Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 417/09
PDF · 270.27 KB
No categories available
IV. ÚS 417/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra
2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti M. T., D., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Š., K.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 8/2002 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
II. ÚS 244/05-23 z 24. augusta 2006, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 8/2002 v období po
24. auguste 2006 p o r u š e n é b o l i .
2. M. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť M. T. trovy konania v sume
245,72 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. E. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra
2009 doručená sťažnosť M. T., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
E. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 8/2002
v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 244/05-23 z 24. augusta 2006.
Ústavný súd uvedeným nálezom vyslovil porušenie sťažovateľkou označených
základných práv a iných práv v tomto konaní, prikázal porušovateľovi (okresnému súdu)
konať vo veci bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie
v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
«Napriek tomu, že – ku dňu datovania nálezu ústavného súdu súdne konanie trvalo
už viac ako 7 rokov, ... ústavný súd vo svojom náleze zistil nesporné prieťahy v tomto konaní
(bez toho, že by tieto boli čo i len čiastočne spôsobené správaním sa sťažovateľky)
a prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov – okresný súd aj v nasledujúcom období
konania postupoval pri prejednaní veci sťažovateľky obdobným spôsobom ako pred týmto
nálezom.
Po náleze ústavného súdu bol priebeh konania nasledovný:
Pojednávanie 20. 9. 2006, na ktorom sa zúčastnili právni zástupcovia oboch
účastníkov, okresný súd sa na tomto pojednávaní pokúsil (po viac ako 7 rokoch trvania
sporu) o zmierenie účastníkov s tým, že výsledok pokusu o zmier majú oznámiť súdu
a pojednávanie bolo odročené na 25. 10. 2006.
Sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie z 25. 9. 2006 v tomto znení:
„Navrhovateľka a jej právna zástupkyňa týmto ospravedlňujú svoju neúčasť na
pojednávaní vytýčenom na 25. 10. 2006... z dôvodu hospodárnosti konania. Navrhovateľka
v celom rozsahu zotrváva na svojich doterajších stanoviskách s tým, že pokiaľ ide o hodnotu
hnuteľných vecí tvoriacich BSM účastníkov v celom rozsahu akceptuje stanovisko odporcu
v ním rozporovaných položkách a pokiaľ ide o hodnotu členského podielu v SBD spojenú so
spoločným nájmom bytu naďalej trvá na nariadení znaleckého dokazovania na určenie jej
všeobecnej trhovej hodnoty.
Zároveň oznamuje konajúcemu súdu, že k dohode medzi účastníkmi nedošlo a toho
času vzhľadom na trvanie tohto konania a postoj odporcu dosiahnutie dohody mimosúdnou
cestou vylučuje.“»
Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd postupne nariadil ďalších päť
pojednávaní na 16. marec 2007, 18. máj 2007, 14. november 2007, 10. september 2008
a 5. december 2008, na ktorých sa nezúčastnila, pričom svoju neúčasť, ako aj neúčasť svojej
právnej zástupkyne na týchto pojednávaniach vždy vopred ospravedlnila „z dôvodu
hospodárnosti konania a súhlasila, aby sa pojednávalo a rozhodlo bez ich účasti.“
K uvedenému sťažovateľka dodáva:
„Ďalšie úkony vo veci okresným súdom vykonané neboli a do dnešného dňa
(7. 11. 2009) súdne konanie nie je po 10 a pol roku od jeho začatia (7. 5. 1999) právoplatne
skončené a dokonca okresný súd vo veci ešte ani raz nerozhodol). ...
Okresný súd síce vo veci opakovane nariaďoval pojednávania, avšak tieto neviedli
k rozhodnutiu vo veci a najmä za daného stavu dokazovania a ustálenia jedinej spornej
otázky v spore už nemohla byť a nebola daná objektívna potreba nariaďovania týchto
pojednávaní. Tento postup nie je možné hodnotiť inak ako úplne neefektívny. Pričom
rovnako neefektívny postup okresného súdu bol charakteristický na priebeh konania tak
pred nálezom ústavného súdu ako aj po ňom. Vo vzťahu k celkovej dĺžke súdneho konania
(10 a pol roka) je nutné hodnotiť aj obdobie konania okresného súdu po náleze ústavného
súdu (viac ako 3 roky) ako konanie vyznačujúce sa zbytočnými prieťahmi a porušujúce
základné a iné práva sťažovateľky. ...
Sťažovateľka vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 8/2002 porušil
základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie vo veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 C 8/2002 konal bez zbytočných prieťahov.
M. T. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 €, ktoré je
Okresný súd Bratislava III povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.
M. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Bratislava
III povinný zaplatiť jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí
senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením
č. k. IV. ÚS 417/09-9 z 10. decembra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 11. januára
2010, 6. apríla 2010 a opakovane 8. júla 2010 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril
k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti
a jej prijatiu na ďalšie konanie.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. júla 2010
(Spr. 3016/2010, doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2010) konštatoval, že v označenej
veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania vo veci.
Predseda okresného súdu ďalej ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 C 8/2002 okrem
iného uviedol:
„... po doručení nálezu ústavného súdu tunajšiemu súdu dňa 23. 10. 2006 /č. l. 107/,
sa uskutočnilo pojednávanie dňa 25. 10. 2006 o 13,30 hod, pričom o 10,15 hod. v tento deň
bol doručený súdu fax obsahujúci ospravedlnenie neúčasti navrhovateľky a jej zástupkyne
na tomto konaní z dôvodu hospodárnosti konania /č. l. 103/, na pojednávanie sa neustanovil
ani odporca, jeho zástupca, ktorý sa pojednávania zúčastnil ospravedlnil jeho neúčasť na
pojednávaní z dôvodu zlého psychického stavu prameniaceho z toho, že si je vedomý
podlžností voči navrhovateľke, avšak nemá z čoho ich splácať, pojednávanie bolo odročené
na deň 13. 12. 2006 /č. l. 105/.
Dňa 11. 12. 2006 /č. l. 119-12/ bolo súdu doručené oznámenie JUDr. L. P. o prevzatí
zastúpenia odporcu.
Na pojednávaní dňa 13. 12. 2006 súd konštatoval, že omylom bola predvolaná
namiesto zástupkyne navrhovateľky bývalá zástupkyňa odporcu, čo ale podotýkam, bola
chyba asistentky /č. l. 105/, pojednávanie bolo odročené na deň 16. 3. 2007 /č. l. 124/.
Pojednávanie dňa 16. 3. 2007 sa uskutočnilo o 12,30, pričom o 9,45 hod. v tento deň
bol doručený súdu fax obsahujúci ospravedlnenie neúčasti navrhovateľky a jej zástupkyne
na tomto pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania, zároveň fax obsahoval aj procesný
návrh na vyporiadanie BSM /č. l. 128/, na pojednávanie sa neustanovil ani odporca so
svojim zástupcom, ktorý súdu telefonicky oznámil svoju neúčasť na pojednávaní v ten deň
o 8,00 hod. z dôvodu oznámenia polície o vykradnutí jeho chaty, zároveň ospravedlnil aj
neúčasť odporcu a požiadal o odročenie pojednávania, pojednávanie bolo odročené na deň
18. 5. 2007 /č. l. 130/.
Pojednávanie dňa 18. 5. 2007 sa uskutočnilo o 12,00 hod., pričom v tento deň bol
o 9, 35 hod. doručený súdu fax obsahujúci ospravedlnenie neúčasti navrhovateľky a jej
zástupkyne na tomto pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania, zároveň fax obsahoval
aj procesný návrh na vyporiadanie BSM /č. l. 135/, na pojednávanie sa ustanovil odporca
i jeho zástupca, ktorý oznámil súdu, že v lehote dvoch týždňov predloží súdu podanie,
v ktorom ozrejmí súdu skutočnosti týkajúce sa predaja bytu na ... v S., ako aj predaja bytu
na ... v S., pojednávanie bolo odročené na deň 19. 9. 2007 s tým, že súd vykoná zástupcom
odporcu navrhované dopyty na SBD občanov so sídlom v P. /č. l. 138/.
Uvedené vyjadrenie odporcu bolo súdu doručené dňa 3. 7. 2007 /č. l. 141-143/ spolu
s prílohami.
Úpravou zo dňa 11. 9. 2007 /č. l. 156/ som zmenil termín pojednávania z 19. 9. 2007
na termín 14. 11. 2007, zástupkyni navrhovateľky som doručil rovnopis uvedeného
písomného vyjadrenia zástupcu odporcu.
Dňa 29. 10. 2007 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie navrhovateľky a jej
zástupkyne z neúčasti na tomto konaní z dôvodu hospodárnosti konania, zároveň toto
podanie obsahovalo aj vyjadrenie sa k skutkovým okolnostiam prípadu /č. l. 159-160/.
Pojednávanie sa uskutočnilo 14. 11. 2007 o 12,00 hod., pričom v tento deň bol
o 10,43 hod. doručený súdu fax obsahujúci ospravedlnenie neúčasti odporcu a jeho
zástupcu na tomto pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní zástupcu odporcu, zároveň
požiadal zástupca odporcu o odročenie pojednávania /č. l. 161/, pojednávanie bolo
odročené na deň 30. 1. 2008 /č. l. 163/.
Túto úpravu som nerealizoval, pojednával som v iných veciach, kde účastníci a ich
zástupcovia chodili na pojednávania, ďalšie pojednávanie som nariadil úpravou zo dňa
10. 6. 2008 /č. l. 166/ na deň 10. 9. 2008.
Dňa 8. 9. 2008 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie navrhovateľky a jej
zástupkyne z neúčasti na tomto pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania, zároveň toto
podanie obsahovalo aj vyjadrenie sa k skutkovým okolnostiam prípadu /č. l. 168-169/.
Na pojednávaní dňa 10. 9. 2008 predložil zástupca odporcu písomné vyjadrenie sa
k veci /č. l. 170-175/, pojednávanie bolo odročené na deň 31. 10. 2008 /č. l. 177/.
Úpravou zo dňa 13. 10. 2008 /č. l. 178/ som zmenil termín pojednávania dňa
31. 10. 2008 na termín 5. 12. 2008, zároveň som zástupkyni navrhovateľky doručoval
uvedené písomné vyjadrenie zástupcu odporcu k veci /č. l. 170-175/, zásielka predvolania
spolu s uvedeným písomným vyjadrením bola poštou vrátená s tým, že na adrese ... K. je
JUDr. R. S. neznáma, podotýkam, že iná adresa súdu známa nebola, resp. zástupkyňa
navrhovateľky ju súdu neoznámila.
Dňa 3. 12. 2008 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie zástupcu odporcu
z neúčasti na pojednávaní dňa 5. 12. 2008 so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu
čerpania dovolenky v T., kde prepukli protivládne nepokoje, zároveň ospravedlnil i neúčasť
odporcu /č. l. 182/.
Na pojednávanie dňa 5. 12. 2008 sa neustanovila ani navrhovateľka, ktorej bolo
doručené predvolanie dňa 16. 10. 2008, a to bez ospravedlnenia, zrejme neoznámila termín
pojednávania ani svojej zástupkyni, pojednávanie bolo odročené na deň 11. 2. 2009 /č. l.
184/. ...
... Pokiaľ som od uvedeného dátumu pojednávania vo veci nekonal, bolo to z toho
dôvodu, že neustálou neúčasťou účastníkov, resp. aspoň jedného z nich, rovnako aj
zástupcov, konanie strácalo na tempe a ja som nariaďoval pojednávania v ďalších
reštančných veciach...“
Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním zo 16. februára 2010 (doručeným
ústavnému súdu 8. marca 2010) ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prerokovaní
sťažnosti. Možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu na výzvu ústavného
súdu z 9. augusta 2010, ktorú prevzala 12. augusta 2010, nevyužila.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj
povahu prerokúvanej veci.
1. V konaní ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný
súd zotrváva na svojom hodnotení právnej zložitosti veci, že ide o konanie, ktoré nie je
právne zložité, a aj metodika postupu všeobecného súdu v takom spore je dostatočne jasná
a podporená stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov. Vo vzťahu k faktickej
zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených zo spisu pripustil určité znaky
faktickej zložitosti súvisiacej s nutnosťou oceňovania vecí tvoriacich predmet
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že faktická
zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť, že vec nie je právoplatne
skončená viac ako 10 rokov od podania návrhu.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Sťažovateľka a jej právna zástupkyňa sa na nariadených pojednávaniach
opakovane nezúčastňovali argumentujúc hospodárnosťou konania a tým, že sťažovateľka
zotrváva na svojich stanoviskách, čo sa týka určenia hodnoty bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd na základe obsahu súdneho spisu dospel k záveru,
že sťažovateľka napriek uvedenému v zásade nezapríčinila zbytočné prieťahy v konaní, aj
keď je toho názoru, že mala vyvinúť aspoň minimálnu procesnú aktivitu. Na túto
skutočnosť ústavný súd prihliadol pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.
V namietanom konaní nebolo prijaté zatiaľ žiadne rozhodnutie vo veci samej.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen
neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania,
ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po 8 a pol roku, odkedy bola vec postúpená
okresnému súdu ako miestne príslušnému, a viac ako 4 roky od nálezu ústavného súdu
v tejto veci, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu bez ústavne
akceptovateľných dôvodov je poznačenej neefektívnou činnosťou v rámci procesu
zabezpečovania dôkazov a ich vyhodnocovania. Ak sa okresný súd domnieval, že osobná
účasť sťažovateľky je v konaní na jednotlivých pojednávaniach nevyhnutná, mal prijať
príslušné poriadkové opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku, a nie ich neustále
odročovať bez prijatia akéhokoľvek opatrenia. Navyše, v napadnutom konaní ústavný súd
už vyslovil porušenie práv sťažovateľky okresným súdom a prikázal okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov. Preto je takýto postup okresného súdu neakceptovateľný.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzavrel, že v konaní okresného súdu
sp. zn. 15 C 8/2002 došlo k zbytočným prieťahom v období po vydaní nálezu ústavného
súdu č. k. II. ÚS 244/05-23 z 24. augusta 2006, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 244/05-23
z 24. augusta 2006 prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 8/2002 konal bez zbytočných prieťahov, nebolo potrebné o tejto povinnosti opakovane
rozhodnúť. Toto uloženie povinnosti okresnému súdu stále trvá.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti:
„... Závažnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky v období
po náleze ústavného súdu (po 24. 8. 2006 v trvaní cez tri roky do podania tejto sťažnosti) je
umocnená tým, že okresný súd konal v rozpore s príkazom ústavného súdu prejednať vec
sťažovateľky bez prieťahov.
Preto má sťažovateľka za to, že finančné zadosťučinenie, ktoré požaduje priznať
v sume 4. 000,- € je primerané okolnostiam prípadu, závažnosti porušenia jej práv
a dostačujúce na čiastočne zmiernenie ujmy, ktorú sťažovateľka utrpela zbytočnými
prieťahmi.
Sťažovateľkou požadované finančné zadosťučinenie dokonca zohľadňuje ekonomické
možnosti porušovateľa a je nižšie ako finančné zadosťučinenia považované za primerané
pri obdobných dlhoročných sporoch Európskym súdom pre ľudské práva.
Pokiaľ ide o ujmu, ktorú sťažovateľka utrpela touto dlhoročnou neefektívnou
činnosťou okresného súdu pri prejednaní jej veci, je potrebné opätovne poukázať na to, že
sťažovateľka ešte za trvania manželstva v roku 1993 bola nútená odísť z dôvodu
agresívneho správania sa odporcu zo spoločnej domácnosti a od toho času nemá prístup
a ani žiadnym spôsobom neužíva majetok, ktorý tvoril predmet ich BSM. Jej majetková
situácia je dlhodobo nepriaznivá a sťažovateľka je dlhodobo v sociálnej núdzi odkázaná na
pomoc širšej rodiny.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod
sp. zn. 15 C 8/2002 od nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 244/05-23 z 24. augusta 2006
a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci
sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ale prihliadnuc
aj na určitý podiel sťažovateľky na spomalení namietaného konania, ústavný súd považoval
za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátkou JUDr. E. Š., K. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) v sume 231,82 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,72 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2010