Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 362/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou U., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vlastníctvo podľa a práva na

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -111

z 24. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

145 z 10. marca 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010

doručená sťažnosť M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -111 z 24. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -145 z 10. marca 2010

a žiadala vydať tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad

Hronom Rozsudkom č. k.: -145 (správne má byť č. k. -111, pozn.)

a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. -145 boli

porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa , 46 ods. 1 SR a zároveň

podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.:

-145 (správne má byť č. k. -111, pozn.) a Rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. -145 zrušuje a vec vracia Okresnému

súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu okresného súdu

sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre rozhodovanie o sťažnosti

sťažovateľa, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným

súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal proti A. B. a PhDr. A. S. (ďalej len

„žalované“) náhrady škody vo výške 33 193,92 €, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že

žalované porušili svoju právnu povinnosť previesť sťažovateľovi do vlastníctva

nehnuteľnosť na základe platne uzatvorených kúpnych zmlúv.

Žalovaná A. B. uzatvorila ako predávajúca so sťažovateľom ako kupujúcim 26. apríla

2006 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti –

2

pozemku EKN parc. č. 204/1 o výmere 13 275 m, orná pôda, zapísanej na LV č. 2676 pre

k. ú. Ž.. Žalovaná PhDr. A. S. uzatvorila ako predávajúca so sťažovateľom ako kupujúcim

24. apríla 2006 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu vo

2

veľkosti ½ k nehnuteľnosti – pozemku EKN parc. č. 203/1 o výmere 5 630 m, orná pôda,

2

a EKN parc. č. 203/2 o výmere 5 623 m, orná pôda, zapísané na LV č. 2692 pre k. ú. Ž.

Predávajúce a sťažovateľ doručili 26. apríla 2009 Katastrálnemu úradu v B, Správa katastra

v Ž. (ďalej len „správa katastra“), návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva podľa

týchto zmlúv. Žalované od uzatvorených kúpnych zmlúv odstúpili 24. apríla 2006, resp.

26. apríla 2006.

Sťažovateľ sa domáhal určenia neplatnosti odstúpení od kúpnych zmlúv proti

žalovaným v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. , v ktorom

bolo rozhodnuté 29. septembra 2007 tak, že súdnym zmierom bolo určené, že odstúpenia od

zmlúv sú neplatné a kúpne zmluvy medzi sťažovateľom a predávajúcimi trvajú.

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ zistil, že správa

katastra medzičasom zápis nehnuteľností na LV č. 2676 a LV č. 2692, k. ú. Ž. zosúladila

s právnym stavom tak, že zmenila (znížila) v listoch vlastníctva zapísanú výmeru

prevádzaných nehnuteľností, v dôsledku prevodu časti nehnuteľností žalovanými ešte

v roku 2002 v prospech S. Sťažovateľ preto doručil žalovaným dodatky k uzatvoreným

kúpnym zmluvám (6. februára 2009), ktoré však žalované nepodpísali. Vkladové konania

sp. zn. V 150/2007 a V 151/2007 vedené správou katastra boli rozhodnutiami zo 7. apríla

2009 zastavené.

V konaniach vedených pred okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn.

sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovaným previesť na sťažovateľa

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. V obidvoch konaniach boli žaloby sťažovateľa

právoplatne zamietnuté (20. februára 2009 a 17. decembra 2008) s poukazom na to, že zo

žiadneho platného právneho predpisu ani žiadnej platnej zmluvy nevyplýva pre žalované

povinnosť previesť na sťažovateľa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľom uplatnená náhrada škody proti žalovaným v konaní pred okresným

súdom zodpovedala zmluvnej pokute, ktorú sťažovateľ zaplatil (29. decembra 2008) na

základe zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej 26. apríla 2006 medzi sťažovateľom ako

budúcim predávajúcim a spoločnosťou E., a. s., ako budúcim kupujúcim. Touto zmluvou

o budúcej zmluve sa sťažovateľ zaviazal rovnaké nehnuteľnosti previesť do vlastníctva

budúceho kupujúceho na základe jeho výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy, ktorú bol

sťažovateľovi oprávnený doručiť budúci kupujúci v období od 29. mája 2006 do

31. decembra 2006. Keďže sťažovateľ nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od

žalovaných, nesplnil ani svoju povinnosť uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu so spoločnosťou

E., a. s.

Podľa tvrdenia sťažovateľa sa tak stalo v dôsledku zavineného konania žalovaných.

Konanie žalovaných považoval sťažovateľ za priamo úmyselné. Vychádzal z toho, že ak

okresný súd v konaní sp. zn. rozhodol súdnym zmierom a určil, že odstúpenia

od zmlúv sú neplatné a kúpne zmluvy medzi sťažovateľom a predávajúcimi trvajú, týmto

jeho rozhodnutím bola potvrdená platnosť kúpnych zmlúv a o tejto otázke vznikla prekážka

veci rozsúdenej. Príčinnú súvislosť sťažovateľ kvalifikoval tak, že žalované úmyselne

nepreviedli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na sťažovateľa napriek platne uzatvoreným

kúpnym zmluvám. Svoju žalobu sťažovateľ odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420

ods. 1 , podľa ktorého každý zodpovedá za škodu spôsobenú

porušením právnej povinnosti.

Okresný súd žalobu sťažovateľa vo veci sp. zn. rozsudkom č. k.

-111 z 24. septembra 2009 zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania

žalovaným. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol:

„Esenciálnymi predpokladmi takejto zodpovednosti (za škodu podľa § 420 ods. 1

, pozn.) je existencia protiprávneho úkonu, spôsobenie škody

a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa

vyžaduje i zavinenie. Zodpovednosť a to občiansko-právna za vznik škody môže vzniknúť

jednak z porušenia zákonom uložených povinností, avšak môže dôjsť k vzniku takejto

zodpovednosti i titulom porušenia zmluvných, resp. záväzkových povinností. V oboch

prípadoch predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je porušenie určitej povinnosti, či už

vyplývajúcej priamo zo zákona alebo záväzkovo-právneho vzťahu.

V prejednávanej veci navrhovateľ tvrdil, že protiprávnosť konania zo strany

odporkýň v rade 1, 2, v dôsledku ktorého došlo i k vzniku škody na strane navrhovateľa

spočívala v porušení zmluvnej povinnosti vyplývajúcej pre odporkyne z pôvodne

uzatvorených kúpnych zmlúv medzi odporkyňami ako predávajúcimi,... s navrhovateľom

ako kupujúcim. V pôvodných kúpnych zmluvách, ktoré uzatvorili odporkyne ako

predávajúce s navrhovateľom ako kupujúcim dohodli sa na prevode vlastníckych práv k

pozemkovým nehnuteľnostiam,... ktoré boli individualizované a konkretizované a takto

uzatvorené kúpne zmluvy do súčasnej doby trvajú, návrh na vklad vlastníckeho práva podali

všetci účastníci konania, t.j. odporkyne žiadnym spôsobom nezavinili skutočnosť, že

následne od času uzatvorenia takýchto kúpnych zmlúv do vkladového konania došlo k

zmene výmer... v predchádzajúcich... rozhodnutiach Okresného súdu v Žiari nad Hronom v

spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (konania , 13 C

189/08, , ) konštatovali, že pre odporkyne zo žiadneho platného

právneho predpisu nevyplýva povinnosť previesť na navrhovateľa nehnuteľnosti v zmysle

pôvodne uzatvorených zmlúv. Je nutné konštatovať, že na strane odporkýň neexistuje žiadna

právna či už zákonom uložená alebo zmluvne dohodnutá povinnosť uzatvoriť dodatky k

pôvodným kúpnym zmluvám.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd potom rozhodol tak, že návrh

navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný, pokiaľ sa domáhal náhrady škody, zamietol,

pretože navrhovateľ nepreukázal prioritnú podmienku vzniku zodpovednosti a to existenciu

protiprávneho konania na strane odporkýň, ktoré konanie má pôvod či už v porušení

zákonnej, resp. zmluvnej povinnosti.“

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie 19. novembra 2009 z dôvodu

nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2

písm. d) a f) (ďalej aj „OSP“)] a navrhol odvolaciemu súdu,

aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel. Poukázal na to, že kúpne zmluvy

so žalovanými pripravoval sťažovateľ na základe výpisu z aktuálneho listu vlastníctva

k prevádzaným nehnuteľnostiam, a vychádzal teda z údajov katastra. Povinnosťou

žalovaných bolo zaviazať sa len na také plnenie, ktoré vedia splniť. O tom, že výmery

prevádzaných nehnuteľností boli už v tom čase znížené, žalované museli vedieť, pretože

samy previedli už prv ich časti tretiemu subjektu. Postupovali teda v rozpore s § 415

, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo

ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí. Žalované sa zaviazali ako

predávajúce na prevod vlastníctva k predmetu, ktorého vlastníkmi v celom rozsahu neboli

a konali v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore s uzatvoreným právnym úkonom.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -145

z 10. marca 2010 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne

správny potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil (výšku náhrady trov zvýšil)

a priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok okresného súdu č. k. -111 z 24. septembra 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -145 z 10. marca 2010 nadobudol

právoplatnosť 22. marca 2010.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľ odôvodnil tým, že všeobecné súdy mu nepriznali jeho zákonné právo na náhradu

škody, hoci reálne uplatnenie tohto základného práva predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania musí byť súdna ochrana poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite.

Rozhodnutia oboch súdov sú založené na ústavne nekonformnom výklade aplikovaných

zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti a rozumný výklad hmotného

práva. Súdy rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu aplikovaných zákonných

ustanovení, nerešpektovali podstatu a zmysel inštitútu náhrady škody, a takto zásadne

popreli účel a význam nápravy škody spôsobenej sťažovateľovi žalovanými. K veci

pristupovali príliš jednostranne, čím ochranu práva sťažovateľa urobili iluzórnou

a nerealizovateľnou.

Rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty

ako súčasti právneho štátu. Ich právne závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami a nevyplývajú z nich. Z odôvodnení oboch rozhodnutí všeobecných súdov

nemožno zistiť, ako sa vysporiadali so skutočnosťou, že nie je predsa možné na ťarchu

sťažovateľa posudzovať stav, že sa niekto zaviaže na plnenie a takéto plnenie nesplní riadne

a včas. Súdy vôbec neprihliadli na skutočnosť, že konanie žalovaných, ktoré porušili svoje

zmluvné povinnosti, a navyše aj generálnu prevenčnú klauzulu (§ 415 Občianskeho

zákonníka), možno považovať za úmyselné.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že napadnutými rozhodnutiami

bola porušená spravodlivá rovnováha, ktorá musí byť zachovaná medzi náhradou škody

a úmyselným konaním žalovaných. S ohľadom na okolnosti daného prípadu povinnosť, aby

sťažovateľ zisťoval, či žalované sa úmyselne nesnažia spôsobiť mu škodu podpísaním

kúpnych zmlúv na časti pozemkov, ktoré ani nevlastnia, kladie na sťažovateľa neprimerané

bremeno v rozpore s dohovorom. Nárok sťažovateľa okresný súd ani krajský súd

neanalyzovali vo svetle spôsobenej škody úmyselným konaním.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie a

dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe

rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového

protokolu tak rozsudkom okresného súdu č. k. -111 z 24. septembra 2009, ako aj

rozsudkom krajského súdu č. k. -145 z 10. marca 2010.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -111 z 24. septembra 2009. V súlade s princípom

subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto

časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv

týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky

súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom

odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -145 z 10. marca 2010.

Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie

sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia pri tej časti sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku krajského súdu č. k.

-145 z 10. marca 2010 – v tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného súdu

daná. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namietal sťažovateľ porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo

podľa a práva na majetok podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom

krajského súdu č. k. -145 z 10. marca 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského

súdu č. k. -145 z 10. marca 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu

súdna ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite

v dôsledku toho, že rozsudok krajského súdu je založený na ústavne nekonformnom

reštriktívnom výklade aplikovaných zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál

spravodlivosti, rozumný výklad hmotného práva, a tým aj zmysel a účel inštitútu náhrady

škody. Ani odôvodnenie rozsudku krajského súdu nezodpovedá zákonnej požiadavke,

pretože z neho nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal so skutočnosťou, že nie je

možné na ťarchu sťažovateľa posudzovať stav, keď sa žalované zaviazali na plnenie, ktoré

nesplnili, a ani neprihliadol na skutočnosť, že konanie žalovaných bolo porušením ich

zmluvných povinnosti a .

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -145 z 10. marca 2010

uviedol:

„Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie účastníkov v rozsahu danom

ustanovením , a bez nariadenia pojednávania podľa ,

potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej ako vecne správne podľa

ods. 1, 2 ..

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku

správne. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnymi závermi súdu prvého stupňa v celom

rozsahu, keď tento dospel k záveru, že neboli splnené základné predpoklady pre priznanie

nároku, nakoľko nebolo preukázané, že by odporkyne sa dopustili protiprávneho úkonu.

Z odvolania navrhovateľa nevyplýva, že by tento namietal nedostatočne zistený

skutkový stav, poukazuje na doteraz zistené skutkové okolnosti veci a právne argumentuje

poukazujúc na okolnosti uzatvárania zmlúv ako aj nato, že svoj nárok odôvodňuje

s odkazom na § 415 O.z. Odvolací súd v zhodne so súdom prvého stupňa uvádza, že na

strane odporkýň nebola zistená žiadna taká skutočnosť, z ktorej by bolo možné usudzovať

nato, že bol naplnený jeden z predpokladov vzniku škody, a to existencia protiprávneho

úkonu. Okresný súd správne poukázal na ďalšie konania, ktoré prebehli v danej veci pred

okresným súdom, zvlášť aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica 14 .

Odvolací súd zvlášť poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu 13 , kedy

odvolací súd konal vo veci Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn. ,

v ktorom odvolací súd podrobne argumentoval a právne zdôvodnil všetky okolnosti

uzatvorenia daných zmlúv. V každom prípade je konštatované, že nemožno odporkyne

prinútiť na uzatvorenie dodatku ku kúpnym zmluvám. V žiadnom z týchto konaní nebolo

preukázané tvrdenie navrhovateľa, že by sa dopustili porušenia svojich povinností, naviac,

že by v príčinnej súvislosti s týmto konaním vznikla navrhovateľovi škoda. Po uzatvorení

kúpnych zmlúv v roku 2002 odporkyňami so S., kde bol vyhotovený aj riadny geometrický

plán, odporkyniam boli doručené len zmluvy s vyznačeným rozhodnutím o povolení vkladu

vlastníckeho práva. Vzhľadom na výmeru spornej nehnuteľnosti nebol dôvod, aby

odporkyne nejakým spôsobom sa zaujímali o to, akým spôsobom je zmena v katastri

nehnuteľností vykonaná a ako je zapísaná výmera týchto nehnuteľností. Na základe zmluvy

nemali ani vedomosť, aká výmera zostávajúceho pozemku im zostala. Nemožno im pričítať

za vinu to, že pri uzatváraní zmluvy s navrhovateľom tento sám, keď pripravoval zmluvu,

uviedol nesprávnu výmeru prevádzaných nehnuteľností, a to bez ohľadu nato, že

navrhovateľ vychádzal z údajov katastra. Navrhovateľky nemali žiadnu povinnosť pri

uzatváraní danej zmluvy a ani nemohli vedieť, že výmera uvedená navrhovateľom v návrhu

na uzatvorenie zmluvy nie je správna.

Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou odporkýň, že predmetom zmluvy ako aj

zmluvy o budúcej zmluve bolo nemožné plnenie a odvolací súd nad rámec rozhodnutia

okresného súdu a jeho dôvodov poukazuje na § 37 ods.2 O.z., podľa ktorého právny úkon,

ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

V danom prípade ide o absolútnu neplatnosť, na ktorú súd musí prihliadnuť aj

z úradnej povinnosti. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že súd schválil zmier účastníkov

v konaní -192, aj keď podľa názoru odvolacieho súdu súd takýto zmier

schváliť nemal vzhľadom na obsah takéhoto zmieru, ktorý sa týka platnosti právnych

úkonov. V takomto prípade ide totiž o rozhodnutie, ktoré by malo byť založené na základe

rozhodnutia súdu a nemôže byť závislé od vyhlásenia a od vôle účastníkov v prípade, ak ide

o absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Odvolací súd zároveň poukazuje na uzavretú zmluvu o budúcej zmluve, ktorou sa

navrhovateľ zaviazal, že prevedie vlastnícke právo do 31.12.2006, pričom sa sám vystavil

riziku, že túto požiadavku nemusí splniť. Naviac, zaviazal sa k plneniu i napriek tomu, že

v čase uzatvárania tejto zmluvy nebol ešte vlastníkom sporných nehnuteľností a nemal ani

právo s nimi nakladať, keďže nenastali účinky vkladu do katastra nehnuteľností, teda

zmluva sa nestala účinnou. Avšak zato, že nenastali tieto účinky, nemožno viniť odporkyne,

resp. oni svojim konaním nespôsobili prípadnú škodu, ktorá by mala vzniknúť na strane

navrhovateľa, keďže absentuje príčinná súvislosť medzi ich konaním a takto vzniknutou

škodou. Údajná škoda totiž nevznikla v dôsledku konania odporkýň, ale v dôsledku konania

navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve, keď túto uzatvoril aj napriek tomu,

že nemal právo na dispozíciu s predmetom zmlúv – pozemkami, ktorých vlastníkom ešte

nebol.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne...“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

„v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil“. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na

argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre

ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa, bolo to, že sťažovateľ v konaní

nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovanými. Pokiaľ ide o argumentáciu

sťažovateľa ustanovením (podľa ktorého je každý povinný

počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom

prostredí) v odvolaní, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, z akých

dôvodov dospel k záveru, že ani tento argument sťažovateľa neobstojí a žalované neporušili

ani túto všeobecnú povinnosť. Krajský súd tento svoj názor odôvodnil jednak tým, že kúpne

zmluvy, ktoré mali byť uzatvorené medzi sťažovateľom ako kupujúcim a žalovanými ako

predávajúcimi, pripravil samotný sťažovateľ a sťažovateľ do nich uviedol výmeru

pozemkov a jednak tým, že žalovaným boli po predchádzajúcom prevode časti

nehnuteľností S. v roku 2002 doručené len zmluvy s vyznačeným rozhodnutím o povolení

vkladu vlastníckeho práva (na základe ktorých nemali ani vedomosť, aká výmera

zostávajúceho pozemku im ostala), v dôsledku čoho im nemožno pričítať za vinu to, že

v zmluve pripravenej a predloženej im sťažovateľom bola uvedená nesprávna výmera

nehnuteľnosti.

Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej

aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad podmienok vzniku

zodpovednosti za škodu, najmä pokiaľ ide o otázku, že jednou z podmienok vzniku

zodpovednosti je existencia protiprávneho úkonu, nebol svojvoľnou aplikáciou práva.

Krajský súd sa stotožnil s formulovaním podmienok vzniku zodpovednosti za škodu

okresným súdom, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „esenciálnymi

predpokladmi zodpovednosti je existencia protiprávneho úkonu, spôsobenie škody

a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou“, pričom „zodpovednosť... za

vznik škody môže vzniknúť jednak z porušenia zákonom uložených povinností, avšak môže

dôjsť k vzniku takejto zodpovednosti i titulom porušenia zmluvných, resp. záväzkových

povinností. V oboch prípadoch predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je porušenie

určitej povinnosti, či už vyplývajúcej priamo zo zákona alebo záväzkovoprávneho vzťahu“.

Ústavný súd považuje takto formulované princípy posudzovania podmienok vzniku

zodpovednosti za škody za zodpovedajúce právnej úprave i záverom právnej teórie

a stotožňuje sa s nimi. Ani samotný sťažovateľ bližšie svoj názor o tom, že žalované

porušili právnu povinnosť vyplývajúcu priamo zo zákona, resp. záväzkovoprávneho vzťahu,

neodôvodnil. V priebehu konania (a aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu) tvrdil iba to,

že žalované porušili ustanovenie a nesplnili povinnosť

previesť vlastnícke k nehnuteľnosti na sťažovateľa, na čo sa zaviazali v kúpnych zmluvách.

Spôsob, akým sa s týmito argumentmi vysporiadal krajský súd, považuje ústavný súd

za ústavne konformnú aplikáciu práva (vo vzťahu k nemožnosti aplikovať na vec § 415

, pozri už uvedené), stotožňuje sa aj s jednotlivými dôvodmi, ktoré

krajský súd použil, podľa ktorých „predmetom zmluvy (uzatvorenej medzi účastníkmi,

pozn.) bolo nemožné plnenie“ s následkom podľa ,

podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný, pričom ide

o neplatnosť absolútnu, ku ktorej prihliada súd z úradnej povinnosti. Žalované nemohli

preto porušiť zmluvnú povinnosť vyplývajúcu pre ne z pôvodne uzatvorených kúpnych

zmlúv medzi odporkyňami ako predávajúcimi so sťažovateľom ako kupujúcim, a preto na

strane žalovaných neexistuje žiadna právna či už zákonom uložená alebo zmluvne

dohodnutá povinnosť uzatvoriť dodatky k pôvodným kúpnym zmluvám. Právnym

následkom vzniknutej situácie môže byť potom iba povinnosť na vrátenie (prípadne už

poskytnutých) vzájomných plnení z neplatnej zmluvy, avšak nie náhrada škody.

Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil

potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia

príslušných ustanovení na vec sťažovateľa krajským súdom

nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade

i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých

ustanovení, ktorý by poprel realizáciu garantovaných práv fyzických alebo

právnických osôb. Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, podľa

ktorého výkon súdnej moci krajským súdom vo veci sťažovateľa smeroval k uplatneniu

ideálu spravodlivosti, rešpektoval procesné pravidlá aj požiadavku rozumného výkladu

hmotného práva.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru, a to

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie a

dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe

rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na

majetok rozsudkom krajského súdu tým, že podľa jeho názoru mal legitímnu nádej na

nadobudnutie práva na náhradu škody voči žalovaným, pretože splnil všetky podmienky na

vznik takéhoto nároku a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí

jeho žaloby potvrdil.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo,

že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo

právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,

nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne

očakávať (ako to ostatne uvádza aj samotný sťažovateľ).

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej

na nadobudnutie majetku (náhrady škody), pretože splnil všetky zákonom ustanovené

podmienky. Tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich

sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa

o porušení a dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver

okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie podmienok

vzniku zodpovednosti za škodu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.

V situácii, keď sťažovateľ nesplnil zákonné podmienky na vznik jeho nároku,

nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na nadobudnutie náhrady škody. Sťažovateľ

nemohol v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných

podmienok očakávať, že náhradu škody získa, keď nesplnil podmienky na jej priznanie.

Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani

legitímna nádej na nadobudnutie náhrady škody proti štátu, a preto je vylúčené, aby

rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok tak, ako je toto právo

garantované v dodatkového protokolu (a rovnako aj v ).

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj tejto jej časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010