Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 361/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou U., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom

č. k. -96 zo 7. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -101 z 11. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 115/09-

96 zo 7. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -101 z 11. februára 2010 a žiadala vydať tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad

Hronom Rozsudkom č. k.: -75 (správne má byť č. k. -96, pozn.)

a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k.: -101

boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa , 46 ods. 1 SR a podľa

SR a zároveň podľa článku 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného

súdu Žiar nad Hronom č. k.: – 75 (správne má byť č. k. -96,

pozn.) a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k.: -101

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu okresného súdu

sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre rozhodovanie o sťažnosti

sťažovateľa, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným

súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal od Slovenskej republiky – Ú. (ďalej

len „žalovaný“) náhrady škody vo výške 33 193,92 €, ktorá mu mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, a to Správy katastra v Ž. (ďalej len „správa

katastra“) a Ú. Nesprávnosť úradného postupu správy katastra mala spočívať v nevyznačení

plomby o zmene práva k nehnuteľnosti v roku 2002 na základe návrhu na vklad podľa

kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi A. B. ako predávajúcou a Slovenskou republikou – S. ako

kupujúcim. Ú. si nesplnil svoju inšpekčnú povinnosť vo vzťahu k správe katastra. Uplatnená

náhrada škody zodpovedala zmluvnej pokute, ktorú sťažovateľ zaplatil (29. decembra 2008)

na základe zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej 26. apríla 2006 medzi sťažovateľom ako

budúcim predávajúcim a spoločnosťou E., a. s., ako budúcim kupujúcim (pretože nemohol

v prospech tejto spoločnosti previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keďže toto sám

nenadobudol, hoci uzatvoril už prv ako kupujúci zmluvu o prevode vlastníctva k rovnakej

nehnuteľnosti), ktorou sa zaviazal rovnakú nehnuteľnosť previesť do vlastníctva budúceho

kupujúceho na základe jeho výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy, ktorú bol sťažovateľovi

oprávnený doručiť budúci kupujúci v období od 29. mája 2006 do 31. decembra 2006.

Sťažovateľ totiž uzatvoril 26. apríla 2006 ako kupujúci kúpnu zmluvu s A. B. ako

predávajúcou, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na

2

LV č. 2676, k. ú. Ž., a to parc. reg. „E“ č. 204/1 o výmere 13 275 mvychádzajúc zo stavu

zápisu v katastri nehnuteľnosti ku dňu podpisu kúpnej zmluvy, podľa ktorého predávajúca

bola vedená ako vlastník takto špecifikovanej nehnuteľnosti. Pod č. V 391/2002 bol však

ešte 2. mája 2002 povolený vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorou

previedla vlastnícke právo rovnaká predávajúca v prospech S. k časti tejto parcely o výmere

2

494 mpodľa geometrického plánu č. 31628826-83-2001 z 25. júna 2001. K zmene výmery

22

parc. reg. „E“ č. 204/1 (k zníženiu výmery o 494 m, teda na výmeru 12 781 m) v katastri

však došlo až 18. septembra 2007, teda takmer rok po podpise kúpnej zmluvy medzi

sťažovateľom a A. B.; až vtedy správa katastra zosúladila právny stav v katastrálnom

operáte so stavom právnym.

Keďže predávajúca A. B. od kúpnej zmluvy so sťažovateľom odstúpila, bolo

katastrálne konanie zastavené. Neplatnosť odstúpenia od zmluvy bola predmetom konania

pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. , v ktorom bolo rozhodnuté

29. septembra 2007 tak, že súdnym zmierom bolo určené, že odstúpenie od zmluvy je

neplatné a kúpna zmluva medzi sťažovateľom a predávajúcou A. B. trvá. Po právoplatnosti

tohto rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ zistil, že medzičasom bol zápis na LV č. 2676,

k. ú. Ž. zosúladený s právnym stavom a parc. reg. „E“ č. 2041/1 je vedená s výmerou

2

12 781 m. Správa katastra prerušila vkladové konanie pre nesúlad výmery prevádzanej

parcely v kúpnej zmluve a výmery zapísanej v liste vlastníctva. Sťažovateľ vyzval

predávajúcu na uzatvorenie dodatku ku kúpnej zmluve z 26. apríla 2006 týkajúceho sa

zmeny výmery, avšak predávajúca A. B. dodatok ku kúpnej zmluve odmietla uzatvoriť.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom z 18. septembra 2008

zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti A. B. previesť na

2

žalobcu vlastnícke právo k parc. reg. „E“ č. 2041/1 s výmerou 12 781 m(právoplatnosť

nadobudol 20. februára 2009). Sťažovateľ sa nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

Okresný súd žalobu sťažovateľa vo veci sp. zn. rozsudkom č. k.

-96 zo 7. októbra 2009 zamietol. Vychádzal z toho, že správa katastra skutočne

nesprávne úradne postupovala, keď nevyznačila plombu o zmene práva v roku 2002

a k zosúladeniu právneho stavu v katastrálnom operáte s právnym stavom podľa povoleného

vkladu vlastníckeho práva č. k. V 391/2002 došlo až v roku 2007, pričom v rokoch 2002 –

2007 nezačala správa katastra ani konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte. Žalobu

však zamietol z dôvodu, že nesprávny úradný postup žalovaného nebol priamou

a bezprostrednou príčinou vzniku povinnosti sťažovateľa zaplatiť zmluvnú pokutu tretej

osobe, pretože uvedený sled javov a priamu príčinnú súvislosť prerušuje samostatný právny

úkon (zmluva o budúcej zmluve uzatvorená sťažovateľom) nezávisle od katastrálneho

konania, a tým aj jeho zmluvný záväzok, ktorý nebol v priamom pôsobení príčiny na

následok. Ďalej okresný súd dodal, že k zmenšeniu majetku sťažovateľa nedošlo práve (iba)

nesprávnym úradným postupom v katastrálnom konaní sp. zn. V 391/02, pretože

nasledovalo ďalšie katastrálne konanie (sp. zn. V 272/06), v ktorom i predávajúca odstúpila

od kúpnej zmluvy uzatvorenej so sťažovateľom, a následne potom, ako uznala neplatnosť

tohto odstúpenia od zmluvy, odmietla uzatvoriť so sťažovateľom novú kúpnu zmluvu

so zmenenou výmerou (resp. dodatok k pôvodnej zmluve). Sťažovateľ navyše sám

a slobodne uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve s treťou osobou a vzal na seba záväzok

zmluvnej pokuty pre prípad, že k naplneniu zmluvy o budúcej zmluve nedôjde, a to

z akýchkoľvek dôvodov. Postup správy katastra preto nebol priamou a nesprostredkovanou

príčinou zmenšenia majetku sťažovateľa. Keďže sťažovateľ nepreukázal v konaní

existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného

a znížením svojho majetku, nebola preukázaná ani zodpovednosť žalovaného za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -96 zo 7. októbra 2009 podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -101

z 11. februára 2010 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil

a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok okresného súdu č. k. -96 zo 7. októbra 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -101 z 11. februára 2010 nadobudol

právoplatnosť 4. marca 2010.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 3

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľ odôvodnil tým, že všeobecné súdy mu nepriznali jeho zákonné právo na náhradu

škody, hoci reálne uplatnenie tohto základného práva predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania musí byť súdna ochrana poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite bez toho,

aby súd bezdôvodne zbavil štátny orgán zodpovednosti za škodu, ktorú skutočne spôsobil.

Rozhodnutia oboch súdov sú založené na ústavne nekonformnom výklade aplikovaných

zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti a rozumný výklad hmotného

práva. Súdy rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu aplikovaných zákonných

ustanovení, nerešpektovali podstatu a zmysel inštitútu náhrady škody pri nesprávnom

úradnom postupe, a takto zásadne popreli účel a význam nápravy škody spôsobenej štátnym

orgánom. K veci pristupovali príliš jednostranne, čím ochranu práva sťažovateľa

zakotveného v ústave urobili iluzórnou a nerealizovateľnou. Rozhodnutia všeobecných

súdov sú arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty ako súčasti právneho štátu.

Ich právne závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nevyplývajú z nich.

Z odôvodnení oboch rozhodnutí všeobecných súdov nemožno zistiť, ako sa vysporiadali

so skutočnosťou, prečo príslušná správa katastra nekonala, hoci jej to ukladal zákon,

a nezaoberali sa ani skutočnosťou, že práve neexistencia plomby, ktorú mala správa katastra

vyznačiť na liste vlastníctva počas dlhého časového obdobia, bola príčinou, pre ktorú

sťažovateľovi škoda vznikla.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na

účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že napadnutými rozhodnutiami bola porušená spravodlivá

rovnováha, ktorá musí byť zachovaná medzi náhradou škody a požiadavkami správneho

úradného postupu. Rozhodnutia všeobecných súdov spôsobili sťažovateľovi stratu nároku

na náhradu škody. Krajský súd nepripustil sťažovateľovi možnosť podať dovolanie.

Povinnosť, aby sťažovateľ zisťoval, či príslušná správa katastra konala v súlade s právnymi

predpismi, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s dohovorom. Všeobecné

súdy vo svojich rozhodnutiach vec nesprávne právne posúdili, keď uprednostnili striktný

text zákona pred inštitútom spravodlivosti. Výsledok konania tak nezodpovedá účelu

sledovanému o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie a

dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe

rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na

vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového protokolu

jednak rozsudkom okresného súdu č. k. -96 zo 7. októbra 2009 a jednak

rozsudkom krajského súdu č. k. -101 z 11. februára 2010.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -96 zo 7. októbra 2009. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti

sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného

súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje (ďalej len

„OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní

sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -101 z 11. februára 2010. Krajský súd

ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa

bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia pri tej časti sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku krajského súdu č. k.

-101 z 11. februára 2010 – k tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného

súdu daná. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

a práva na majetok podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom

krajského súdu č. k. -101 z 11. februára 2010 bolo porušené základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a , právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-101 z 11. februára 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu súdna

ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite v dôsledku

toho, že rozsudok krajského súdu je založený na ústavne nekonformnom reštriktívnom

výklade aplikovaných zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti,

rozumný výklad hmotného práva, a tým aj zmysel a účel inštitútu náhrady škody pri

nesprávnom úradnom postupe. Ani odôvodnenie rozsudku krajského súdu nezodpovedá

zákonnej požiadavke, pretože z neho nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal

so skutočnosťou, prečo príslušná správa katastra nekonala, hoci jej to ukladal zákon,

a nezaoberal sa ani skutočnosťou, že práve neexistencia plomby, ktorú mala správa katastra

vyznačiť na liste vlastníctva počas dlhého časového obdobia, bola príčinou, pre ktorú

sťažovateľovi škoda vznikla. Krajský súd porušil právo sťažovateľa na účinný prostriedok

nápravy, pretože nepripustil sťažovateľovi možnosť podať dovolanie.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom a postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -101 z 11. februára 2010

uviedol:

„Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu určenom ust. § 212

ods.1 a tento rozsudok bez nariadenia pojednávania v súlade s

potvrdil ako vecne správny s poukazom na ust.

Odvolací súd pri preskúmaní veci zistil, že bol v potrebnom rozsahu zistený skutkový

stav a bol z tohto skutkového stavu vyvodený aj zodpovedajúci právny záver. Odvolanie

navrhovateľa teda nie je dôvodné, lebo z tých skutočností, ktoré sú v ňom uvedené, nemožno

dospieť k inému právnemu záveru, ako k nemu dospel prvostupňový súd. Odvolací súd

zároveň poukazuje aj na ust. , z ktorého vyplýva, že ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na dôvody rozsudku okresného súdu poukazuje, pretože si ich v celom

rozsahu osvojil a dodáva len niektoré skutočnosti, ktoré potvrdzujú správnosť úsudku

prvostupňového súdu, najmä pokiaľ ide o splnenie podmienok zodpovednosti za škodu

podľa osobitného predpisu.

Nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konanie predávajúcej A. B. nemohlo

mať vplyv na konanie katastra a nemohlo byť udalosťou, ktorá by vymedzila zodpovednosť

štátu iným spôsobom, ako konštatovaním, že nesprávny úradný postup katastra nebol

jedinou príčinou vzniku škody. Účastníci zmluvného vzťahu, ktorý predchádzal uzavretiu

zmluvy s ďalším subjektom na základe zmluvy o budúcej zmluve, sa posudzuje podľa

predpisov súkromného práva a každý zmluvný vzťah dáva možnosť niektorému z jeho

účastníkov okrem iného od zmluvy odstúpiť. V danom prípade sa tak stalo a jeden

z účastníkov kúpnej zmluvy od tejto kúpnej zmluvy odstúpil. Možno prisvedčiť v plnom

rozsahu tvrdeniu odporcu odporcu, že v zmysle katastrálnych predpisov nie je oprávnením

katastra nehnuteľnosti skúmať dôvody takéhoto úkonu účastníka zmluvného vzťahu;

kataster je oprávnený len skúmať, či takýto prejav vôle je známy aj druhému účastníkovi

zmluvy a pokiaľ ide o vkladové konanie, nemá možnosť návrhu na vklad zmluvy vyhovieť.

Táto okolnosť bola nesporne príčinou, prečo nebola zavkladovaná zmluva v prvom štádiu

konania medzi pani B. a navrhovateľom. To, že uvedené časové súvislosti vyplývajúce zo

zmluvy o budúcej zmluve nemohli byť do konca roku 2006 vyriešené vyplýva aj zo

správneho postupu navrhovateľa, ktorý sa dožadoval na príslušnom orgáne vyslovenia, že

odstúpenie od zmluvy zo strany pani B. nie je opodstatnené. V dôvodoch rozsudku

okresného súdu sa presne uvádza, kedy došlo k uzatvoreniu zmieru medzi týmito účastníkmi

a ku konštatovaniu, že účastníci konania sa majú cítiť viazaní pôvodnou kúpnou zmluvou

a opäť došlo k ďalšej skutočnosti, ktorá jednoznačne predstavovala vôľu účastníkov tohto

zmluvného vzťahu a to k postupu, ktorý mal viesť k uzatvoreniu dodatku ku kúpnej zmluve,

s ktorým pani B. nesúhlasila. Je pravda, že sa takýmto spôsobom mohla vyriešiť otázka

nesprávneho právneho postupu odporcu a všetky otázky týkajúce sa prípravy zmluvy pre

ďalšieho účastníka, pre ktorého obstarával nehnuteľnosť navrhovateľ, ale nič to nemení na

skutočnosti a na konštatovaní, že v príčinnej súvislosti so vznikom škody nie je jedine

a výlučne nesprávny úradný postup katastra nehnuteľností. V konečnom dôsledku možno

súhlasiť aj s tým záverom uvedeným vo vyjadrení odporcu, že aj pri absolútne platnom

a správnom právnom úkone, ktorým je zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania

predložená na vkladové konanie, by mohlo dôjsť k určitým skutočnostiam, pre ktoré by

kataster z formálnych dôvodov nevyhovel návrhu na vklad nehnuteľnosti do katastra

nehnuteľností a navrhovateľ ani nemohol ovplyvniť takéto prípadné závery, ktoré rovnako

mohli viesť k oddialeniu pozitívneho vkladového konania a k splneniu ustanovení zmluvy

o budúcej zmluve, ktorá obsahovala aj sankciu za nedodržanie termínu v ňom obsiahnutého

pre riadne uzatvorenie kúpnej zmluvy. Preto niet dôvodov odkloniť sa od záverov, ktoré už

boli judikované, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený

a zodpovednosť nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, lebo zodpovednosť

štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu môže byť daná len

vo vzťahu ku škode, ktorá bola spôsobená práve (iba) namietaným úradným postupom

orgánu štátu.

Pretože odvolanie nebolo dôvodné a nebolo možné na jeho základe prijať iný právny

záver, odvolací súd rozsudok okresného súdu považoval za správny a potvrdil ho.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

„v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil“. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na

argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre

ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa, bolo to, že sťažovateľ v konaní

nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra, ktorá

na nehnuteľnosti nevyznačila plombu pri predchádzajúcom vkladovom konaní týkajúcom sa

nehnuteľnosti (a ani neskôr nezosúladila stav právny a stav zápisu v katastri), a zmenšením

majetku sťažovateľa, čo znamená, že sťažovateľ nepreukázal zodpovednosť žalovaného za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej

aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad podmienok vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, najmä pokiaľ ide

o príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na strane

sťažovateľa krajským súdom, zodpovedal účelu a zmyslu inštitútu náhrady škody

spôsobenej nezákonným úradným postupom.

Krajský súd sa stotožnil s formulovaním definovania príčinnej súvislosti tak, ako

bola obsiahnutá v rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol: „Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom

a škodou, nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje

priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina ) vyvolá jav

druhý (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide

o otázku skutkovú, ktorá môže byť vyriešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a treba skúmať, ktorá

príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko ale vecná súvislosť príčiny

a následku.“

Ústavný súd považuje takto formulované princípy posudzovania príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody za zodpovedajúce právnej úprave

i záverom právnej teórie a stotožňuje sa aj s konštatovaním okresného súdu o tom, že otázka

posúdenia príčinnej súvislosti musí byť predmetom dokazovania a dôkazné bremeno o tejto

otázke znáša žalobca. V kontexte prípadu sťažovateľa to znamená, že v konaní mohol byť

úspešný iba v prípade, ak by preukázal, že príčinou vzniku škody, ktorá (ako to sám

uviedol) spočívala v znížení jeho majetku spôsobenom splnením jeho povinnosti zaplatiť

zmluvnú pokutu tretej osobe (a nie v iných dôvodoch), bol nesprávny úradný postup správy

katastra. Je pritom zrejmé, že dôvodom, pre ktorý bol sťažovateľ povinný zmluvnú pokutu

tretej osobe zaplatiť, bola skutočnosť, že sťažovateľ neuzatvoril budúcu zmluvu v období,

v ktorom sa tak (sám) zaviazal urobiť, a to v období od 29. mája 2006 do 31. decembra

2006. Rovnako zrejmé z obsahu spisu je i to, že kúpnu zmluvu s A. B. ako predávajúcou

sťažovateľ ako kupujúci uzatvoril 26. apríla 2006 a A. B. od tejto kúpnej zmluvy odstúpila

listom doručeným správe katastra 5. mája 2006 a sťažovateľovi 3. mája 2006. O neplatnosti

tohto odstúpenia od zmluvy bolo rozhodnuté okresným súdom v samostatnom konaní

(sp. zn. ) 29. septembra 2007. Preto aj ústavný súd považuje za správny záver

okresného súdu i krajského súdu o tom, že splnenie povinnosti sťažovateľa zaplatiť tretej

osobe zmluvnú pokutu v dôsledku neuzatvorenia budúcej zmluvy najneskôr do

31. decembra 2006 nebolo vo vzťahu príčinnej súvislosti následkom skoršieho nesprávneho

úradného postupu správy katastra.

Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil

potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia

príslušných ustanovení na vec sťažovateľa krajským súdom

nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade

i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých

ustanovení, ktorý by poprel realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, podľa ktorého výkon súdnej

moci krajským súdom vo veci sťažovateľa smeroval k uplatneniu ideálu spravodlivosti,

rešpektoval procesné pravidlá aj požiadavku rozumného výkladu hmotného práva.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 3 a práva podľa dohovoru, a to

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd považuje ďalej za vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo

k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Pokiaľ sťažovateľ

argumentuje tým, že nemohol proti rozhodnutiu krajského súdu podať dovolanie, zabudol

na to, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998). Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania

majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty,

ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že

tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto

osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De

Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra

1998). Sťažovateľ mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využil, keď proti

rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd. Ochrana

právam sťažovateľa bola poskytnutá okresným súdom i krajským súdom, ktoré vzťah medzi

sťažovateľom a ich odporcom v konaní vyriešili konečným spôsobom a v súlade

s procesnými predpismi, ktoré neukladajú povinnosť dovolaciemu súdu bezpodmienečne

pripustiť proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie a

dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe

rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na

majetok rozsudkom krajského súdu tým, že podľa jeho názoru mal legitímnu nádej na

nadobudnutie práva na náhradu škody voči štátu, pretože splnil všetky podmienky na vznik

takéhoto nároku, a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho

žaloby potvrdil.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo,

že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo

právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,

nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne

očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej

na nadobudnutie majetku (náhrady škody), pretože splnil všetky zákonom ustanovené

podmienky. Tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich

sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa

o porušení a dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver

okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie podmienok

vzniku zodpovednosti za škodu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.

V situácii, keď sťažovateľ nesplnil zákonné podmienky na vznik jeho nároku,

nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na nadobudnutie náhrady škody. Sťažovateľ

nemohol v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných

podmienok očakávať, že náhradu škody získa, keď nesplnil podmienky na jej priznanie.

Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani

legitímna nádej na nadobudnutie náhrady škody proti štátu, a preto je vylúčené, aby

rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok, tak ako je toto právo

garantované v dodatkového protokolu (a rovnako aj v ).

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010