Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 362/2010
PDF · 257.99 KB
No categories available
II. ÚS 362/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou U., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9 C 112/09-111
z 24. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 378/2009-
145 z 10. marca 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010
doručená sťažnosť M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010
a žiadala vydať tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad
Hronom Rozsudkom č. k.: 9 C/112/2009-145 (správne má byť č. k. 9 C 112/09-111, pozn.)
a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. 15 Co/378/2009-145 boli
porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20, 46 ods. 1 Ústavy SR a zároveň
podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.:
9 C/112/2009-145 (správne má byť č. k. 9 C 112/09-111, pozn.) a Rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. 15 Co/378/2009-145 zrušuje a vec vracia Okresnému
súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu okresného súdu
sp. zn. 9 C 112/2009, ktorý si ústavný súd pripojil pre rozhodovanie o sťažnosti
sťažovateľa, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným
súdom pod sp. zn. 9 C 112/2009, v ktorom sa domáhal proti A. B. a PhDr. A. S. (ďalej len
„žalované“) náhrady škody vo výške 33 193,92 €, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že
žalované porušili svoju právnu povinnosť previesť sťažovateľovi do vlastníctva
nehnuteľnosť na základe platne uzatvorených kúpnych zmlúv.
Žalovaná A. B. uzatvorila ako predávajúca so sťažovateľom ako kupujúcim 26. apríla
2006 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti –
2
pozemku EKN parc. č. 204/1 o výmere 13 275 m, orná pôda, zapísanej na LV č. 2676 pre
k. ú. Ž.. Žalovaná PhDr. A. S. uzatvorila ako predávajúca so sťažovateľom ako kupujúcim
24. apríla 2006 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu vo
2
veľkosti ½ k nehnuteľnosti – pozemku EKN parc. č. 203/1 o výmere 5 630 m, orná pôda,
2
a EKN parc. č. 203/2 o výmere 5 623 m, orná pôda, zapísané na LV č. 2692 pre k. ú. Ž.
Predávajúce a sťažovateľ doručili 26. apríla 2009 Katastrálnemu úradu v B, Správa katastra
v Ž. (ďalej len „správa katastra“), návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva podľa
týchto zmlúv. Žalované od uzatvorených kúpnych zmlúv odstúpili 24. apríla 2006, resp.
26. apríla 2006.
Sťažovateľ sa domáhal určenia neplatnosti odstúpení od kúpnych zmlúv proti
žalovaným v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 13 C 38/2007, v ktorom
bolo rozhodnuté 29. septembra 2007 tak, že súdnym zmierom bolo určené, že odstúpenia od
zmlúv sú neplatné a kúpne zmluvy medzi sťažovateľom a predávajúcimi trvajú.
Po právoplatnosti tohto rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ zistil, že správa
katastra medzičasom zápis nehnuteľností na LV č. 2676 a LV č. 2692, k. ú. Ž. zosúladila
s právnym stavom tak, že zmenila (znížila) v listoch vlastníctva zapísanú výmeru
prevádzaných nehnuteľností, v dôsledku prevodu časti nehnuteľností žalovanými ešte
v roku 2002 v prospech S. Sťažovateľ preto doručil žalovaným dodatky k uzatvoreným
kúpnym zmluvám (6. februára 2009), ktoré však žalované nepodpísali. Vkladové konania
sp. zn. V 150/2007 a V 151/2007 vedené správou katastra boli rozhodnutiami zo 7. apríla
2009 zastavené.
V konaniach vedených pred okresným súdom pod sp. zn. 13 C 53/08 a sp. zn.
4 C 55/08 sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovaným previesť na sťažovateľa
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. V obidvoch konaniach boli žaloby sťažovateľa
právoplatne zamietnuté (20. februára 2009 a 17. decembra 2008) s poukazom na to, že zo
žiadneho platného právneho predpisu ani žiadnej platnej zmluvy nevyplýva pre žalované
povinnosť previesť na sťažovateľa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
Sťažovateľom uplatnená náhrada škody proti žalovaným v konaní pred okresným
súdom zodpovedala zmluvnej pokute, ktorú sťažovateľ zaplatil (29. decembra 2008) na
základe zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej 26. apríla 2006 medzi sťažovateľom ako
budúcim predávajúcim a spoločnosťou E., a. s., ako budúcim kupujúcim. Touto zmluvou
o budúcej zmluve sa sťažovateľ zaviazal rovnaké nehnuteľnosti previesť do vlastníctva
budúceho kupujúceho na základe jeho výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy, ktorú bol
sťažovateľovi oprávnený doručiť budúci kupujúci v období od 29. mája 2006 do
31. decembra 2006. Keďže sťažovateľ nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od
žalovaných, nesplnil ani svoju povinnosť uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu so spoločnosťou
E., a. s.
Podľa tvrdenia sťažovateľa sa tak stalo v dôsledku zavineného konania žalovaných.
Konanie žalovaných považoval sťažovateľ za priamo úmyselné. Vychádzal z toho, že ak
okresný súd v konaní sp. zn. 13 C 38/2007 rozhodol súdnym zmierom a určil, že odstúpenia
od zmlúv sú neplatné a kúpne zmluvy medzi sťažovateľom a predávajúcimi trvajú, týmto
jeho rozhodnutím bola potvrdená platnosť kúpnych zmlúv a o tejto otázke vznikla prekážka
veci rozsúdenej. Príčinnú súvislosť sťažovateľ kvalifikoval tak, že žalované úmyselne
nepreviedli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na sťažovateľa napriek platne uzatvoreným
kúpnym zmluvám. Svoju žalobu sťažovateľ odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu spôsobenú
porušením právnej povinnosti.
Okresný súd žalobu sťažovateľa vo veci sp. zn. 9 C 112/2009 rozsudkom č. k.
9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009 zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania
žalovaným. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol:
„Esenciálnymi predpokladmi takejto zodpovednosti (za škodu podľa § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pozn.) je existencia protiprávneho úkonu, spôsobenie škody
a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa
vyžaduje i zavinenie. Zodpovednosť a to občiansko-právna za vznik škody môže vzniknúť
jednak z porušenia zákonom uložených povinností, avšak môže dôjsť k vzniku takejto
zodpovednosti i titulom porušenia zmluvných, resp. záväzkových povinností. V oboch
prípadoch predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je porušenie určitej povinnosti, či už
vyplývajúcej priamo zo zákona alebo záväzkovo-právneho vzťahu.
V prejednávanej veci navrhovateľ tvrdil, že protiprávnosť konania zo strany
odporkýň v rade 1, 2, v dôsledku ktorého došlo i k vzniku škody na strane navrhovateľa
spočívala v porušení zmluvnej povinnosti vyplývajúcej pre odporkyne z pôvodne
uzatvorených kúpnych zmlúv medzi odporkyňami ako predávajúcimi,... s navrhovateľom
ako kupujúcim. V pôvodných kúpnych zmluvách, ktoré uzatvorili odporkyne ako
predávajúce s navrhovateľom ako kupujúcim dohodli sa na prevode vlastníckych práv k
pozemkovým nehnuteľnostiam,... ktoré boli individualizované a konkretizované a takto
uzatvorené kúpne zmluvy do súčasnej doby trvajú, návrh na vklad vlastníckeho práva podali
všetci účastníci konania, t.j. odporkyne žiadnym spôsobom nezavinili skutočnosť, že
následne od času uzatvorenia takýchto kúpnych zmlúv do vkladového konania došlo k
zmene výmer... v predchádzajúcich... rozhodnutiach Okresného súdu v Žiari nad Hronom v
spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (konania 13 C 53/08, 13 C
189/08, 4 C 55/08, 14 Co 218/08) konštatovali, že pre odporkyne zo žiadneho platného
právneho predpisu nevyplýva povinnosť previesť na navrhovateľa nehnuteľnosti v zmysle
pôvodne uzatvorených zmlúv. Je nutné konštatovať, že na strane odporkýň neexistuje žiadna
právna či už zákonom uložená alebo zmluvne dohodnutá povinnosť uzatvoriť dodatky k
pôvodným kúpnym zmluvám.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd potom rozhodol tak, že návrh
navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný, pokiaľ sa domáhal náhrady škody, zamietol,
pretože navrhovateľ nepreukázal prioritnú podmienku vzniku zodpovednosti a to existenciu
protiprávneho konania na strane odporkýň, ktoré konanie má pôvod či už v porušení
zákonnej, resp. zmluvnej povinnosti.“
Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie 19. novembra 2009 z dôvodu
nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2
písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a navrhol odvolaciemu súdu,
aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel. Poukázal na to, že kúpne zmluvy
so žalovanými pripravoval sťažovateľ na základe výpisu z aktuálneho listu vlastníctva
k prevádzaným nehnuteľnostiam, a vychádzal teda z údajov katastra. Povinnosťou
žalovaných bolo zaviazať sa len na také plnenie, ktoré vedia splniť. O tom, že výmery
prevádzaných nehnuteľností boli už v tom čase znížené, žalované museli vedieť, pretože
samy previedli už prv ich časti tretiemu subjektu. Postupovali teda v rozpore s § 415
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí. Žalované sa zaviazali ako
predávajúce na prevod vlastníctva k predmetu, ktorého vlastníkmi v celom rozsahu neboli
a konali v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore s uzatvoreným právnym úkonom.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 378/2009-145
z 10. marca 2010 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne
správny potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil (výšku náhrady trov zvýšil)
a priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania.
Rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 nadobudol
právoplatnosť 22. marca 2010.
Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľ odôvodnil tým, že všeobecné súdy mu nepriznali jeho zákonné právo na náhradu
škody, hoci reálne uplatnenie tohto základného práva predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania musí byť súdna ochrana poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite.
Rozhodnutia oboch súdov sú založené na ústavne nekonformnom výklade aplikovaných
zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti a rozumný výklad hmotného
práva. Súdy rozhodovali na základe reštriktívneho výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení, nerešpektovali podstatu a zmysel inštitútu náhrady škody, a takto zásadne
popreli účel a význam nápravy škody spôsobenej sťažovateľovi žalovanými. K veci
pristupovali príliš jednostranne, čím ochranu práva sťažovateľa urobili iluzórnou
a nerealizovateľnou.
Rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty
ako súčasti právneho štátu. Ich právne závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami a nevyplývajú z nich. Z odôvodnení oboch rozhodnutí všeobecných súdov
nemožno zistiť, ako sa vysporiadali so skutočnosťou, že nie je predsa možné na ťarchu
sťažovateľa posudzovať stav, že sa niekto zaviaže na plnenie a takéto plnenie nesplní riadne
a včas. Súdy vôbec neprihliadli na skutočnosť, že konanie žalovaných, ktoré porušili svoje
zmluvné povinnosti, a navyše aj generálnu prevenčnú klauzulu (§ 415 Občianskeho
zákonníka), možno považovať za úmyselné.
Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že napadnutými rozhodnutiami
bola porušená spravodlivá rovnováha, ktorá musí byť zachovaná medzi náhradou škody
a úmyselným konaním žalovaných. S ohľadom na okolnosti daného prípadu povinnosť, aby
sťažovateľ zisťoval, či žalované sa úmyselne nesnažia spôsobiť mu škodu podpísaním
kúpnych zmlúv na časti pozemkov, ktoré ani nevlastnia, kladie na sťažovateľa neprimerané
bremeno v rozpore s dohovorom. Nárok sťažovateľa okresný súd ani krajský súd
neanalyzovali vo svetle spôsobenej škody úmyselným konaním.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe
rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu tak rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009, ako aj
rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009. V súlade s princípom
subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto
časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv
týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky
súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom
odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010.
Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie
sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Odlišná je situácia pri tej časti sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku krajského súdu č. k.
15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 – v tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného súdu
daná. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namietal sťažovateľ porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom
krajského súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 bolo porušené základné právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského
súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu
súdna ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite
v dôsledku toho, že rozsudok krajského súdu je založený na ústavne nekonformnom
reštriktívnom výklade aplikovaných zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál
spravodlivosti, rozumný výklad hmotného práva, a tým aj zmysel a účel inštitútu náhrady
škody. Ani odôvodnenie rozsudku krajského súdu nezodpovedá zákonnej požiadavke,
pretože z neho nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal so skutočnosťou, že nie je
možné na ťarchu sťažovateľa posudzovať stav, keď sa žalované zaviazali na plnenie, ktoré
nesplnili, a ani neprihliadol na skutočnosť, že konanie žalovaných bolo porušením ich
zmluvných povinnosti a § 415 Občianskeho zákonníka.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010
uviedol:
„Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie účastníkov v rozsahu danom
ustanovením § 212 ods.1, 2 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.1, 2
O.s.p. potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej ako vecne správne podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p...
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
správne. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnymi závermi súdu prvého stupňa v celom
rozsahu, keď tento dospel k záveru, že neboli splnené základné predpoklady pre priznanie
nároku, nakoľko nebolo preukázané, že by odporkyne sa dopustili protiprávneho úkonu.
Z odvolania navrhovateľa nevyplýva, že by tento namietal nedostatočne zistený
skutkový stav, poukazuje na doteraz zistené skutkové okolnosti veci a právne argumentuje
poukazujúc na okolnosti uzatvárania zmlúv ako aj nato, že svoj nárok odôvodňuje
s odkazom na § 415 O.z. Odvolací súd v zhodne so súdom prvého stupňa uvádza, že na
strane odporkýň nebola zistená žiadna taká skutočnosť, z ktorej by bolo možné usudzovať
nato, že bol naplnený jeden z predpokladov vzniku škody, a to existencia protiprávneho
úkonu. Okresný súd správne poukázal na ďalšie konania, ktoré prebehli v danej veci pred
okresným súdom, zvlášť aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica 14 Co/218/08.
Odvolací súd zvlášť poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu 13 Co/189/08, kedy
odvolací súd konal vo veci Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn. 13 C/53/2008,
v ktorom odvolací súd podrobne argumentoval a právne zdôvodnil všetky okolnosti
uzatvorenia daných zmlúv. V každom prípade je konštatované, že nemožno odporkyne
prinútiť na uzatvorenie dodatku ku kúpnym zmluvám. V žiadnom z týchto konaní nebolo
preukázané tvrdenie navrhovateľa, že by sa dopustili porušenia svojich povinností, naviac,
že by v príčinnej súvislosti s týmto konaním vznikla navrhovateľovi škoda. Po uzatvorení
kúpnych zmlúv v roku 2002 odporkyňami so S., kde bol vyhotovený aj riadny geometrický
plán, odporkyniam boli doručené len zmluvy s vyznačeným rozhodnutím o povolení vkladu
vlastníckeho práva. Vzhľadom na výmeru spornej nehnuteľnosti nebol dôvod, aby
odporkyne nejakým spôsobom sa zaujímali o to, akým spôsobom je zmena v katastri
nehnuteľností vykonaná a ako je zapísaná výmera týchto nehnuteľností. Na základe zmluvy
nemali ani vedomosť, aká výmera zostávajúceho pozemku im zostala. Nemožno im pričítať
za vinu to, že pri uzatváraní zmluvy s navrhovateľom tento sám, keď pripravoval zmluvu,
uviedol nesprávnu výmeru prevádzaných nehnuteľností, a to bez ohľadu nato, že
navrhovateľ vychádzal z údajov katastra. Navrhovateľky nemali žiadnu povinnosť pri
uzatváraní danej zmluvy a ani nemohli vedieť, že výmera uvedená navrhovateľom v návrhu
na uzatvorenie zmluvy nie je správna.
Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou odporkýň, že predmetom zmluvy ako aj
zmluvy o budúcej zmluve bolo nemožné plnenie a odvolací súd nad rámec rozhodnutia
okresného súdu a jeho dôvodov poukazuje na § 37 ods.2 O.z., podľa ktorého právny úkon,
ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.
V danom prípade ide o absolútnu neplatnosť, na ktorú súd musí prihliadnuť aj
z úradnej povinnosti. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že súd schválil zmier účastníkov
v konaní 13 C/38/2007-192, aj keď podľa názoru odvolacieho súdu súd takýto zmier
schváliť nemal vzhľadom na obsah takéhoto zmieru, ktorý sa týka platnosti právnych
úkonov. V takomto prípade ide totiž o rozhodnutie, ktoré by malo byť založené na základe
rozhodnutia súdu a nemôže byť závislé od vyhlásenia a od vôle účastníkov v prípade, ak ide
o absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Odvolací súd zároveň poukazuje na uzavretú zmluvu o budúcej zmluve, ktorou sa
navrhovateľ zaviazal, že prevedie vlastnícke právo do 31.12.2006, pričom sa sám vystavil
riziku, že túto požiadavku nemusí splniť. Naviac, zaviazal sa k plneniu i napriek tomu, že
v čase uzatvárania tejto zmluvy nebol ešte vlastníkom sporných nehnuteľností a nemal ani
právo s nimi nakladať, keďže nenastali účinky vkladu do katastra nehnuteľností, teda
zmluva sa nestala účinnou. Avšak zato, že nenastali tieto účinky, nemožno viniť odporkyne,
resp. oni svojim konaním nespôsobili prípadnú škodu, ktorá by mala vzniknúť na strane
navrhovateľa, keďže absentuje príčinná súvislosť medzi ich konaním a takto vzniknutou
škodou. Údajná škoda totiž nevznikla v dôsledku konania odporkýň, ale v dôsledku konania
navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve, keď túto uzatvoril aj napriek tomu,
že nemal právo na dispozíciu s predmetom zmlúv – pozemkami, ktorých vlastníkom ešte
nebol.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne...“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
„v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil“. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na
argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,
ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel
k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre
ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa, bolo to, že sťažovateľ v konaní
nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovanými. Pokiaľ ide o argumentáciu
sťažovateľa ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého je každý povinný
počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom
prostredí) v odvolaní, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, z akých
dôvodov dospel k záveru, že ani tento argument sťažovateľa neobstojí a žalované neporušili
ani túto všeobecnú povinnosť. Krajský súd tento svoj názor odôvodnil jednak tým, že kúpne
zmluvy, ktoré mali byť uzatvorené medzi sťažovateľom ako kupujúcim a žalovanými ako
predávajúcimi, pripravil samotný sťažovateľ a sťažovateľ do nich uviedol výmeru
pozemkov a jednak tým, že žalovaným boli po predchádzajúcom prevode časti
nehnuteľností S. v roku 2002 doručené len zmluvy s vyznačeným rozhodnutím o povolení
vkladu vlastníckeho práva (na základe ktorých nemali ani vedomosť, aká výmera
zostávajúceho pozemku im ostala), v dôsledku čoho im nemožno pričítať za vinu to, že
v zmluve pripravenej a predloženej im sťažovateľom bola uvedená nesprávna výmera
nehnuteľnosti.
Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej
aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu, najmä pokiaľ ide o otázku, že jednou z podmienok vzniku
zodpovednosti je existencia protiprávneho úkonu, nebol svojvoľnou aplikáciou práva.
Krajský súd sa stotožnil s formulovaním podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
okresným súdom, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „esenciálnymi
predpokladmi zodpovednosti je existencia protiprávneho úkonu, spôsobenie škody
a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou“, pričom „zodpovednosť... za
vznik škody môže vzniknúť jednak z porušenia zákonom uložených povinností, avšak môže
dôjsť k vzniku takejto zodpovednosti i titulom porušenia zmluvných, resp. záväzkových
povinností. V oboch prípadoch predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je porušenie
určitej povinnosti, či už vyplývajúcej priamo zo zákona alebo záväzkovoprávneho vzťahu“.
Ústavný súd považuje takto formulované princípy posudzovania podmienok vzniku
zodpovednosti za škody za zodpovedajúce právnej úprave i záverom právnej teórie
a stotožňuje sa s nimi. Ani samotný sťažovateľ bližšie svoj názor o tom, že žalované
porušili právnu povinnosť vyplývajúcu priamo zo zákona, resp. záväzkovoprávneho vzťahu,
neodôvodnil. V priebehu konania (a aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu) tvrdil iba to,
že žalované porušili ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a nesplnili povinnosť
previesť vlastnícke k nehnuteľnosti na sťažovateľa, na čo sa zaviazali v kúpnych zmluvách.
Spôsob, akým sa s týmito argumentmi vysporiadal krajský súd, považuje ústavný súd
za ústavne konformnú aplikáciu práva (vo vzťahu k nemožnosti aplikovať na vec § 415
Občianskeho zákonníka, pozri už uvedené), stotožňuje sa aj s jednotlivými dôvodmi, ktoré
krajský súd použil, podľa ktorých „predmetom zmluvy (uzatvorenej medzi účastníkmi,
pozn.) bolo nemožné plnenie“ s následkom podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný, pričom ide
o neplatnosť absolútnu, ku ktorej prihliada súd z úradnej povinnosti. Žalované nemohli
preto porušiť zmluvnú povinnosť vyplývajúcu pre ne z pôvodne uzatvorených kúpnych
zmlúv medzi odporkyňami ako predávajúcimi so sťažovateľom ako kupujúcim, a preto na
strane žalovaných neexistuje žiadna právna či už zákonom uložená alebo zmluvne
dohodnutá povinnosť uzatvoriť dodatky k pôvodným kúpnym zmluvám. Právnym
následkom vzniknutej situácie môže byť potom iba povinnosť na vrátenie (prípadne už
poskytnutých) vzájomných plnení z neplatnej zmluvy, avšak nie náhrada škody.
Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil
potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka na vec sťažovateľa krajským súdom
nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade
i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých
ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo
právnických osôb. Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, podľa
ktorého výkon súdnej moci krajským súdom vo veci sťažovateľa smeroval k uplatneniu
ideálu spravodlivosti, rešpektoval procesné pravidlá aj požiadavku rozumného výkladu
hmotného práva.
Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu oboma rozsudkami všeobecných súdov s odôvodnením, že obe
rozhodnutia všeobecných súdov mu spôsobili stratu nároku na náhradu škody namiesto
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na
majetok rozsudkom krajského súdu tým, že podľa jeho názoru mal legitímnu nádej na
nadobudnutie práva na náhradu škody voči žalovaným, pretože splnil všetky podmienky na
vznik takéhoto nároku a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí
jeho žaloby potvrdil.
Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo,
že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.
Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo
právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,
nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne
očakávať (ako to ostatne uvádza aj samotný sťažovateľ).
Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej
na nadobudnutie majetku (náhrady škody), pretože splnil všetky zákonom ustanovené
podmienky. Tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich
sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa
o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver
okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie podmienok
vzniku zodpovednosti za škodu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.
V situácii, keď sťažovateľ nesplnil zákonné podmienky na vznik jeho nároku,
nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na nadobudnutie náhrady škody. Sťažovateľ
nemohol v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných
podmienok očakávať, že náhradu škody získa, keď nesplnil podmienky na jej priznanie.
Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani
legitímna nádej na nadobudnutie náhrady škody proti štátu, a preto je vylúčené, aby
rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok tak, ako je toto právo
garantované v čl. 1 dodatkového protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy).
Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa
namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2010