Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 173/2010
PDF · 261.35 KB
No categories available
IV. ÚS 173/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., Šibeničná 506/27, Žilina, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky
JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a
právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 p o r u š e n é b o l i.
2. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré
jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť J. P. trovy konania v sume 303,30
€ (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. M. P., s. r. o.,
Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010
doručená sťažnosť J. P., Šibeničná 506/27, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 415/1993.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 13. apríla 1993 podali žalobcovia proti nej
žalobu na okresnom súde o vyrovnanie dedičských podielov, o ktorej tento súd koná pod
sp. zn. 14 C 415/1993. Podľa sťažovateľky okresný súd v tejto veci ostatný raz pojednával
18. apríla 2005. Okresný súd od 18. apríla 2005 nenariadil ďalší termín pojednávania
napriek tomu, že spor trvá už 17 rokov. Podľa sťažovateľky žiadna zložitosť veci nemôže
ospravedlniť takú dĺžku konania a nečinnosť súdu.
Sťažovateľka tiež uviedla, že pri uplatnení ochrany svojho základného práva využila
všetky právne prostriedky, ktoré jej poskytujú právne predpisy. Dňa 9. marca 2010 podala
sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu.
Sťažovateľka vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada ústavný súd, aby takto
rozhodol:
„Základné právo J. P., bytom ., občan SR, na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 38 ods. 2 listiny základných práv
a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993
porušené bolo.
Okresnému súdu prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 konať bez
zbytočných prieťahov.
J. P. Ž. občan SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€
(slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Žilina je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
advokátskej kancelárii JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., .,Ž., vo výške 303, 30 € na účet č...“
Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. 14 C 415/93-558
z 11. februára 2010 podanie šiestich z 23 navrhovateľov odmietol a vo veci sa koná ďalej
o podaní 17 navrhovateľov.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením
sp. zn. IV. ÚS 173/2010 z 22. apríla 2010 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a právnu
zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci.
K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr R.
B., prípisom sp. zn. 1 SprS/161/2010 zo 4. júna 2010 doručeným ústavnému súdu 14. júna
2010. Podpredseda vo vyjadrení popísal priebeh konania, k vyjadreniu pripojil podrobnú
chronológiu úkonov a k veci ďalej uviedol:
,,Po oboznámení sa s prehľadom úkonov a spisovým materiálom vo veci sp. zn.
14C 415/1993 konštatujem, že od podania návrhu dňa 14.5.1993 až do polovice roku 2000
súd vo veci riadne konal. Zo spisového materiálu je zrejmé, že bolo vytýčených viacero
termínov pojednávania a dňa 24.10.1995 bol vyhlásený rozsudok. Aj v tomto období bola
dĺžka konania okrem iného ovplyvnená skutočnosťou, že v priebehu konania zomrelo
viacero účastníkov, a preto bolo potrebné konať s dedičmi na základe rozhodnutí v
dedičskom konaní. Po odvolaní navrhovateľov Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného
súdu Žilina zrušil a vec mu v mesiaci október 1997 vrátil na ďalšie konanie. Následne súd v
súlade s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonával ďalšie úkony smerujúce
k nariadeniu nových termínov pojednávania. Aj v tomto období došlo k úmrtiu niektorých
účastníkov konania. Uznesením zo dňa 31.5.2000 bola pôvodná zákonná sudkyňa z
prejednávania a rozhodovania veci vylúčená a vec bola pridelená novej sudkyni. Táto
sudkyňa vo veci od pridelenia veci dňa 31.7.2000 až od 8.3.2005, kedy vo veci vytýčila
termín pojednávania, nekonala. Uvedená sudkyňa už na tunajšom súde nepracuje, a preto
nie je možné predložiť jej vyjadrenie. V druhej polovici roku 2005 boli navrhovatelia
viackrát vyzývaní, aby svoj návrh opravili a doplnili, predovšetkým s ohľadom na
skutočnosť, že došlo k úmrtiu ďalších účastníkov konania. Preto bolo potrebné doplniť
okruh účastníkov o dedičov a zároveň upraviť petit návrhu.
V ďalšom období súd rozhodoval o viacerých návrhoch na nariadenie predbežného
opatrenia a vec bola predložená Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o podanom
odvolaní proti uzneseniu o vydaní predbežného opatrenia. Aj v tomto období súd viackrát
vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
V priebehu roku 2006 bola zákonná sudkyňa na stáži na Krajskom súde v Žiline. Uznesením
zo dňa 18.4.2006 boli navrhovatelia opätovne vyzývaní, aby doplnili návrh na začatie
konania, a to presným a jednoznačným označením všetkých nehnuteľností, ktorých sa týka
vyrovnanie dedičských podielov. Právny zástupcovia navrhovateľov následne opakovane
žiadali o predĺženie lehoty na odstránenie vád návrhu. Dňa 16.10.2006 bola vec pridelená
súčasnému zákonnému sudcovi z dôvodu, že predchádzajúca sudkyňa bola preložená na
výkon funkcie na Krajský súd v Žiline. Uznesením zo dňa 12.9.2007 sudca zamietol návrh
navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia. Po podaní odvolania Krajský súd v
Žiline uznesením zo dňa 29.1.2008 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil z dôvodu, že
v čase podania odvolania navrhovateľka v rade 6/ a navrhovateľka v rade 12/ zomreli, čím
stratili spôsobilosť byť účastníkom konania. Preto v ďalšom období bolo potrebné doplniť
okruh účastníkov o dedičov po zomrelých navrhovateľkách. Uznesením zo dňa 2.9.2009 súd
opätovne vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu, keďže s ohľadom na úmrtie
pôvodných účastníkov sa petit návrhu stal nezrozumiteľným. Následne jeden z právnych
zástupcov navrhovateľov opakovane žiadal o predĺženie lehoty na doplnenie návrhu.
Doplnenie návrhu tak bolo súdu doručené až dňa 31.12.2009 a zo strany druhého právneho
zástupcu navrhovateľov dňa 18.1.2010. Uznesením zo dňa 11.2.2010 súd návrh šiestich
navrhovateľov odmietol. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie a súd následne
vyzýval navrhovateľku v rade 4/, aby podané odvolanie doplnila. Po doplnení odvolania
bolo odvolanie doručované účastníkom na vyjadrenie dňa 1.6.2010.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že podaná sťažnosť je dôvodná
čiastočne. Od podania návrhu na súd v ruku 1993 až do polovice roka 2000 súd vo veci
riadne konal, vytyčoval termíny pojednávania a rozhodol rozsudkom, ktorý bol odvolacím
súdom zrušený. K zdržaniu pri vybavovaní tejto veci tak došlo v období od druhej polovice
roku 2000 do marca 2005, kedy bol vytýčený nový termín pojednávania. Od určenia tohto
termínu pojednávania až doposiaľ som toho názoru, že vo veci nedochádza k žiadnemu
zdržaniu, ktoré by bolo spôsobené konajúcim súdom. Celé konanie je do značnej miery
ovplyvnené tým, že v priebehu konania zomreli viacerí účastníci. Následne je potom
potrebné zisťovať okruh dedičov a dopĺňať návrh na začatie konania o nových dedičov a
zároveň novým spôsobom upraviť petit požadovaného návrhu. Preto súd viacerými
uzneseniami vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu. Pri odstraňovaní vád
navrhovatelia opakovane žiadali o predĺženie lehoty. Posledné doplnenie návrhu bolo súdu
doručené až v mesiaci január 2010. Následne súd podanie niektorých navrhovateľov
odmietol, proti čomu bolo podané odvolanie. V súčasnej dobe bolo toto odvolanie
doručované ostatným účastníkom na vyjadrenie a následne bude vec predložená na
rozhodnutie krajskému súdu.
Pri rozhodovaní o podanej sťažnosti sťažovateľky je potrebné zohľadniť tiež
skutočnosť, že sťažovateľka, ktorá je v tomto konaní v postavení odporkyne, doposiaľ
nijakým spôsobom nenamietala prieťahy v tomto konaní. Zo strany sťažovateľky Okresný
súd Žilina neeviduje žiadnu urgenciu konania vo veci, žiadosť o vytýčenie pojednávania a
ani žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní. Možno tak konštatovať, že až doposiaľ bola
sťažovateľka vo veci nečinná a nevyvíjala sama žiadnu aktivitu smerujúcu k urýchleniu
súdneho konania. Sťažovateľka teda nevyužila všetky prostriedky, ktoré jej dáva právny
poriadok Slovenskej republiky v záujme ochrany ňou namietaného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.
V prejednávanej veci sa jedná o procesne a vecne náročnú vec. O tejto skutočnosti
svedčia opakované výzvy na doplnenie a odstránenie vád podaných návrhov a tiež vykonané
dokazovanie. Toto dokazovanie a návrhy na dokazovanie boli zo strany účastníkov
opakovane dopĺňané, čo neumožňovalo rozhodnúť na vytýčených termínoch pojednávania.
Postup súdu sťažuje aj správanie samotných účastníkov, ktorí odstraňujú vady a nedostatky
podaného návrhu vždy až na výzvu súdu a po opakovaných žiadostiach o predĺženie lehoty
na odstránenie vád. Od roku 2005 možno konštatovať, že súd vo veci riadne koná a teda v
súčasnej dobe nedochádza k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani fakt, že konanie je vedené
neprimerane dlhú dobu a k prieťahom došlo v predchádzajúcich obdobiach (rozhodnutie
Ústavného súdu SR v konaní IV. ÚS 78/2007,I. ÚS 246/2008).“
Podpredseda okresného súdu zároveň k svojmu vyjadreniu priložil stanovisko
konajúceho sudcu JUDr. D. M., v ktorom sa okrem iného uvádza:
,,... Predmetná vec mi bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie zmenou rozvrhu
práce dňom 16.10.2006 po odchádzajúcej sudkyni na Krajský súd v Žiline.
Do môjho senátu bolo takto pridelené na prejednanie a rozhodnutie množstvo
starých vecí, najstaršiu vec mám z roku 1988, jedná sa o veci, ktorých som sudcom v poradí
štvrtý, či piaty.
V prevažnej väčšine týchto starých vecí začínam konať úplne od samého začiatku,
zisťujem okruh účastníkov, vyzývam na doplnenie návrhu v zmysle § 43 ods. 3 a § 79 ods. 1
OSP; čo je v podstate aj tento prípad.
Od roku 2007 píšem upozornenia v zmysle § 30 ods. 4 zák. č. 385/2000, námietky v
zmysle § 34 ods. 3 zák. č. 385/2000, stále či už písomne alebo ústne upozorňujem na stav v
senáte a vysvetľujem dôvody, prečo nemôžem konať bez zbytočných prieťahov. Tento stav
nieje doposiaľ riešený.
V predmetnej veci si myslím, že už je jedna ústavná sťažnosť. Vzhľadom na uvedené
vo veci konám bez zbytočných prieťahov, stále je vec v štádiu odstraňovania vád podania
návrhu, čo je možné zistiť z obsahu spisu...“
Právna zástupkyňa sťažovateľky v písomnom stanovisku uviedla:
,,… Viac ako 7-ročnú nečinnosť súdu v tejto veci nie je možné odôvodňovať úmrtím
účastníkov, či už na strane navrhovateľov alebo odporcov. Práve naopak k neustálej
zámene účastníkov konania v dôsledku úmrtia ich právnych predchodcov dochádza aj z
dôvodu prieťahov Okresného súdu v Žiline v tomto konaní.
Aj keby terajší zákonný sudca konal vo veci bez prieťahov, doterajšia dlhodobá a
opakovaná nečinnosť súdu je dostatočným dôvodom, aby Okresnému súdu v Žiline bola
Ústavným súdom SR uložená povinnosť konať v tejto veci bez prieťahov.
Zároveň oznamujem, že súhlasím v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., aby
Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti žiadam mojej sťažnosti zo dňa 01. 04. 2010 v
celom rozsahu vyhovieť...“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
zo 4. júna 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 35/09, II. ÚS 55/98).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn. 14 C 415/93
zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu
na vyrovnanie dedičských podielov. Vzhľadom na predmet konania ústavný súd
konštatoval, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu
do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno
považovať za právne zložité.
Vzhľadom na vysoký počet navrhovateľov (v súčasnosti sedemnásť), ako aj úmrtie
viacerých z nich v doterajšom priebehu konania, keď musel okresný súd viackrát upravovať
okruh účastníkov konania, prihliadať na priebeh dedičských konaní a nadviazať
komunikáciu s dedičmi zomrelých navrhovateľov, konanie vykazuje faktickú zložitosť,
ktorá má výrazný podiel na jeho doterajšej dĺžke. Faktickou zložitosťou však nemožno
ospravedlniť nečinnosť súdu v jednotlivých štádiách konania, resp. jeho neefektívnu
činnosť, ktorá nesmeruje plynulo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky ako
účastníčky namietaného konania. Ústavný súd na základe preskúmania spisu sp. zn.
14 C 415/93 a predloženej dokumentácie dospel k záveru, že sťažovateľka ako odporkyňa
počas doterajšieho priebehu konania poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť
a ako účastníčka konania zakaždým vyhovela včas výzve súdu. Sťažovateľka sa počas celej
doby trvania konania nezúčastnila dvoch pojednávaní (14. apríla 1994 a 23. septembra
1999) a svoju neúčasť ospravedlnila.
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľke nemožno pripísať negatívny podiel na
doterajšom priebehu konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 128/05-33 zo 6. októbra 2005 vyslovil, že
okresný súd sa dopustil zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93.
Stotožnil sa s hodnotením zbytočných prieťahov v tomto náleze do 6. októbra 2005
od začatia konania, ktorý sa týkal inej sťažovateľky, ale toho istého súdneho konania.
Ústavný súd zistil, že po náleze č. k. II. ÚS 128/05-33 zo 6. októbra 2005 je toto
obdobie konania poznačené dvoma obdobiami nečinnosti okresného súdu (od 30. septembra
2005 do 20. februára 2006 a od 15. marca 2006 do 12. septembra 2007).
Okresný súd pripisuje v tomto období výrazný podiel na zbytočných prieťahoch
v konaní samotným účastníkom konania (najmä navrhovateľom), ,,ktorí odstraňujú vady a
nedostatky podaného návrhu vždy až na výzvu súdu a po opakovaných žiadostiach o
predĺženie lehoty na odstránenie vád.“ Podľa názoru ústavného súdu takéto prenášanie
zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní na účastníkov neobstojí, pretože v takomto
prípade (neodstránenie nedostatkov návrhu) mal a mohol okresný súd u všetkých účastníkov
konania už skôr postupovať v zmysle § 100 ods. 1 prvej vety OSP ....,,Len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá“ a podľa § 43 ods. 2 prvej vety OSP ,,Ak účastník v lehote podľa
odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní
pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na
začatie konania“ čo však okresný súd urobil až 11. februára 2010, keď podanie časti
navrhovateľov odmietol.
Uvedený postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako
neefektívny, ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľky a ktorý prispel k doterajšej dĺžke namietaného konania. Okresný súd tak
v dôsledku svojej nečinnosti a neefektívnej činnosti spôsobil zbytočné prieťahy v konaní
v trvaní takmer 8 rokov.
Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené, čím sa mu nepodarilo odstrániť stav
právnej neistoty sťažovateľky, v ktorom sa táto nachádza.
Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 s prihliadnutím na
doterajšiu dĺžku konania (viac ako 17 rokov) došlo u sťažovateľky k porušeniu jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd už prikázal okresnému súdu konať vo veci
sp. zn. 14 C 415/1993 bez zbytočných prieťahov, nepovažoval za potrebné uložiť
okresnému súdu povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov, keďže táto povinnosť
uložená okresnému súdu stále trvá.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že bolo porušené základné
právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a jej právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu považoval za potrebné rozhodnúť
o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €, s odôvodnením, že nečinnosť okresného súdu jej spôsobuje nielen materiálnu, ale
aj nemateriálnu ujmu a že je dlhodobo udržiavaná v právnej neistote.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, faktickú zložitosť veci a pôsobenie sťažovateľky ako účastníčky konania dospel
ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. P., Žilina, ktorá ich
vyčíslila najprv sumou 303,30 € (spolu s režijným paušálom) spolu za dva úkony právnej
pomoci, a to všetko zvýšené o 19 % dane z pridanej hodnoty podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ktoré neskôr vo svojom
vyjadrení z 21. júla 2010 upravila na sumu 454,95 € vrátane dane z pridanej hodnoty
započítajúc si úhradu aj za tento úkon právnej služby. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade
trov vychádzal z priemernej miery zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I.
polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.
Úhradu priznal sťažovateľke za dva úkony právnej služby (za prevzatie veci
a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti) v celkovej sume 303,30 €, ktoré uznal za
účelne vynaložené. Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 26.
júla 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na
rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010