Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 368/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom

JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 v spojení s v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 v spojení s (ďalej len „“)

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti

poisťovníctva. N. b. (ďalej len „n. b.“) má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy

podľa o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“), je

oprávnená vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľkou. Poverením sp. zn.

zo 14. marca 2008 bol výkonom dohľadu na mieste poverený zamestnanec

n. b. Ing. J. F. (ďalej len „Ing. F.“). Ing. F. vyvolal svojím konaním relevantnú pochybnosť

o svojej nezaujatosti v rámci výkonu dohľadu, keď v písomnom materiáli nazvanom

„Informácia pre OPK o rozsahu rizika spojenom so zmenami v poistných zmluvách“

z 11. mája 2009 vyslovil kategorické názory a závery o jednotlivých činnostiach

sťažovateľky, ktoré boli predmetom dohľadu, čím prejudikoval záver (výsledok) dohľadu

na mieste skôr, než bol riadne ukončený. Tieto závery boli navyše negatívne voči

sťažovateľke, v rozpore s realitou, ale najmä bez akejkoľvek opory vo vykonanom dohľade.

Týmto konaním Ing. F. jednoznačne vytvoril nielen pochybnosť o svojej nezaujatosti, ale

priamo dokázal svoju zaujatosť voči predmetu dohľadu. Na tomto základe podala

sťažovateľka podľa § 7 zákona o dohľade námietku zaujatosti, ktorou požadovala vylúčenie

Ing. F. z výkonu dohľadu na mieste, ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu na diaľku nad

sťažovateľkou. Banková rada n. b. ako orgán príslušný podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade

o námietke zaujatosti rozhodla svojím rozhodnutím č. k. -81 zo 7. augusta

2009 tak, že námietku zamietla. Sťažovateľka v zákonnej lehote napadla rozhodnutie

bankovej rady n. b. o námietke zaujatosti žalobou podanou najvyššiemu súdu. Domáhala sa

vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia a jeho zrušenia. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júna 2010 bolo konanie o žalobe sťažovateľky zastavené z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky,

a preto toto rozhodnutie nie je preskúmateľné v správnom súdnictve. Rovnako sa podľa

najvyššieho súdu rozhodnutie o námietke zaujatosti netýka základných práv a slobôd.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených článkov .

Predmetom konania by malo byť posúdenie ústavnosti odmietnutia prístupu k súdu a s tým

spätej súdnej ochrany sťažovateľky v dôsledku zastavenia konania najvyšším súdom

z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu nie je rozhodnutím v zmysle § 244

ods. 3 . Ústavný súd už vyslovil, že ak sa rozhodnutie

správneho orgánu bez ohľadu na jeho druh alebo formálne označenie dotýka niektorého

zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa

vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku a iných zákonov. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podala žalobu najvyššiemu

súdu, aby dosiahla ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces a uplatnila

právo na výkon dohľadu nestranným a nezaujatým predstaviteľom n. b. Najvyšší súd však

neposkytol ochranu uplatnenému základnému právu s odôvodnením, že nejde

o rozhodnutie uvedené v ustanovení .

Rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nemá povahu

predbežného, ale ani procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania, pretože je

osobitným rozhodnutím, ktoré je svojou povahou konečné a meritórne. Nepripustenie

súdneho preskúmania takéhoto rozhodnutia správneho orgánu je výrazným obmedzením

práva na súdnu a inú právnu ochranu. Najvyšší súd namiesto toho, aby poskytol ochranu

tomuto právu sťažovateľky, sa uspokojil s formálnym konštatovaním, že nejde

o rozhodnutie, ktoré by zakladalo, menilo alebo rušilo oprávnenia a povinnosti právnických

a fyzických osôb.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 29. júna 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €,

ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 254,88 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -23 z 29. júna 2010 vyplýva, že ním

bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti n. b. o preskúmanie rozhodnutia č. k.

-81 zo 7. augusta 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutie,

ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3

, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych

práv sťažovateľky, a preto predmetné rozhodnutie nie je preskúmateľné v správnom

súdnictve. Rozhodnutím o námietke zaujatosti sa iba preveruje, či osoba poverená výkonom

dohľadu nie je zaujatá, pričom bolo rozhodnuté iba o procesných právach. Preto ide

o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste zo strany n. b. podľa § 5

ods. 1 písm. a) zákona o dohľade. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu

sp. zn. a a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo

do jej práva na spravodlivý proces, treba uviesť, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa

§ 7 ods. 5 zákona o dohľade sa netýka základných práv a slobôd. N. b. dohľadom zisťuje

súlad skutočného stavu kontrolovaných záležitostí so stavom ustanoveným v právnych

predpisoch, prípadne v interných normatívnych aktoch, príčiny nesúladu tohto stavu, ako aj

zodpovednosť príslušných subjektov. Pri vykonávaní dohľadu na mieste n. b. nejde

o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46

ods. 1 , a preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom

a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. Najvyšší súd dospel k záveru, že predmet

konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu v zmysle ustanovenia

. Konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná

proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatou právneho názoru najvyššieho súdu je, že napadnuté rozhodnutie n. b.

o námietke zaujatosti nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku a okrem toho má ísť o rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo len o procesných právach.

Navyše, podľa presvedčenia najvyššieho súdu rozhodnutím nebolo zasiahnuté do hmotných

základných ústavných práv.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že napadnutým rozhodnutím bolo zasiahnuté jej právo na

spravodlivý proces v súvislosti s jej požiadavkou, aby v rámci výkonu dohľadu konala n. b.

prostredníctvom nezaujatého zamestnanca. Keďže rozhodnutie zasiahlo do základného

práva, nemohlo a nesmelo byť zo súdneho prieskumu vylúčené.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať uznesenie najvyššieho súdu ani za

arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené. Právny názor, podľa ktorého rozhodnutie bankovej

rady n. b. treba považovať za procesné rozhodnutie, nie je ani svojvoľný, ani

neodôvodnený. Zároveň zodpovedá skutočnosti, že takýmto rozhodnutím možno zasiahnuť

do základného práva na ochranu pred iným orgánom v súvislosti s právom účastníka

konania na nestranné a nezaujaté konanie. Možnosť súdneho preskúmania dodržiavania

tohto procesného základného práva musí byť zaručená, lebo opačný výklad by bol v rozpore

s ústavným imperatívom vyjadreným v druhej vete , podľa ktorého

z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných

práv a slobôd. V tejto súvislosti bude mať sťažovateľka možnosť v rámci konania podľa

piatej časti napadnúť zákonnosť zásahu n. b. do jej práv pri

výkone dohľadu ( ) a v rámci toho namietať, že

dohľad sa vykonával prostredníctvom zaujatého zamestnanca.

Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky

nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej námietky, pretože k nej môže dôjsť v rámci

žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do jej práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010