Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 254/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie

a) svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 13, čl. 17 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 20. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 30. septembra 2009,

b) práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 6

ods. 3 písm. d) a čl. 8, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. augusta 2009 a postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. októbra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010

doručená sťažnosť J. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie

a) svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu

k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. augusta 2009 a uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. septembra 2009,

b) práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 7“),

práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8, čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu postupom okresného súdu sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. augusta 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin nebezpečného

vyhrážania podľa . Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. januára 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa

písm. c) . Na hlavnom pojednávaní konanom 20. augusta 2009 požiadal

sťažovateľ o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietnutá. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2009 bola sťažnosť sťažovateľa ako

nedôvodná zamietnutá. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. augusta 2009

bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360

ods. 1 , za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 10 mesiacov. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský

súd uznesením sp. zn. z 15. októbra 2009 odvolanie sťažovateľa zamietol.

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. z 20. augusta 2009,

sťažovateľ namieta, že tvrdenie okresného súdu, že svoju žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu bližšie neodôvodnil, nie je pravdivé. Navyše, zákonná sudkyňa nebrala podľa

názoru sťažovateľa do úvahy ním ponúknutý písomný sľub, resp. záruku. Sťažovateľ tvrdí

(s. 2 sťažnosti), že uznesenie, ktorým krajský súd jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol

(sp. zn. z 30. septembra 2009), mu bolo doručené až 26. apríla 2010, pričom

samotný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov mu uplynul

22. novembra 2009. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 30. septembra 2009 mu bolo doručené až 9. februára 2010 (s. 5

sťažnosti). Z týchto dôvodov došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa

čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie).

Vo vzťahu k odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 a uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009

sťažovateľ namieta, že polícia 22. januára 2009 nevypočula jeho dcéru, ako aj to, že kým

v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia je uvedené, že sťažovateľ sa mal

protiprávneho konania dopustiť v presne nezistenej dobe od začiatku roku 2009 do

22. januára 2009, v odsudzujúcom rozsudku je iná formulácia skutku, a to „v období od

začiatku roku 2009 do 22. januára 2009“. Preto došlo podľa názoru sťažovateľa

k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009 došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, keďže

poškodený P. neoprávnene užíval byt jeho dcéry, ktorá z tohto dôvodu nemohla svoj byt

užívať. Napokon sa poškodený P. z bytu dcéry sťažovateľa vysťahoval 31. júla 2009.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že namietaným rozsudkom okresného súdu bol odsúdený za

skutok, za ktorý bol už v minulosti odsúdený trestným rozkazom okresného súdu sp. zn.

z 22. októbra 2008, čím došlo k porušeniu čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7.

Sťažovateľ napokon namieta, že postupom v jeho veci konajúcich súdov došlo

k prieťahom v konaní, keďže uznesenie krajského súdu sp. zn. z 15. októbra

2009, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku, mu dosiaľ

nebolo doručené. Predmetné uznesenie sťažovateľ získal 26. apríla 2010 od svojej

obhajkyne Mgr. H. F.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. augusta 2009 a rozsudkom z 20. augusta 2009

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho práv došlo postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. augusta 2009,

ktorým nevyhovel žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 20. augusta 2009, ktorým bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného

zákona.

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozhodnutiam okresného

súdu sťažnosť, resp. odvolanie (čo aj využil), o ktorých bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti a odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2009

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. septembra

2009, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá, mu bolo

doručené 9. februára 2010 (s. 5 sťažnosti). Sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju

sťažnosť 9. júna 2010, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že označené uznesenie

krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 30. septembra 2009.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti

sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009

Vo vzťahu k namietanému porušeniu garantovaných práv sťažovateľa

uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009 ústavný súd najprv

overoval opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa, že označené uznesenie krajského súdu mu

dosiaľ nebolo doručené. Na tento účel si ústavný súd zabezpečil kópiu doručenky

z okresného súdu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ prevzal 9. februára 2010 v Ústave na

výkon väzby v Nitre (ďalej len „ústav na výkon väzby“) písomnosť týkajúcu sa konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. . Na doručenke je tiež uvedené „II U“.

Z vysvetlenia zamestnankyne trestnej kancelárie okresného súdu vyplýva, že inou

doručenkou okresný súd nedisponuje, pričom podľa jej názoru v príslušnej obálke mali byť

sťažovateľovi doručované obe sťažnosťou namietané uznesenia krajského súdu. V texte na

doručenke je uvedená len spisová značka prvostupňového konania a za medzerou je

uvedené „II“ a písmeno „U“, ktoré podľa vyjadrenia zamestnankyne trestnej kancelárie

okresného súdu označujú uznesenie súdu druhého stupňa.

Sťažovateľ tvrdí, že 9. februára 2010 mu bolo do ústavu na výkon väzby doručené

len uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2009. Z doručenky

predloženej okresným súdom nemožno jednoznačne zistiť, či zásielka, ktorá bola

sťažovateľovi do ústavu na výkon väzby doručená 9. februára 2010, obsahovala aj

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009. Za tejto situácie ústavný

súd zohľadňujúc zásadu „v pochybnostiach v prospech sťažovateľa“ rešpektoval tvrdenie

sťažovateľa, že označené uznesenie krajského súdu mu dosiaľ nebolo doručené, a preto

považoval sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009 ako včas podanú.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009, ktorým bolo zamietnuté ako nedôvodné jeho odvolanie proti

odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu, došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3

písm. d) a čl. 8 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7.

3.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8 dohovoru,

čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

K porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru malo podľa názoru

sťažovateľa dôjsť tým, že „... polícia dňa 22. 1. 2009, keď som bol zatknutý, nevypočula

môjho svedka t. j. D. B., (moju dceru), ktorá bola celý čas na polícii, nakoľko aj ona bola

odvezená na políciu, ako svedok policajným autom spolu so mnou“, ako aj tým, že kým v

skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia je uvedené, že sťažovateľ sa mal

protiprávneho konania dopustiť v presne nezistenej dobe od začiatku roku 2009 do

22. januára 2009, v odsudzujúcom rozsudku je iná formulácia skutku, a to „v období od

začiatku roku 2009 do 22. januára 2009“.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 20. augusta 2009 ústavný súd zistil,

že dcéra sťažovateľa D. B. bola na hlavnom pojednávaní vypočutá ako svedkyňa. Ak by aj

bolo pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že táto svedkyňa nebola vypočutá v rámci prípravného

konania 22. januára 2009, táto skutočnosť je z hľadiska namietaného porušenia jeho práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru bez právneho významu, keďže k vykonaniu dôkazu

výsluchom svedkyne B. došlo na hlavnom pojednávaní konanom 18. júna 2009.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa rozdielneho znenia skutkovej vety uvedenej

v uznesení o vznesení obvinenia a v odsudzujúcom rozsudku ústavný súd poznamenáva, že

tento rozdiel nemá nijaký vplyv na zachovanie totožnosti skutku.

Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd tieto námietky sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnené.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Sťažovateľ tvrdí, že odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009

došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, keďže poškodený P.

neoprávnene užíval byt jeho dcéry, ktorá nemohla v tomto čase svoj byt užívať.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poznamenáva, že odsudzujúci rozsudok

v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi v spojení s uznesením krajského súdu nemohol

nijakým spôsobom ovplyvniť skutočnosť, že sťažovateľova dcéra nemohla užívať svoj byt.

Medzi sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným

porušením práva podľa čl. 8 dohovoru niet nijakej príčinnej súvislosti, ktorá by zakladala

dôvod k záveru o jeho porušení. Preto aj túto námietku sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil

ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a tohto

štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na

prekážku obnove konania podľa zákona a príslušného štátu, ak nové

alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli

ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu v spojení

s namietaným uznesením krajského súdu bol odsúdený za skutok, za ktorý bol už

v minulosti odsúdený trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. z 22. októbra

2008.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že trestným rozkazom okresného súdu sp. zn.

z 22. októbra 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu

nebezpečného vyhrážania podľa na tom skutkovom základe,

že 1. od 12. marca 2008 v presne nezistenom čase v N., časť N., pred bytovkou číslo 3

viackrát pod vplyvom alkoholu a po predchádzajúcom slovnom nedorozumení s

poškodeným L. P., sa mu vyhrážal zabitím, zlikvidovaním, podpálením, vulgárne mu

nadával, vyhrážky zabitím opakoval, čím vzbudil u poškodeného strach, že vyhrážky,

ktorými hrozil uskutoční, 2. dňa 6. júna 2008, v čase asi od 14.30 – 15.30 h v N., časť N.,

pred štvorbytovkou číslo 3 sa pod vplyvom alkoholu vyhrážal poškodenému L. P. osobnou

likvidáciou.

Sťažnosťou napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného

vyhrážania podľa na tom skutkovom základe, že v období od

začiatku roka 2009 do 22. januára 2009 v meste N. v osade N. v spoločnom dvore a aj v

priestoroch bytovky číslo 3 po predchádzajúcom slovnom nedorozumení sa viackrát

vyhrážal poškodenému L. P. zabitím, likvidáciou, pričom mu aj vulgárne nadával.

Z uvedeného vyplýva, že ide o rôzne skutky, ktorých sa síce sťažovateľ dopustil voči

tomu istému poškodenému, na tom istom mieste, obdobným spôsobom konania (aj keď

s určitými rozdielmi), avšak k ich spáchaniu došlo v rôznom období, t. j. nesporne ide

o rôzne skutky. Preto aj túto námietku sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd konštatoval, že porušenie týchto

práv sťažovateľ uvádza (deklaruje) len v úvodnej časti sťažnosti, pričom v ďalšom texte ich

nijako nekonkretizuje a ani nijako neodôvodňuje, t. j. neuvádza, akým konkrétnym

postupom krajského súdu (príp. okresného súdu) malo dôjsť k zásahu do týchto práv.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 a čl. 17 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového

protokolu a uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009, a preto

sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta, že uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 15. októbra 2009 mu dosiaľ nebolo doručené (predmetné uznesenie

sťažovateľ dostal až 26. apríla 2010 od svojej obhajkyne Mgr. H. F.), čím došlo podľa jeho

tvrdenia v jeho trestnej veci postupom vo veci konajúcich súdov k prieťahom v konaní,

a teda aj k porušeniu jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd vrátil spis okresnému súdu po

rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku 13. novembra 2009, čím

bola jeho činnosť v konaní vedenom pod sp. zn. skončená. Z tohto zistenia

ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému

súdu už zjavne nemohol porušovať právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

vo vzťahu k postupu krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z už uvedeného (bod 3 časť II tohto uznesenia) vyplýva, že ústavný súd rešpektoval

tvrdenie sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009

mu dosiaľ nebolo doručené.

Podľa uznesenie je právoplatné

a vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť.

Podľa vyhlásiť treba len tie uznesenia, ktoré boli

urobené na verejnom zasadnutí.

V prípade uvedenom v uznesenie, ktoré

treba podľa vyhlásiť (a zákon proti nemu sťažnosť nepripúšťa),

nadobúda právoplatnosť vyhlásením.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ bol osobne prítomný na

verejnom zasadnutí o jeho odvolaní konanom 15. októbra 2009, na ktorom bolo označené

uznesenie krajského súdu vyhlásené. Uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009 treba vzhľadom na ustanovenie

považovať za právoplatné, a to bez ohľadu na jeho doručenie, resp. nedoručenie

sťažovateľovi. Za týchto okolností, aj pri pripustení toho, že okresný súd sa dopustil

pochybenia pri doručovaní označeného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi, možno

podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že jeho samotné nedoručenie nemohlo

z ústavného hľadiska spôsobiť neakceptovateľný zásah do garantovaných práv

sťažovateľa, pretože vzhľadom na svoju prítomnosť na verejnom pojednávaní, na ktorom

bolo vyhlásené označené uznesenie krajského súdu, bol sťažovateľ informovaný o tom, že

bol vo svojej trestnej veci právoplatne odsúdený, a navyše mal k dispozícii právne

prostriedky nápravy, prostredníctvom ktorých sa mohol dožadovať včasného doručenia

uznesenia krajského súdu z 15. októbra 2009; ide o sťažnosť predsedovi príslušného súdu

proti porušovaniu práva na prerokovanie veci podľa a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“).

Sťažovateľ nepreukázal ústavnému súdu, že v danom prípade podal predsedovi

okresného súdu sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, hoci z okolností veci vyplýva, že

vedel, že k prieťahom pri doručovaní namietaného uznesenia krajského súdu dochádza,

keďže sa zúčastnil verejného pojednávania, na ktorom bolo vyhlásené.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovuje, že v prípadoch sťažností

podľa , v ktorých je namietané porušenie práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred všeobecným

súdom, ústavný súd vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku nápravy podľa

§ 62 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

§ 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so

základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ,

). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi

v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za

také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1

ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené

prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného

ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci

prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného

ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná,

prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí

za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré zákon sťažovateľovi na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený

podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 , a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv

a slobôd pred ústavným súdom. Preto v danom prípade nevyužitie uvedeného právneho

prostriedku nápravy (sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch) sťažovateľom zakladá

dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti ako neprípustnej.

V okolnostiach namietaného porušenia práva sťažovateľa na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v namietanom konaní ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu, ako aj ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa

namieta (m. m. , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

a vo vzťahu k postupu okresného súdu aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu vyzývať

sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti (nedostatky v zákonom predpísaných

náležitostiach).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010