Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 374/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v a 2

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. E. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2010

doručená sťažnosť Ing. E. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základných práv zaručených v a 2 (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co

250/2009 z 30. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C

92/2004, v ktorom sa proti odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky domáhala náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy.

Predmetom sťažnosťou napadnutého konania a rozhodnutia krajského súdu (sp. zn.

z 30. marca 2010) bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu č. k. -209 z 26. mája 2009, ktorým okresný súd

návrh sťažovateľky na zaplatenie majetkovej ujmy v sume 34 853,61 € zamietol. Krajský

súd v odvolacom konaní napadnutý rozsudok okresného súdu z 26. mája 2009 v odvolaním

napadnutej časti potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej

základných práv zaručených v a 2 , čo odôvodnila takto:

„Rozsudok KS Bratislava č. k. z 30. 3. 2010, ktorý nadobudol

právoplatnosť 25. 5. 2010, potvrdil napadnutý rozsudok OS Ba III č. k. , ktorým

bol zamietnutý návrh sťažovateľky o náhradu škody voči SR zast. MS SR.

V podanom odvolaní som sa výslovne domáhala ústneho prerokovania veci, nakoľko

v podanom odvolaní som v zast. sťažovateľky vyvrátila všetky dôvody súdu I. stupňa, na

základe ktorých návrh mojej klientky zamietol.

Vec bola na súde neuveriteľných 15 rokov, čo sťažovateľke spôsobovalo hlbokú

právnu neistotu a psychickú traumu, ktorá sa odrazila na zhoršení jej zdravotného stavu,

čím odôvodňujem priznanie finančného zadosťučinenia. ...

Krajský súd v Bratislave od začiatku nesprávne posúdil rozhodujúce skutočnosti

prípadu.

1) Prvotná podmienka pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu tu od samotného začiatku, keď bol podaný pôvodný návrh

dňa 31. 5. 1995, splnená bola.

Súd úmyselne úplne vynechal skutočnosť, že tu bol vo veci OS Ba III

vynesený právop1atný rozsudok zo dňa 5. 2. 1993, ukladajúci sťažovateľke povinnosť zdržať

sa užívať priezvisko P. ce1kove, t. j. išlo aj o právoplatný súdny zákaz podpisovať týmto

menom jej literárne práce.

Sťažovateľka... tento právoplatný rozsudok súdu rešpektovala, už hotové knihy dala v

tlačiarňach zošrotovať, aby sa vyhla event. trestnému stíhaniu pre nesplnenie súdom

nariadenej povinnosti,... a až do skončenia konania na súde, t. j. do dňa odchodu

do starobného dôchodku (1. 1. 1997) už žiadne lit. dielo nezverejnila, čo bolo súdu I. st.

dostatočne preukázané.

Po zrušení cit. rozsudku NS SR ako svojvoľného, vyneseného bez akejkoľvek opory

v zákone, teda nezákonného, ihneď návrhom z 31. 5. 1995 uplatnila škodu spôsobenú jej v

r. 1993-1994.

2) Nie je vinou sťažovateľky, že vec spočívala na OS Ba I bez povšimnutia až do

r. 2002, teda celých 7 rokov bez toho, že by súd v nej konal, naopak, svoju nečinnosť

vtedajšia zákonná sudkyňa... zdôvodňovala tým, že musí vyčkať na právoplatné skončenie

tak veci OS Ba III, ktorá sa právoplatne skončila v roku 1998, ako je nesporné,

ako aj veci (neskôr pod číslom konania ) toho istého súdu, ktorá sa

právoplatne skončila až v roku 2008 a z výsledku ktorej je zrejmé, že celé konanie

vychádzalo z neplatných matričných dokladov a bolo vedené 1en na základe výmyslov p. A.

P., pričom to bol práve on, kto ešte dňa 3. 8. 1981 inicioval na matrike sfa1šovanie zápisov

do matriky. Prieťahy v konaní () boli aj predmetom konania na

ESĽP...

3) Súdy úplne nesprávne posúdili aj upravený návrh zo 17. 10. 2002 ako nový návrh,

keďže išlo o kontinuálne konanie od 31. 5. 1995, až v r. 2002 nová zák. sudkyňa... vec

usporiadala procesne, v zast. sťažovateľky som ho upravila a rozšírila o škodu za roky

1995-1996 z dôvodu, že vec už bola fakticky na súde a preto nemohlo dôjsť k žiadnemu

premlčaniu nároku sťažovateľky na odškodné...

Ako príl. 3 pripájam touto sťažnosťou napadnutý rozsudok KS Ba z 30. 3. 2010,

vynesený na neverejnom pojednávaní, čím súd nerešpektoval moju žiadosť na ústne

prerokovanie veci a zabránil tak navrhovateľke vystúpiť a konať pred súdom...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd SR vyslovuje, že právoplatným rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. z 30. 3. 2010 boli porušené základné práva a slobody

sťažovateľky podľa a 2 a SR.

2. Ústavný súd SR zrušuje právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5

Co 250/09 z 30. 3. 2010 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume

10.000 EUR, ktorú je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť sťažovateľke v lehote 2

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľke trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej

pomoci v sume 254,88 EUR, ktoré je KS Ba povinný zaplatiť na účet advokátky v lehote

30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ(ka) špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ(ka) domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil(a) za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ(ka) zastúpený/á zvoleným advokátom (m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané

porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v a 2 , k porušeniu

ktorých malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2010.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1. Vo vzťahu k námietke o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného

v napadnutým rozsudkom krajského súdu je sťažnosť sťažovateľky

zjavne neopodstatnená.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému ani len náznakom neuvádza (a nemožno

to vyvodiť ani z celkového obsahu sťažnosti), že by v súvislosti s postupom a rozhodovaním

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené jej základné

právo na zákonného sudcu. Nepredniesla ani jeden argument, ktorý by svedčil o možnosti

takéhoto porušenia označeného základného práva, a v podstate sa o tejto otázke v texte

odôvodnenia sťažnosti ani nezmieňuje, okrem samotného uvedenia označenia článku

(čl. 48 ods. 1) v jej petite. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, len odmietnuť sťažnosť

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

rozsudkom krajského súdu, z formulácie sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka mala na

mysli konkrétne základné právo na prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa mohla

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vyplýva to z jej tvrdenia, že krajský súd

neakceptoval jej žiadosť o ústne prerokovanie veci v odvolacom konaní, ako aj z tvrdenia,

že napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. marca 2010 bol „vynesený na neverejnom

pojednávaní, čím súd nerešpektoval... žiadosť na ústne prerokovanie veci a zabránil tak

navrhovateľke vystúpiť a konať pred súdom“.

Podľa (ďalej len „OSP“) dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného

súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom

je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie

ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na prerokovanie veci

v jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v dôsledku

tohto, že jej bolo znemožnené konať pred krajským (odvolacím) súdom, neposkytujú

všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označeného základného práva v tom, že jej

bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto

súdu, ktorý neakceptoval jej žiadosť o „ústne prerokovanie veci“ a rozhodol na neverejnom

zasadnutí, podľa názoru ústavného súdu mala sťažovateľka z týchto dôvodov možnosť

domáhať sa preskúmania postupu krajského súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní proti

rozsudku okresného súdu č. k. -209 z 26. mája 2009 využitím mimoriadneho

opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v citovanom § 237 písm. f)

.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.

, , ).

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy

práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným

opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie, čo v konečnom dôsledku

znamená, že o ochrane jej práv rozhoduje iný súd, takže nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Keďže rozhodnutie o dovolaní podľa (odňatie možnosti konať

pred súdom účastníkovi konania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy

porušenia základného práva na spravodlivý proces, nemožno ho nahradiť rozhodnutím

o sťažnosti podľa .

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci jej prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, zaručeného v odmietol už pri jej predbežnom

prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci podľa .

3. Nad rámec ústavný súd v súvislosti s dĺžkou trvania konania, ktorú síce

sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala (svedčí o tom aj tvrdenie o porušení jej

základných práv „rozsudkom“ krajského súdu, a nie jeho „postupom“) avšak z odôvodnenia

sťažnosti vyplýva jej nespokojnosť s dĺžkou prerokovávania tejto veci, poznamenáva, že

konanie bolo právoplatne skončené, ako to sama sťažovateľka tvrdí, 25. mája 2010.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v môže

vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol

pred podaním sťažnosti podľa (), a preto už

k namietanému porušovaniu označeného práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže

dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Napadnuté konanie bolo ukončené rozsudkom krajského súdu z 30. marca 2010,

ktorý nadobudol právoplatnosť 25. mája 2010. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný

súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 23. júla 2010 (doručeným ústavnému súdu

27. júla 2010, podaným na poštovú prepravu 23. júla 2010), t. j. v čase, keď porušenie

označeného základného práva na všeobecnom súde už netrvalo, a teda konanie o jej

sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci

domáhala ochrany svojho základného práva zaručeného v v čase, keď

v označenom konaní pred všeobecným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda

bola odstránená jej právna neistota, pripadalo by do úvahy odmietnutie predmetnej časti

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie ústavného súdu o ďalších jej požiadavkách (zrušenie rozsudku krajského súdu

a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia

a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010