Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 361/2010
PDF · 261.89 KB
No categories available
II. ÚS 361/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou U., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom
č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010
doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 115/09-
96 zo 7. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 a žiadala vydať tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad
Hronom Rozsudkom č. k.: 13 C/115/2009-75 (správne má byť č. k. 13 C 115/09-96, pozn.)
a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k.: 12 Co/417/2009-101
boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20, 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zároveň podľa článku 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného
súdu Žiar nad Hronom č. k.: 13C /115/2009 – 75 (správne má byť č. k. 13 C 115/09-96,
pozn.) a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k.: 12 Co/417/2009-101
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu okresného súdu
sp. zn. 13 C 115/2009, ktorý si ústavný súd pripojil pre rozhodovanie o sťažnosti
sťažovateľa, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným
súdom pod sp. zn. 13 C 115/2009, v ktorom sa domáhal od Slovenskej republiky – Ú. (ďalej
len „žalovaný“) náhrady škody vo výške 33 193,92 €, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, a to Správy katastra v Ž. (ďalej len „správa
katastra“) a Ú. Nesprávnosť úradného postupu správy katastra mala spočívať v nevyznačení
plomby o zmene práva k nehnuteľnosti v roku 2002 na základe návrhu na vklad podľa
kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi A. B. ako predávajúcou a Slovenskou republikou – S. ako
kupujúcim. Ú. si nesplnil svoju inšpekčnú povinnosť vo vzťahu k správe katastra. Uplatnená
náhrada škody zodpovedala zmluvnej pokute, ktorú sťažovateľ zaplatil (29. decembra 2008)
na základe zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej 26. apríla 2006 medzi sťažovateľom ako
budúcim predávajúcim a spoločnosťou E., a. s., ako budúcim kupujúcim (pretože nemohol
v prospech tejto spoločnosti previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keďže toto sám
nenadobudol, hoci uzatvoril už prv ako kupujúci zmluvu o prevode vlastníctva k rovnakej
nehnuteľnosti), ktorou sa zaviazal rovnakú nehnuteľnosť previesť do vlastníctva budúceho
kupujúceho na základe jeho výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy, ktorú bol sťažovateľovi
oprávnený doručiť budúci kupujúci v období od 29. mája 2006 do 31. decembra 2006.
Sťažovateľ totiž uzatvoril 26. apríla 2006 ako kupujúci kúpnu zmluvu s A. B. ako
predávajúcou, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na
2
LV č. 2676, k. ú. Ž., a to parc. reg. „E“ č. 204/1 o výmere 13 275 mvychádzajúc zo stavu
zápisu v katastri nehnuteľnosti ku dňu podpisu kúpnej zmluvy, podľa ktorého predávajúca
bola vedená ako vlastník takto špecifikovanej nehnuteľnosti. Pod č. V 391/2002 bol však
ešte 2. mája 2002 povolený vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorou
previedla vlastnícke právo rovnaká predávajúca v prospech S. k časti tejto parcely o výmere
2
494 mpodľa geometrického plánu č. 31628826-83-2001 z 25. júna 2001. K zmene výmery
22
parc. reg. „E“ č. 204/1 (k zníženiu výmery o 494 m, teda na výmeru 12 781 m) v katastri
však došlo až 18. septembra 2007, teda takmer rok po podpise kúpnej zmluvy medzi
sťažovateľom a A. B.; až vtedy správa katastra zosúladila právny stav v katastrálnom
operáte so stavom právnym.
Keďže predávajúca A. B. od kúpnej zmluvy so sťažovateľom odstúpila, bolo
katastrálne konanie zastavené. Neplatnosť odstúpenia od zmluvy bola predmetom konania
pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. 13 C 38/2007, v ktorom bolo rozhodnuté
29. septembra 2007 tak, že súdnym zmierom bolo určené, že odstúpenie od zmluvy je
neplatné a kúpna zmluva medzi sťažovateľom a predávajúcou A. B. trvá. Po právoplatnosti
tohto rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ zistil, že medzičasom bol zápis na LV č. 2676,
k. ú. Ž. zosúladený s právnym stavom a parc. reg. „E“ č. 2041/1 je vedená s výmerou
2
12 781 m. Správa katastra prerušila vkladové konanie pre nesúlad výmery prevádzanej
parcely v kúpnej zmluve a výmery zapísanej v liste vlastníctva. Sťažovateľ vyzval
predávajúcu na uzatvorenie dodatku ku kúpnej zmluve z 26. apríla 2006 týkajúceho sa
zmeny výmery, avšak predávajúca A. B. dodatok ku kúpnej zmluve odmietla uzatvoriť.
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2008 rozsudkom z 18. septembra 2008
zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti A. B. previesť na
2
žalobcu vlastnícke právo k parc. reg. „E“ č. 2041/1 s výmerou 12 781 m(právoplatnosť
nadobudol 20. februára 2009). Sťažovateľ sa nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Okresný súd žalobu sťažovateľa vo veci sp. zn. 13 C 115/2009 rozsudkom č. k.
13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 zamietol. Vychádzal z toho, že správa katastra skutočne
nesprávne úradne postupovala, keď nevyznačila plombu o zmene práva v roku 2002
a k zosúladeniu právneho stavu v katastrálnom operáte s právnym stavom podľa povoleného
vkladu vlastníckeho práva č. k. V 391/2002 došlo až v roku 2007, pričom v rokoch 2002 –
2007 nezačala správa katastra ani konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte. Žalobu
však zamietol z dôvodu, že nesprávny úradný postup žalovaného nebol priamou
a bezprostrednou príčinou vzniku povinnosti sťažovateľa zaplatiť zmluvnú pokutu tretej
osobe, pretože uvedený sled javov a priamu príčinnú súvislosť prerušuje samostatný právny
úkon (zmluva o budúcej zmluve uzatvorená sťažovateľom) nezávisle od katastrálneho
konania, a tým aj jeho zmluvný záväzok, ktorý nebol v priamom pôsobení príčiny na
následok. Ďalej okresný súd dodal, že k zmenšeniu majetku sťažovateľa nedošlo práve (iba)
nesprávnym úradným postupom v katastrálnom konaní sp. zn. V 391/02, pretože
nasledovalo ďalšie katastrálne konanie (sp. zn. V 272/06), v ktorom i predávajúca odstúpila
od kúpnej zmluvy uzatvorenej so sťažovateľom, a následne potom, ako uznala neplatnosť
tohto odstúpenia od zmluvy, odmietla uzatvoriť so sťažovateľom novú kúpnu zmluvu
so zmenenou výmerou (resp. dodatok k pôvodnej zmluve). Sťažovateľ navyše sám
a slobodne uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve s treťou osobou a vzal na seba záväzok
zmluvnej pokuty pre prípad, že k naplneniu zmluvy o budúcej zmluve nedôjde, a to
z akýchkoľvek dôvodov. Postup správy katastra preto nebol priamou a nesprostredkovanou
príčinou zmenšenia majetku sťažovateľa. Keďže sťažovateľ nepreukázal v konaní
existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného
a znížením svojho majetku, nebola preukázaná ani zodpovednosť žalovaného za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 417/2009-101
z 11. februára 2010 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil
a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 nadobudol
právoplatnosť 4. marca 2010.
Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľ odôvodnil tým, že všeobecné súdy mu nepriznali jeho zákonné právo na náhradu
škody, hoci reálne uplatnenie tohto základného práva predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania musí byť súdna ochrana poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite bez toho,
aby súd bezdôvodne zbavil štátny orgán zodpovednosti za škodu, ktorú skutočne spôsobil.
Rozhodnutia oboch súdov sú založené na ústavne nekonformnom výklade aplikovaných
zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti a rozumný výklad hmotného
práva. Súdy rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení, nerešpektovali podstatu a zmysel inštitútu náhrady škody pri nesprávnom
úradnom postupe, a takto zásadne popreli účel a význam nápravy škody spôsobenej štátnym
orgánom. K veci pristupovali príliš jednostranne, čím ochranu práva sťažovateľa
zakotveného v ústave urobili iluzórnou a nerealizovateľnou. Rozhodnutia všeobecných
súdov sú arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty ako súčasti právneho štátu.
Ich právne závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nevyplývajú z nich.
Z odôvodnení oboch rozhodnutí všeobecných súdov nemožno zistiť, ako sa vysporiadali
so skutočnosťou, prečo príslušná správa katastra nekonala, hoci jej to ukladal zákon,
a nezaoberali sa ani skutočnosťou, že práve neexistencia plomby, ktorú mala správa katastra
vyznačiť na liste vlastníctva počas dlhého časového obdobia, bola príčinou, pre ktorú
sťažovateľovi škoda vznikla.
Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkami okresného súdu a krajského
súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že napadnutými rozhodnutiami bola porušená spravodlivá
rovnováha, ktorá musí byť zachovaná medzi náhradou škody a požiadavkami správneho
úradného postupu. Rozhodnutia všeobecných súdov spôsobili sťažovateľovi stratu nároku
na náhradu škody. Krajský súd nepripustil sťažovateľovi možnosť podať dovolanie.
Povinnosť, aby sťažovateľ zisťoval, či príslušná správa katastra konala v súlade s právnymi
predpismi, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s dohovorom. Všeobecné
súdy vo svojich rozhodnutiach vec nesprávne právne posúdili, keď uprednostnili striktný
text zákona pred inštitútom spravodlivosti. Výsledok konania tak nezodpovedá účelu
sledovanému zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe
rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na
vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 a jednak
rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009. V súlade s princípom subsidiarity
svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti
sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom
uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného
súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní
sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010. Krajský súd
ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa
bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.
Odlišná je situácia pri tej časti sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku krajského súdu č. k.
12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 – k tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného
súdu daná. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom
krajského súdu č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 bolo porušené základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.
12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu súdna
ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite v dôsledku
toho, že rozsudok krajského súdu je založený na ústavne nekonformnom reštriktívnom
výklade aplikovaných zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti,
rozumný výklad hmotného práva, a tým aj zmysel a účel inštitútu náhrady škody pri
nesprávnom úradnom postupe. Ani odôvodnenie rozsudku krajského súdu nezodpovedá
zákonnej požiadavke, pretože z neho nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal
so skutočnosťou, prečo príslušná správa katastra nekonala, hoci jej to ukladal zákon,
a nezaoberal sa ani skutočnosťou, že práve neexistencia plomby, ktorú mala správa katastra
vyznačiť na liste vlastníctva počas dlhého časového obdobia, bola príčinou, pre ktorú
sťažovateľovi škoda vznikla. Krajský súd porušil právo sťažovateľa na účinný prostriedok
nápravy, pretože nepripustil sťažovateľovi možnosť podať dovolanie.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom a postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010
uviedol:
„Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu určenom ust. § 212
ods.1 O.s.p. a tento rozsudok bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods.2 O.s.p.
potvrdil ako vecne správny s poukazom na ust. § 219 ods.1 O.s.p.
Odvolací súd pri preskúmaní veci zistil, že bol v potrebnom rozsahu zistený skutkový
stav a bol z tohto skutkového stavu vyvodený aj zodpovedajúci právny záver. Odvolanie
navrhovateľa teda nie je dôvodné, lebo z tých skutočností, ktoré sú v ňom uvedené, nemožno
dospieť k inému právnemu záveru, ako k nemu dospel prvostupňový súd. Odvolací súd
zároveň poukazuje aj na ust. § 219 ods.2 O.s.p., z ktorého vyplýva, že ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na dôvody rozsudku okresného súdu poukazuje, pretože si ich v celom
rozsahu osvojil a dodáva len niektoré skutočnosti, ktoré potvrdzujú správnosť úsudku
prvostupňového súdu, najmä pokiaľ ide o splnenie podmienok zodpovednosti za škodu
podľa osobitného predpisu.
Nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konanie predávajúcej A. B. nemohlo
mať vplyv na konanie katastra a nemohlo byť udalosťou, ktorá by vymedzila zodpovednosť
štátu iným spôsobom, ako konštatovaním, že nesprávny úradný postup katastra nebol
jedinou príčinou vzniku škody. Účastníci zmluvného vzťahu, ktorý predchádzal uzavretiu
zmluvy s ďalším subjektom na základe zmluvy o budúcej zmluve, sa posudzuje podľa
predpisov súkromného práva a každý zmluvný vzťah dáva možnosť niektorému z jeho
účastníkov okrem iného od zmluvy odstúpiť. V danom prípade sa tak stalo a jeden
z účastníkov kúpnej zmluvy od tejto kúpnej zmluvy odstúpil. Možno prisvedčiť v plnom
rozsahu tvrdeniu odporcu odporcu, že v zmysle katastrálnych predpisov nie je oprávnením
katastra nehnuteľnosti skúmať dôvody takéhoto úkonu účastníka zmluvného vzťahu;
kataster je oprávnený len skúmať, či takýto prejav vôle je známy aj druhému účastníkovi
zmluvy a pokiaľ ide o vkladové konanie, nemá možnosť návrhu na vklad zmluvy vyhovieť.
Táto okolnosť bola nesporne príčinou, prečo nebola zavkladovaná zmluva v prvom štádiu
konania medzi pani B. a navrhovateľom. To, že uvedené časové súvislosti vyplývajúce zo
zmluvy o budúcej zmluve nemohli byť do konca roku 2006 vyriešené vyplýva aj zo
správneho postupu navrhovateľa, ktorý sa dožadoval na príslušnom orgáne vyslovenia, že
odstúpenie od zmluvy zo strany pani B. nie je opodstatnené. V dôvodoch rozsudku
okresného súdu sa presne uvádza, kedy došlo k uzatvoreniu zmieru medzi týmito účastníkmi
a ku konštatovaniu, že účastníci konania sa majú cítiť viazaní pôvodnou kúpnou zmluvou
a opäť došlo k ďalšej skutočnosti, ktorá jednoznačne predstavovala vôľu účastníkov tohto
zmluvného vzťahu a to k postupu, ktorý mal viesť k uzatvoreniu dodatku ku kúpnej zmluve,
s ktorým pani B. nesúhlasila. Je pravda, že sa takýmto spôsobom mohla vyriešiť otázka
nesprávneho právneho postupu odporcu a všetky otázky týkajúce sa prípravy zmluvy pre
ďalšieho účastníka, pre ktorého obstarával nehnuteľnosť navrhovateľ, ale nič to nemení na
skutočnosti a na konštatovaní, že v príčinnej súvislosti so vznikom škody nie je jedine
a výlučne nesprávny úradný postup katastra nehnuteľností. V konečnom dôsledku možno
súhlasiť aj s tým záverom uvedeným vo vyjadrení odporcu, že aj pri absolútne platnom
a správnom právnom úkone, ktorým je zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania
predložená na vkladové konanie, by mohlo dôjsť k určitým skutočnostiam, pre ktoré by
kataster z formálnych dôvodov nevyhovel návrhu na vklad nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností a navrhovateľ ani nemohol ovplyvniť takéto prípadné závery, ktoré rovnako
mohli viesť k oddialeniu pozitívneho vkladového konania a k splneniu ustanovení zmluvy
o budúcej zmluve, ktorá obsahovala aj sankciu za nedodržanie termínu v ňom obsiahnutého
pre riadne uzatvorenie kúpnej zmluvy. Preto niet dôvodov odkloniť sa od záverov, ktoré už
boli judikované, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený
a zodpovednosť nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, lebo zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu môže byť daná len
vo vzťahu ku škode, ktorá bola spôsobená práve (iba) namietaným úradným postupom
orgánu štátu.
Pretože odvolanie nebolo dôvodné a nebolo možné na jeho základe prijať iný právny
záver, odvolací súd rozsudok okresného súdu považoval za správny a potvrdil ho.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
„v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil“. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na
argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,
ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel
k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre
ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa, bolo to, že sťažovateľ v konaní
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra, ktorá
na nehnuteľnosti nevyznačila plombu pri predchádzajúcom vkladovom konaní týkajúcom sa
nehnuteľnosti (a ani neskôr nezosúladila stav právny a stav zápisu v katastri), a zmenšením
majetku sťažovateľa, čo znamená, že sťažovateľ nepreukázal zodpovednosť žalovaného za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej
aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, najmä pokiaľ ide
o príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na strane
sťažovateľa krajským súdom, zodpovedal účelu a zmyslu inštitútu náhrady škody
spôsobenej nezákonným úradným postupom.
Krajský súd sa stotožnil s formulovaním definovania príčinnej súvislosti tak, ako
bola obsiahnutá v rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol: „Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou, zák. č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina ) vyvolá jav
druhý (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide
o otázku skutkovú, ktorá môže byť vyriešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a treba skúmať, ktorá
príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko ale vecná súvislosť príčiny
a následku.“
Ústavný súd považuje takto formulované princípy posudzovania príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody za zodpovedajúce právnej úprave
i záverom právnej teórie a stotožňuje sa aj s konštatovaním okresného súdu o tom, že otázka
posúdenia príčinnej súvislosti musí byť predmetom dokazovania a dôkazné bremeno o tejto
otázke znáša žalobca. V kontexte prípadu sťažovateľa to znamená, že v konaní mohol byť
úspešný iba v prípade, ak by preukázal, že príčinou vzniku škody, ktorá (ako to sám
uviedol) spočívala v znížení jeho majetku spôsobenom splnením jeho povinnosti zaplatiť
zmluvnú pokutu tretej osobe (a nie v iných dôvodoch), bol nesprávny úradný postup správy
katastra. Je pritom zrejmé, že dôvodom, pre ktorý bol sťažovateľ povinný zmluvnú pokutu
tretej osobe zaplatiť, bola skutočnosť, že sťažovateľ neuzatvoril budúcu zmluvu v období,
v ktorom sa tak (sám) zaviazal urobiť, a to v období od 29. mája 2006 do 31. decembra
2006. Rovnako zrejmé z obsahu spisu je i to, že kúpnu zmluvu s A. B. ako predávajúcou
sťažovateľ ako kupujúci uzatvoril 26. apríla 2006 a A. B. od tejto kúpnej zmluvy odstúpila
listom doručeným správe katastra 5. mája 2006 a sťažovateľovi 3. mája 2006. O neplatnosti
tohto odstúpenia od zmluvy bolo rozhodnuté okresným súdom v samostatnom konaní
(sp. zn. 13 C 38/2007) 29. septembra 2007. Preto aj ústavný súd považuje za správny záver
okresného súdu i krajského súdu o tom, že splnenie povinnosti sťažovateľa zaplatiť tretej
osobe zmluvnú pokutu v dôsledku neuzatvorenia budúcej zmluvy najneskôr do
31. decembra 2006 nebolo vo vzťahu príčinnej súvislosti následkom skoršieho nesprávneho
úradného postupu správy katastra.
Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil
potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia
príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. na vec sťažovateľa krajským súdom
nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade
i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých
ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, podľa ktorého výkon súdnej
moci krajským súdom vo veci sťažovateľa smeroval k uplatneniu ideálu spravodlivosti,
rešpektoval procesné pravidlá aj požiadavku rozumného výkladu hmotného práva.
Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd považuje ďalej za vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Pokiaľ sťažovateľ
argumentuje tým, že nemohol proti rozhodnutiu krajského súdu podať dovolanie, zabudol
na to, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998). Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania
majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že
tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto
osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De
Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra
1998). Sťažovateľ mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využil, keď proti
rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd. Ochrana
právam sťažovateľa bola poskytnutá okresným súdom i krajským súdom, ktoré vzťah medzi
sťažovateľom a ich odporcom v konaní vyriešili konečným spôsobom a v súlade
s procesnými predpismi, ktoré neukladajú povinnosť dovolaciemu súdu bezpodmienečne
pripustiť proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe
rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na
majetok rozsudkom krajského súdu tým, že podľa jeho názoru mal legitímnu nádej na
nadobudnutie práva na náhradu škody voči štátu, pretože splnil všetky podmienky na vznik
takéhoto nároku, a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho
žaloby potvrdil.
Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo,
že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.
Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo
právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,
nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne
očakávať.
Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej
na nadobudnutie majetku (náhrady škody), pretože splnil všetky zákonom ustanovené
podmienky. Tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich
sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa
o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver
okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie podmienok
vzniku zodpovednosti za škodu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.
V situácii, keď sťažovateľ nesplnil zákonné podmienky na vznik jeho nároku,
nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na nadobudnutie náhrady škody. Sťažovateľ
nemohol v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných
podmienok očakávať, že náhradu škody získa, keď nesplnil podmienky na jej priznanie.
Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani
legitímna nádej na nadobudnutie náhrady škody proti štátu, a preto je vylúčené, aby
rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok, tak ako je toto právo
garantované v čl. 1 dodatkového protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy).
Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa
namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2010