Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 173/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., Šibeničná 506/27, Žilina, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky

JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.

2 a podľa Listiny základných práv a slobôd a

právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i.

2. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré

jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť J. P. trovy konania v sume 303,30

€ (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. M. P., s. r. o.,

Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010

doručená sťažnosť J. P., Šibeničná 506/27, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

14 C 415/1993.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 13. apríla 1993 podali žalobcovia proti nej

žalobu na okresnom súde o vyrovnanie dedičských podielov, o ktorej tento súd koná pod

sp. zn. . Podľa sťažovateľky okresný súd v tejto veci ostatný raz pojednával

18. apríla 2005. Okresný súd od 18. apríla 2005 nenariadil ďalší termín pojednávania

napriek tomu, že spor trvá už 17 rokov. Podľa sťažovateľky žiadna zložitosť veci nemôže

ospravedlniť takú dĺžku konania a nečinnosť súdu.

Sťažovateľka tiež uviedla, že pri uplatnení ochrany svojho základného práva využila

všetky právne prostriedky, ktoré jej poskytujú právne predpisy. Dňa 9. marca 2010 podala

sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada ústavný súd, aby takto

rozhodol:

„Základné právo J. P., bytom ., občan SR, na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, upravené v , v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 38 ods. 2 listiny základných práv

a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

Okresnému súdu prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. konať bez

zbytočných prieťahov.

J. P. Ž. občan SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€

(slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Žilina je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

advokátskej kancelárii JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., .,Ž., vo výške 303, 30 € na účet č...“

Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. -558

z 11. februára 2010 podanie šiestich z 23 navrhovateľov odmietol a vo veci sa koná ďalej

o podaní 17 navrhovateľov.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením

sp. zn. z 22. apríla 2010 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a právnu

zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr R.

B., prípisom sp. zn. zo 4. júna 2010 doručeným ústavnému súdu 14. júna

2010. Podpredseda vo vyjadrení popísal priebeh konania, k vyjadreniu pripojil podrobnú

chronológiu úkonov a k veci ďalej uviedol:

,,Po oboznámení sa s prehľadom úkonov a spisovým materiálom vo veci sp. zn.

konštatujem, že od podania návrhu dňa 14.5.1993 až do polovice roku 2000

súd vo veci riadne konal. Zo spisového materiálu je zrejmé, že bolo vytýčených viacero

termínov pojednávania a dňa 24.10.1995 bol vyhlásený rozsudok. Aj v tomto období bola

dĺžka konania okrem iného ovplyvnená skutočnosťou, že v priebehu konania zomrelo

viacero účastníkov, a preto bolo potrebné konať s dedičmi na základe rozhodnutí v

dedičskom konaní. Po odvolaní navrhovateľov Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného

súdu Žilina zrušil a vec mu v mesiaci október 1997 vrátil na ďalšie konanie. Následne súd v

súlade s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonával ďalšie úkony smerujúce

k nariadeniu nových termínov pojednávania. Aj v tomto období došlo k úmrtiu niektorých

účastníkov konania. Uznesením zo dňa 31.5.2000 bola pôvodná zákonná sudkyňa z

prejednávania a rozhodovania veci vylúčená a vec bola pridelená novej sudkyni. Táto

sudkyňa vo veci od pridelenia veci dňa 31.7.2000 až od 8.3.2005, kedy vo veci vytýčila

termín pojednávania, nekonala. Uvedená sudkyňa už na tunajšom súde nepracuje, a preto

nie je možné predložiť jej vyjadrenie. V druhej polovici roku 2005 boli navrhovatelia

viackrát vyzývaní, aby svoj návrh opravili a doplnili, predovšetkým s ohľadom na

skutočnosť, že došlo k úmrtiu ďalších účastníkov konania. Preto bolo potrebné doplniť

okruh účastníkov o dedičov a zároveň upraviť petit návrhu.

V ďalšom období súd rozhodoval o viacerých návrhoch na nariadenie predbežného

opatrenia a vec bola predložená Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o podanom

odvolaní proti uzneseniu o vydaní predbežného opatrenia. Aj v tomto období súd viackrát

vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

V priebehu roku 2006 bola zákonná sudkyňa na stáži na Krajskom súde v Žiline. Uznesením

zo dňa 18.4.2006 boli navrhovatelia opätovne vyzývaní, aby doplnili návrh na začatie

konania, a to presným a jednoznačným označením všetkých nehnuteľností, ktorých sa týka

vyrovnanie dedičských podielov. Právny zástupcovia navrhovateľov následne opakovane

žiadali o predĺženie lehoty na odstránenie vád návrhu. Dňa 16.10.2006 bola vec pridelená

súčasnému zákonnému sudcovi z dôvodu, že predchádzajúca sudkyňa bola preložená na

výkon funkcie na Krajský súd v Žiline. Uznesením zo dňa 12.9.2007 sudca zamietol návrh

navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia. Po podaní odvolania Krajský súd v

Žiline uznesením zo dňa 29.1.2008 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil z dôvodu, že

v čase podania odvolania navrhovateľka v rade 6/ a navrhovateľka v rade 12/ zomreli, čím

stratili spôsobilosť byť účastníkom konania. Preto v ďalšom období bolo potrebné doplniť

okruh účastníkov o dedičov po zomrelých navrhovateľkách. Uznesením zo dňa 2.9.2009 súd

opätovne vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu, keďže s ohľadom na úmrtie

pôvodných účastníkov sa petit návrhu stal nezrozumiteľným. Následne jeden z právnych

zástupcov navrhovateľov opakovane žiadal o predĺženie lehoty na doplnenie návrhu.

Doplnenie návrhu tak bolo súdu doručené až dňa 31.12.2009 a zo strany druhého právneho

zástupcu navrhovateľov dňa 18.1.2010. Uznesením zo dňa 11.2.2010 súd návrh šiestich

navrhovateľov odmietol. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie a súd následne

vyzýval navrhovateľku v rade 4/, aby podané odvolanie doplnila. Po doplnení odvolania

bolo odvolanie doručované účastníkom na vyjadrenie dňa 1.6.2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že podaná sťažnosť je dôvodná

čiastočne. Od podania návrhu na súd v ruku 1993 až do polovice roka 2000 súd vo veci

riadne konal, vytyčoval termíny pojednávania a rozhodol rozsudkom, ktorý bol odvolacím

súdom zrušený. K zdržaniu pri vybavovaní tejto veci tak došlo v období od druhej polovice

roku 2000 do marca 2005, kedy bol vytýčený nový termín pojednávania. Od určenia tohto

termínu pojednávania až doposiaľ som toho názoru, že vo veci nedochádza k žiadnemu

zdržaniu, ktoré by bolo spôsobené konajúcim súdom. Celé konanie je do značnej miery

ovplyvnené tým, že v priebehu konania zomreli viacerí účastníci. Následne je potom

potrebné zisťovať okruh dedičov a dopĺňať návrh na začatie konania o nových dedičov a

zároveň novým spôsobom upraviť petit požadovaného návrhu. Preto súd viacerými

uzneseniami vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu. Pri odstraňovaní vád

navrhovatelia opakovane žiadali o predĺženie lehoty. Posledné doplnenie návrhu bolo súdu

doručené až v mesiaci január 2010. Následne súd podanie niektorých navrhovateľov

odmietol, proti čomu bolo podané odvolanie. V súčasnej dobe bolo toto odvolanie

doručované ostatným účastníkom na vyjadrenie a následne bude vec predložená na

rozhodnutie krajskému súdu.

Pri rozhodovaní o podanej sťažnosti sťažovateľky je potrebné zohľadniť tiež

skutočnosť, že sťažovateľka, ktorá je v tomto konaní v postavení odporkyne, doposiaľ

nijakým spôsobom nenamietala prieťahy v tomto konaní. Zo strany sťažovateľky Okresný

súd Žilina neeviduje žiadnu urgenciu konania vo veci, žiadosť o vytýčenie pojednávania a

ani žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní. Možno tak konštatovať, že až doposiaľ bola

sťažovateľka vo veci nečinná a nevyvíjala sama žiadnu aktivitu smerujúcu k urýchleniu

súdneho konania. Sťažovateľka teda nevyužila všetky prostriedky, ktoré jej dáva právny

poriadok Slovenskej republiky v záujme ochrany ňou namietaného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.

V prejednávanej veci sa jedná o procesne a vecne náročnú vec. O tejto skutočnosti

svedčia opakované výzvy na doplnenie a odstránenie vád podaných návrhov a tiež vykonané

dokazovanie. Toto dokazovanie a návrhy na dokazovanie boli zo strany účastníkov

opakovane dopĺňané, čo neumožňovalo rozhodnúť na vytýčených termínoch pojednávania.

Postup súdu sťažuje aj správanie samotných účastníkov, ktorí odstraňujú vady a nedostatky

podaného návrhu vždy až na výzvu súdu a po opakovaných žiadostiach o predĺženie lehoty

na odstránenie vád. Od roku 2005 možno konštatovať, že súd vo veci riadne koná a teda v

súčasnej dobe nedochádza k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani fakt, že konanie je vedené

neprimerane dlhú dobu a k prieťahom došlo v predchádzajúcich obdobiach (rozhodnutie

Ústavného súdu SR v konaní IV. ÚS ).“

Podpredseda okresného súdu zároveň k svojmu vyjadreniu priložil stanovisko

konajúceho sudcu JUDr. D. M., v ktorom sa okrem iného uvádza:

,,... Predmetná vec mi bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie zmenou rozvrhu

práce dňom 16.10.2006 po odchádzajúcej sudkyni na Krajský súd v Žiline.

Do môjho senátu bolo takto pridelené na prejednanie a rozhodnutie množstvo

starých vecí, najstaršiu vec mám z roku 1988, jedná sa o veci, ktorých som sudcom v poradí

štvrtý, či piaty.

V prevažnej väčšine týchto starých vecí začínam konať úplne od samého začiatku,

zisťujem okruh účastníkov, vyzývam na doplnenie návrhu v zmysle § 43 ods. 3 a § 79 ods. 1

; čo je v podstate aj tento prípad.

Od roku 2007 píšem upozornenia v zmysle , námietky v

zmysle , stále či už písomne alebo ústne upozorňujem na stav v

senáte a vysvetľujem dôvody, prečo nemôžem konať bez zbytočných prieťahov. Tento stav

nieje doposiaľ riešený.

V predmetnej veci si myslím, že už je jedna ústavná sťažnosť. Vzhľadom na uvedené

vo veci konám bez zbytočných prieťahov, stále je vec v štádiu odstraňovania vád podania

návrhu, čo je možné zistiť z obsahu spisu...“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v písomnom stanovisku uviedla:

,,… Viac ako 7-ročnú nečinnosť súdu v tejto veci nie je možné odôvodňovať úmrtím

účastníkov, či už na strane navrhovateľov alebo odporcov. Práve naopak k neustálej

zámene účastníkov konania v dôsledku úmrtia ich právnych predchodcov dochádza aj z

dôvodu prieťahov Okresného súdu v Žiline v tomto konaní.

Aj keby terajší zákonný sudca konal vo veci bez prieťahov, doterajšia dlhodobá a

opakovaná nečinnosť súdu je dostatočným dôvodom, aby Okresnému súdu v Žiline bola

Ústavným súdom SR uložená povinnosť konať v tejto veci bez prieťahov.

Zároveň oznamujem, že súhlasím v zmysle , aby

Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti žiadam mojej sťažnosti zo dňa 01. 04. 2010 v

celom rozsahu vyhovieť...“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

zo 4. júna 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v a rovnako aj podľa listiny osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri základné

kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, , ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn.

zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu

na vyrovnanie dedičských podielov. Vzhľadom na predmet konania ústavný súd

konštatoval, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu

do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno

považovať za právne zložité.

Vzhľadom na vysoký počet navrhovateľov (v súčasnosti sedemnásť), ako aj úmrtie

viacerých z nich v doterajšom priebehu konania, keď musel okresný súd viackrát upravovať

okruh účastníkov konania, prihliadať na priebeh dedičských konaní a nadviazať

komunikáciu s dedičmi zomrelých navrhovateľov, konanie vykazuje faktickú zložitosť,

ktorá má výrazný podiel na jeho doterajšej dĺžke. Faktickou zložitosťou však nemožno

ospravedlniť nečinnosť súdu v jednotlivých štádiách konania, resp. jeho neefektívnu

činnosť, ktorá nesmeruje plynulo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky ako

účastníčky namietaného konania. Ústavný súd na základe preskúmania spisu sp. zn.

a predloženej dokumentácie dospel k záveru, že sťažovateľka ako odporkyňa

počas doterajšieho priebehu konania poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť

a ako účastníčka konania zakaždým vyhovela včas výzve súdu. Sťažovateľka sa počas celej

doby trvania konania nezúčastnila dvoch pojednávaní (14. apríla 1994 a 23. septembra

1999) a svoju neúčasť ospravedlnila.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľke nemožno pripísať negatívny podiel na

doterajšom priebehu konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd už v náleze č. k. -33 zo 6. októbra 2005 vyslovil, že

okresný súd sa dopustil zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. .

Stotožnil sa s hodnotením zbytočných prieťahov v tomto náleze do 6. októbra 2005

od začatia konania, ktorý sa týkal inej sťažovateľky, ale toho istého súdneho konania.

Ústavný súd zistil, že po náleze č. k. -33 zo 6. októbra 2005 je toto

obdobie konania poznačené dvoma obdobiami nečinnosti okresného súdu (od 30. septembra

2005 do 20. februára 2006 a od 15. marca 2006 do 12. septembra 2007).

Okresný súd pripisuje v tomto období výrazný podiel na zbytočných prieťahoch

v konaní samotným účastníkom konania (najmä navrhovateľom), ,,ktorí odstraňujú vady a

nedostatky podaného návrhu vždy až na výzvu súdu a po opakovaných žiadostiach o

predĺženie lehoty na odstránenie vád.“ Podľa názoru ústavného súdu takéto prenášanie

zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní na účastníkov neobstojí, pretože v takomto

prípade (neodstránenie nedostatkov návrhu) mal a mohol okresný súd u všetkých účastníkov

konania už skôr postupovať v zmysle prvej vety ....,,Len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá“ a podľa prvej vety ,,Ak účastník v lehote podľa

odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní

pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na

začatie konania“ čo však okresný súd urobil až 11. februára 2010, keď podanie časti

navrhovateľov odmietol.

Uvedený postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako

neefektívny, ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty

sťažovateľky a ktorý prispel k doterajšej dĺžke namietaného konania. Okresný súd tak

v dôsledku svojej nečinnosti a neefektívnej činnosti spôsobil zbytočné prieťahy v konaní

v trvaní takmer 8 rokov.

Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené, čím sa mu nepodarilo odstrániť stav

právnej neistoty sťažovateľky, v ktorom sa táto nachádza.

Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností dospel k názoru, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. s prihliadnutím na

doterajšiu dĺžku konania (viac ako 17 rokov) došlo u sťažovateľky k porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a podľa listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd už prikázal okresnému súdu konať vo veci

sp. zn. bez zbytočných prieťahov, nepovažoval za potrebné uložiť

okresnému súdu povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov, keďže táto povinnosť

uložená okresnému súdu stále trvá.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že bolo porušené základné

právo sťažovateľky podľa a listiny a jej právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu považoval za potrebné rozhodnúť

o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, s odôvodnením, že nečinnosť okresného súdu jej spôsobuje nielen materiálnu, ale

aj nemateriálnu ujmu a že je dlhodobo udržiavaná v právnej neistote.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, faktickú zložitosť veci a pôsobenie sťažovateľky ako účastníčky konania dospel

ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. P., Žilina, ktorá ich

vyčíslila najprv sumou 303,30 € (spolu s režijným paušálom) spolu za dva úkony právnej

pomoci, a to všetko zvýšené o 19 % dane z pridanej hodnoty podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ktoré neskôr vo svojom

vyjadrení z 21. júla 2010 upravila na sumu 454,95 € vrátane dane z pridanej hodnoty

započítajúc si úhradu aj za tento úkon právnej služby. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade

trov vychádzal z priemernej miery zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I.

polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal sťažovateľke za dva úkony právnej služby (za prevzatie veci

a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti) v celkovej sume 303,30 €, ktoré uznal za

účelne vynaložené. Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 26.

júla 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na

rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010