Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 320/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť E. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., v ktorej

namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a

, ako aj svojho práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 16. decembra 2009 v časti týkajúcej sa trov konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2010 doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. R., v ktorej namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. decembra 2009 v časti týkajúcej sa trov konania (ďalej len „rozsudok

zo 16. decembra 2009“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ 15. júna 1996 spôsobil

prevádzkou motorového vozidla dopravnú nehodu. Z titulu zmluvného poistenia vyplatila

potom A., a. s. (ďalej len „poistiteľ“), poškodenému náhradu za spôsobenú škodu vo výške

161 872 Sk. Poistiteľ si voči sťažovateľovi uplatnil nárok na náhradu vyplatených súm

podľa vyhlášky č. , ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len

„vyhláška“) v sume 129 400 Sk, pretože sťažovateľ v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja. Keďže sťažovateľ nesúhlasil s tak

vyčíslenou výškou náhrady za spôsobenú škodu, poisťovateľ uplatnil svoj nárok voči

sťažovateľovi ako odporcovi na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) žalobou

z 21. septembra 1999. Vec bola vedená pod sp. zn. . V priebehu konania bolo

znaleckým posudkom preukázané, že skutočná výška spôsobenej škody bola nižšia, a preto

okresný súd rozsudkom z 5. novembra 2007 uložil sťažovateľovi ako odporcovi zaplatiť

z titulu náhrady škodu sumu 64 191 Sk, so 17,6 % úrokom z omeškania od 22. októbra 1999

do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nárok vo zvyšku zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa

(ďalej len „OSP“) tak, žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu, pretože

účastníci mali v konaní len čiastočný úspech.

Proti rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a trov

prvostupňového konania podal sťažovateľ odvolanie. V časti výroku o trovách konania

vyčítal okresnému súdu, že pri rozhodovaní o trovách konania opomenul ,

v zmysle ktorého mal súd prihliadnuť na skutočnosť, že výška plnenia v prerokovávanej

veci závisela výlučne od znaleckého posudku. Okresný súd mal preto postupovať pri

rozhodovaní o trovách konania v súlade s týmto ustanovením a priznať sťažovateľovi nárok

na náhradu trov konania.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 30. januára 2009, ktorým rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach, teda v časti

výroku o úrokoch z omeškania a trov konania, zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. mája 2009 tak, že

sťažovateľovi uložil zaplatiť navrhovateľovi 17,6 % úrok z omeškania ročne zo sumy

1 878,01 € od 22. októbra 1999 do 1. januára 2008 a zo sumy 2 130,75 € úrok z omeškania

17,6 % ročne od 2. januára 2008 do zaplatenia. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2

tak, že nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na ich náhradu, pretože tak navrhovateľ,

ako aj odporca, teda sťažovateľ, mali v konaní úspech len čiastočný.

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, a to opäť v časti týkajúcej sa úrokov

z omeškania a trov konania. Vo vzťahu k trovám konania sťažovateľ zotrval na svojom

právnom názore, že pri rozhodovaní o trovách konania mal okresný súd aplikovať § 142

ods. 3 a priznať mu ich náhradu.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom zo 16. decembra 2009,

ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania. Krajský súd konštatoval, že nárok navrhovateľa, ktorý okrem

istiny požadoval od sťažovateľa aj úrok z omeškania, bol dôvodný. Zároveň uviedol, že

okresný súd správne použil na rozhodnutie o trovách konania . Podľa

krajského súdu v danej veci nebolo možné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania,

a teda aplikovať , ako sa domáhal sťažovateľ.

3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práv došlo tým, že krajský súd

rozsudkom zo 16. decembra 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti výroku

o trovách konania. Sťažovateľ poukázal, že krajský súd dostatočne neodôvodnil, prečo

nebolo možné pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa

a priznať mu ich náhradu tak, ako to požadoval. Podľa sťažovateľa je preto rozhodnutie

krajského súdu o trovách konania nepresvedčivé a rozporuplné, a tým nebolo reálne

zabezpečené uplatnenie práva na súdnu a inú právnu ochranu. V závere sťažovateľ vyjadril

svoj názor, že „... v dôsledku tohto rozhodnutia krajského súdu došlo nielen

k znehodnoteniu nadpolovičného úspechu sťažovateľa v predmetnom konaní, ale

predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní trov konania bolo zasiahnuté značne aj do

majetkovej sféry sťažovateľa“.

4. Sťažovateľ preto navrhol vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených

práv s tým, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Zároveň požiadal o priznanie náhrady trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo

veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadza tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného

plnenia.

8. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných

práv podľa , , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu zo 16. decembra 2009. K porušeniu označených

práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného

súdu, ktorým nebolo žiadnemu z účastníkov konania priznané právo na náhradu trov

konania. Sťažovateľ sa však domnieva, že mu krajský súd mal priznať náhradu trov

konania, pretože boli splnené predpoklady uvádzané v a skutočná výška

náhrady škody bola určená iba na základe znaleckého posudku, ktorý potvrdil

nadhodnotenie žalovaného nároku navrhovateľa.

9. Ústavný súd poukazuje na to, že je v podľa nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Ústavný súd však nezistil, že by

postup a rozsudok krajského súdu zo 16. decembra 2010 v časti týkajúcej sa trov konania

bol svojvoľný, a teda že by ním došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania,

v prípade sťažovateľa s jeho požiadavkou na náhradu trov konania. Ústavný súd považuje

za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ mal 15. júna 1996, keď došlo

k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda, v dychu namerané najmenej 2,15

promile alkoholu, a teda viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Navyše,

sťažovateľ vykonal jazdu s motorovým vozidlom napriek tomu, že bol právoplatným

rozhodnutím o priestupku č. PZ-P-680/DP-95 už stíhaný za priestupok v súvislosti s jazdou

motorovým vozidlom pod vplyvom alkoholu. Preto aj s ohľadom na tieto skutočnosti

nemožno rozhodnutie krajského súdu v časti trov konania považovať za arbitrárne,

svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd pripomína, že je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. ,

).

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej

moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , , ,

, ).

11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde preto nezistil príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím krajského súdu

o trovách konania a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu ( ),

resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ v sťažnosti okrem iných práv dovolával. Sťažovateľ neodôvodnil,

ako malo dôjsť k zásahu do jeho majetkovej sféry, ako to uvádza v sťažnosti, pretože

náhrada trov konania nebola priznaná žiadnemu z účastníkov konania. Rozhodnutie

krajského súdu o trovách konania je plne legitímne, a teda nespôsobilo porušenie týchto

práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

12. Podľa sťažovateľa však rozhodnutím krajského súdu o trovách konania došlo

k porušeniu ďalších základných práv, ktorých ochrany sa tiež dovolával. Konkrétne

namietal porušenie základných práv podľa , a .

Sťažovateľ však bližšie neodôvodnil, ako malo dôjsť k ich porušeniu. Ústavný súd nezistil

existenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu

zo 16. decembra 2009 a týmito základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ vo svojej

sťažnosti namietal. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd

navyše poukazuje na svoj právny názor, opakovane vyslovený v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, že ústavné direktívy obsiahnuté v a 2 nemôže

byť zásadne priamo aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd.

Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu

orgánu verejnej moci na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej

osoby (obdobne napr. , ). Ústavný súd však nezistil v postupe a ani

rozhodnutí krajského súdu žiadnu diskrimináciu sťažovateľa v ústavnoprávnom zmysle,

krajský súd navyše rozhodol v primeranej lehote. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti

pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v celom rozsahu ako

zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd

sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie a vrátenie napadnutého rozsudku

a náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010