rôznom období, t. j. nesporne ide
o rôzne skutky. Preto aj túto námietku sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
3.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd konštatoval, že porušenie týchto
práv sťažovateľ uvádza (deklaruje) len v úvodnej časti sťažnosti, pričom v ďalšom texte ich
nijako nekonkretizuje a ani nijako neodôvodňuje, t. j. neuvádza, akým konkrétnym
postupom krajského súdu (príp. okresného súdu) malo dôjsť k zásahu do týchto práv.
Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal príčinnú
súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 a čl. 17 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového
protokolu a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009, a preto
sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 94/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta, že uznesenie krajského súdu
sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 mu dosiaľ nebolo doručené (predmetné uznesenie
sťažovateľ dostal až 26. apríla 2010 od svojej obhajkyne Mgr. H. F.), čím došlo podľa jeho
tvrdenia v jeho trestnej veci postupom vo veci konajúcich súdov k prieťahom v konaní,
a teda aj k porušeniu jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd vrátil spis okresnému súdu po
rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku 13. novembra 2009, čím
bola jeho činnosť v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 55/2009 skončená. Z tohto zistenia
ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému
súdu už zjavne nemohol porušovať právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti
vo vzťahu k postupu krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z už uvedeného (bod 3 časť II tohto uznesenia) vyplýva, že ústavný súd rešpektoval
tvrdenie sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009
mu dosiaľ nebolo doručené.
Podľa § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie je právoplatné
a vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť.
Podľa § 177 písm. c) Trestného poriadku vyhlásiť treba len tie uznesenia, ktoré boli
urobené na verejnom zasadnutí.
V prípade uvedenom v § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie, ktoré
treba podľa § 177 Trestného poriadku vyhlásiť (a zákon proti nemu sťažnosť nepripúšťa),
nadobúda právoplatnosť vyhlásením.
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ bol osobne prítomný na
verejnom zasadnutí o jeho odvolaní konanom 15. októbra 2009, na ktorom bolo označené
uznesenie krajského súdu vyhlásené. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009
z 15. októbra 2009 treba vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
považovať za právoplatné, a to bez ohľadu na jeho doručenie, resp. nedoručenie
sťažovateľovi. Za týchto okolností, aj pri pripustení toho, že okresný súd sa dopustil
pochybenia pri doručovaní označeného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi, možno
podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že jeho samotné nedoručenie nemohlo
z ústavného hľadiska spôsobiť neakceptovateľný zásah do ústavou garantovaných práv
sťažovateľa, pretože vzhľadom na svoju prítomnosť na verejnom pojednávaní, na ktorom
bolo vyhlásené označené uznesenie krajského súdu, bol sťažovateľ informovaný o tom, že
bol vo svojej trestnej veci právoplatne odsúdený, a navyše mal k dispozícii právne
prostriedky nápravy, prostredníctvom ktorých sa mohol dožadovať včasného doručenia
uznesenia krajského súdu z 15. októbra 2009; ide o sťažnosť predsedovi príslušného súdu
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“).
Sťažovateľ nepreukázal ústavnému súdu, že v danom prípade podal predsedovi
okresného súdu sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, hoci z okolností veci vyplýva, že
vedel, že k prieťahom pri doručovaní namietaného uznesenia krajského súdu dochádza,
keďže sa zúčastnil verejného pojednávania, na ktorom bolo vyhlásené.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovuje, že v prípadoch sťažností
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred všeobecným
súdom, ústavný súd vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku nápravy podľa
§ 62 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
§ 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so
základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1
ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené
prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného
ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci
prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného
ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná,
prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré zákon sťažovateľovi na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený
podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv
a slobôd pred ústavným súdom. Preto v danom prípade nevyužitie uvedeného právneho
prostriedku nápravy (sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch) sťažovateľom zakladá
dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti ako neprípustnej.
V okolnostiach namietaného porušenia práva sťažovateľa na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v namietanom konaní ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu, ako aj ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa
namieta (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namietal porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 94/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 55/2009,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
a vo vzťahu k postupu okresného súdu aj z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu vyzývať
sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti (nedostatky v zákonom predpísaných
náležitostiach).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2010