Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 123/2010
PDF · 188.93 KB
No categories available
IV. ÚS 123/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti MVDr. P. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/49/2004, za účasti Okresného súdu Košice II,
takto
rozhodol:
1. Základné právo MVDr. P. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/49/2004 p o r u š e n é b o l o .
2. MVDr. P. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť MVDr. P. D. trovy konania
v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. J. T., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2010 doručená sťažnosť MVDr. P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/49/2004.
V sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II
podal 29. júla 2004 okresnému súdu na neho obžalobu pre trestný čin nevyplatenia mzdy
a odstupného podľa § 9 ods. 2 a § 248 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ k priebehu
konania uviedol, že okresný súd „vytýčil hlavné pojednávanie na deň 14. júla 2005, ktoré
som žiadal odročiť pre plánovanú dovolenku môjho obhajcu. Súd žiadosti vyhovel a nové
pojednávanie vytýčil na 24. októbra 2005, ani toto pojednávanie sa nekonalo z dôvodu
mojej choroby. Súd začal veci pojednávať 11. decembra 2006, 22. januára 2007, 1. marca
2007 a 31. mája 2007. Ostatné konanie bolo odročené za účelom pribratia znalca z odboru
ekonomika. Tohto znalca súd uznesením pribral 3. júla 2007. Od pribratia znalca súd vo
veci nekonal. Ja som sa listom z 17. februára 2009 dožadoval pokračovania hlavného
pojednávania. Súd mi 17. marca 2009 zaslal na vedomie list, ktorý adresoval konateľovi
spoločnosti K., spol. s r. o., ktorá spoločnosť mala spravovať účtovnú agendu potrebnú
k znaleckému dokazovaniu. Od tej doby súd nekoná.“.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že trestné konanie proti nemu je vedené od roku
2001 a ústavný súd už nálezom sp. zn. II. ÚS 209/05 z 22. februára 2006 rozhodol, že
postupom orgánov činných v trestnom konaní bolo porušené jeho základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. 1 SprV/68/2010 z 23. februára
2010 a sp. zn. 1 SprV/214/2010 z 19. apríla 2010, ktorého súčasťou je aj podrobná
chronológia jeho úkonov v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/49/04. Predseda okresného súdu
vo vyjadrení uviedol, že „k prieťahom v konaní došlo čiastočne v období september 2004 -
marec 2005. Vzhľadom na počet vecí v súdnom oddelení a skutočnosť, že predsedníčka
senátu vybavuje aj väzobné veci, úkony súdu po tomto období boli vykonávané priebežne
a plynule, posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu.
V tejto súvislosti poukazujem na konanie samotného sťažovateľa v období od júla
2005 do októbra 2006, ktoré spôsobovalo, že sa v danej veci nevykonávalo dokazovanie.
Obdobie nečinnosti od septembra 2007 do septembra 2009 bolo spôsobené
objektívne, nemožnosťou zabezpečiť účtovne doklady potrebné na vypracovanie znaleckého
posudku, zo strany súdu boli v tomto období vykonávané úkony smerujúce k ich získaniu.
Na tunajší súd nepodal sťažovateľ sťažnosť v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie nie je podľa môjho názoru
dôvodné, jeho neistota bola odstránené oslobodzujúcim rozsudkom. Samotný sťažovateľ
svoj postoj k trestnému stíhaniu vyjadril aj tým, že svoju neúčasť na hlavných
pojednávaniach ospravedlňoval z rôznych dôvodov, v kontexte čoho sa jeho tvrdenie, že ho
súd nechával v stave neistoty, javí ako účelové.“.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 123/2010-15
z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení k prijatej sťažnosti doručenom ústavnému
súdu 26. apríla 2010 uviedol, že konanie sp. zn. 3 T/49/2009 je právoplatne skončené,
oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť 5. marca 2010.
V reakcii na vyjadrenie okresného súdu právny zástupca sťažovateľa neuviedol
žiadne nové skutočnosti relevantné na posúdenie veci.
Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu
sp. zn. 3 T/49/2004 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:
Okresnému súdu bola 29. júla 2004 podaná obžaloba na sťažovateľa a Z. Š. pre
trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 9 ods. 2 a § 248a ods. 1 Trestného
zákona (zákona č. 140/1961 Zb.). Správa o výsledku mediácie bola vyhotovená 8. júna
2005, z ktorej vyplýva, že 25. apríla 2005 bola vec predložená ako vhodná na vykonanie
mediácie a 26. mája 2005 obžalovaní nedali súhlas na mediáciu.
Okresný súd nariadil 8. júna 2005 hlavné pojednávanie na 14. júl 2005, na ktoré sa
obžalovaní nedostavili, podľa zápisnice z hlavného pojednávania sa ospravedlnili (ich
obhajca žiadal o ospravedlnenie z dôvodu svojej dovolenky). Okresný súd 12. septembra
2005 nariadil hlavné pojednávanie na 24. október 2005. Sťažovateľ 11. októbra 2005
doručil ospravedlnenie, podľa ktorého je od 25. júla 2005 práceneschopný, jeho zdravotné
problémy mu nedovoľujú zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, podľa doporučenia lekára
sa nemá namáhať, rozprávať a denne dochádza na rehabilitáciu s tým, že predpokladaná
doba liečby je šesť mesiacov a jej skončenie súdu oznámi. Okresný súd 21. októbra 2005
zrušil termín hlavného pojednávania z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa. Okresný súd
1. februára 2006 dožiadal lekárku MUDr. H. D., ktorá vystavila doklad o práceneschopnosti
sťažovateľovi, o vyjadrenie, či je sťažovateľ stále práceneschopný, a aby uviedla
predpokladaný termín jej ukončenia, ako aj to, či ochorenie je takého charakteru, že
sťažovateľ nie je schopný absolvovať súdne konanie. MUDr. H. D. prípisom doručeným
14. februára 2006 oznámila, že práceneschopnosť trvá, v najbližšom období bude
sťažovateľ hospitalizovaný a nemožno určiť čas ukončenia jeho práceneschopnosti s tým, že
do jej ukončenia sa nemôže zúčastniť pojednávania. Okresný súd 22. mája 2006 opäť žiadal
vyjadrenie od lekárky sťažovateľa, pričom zásielka sa vrátila s tým, že MUDr. D. už v
železničnej nemocnici nepracuje. Prípisom z 30. júna 2006 okresný súd dožiadal Sociálnu
poisťovňu Košice o podanie správy, či u sťažovateľa trvá práceneschopnosť, ktorá začala
25. júla 2005. Sociálna poisťovňa 8. augusta 2006 odpovedala, že neevidujú žiadnu
práceneschopnosť sťažovateľa s tým, že ak je nezamestnaný a vedený na úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny, ich evidencia práceneschopných ho nezaznamenáva. Okresný súd
12. septembra 2006 vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či trvá jeho práceneschopnosť, a
predložil o tom doklad. Sťažovateľ 2. októbra 2006 oznámil, že nie je práceneschopný, jeho
liečba ale nie je ukončená, má schválenú aj kúpeľnú liečbu, ktorej termín mu oznámený ešte
nebol.
Okresný súd nariadil 8. novembra 2006 hlavné pojednávanie na 11. december 2006,
na ktorom boli vypočutí sťažovateľ aj poškodení, okresný súd uznesením podľa § 21 ods. 1
Trestného poriadku vylúčil zo spoločného konania trestnú vec vedenú proti obžalovanej Z.
Š. na samostatné konanie. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 22. január 2007, na ktoré
sa dostavil sťažovateľ, neprišli však svedkyne, na ktorých výsluchu trvala prokurátorka,
pričom sťažovateľ uviedol, že trvá na výsluchu znalca. Z týchto dôvodov bolo hlavné
pojednávanie odročené na 1. marec 2007. Podaním doručeným 7. februára 2007 sťažovateľ
navrhol vypočuť dvoch svedkov. Znalec doručil 21. februára 2007 ospravedlnenie s tým, že
z dôvodu pracovných povinností sa môže zúčastniť hlavného pojednávania až v apríli.
Okresný súd vykonal hlavné pojednávanie 1. marca 2007, na ktorom bol sťažovateľ
prítomný, okresný súd vypočul štyroch svedkov. Ďalšie hlavné pojednávanie okresný súd
uskutočnil 26. apríla 2007, sťažovateľ bol prítomný, hlavné pojednávanie bolo odročené pre
neprítomnosť svedkov s tým, že budú predvolané dve svedkyne a znalec a bude pripojený
súvisiaci konkurzný spis. Obvodné oddelenie Policajného zboru K. doručilo 10. mája 2007
správu o výsledku pokusu o doručenie predvolania svedkyni A. L. s tým, že sa zdržiava
v Českej republike, kde aj pracuje. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 31. mája 2007
vypočul znalca, sťažovateľ namietol závery znaleckého posudku, pričom okresný súd
hlavné pojednávanie odročil na neurčito pre účely pribratia nového znalca z odboru
ekonómie a pre účely zistenia pobytu svedkyne L. Opatrením z 31. mája 2007 okresný súd
priznal znalcovi znalečné. Uznesením z 3. júla 2007 okresný súd pribral do konania
znalkyňu z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva Ing. A. B.,
ktorej uložil zistiť, či spoločnosť, ktorej štatutárnym orgánom bol sťažovateľ, mala dostatok
finančných prostriedkov na výplatu miezd zamestnancom za rozhodné obdobie, a tiež
položil ďalšie otázky súvisiace s predmetom trestného konania. Okresný súd uložil znalecký
posudok podať do dvoch mesiacov od doručenia spisu. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 28. júla 2007.
Znalkyňa doručila znalecký posudok 8. septembra 2009, v ktorom uviedla, že listom
z 5. októbra 2007 požiadala okresný súd o zabezpečenie podkladov na vypracovanie
znaleckého posudku a niekedy na jar 2009 jej bolo oznámené archivárom obchodnej
spoločnosti K., s. r. o., G., že doklady obchodnej spoločnosti V., a. s., K., o ktoré požiadal
okresný súd, sa v archíve nenachádzajú, a preto vypracovala znalecký posudok z tých
podkladov, ktoré mala k dispozícii.
Na hlavnom pojednávaní 9. februára 2010, na ktorom sa zúčastnil aj sťažovateľ,
okresný súd vypočul znalkyňu, vyhlásil dokazovanie za skončené a po záverečných rečiach
vyhlásil rozsudok, ktorým podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku oslobodil sťažovateľa
spod obžaloby, lebo skutok nie je trestným činom. Sťažovateľ sa vzdal práva podať
odvolanie aj za oprávnené osoby, prokurátorka sa nevyjadrila. Prokuratúra 15. februára
2010 doručila odvolanie proti rozsudku, ktoré následne vzala späť. Písomné vyhotovenie
rozsudku bolo súdnej kancelárii predložené 23. februára 2010 a v ten deň bolo aj
expedované, predmetný rozsudok okresného súdu nadobudol 5. marca 2010 právoplatnosť.
Konajúca sudkyňa 23. februára 2010 vyhotovila úradný záznam o dodatočnom
zažurnalizovaní korešpondencie medzi znalkyňou a obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., G.,
v čase, keď sa súdny spis nachádzal u znalkyne.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že došlo
k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý
má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V rámci prvého
kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Proti sťažovateľovi sa vedie trestné konanie vo veci spáchania trestného činu
nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a Trestného zákona pod sp. zn. 3 T 49/2004.
Sťažovateľ je stranou v tomto trestnom konaní. Vec nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za právne ani skutkovo zložitú. Vo všeobecnosti však platí, že v trestných
veciach musí pristupovať súd k takémuto konaniu s osobitnou starostlivosťou, keďže
výsledok takéhoto konania má pre sťažovateľa mimoriadny význam (dotýka sa jeho
osobného statusu).
2. Správanie sťažovateľa ako strany v konaní je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd poukazuje na to, že
sťažovateľ bol v období od 14. júla 2005 do 2. októbra 2006 práceneschopný, v dôsledku
čoho sa nemohol zúčastniť na hlavnom pojednávaní. V tomto období okresný súd nemohol
teda vykonávať procesné úkony, a preto toto obdobie nemôže ísť na vrub tomuto súdu.
Práceneschopnosť sťažovateľa však prispela k predĺženiu konania a ústavný súd zohľadnil
túto skutočnosť pri priznaní finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného
okresného súdu. Vec napadla na okresný súd 29. júla 2004. Konanie trvalo viac ako šesť
rokov a v jeho postupe sa vyskytli obdobia nečinnosti, ktoré v celkovom súhrne spôsobili
predĺženie konania. Ústavný súd takto hodnotí obdobie od 29. júla 2004 do 25. apríla 2005,
teda obdobie od podania obžaloby do predloženia veci ako vhodnej na vykonanie mediácie,
a obdobie od 21. januára 2007 do 9. februára 2010 pri zadovažovaní podkladov pre znalcov
potrebných na vypracovanie znaleckého posudku a zabezpečovanie vypracovania
znaleckého posudku a výsluchu znalca.
Vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd
sa svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/49/2004 dopustil zbytočných
prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Pretože konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 3 T/49/2004 bolo do rozhodnutia
ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd neuložil okresnému súdu
povinnosť, aby v označenej veci v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56
ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 3 000 € .
Pretože ústavný súd nepovažoval za primerané konkrétnym okolnostiam prípadu
vysloviť len porušenie základného práva sťažovateľa, rozhodol aj o priznaní finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní ústavný súd zohľadnil jednak doterajšiu dĺžku
posudzovaného konania okresného súdu (viac ako šesť rokov) a zistené zbytočné prieťahy
okresného súdu v trvaní 19 mesiacov, ako aj skutočnosť, že k tejto dĺžke konania prispel aj
sťažovateľ svojím správaním v rozsahu 15 mesiacov. Ústavný súd prihliadol ďalej aj na
mimoriadnu dôležitosť konania pre sťažovateľa a na to, že predmetné konanie bolo v čase
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené. Na základe týchto skutočností dospel
ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude primerané všetkým okolnostiam prípadu
priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátom JUDr. J. T., P. Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Ústavný súd v
súlade s vyúčtovaním právneho zástupcu priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie)
vykonané v roku 2010 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) po 120,23 € za každý
úkon podľa § 11 ods. 3 vyhlášky a náhradu hotových výdavkov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
za dva úkony právnej služby po 7,21 €, spolu v sume 254,88 €.
Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 3 výroku
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010