Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 333/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- 15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B.,

CSc., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. novembra 2009 a oznámením predsedu senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 19. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010

faxom doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. novembra 2009

v konaní vedenom pod sp. zn. a oznámením predsedu senátu najvyššieho

súdu z 19. januára 2010 v tom istom konaní. Sťažnosť bola v písomnej forme doplnená

podaním doručeným ústavnému súdu 16. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej

republiky Bratislavu (ďalej len „správa katastra“) rozhodnutím č. X-290/03 z 10. decembra

2007 zastavila konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte, ktoré bolo začaté na návrh

spoločnosti R., s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť R.“ alebo „žalobca“). Oprava mala

spočívať v zápise záložného práva na nehnuteľnosti družstva D. v prospech spoločnosti R.

do katastra nehnuteľností. Pri zápise predmetných nehnuteľností na nový list vlastníctva

v roku 1999 totiž správa katastra údaje o záložnom práve opomenula zapísať napriek tomu,

že tieto boli uvedené už od roku 1992 vo vtedajšej evidencii nehnuteľností. Keďže však

správa katastra zistila, že pred podaním návrhu na opravu chyby v katastrálnom operáte

bolo začaté súdne konanie na Okresnom súde Bratislava II, ktorého predmetom bola

neplatnosť záložnej zmluvy tvoriacej právny titul pre navrhovaný zápis záložného práva,

využila postup podľa o správnom konaní

(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).

Spoločnosť R. žalobou podľa druhej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) doručenou

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 18. februára 2008 požadovala

zrušenie napadnutého rozhodnutia správy katastra a vrátenie veci na ďalšie konanie.

V žalobe argumentovala poukazom na skutočnosť, že žiadosť „o nápravu – o vyznačenie

existujúceho a trvajúceho záložného práva na stavby družstva D., na list vlastníctva,

na ktorom sú tieto stavby zapísané... bola doručená Správe katastra Bratislava II

prostredníctvom Pošty Bratislava 2 – bola dodaná 30.1.2003...“. Podľa názoru žalobcu tak

konanie o uvedenej žiadosti „začalo dňa 30.1.2003, t. j. o pol roka skôr, než sa

na Okresnom súde Bratislava II začalo konanie o žalobe družstva D.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -123 z 11. septembra 2008 žalobu

spoločnosti R. zamietol. Z vyžiadaného administratívneho spisu považoval za preukázané,

že „podaním zo dňa 10.12.2003 sa žalobca zastúpený Advokátskou kanceláriou domáhal

opravy chyby v katastrálnom operáte týkajúcej sa zápisu záložného práva na LV č. 2978, k.

ú. N.“. Následne (25. februára 2004) správa katastra síce opatrením vykonala zápis

záložného práva v prospech žalobcu, avšak na základe protestu prokurátora rozhodnutím

č. X-290/03 zo 4. októbra 2007 tento zápis zrušila. Vzhľadom na to, že konanie

na Okresnom súde Bratislava II vedené pod sp. zn. začalo 31. júla 2003, teda

skôr ako 10. decembra 2003, považoval krajský súd postup správy katastra i jej rozhodnutie

o zastavení konania za súladný so zákonom. Tvrdenie spoločnosti R., že návrh na začatie

správneho konania bol správe katastra doručený 30. januára 2003, považoval krajský súd

za účelové, pretože túto skutočnosť „žalobca v konaní nijako nepreukázal a táto skutočnosť

nevyplýva z administratívneho spisu“.

Krajský súd rozhodol o podanej žalobe po pojednávaní, ktoré žalobca žiadal odročiť,

aby mohol zaujať kvalifikované stanovisko k vyjadreniu vedľajšieho účastníka v konaní

(družstvo D.), a to bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, „nakoľko vyjadrenie

k vyjadreniu vedľajšieho účastníka od žalovaného (správne má byť žalobcu, pozn.) súd

nežiadal a ani ho pre účely pojednávania nepotreboval“.

Rozsudok krajského súdu napadol žalobca odvolaním doručeným krajskému súdu

17. októbra 2008. Poukazujúc na rovnaké skutočnosti, akými argumentoval v žalobe, tvrdil,

že krajský súd „vychádzal z neúplného zistenia skutkového stavu, nepreskúmal náležite

zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ani zákonnosť postupu,

ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia, a stotožnil sa s týmto rozhodnutím bez toho,

že by sa zaoberal dôkazmi, ktoré sme mu predložili“. Zdôraznil, že k žalobe doručenej

krajskému súdu „sme pripojili doklad – vystavený doručovateľskou inštitúciou, Slovenskou

poštou, zo dňa 4.12.2003 – z ktorého jednoznačne a nepochybne vyplýva, že správnemu

orgánu došlo naše podanie a že jeho doručením dňa 30.1.2003 sa začalo správne konanie“.

Argumentoval aj názorom, že predmet konania pred Okresným súdom Bratislava II nie je

totožný s predmetom konania pred správou katastra.

Následne spoločnosť R. a sťažovateľ uzavreli 28. októbra 2008 zmluvu o postúpení

pohľadávky, pričom podľa čl. IV tejto zmluvy na sťažovateľa ako postupníka „prechádzajú

aj záložné práva na nehnuteľnostiach, ktorými je pohľadávka zabezpečená podľa Záložnej

zmluvy zo dňa 02.04.1992...“.

Najvyšší súd uznesením z 24. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu zastavil. Počas

konania totiž „z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I zistil, že žalobca

– R., s. r. o., so sídlom v B. – bol dňa 21.4.2009 vymazaný z obchodného registra na základe

rozhodnutia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti podľa z dôvodu

podľa “. S poukazom na ustanovenie tak najvyšší súd

dospel k záveru o nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania na strane žalobcu, čo je

„neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania“.

Sťažovateľ doručil 23. decembra 2009 (ešte pred doručením uznesenia vydaného

24. novembra 2009) najvyššiemu súdu k sp. zn. podanie označené ako

„návrh na pripustenie zmeny žalobcu a stanovisko k vyjadreniam správneho orgánu

a vedľajšieho účastníka k odvolaniu žalobcu“. V ňom okrem iného navrhol zmenu

účastníka konania na strane žalobcu tak, že z konania vystúpi spoločnosť R. a na jej miesto

nastúpi sťažovateľ. Zároveň vyjadril súhlas so svojím vstupom do konania.

Sťažovateľovi bolo 21. januára 2010 doručené oznámenie predsedu senátu

najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o sťažovateľovom odvolaní, z 19. januára 2010

o zastavení odvolacieho konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ poukázal na súvisiace konanie

vedené pred najvyšším súdom pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo

odvolanie spoločnosti R. proti rozsudku krajského súdu č. k. -143

z 18. septembra 2008. Krajský súd rozsudkom zamietol žalobu žalobcu proti rozhodnutiu

správy katastra č. X-290/03 zo 4. októbra 2007, ktorým táto na základe protestu prokurátora

zrušila zápis záložného práva k nehnuteľnostiam družstva D. V predmetnom odvolacom

konaní najvyšší súd na základe návrhu spoločnosti R. na zmenu účastníka na strane žalobcu

s poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávky z 28. októbra 2008 uznesením z 11. augusta

2009 v konaní sp. zn. pripustil „zámenu na strane žalobcu tak, že v konaní

na strane žalobcu bude vystupovať S., a. s., B.“. Najvyšší súd zároveň 11. augusta 2009

rozsudkom sp. zn. potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ

tvrdí, že tento rozsudok bezprostredne po jeho doručení adresoval (25. septembra 2009)

najvyššiemu súdu k spisovej značke .

Podľa sťažovateľa preto „najvyšší súd vo veci vedel, že spoločnosť S.,

a. s., sa 28.10.2008 stala, v čase rozhodovania najvyššieho súdu dňa 11.8.2009 vo veci

bola a aj naďalej je právnym nástupcom spoločnosti R., spol. s r. o. vo veci

postúpenej pohľadávky a s ňou spojeného záložného práva. Napriek tomu vo veci č. k.

odvolacie konanie zastavil...“. Najvyšší súd tak mal porušiť základné právo

sťažovateľa zaručené , pretože „zastavil odvolacie konanie, hoci mal

dôveryhodné podklady o tom, že sa sťažovateľ v dôsledku postúpenia pohľadávky stal

právnym nástupcom účastníka konania – žalobcu, a v dôsledku toho podľa § 107 ods. 4

bol povinný pokračovať v konaní so sťažovateľom ako právnym nástupcom žalobcu“.

Sťažovateľ tiež zdôraznil, že rozhodnutie správy katastra z 10. decembra 2007 bolo

vydané „v rozpore s a ...“, pretože účastníkovi

konania nebola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Spoločnosti R.

i samotnému sťažovateľovi krajský súd i najvyšší súd v konaní sp. zn.

„odňali, ani nevytvorili... príležitosť v ústnom súdnom konaní obhájiť svoje práva.

V dôsledku toho vo veci najvyššieho súdu č. účastníka, ktorý bránil svoje

práva, nevypočul ani správny orgán, ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd.“.

Napokon sťažovateľ namietal i postup predsedu senátu najvyššieho súdu, ktorý

na sťažovateľovo podanie doručené najvyššiemu súdu 23. decembra 2009 reagoval

oznámením z 19. januára 2010 o tom, že v konaní sp. zn. už bolo vyhlásené

rozhodnutie o zastavení konania. Podľa sťažovateľa „neodmysliteľnou súčasťou práva

na súdnu ochranu... je aj právo osoby, ktorá uplatňuje svoje práva na súde, aby o jej

právach rozhodol súd kvalifikovanou, zákonom ustanovenou formou. Súd – samosudca

i senát – rozhodujú rozsudkom alebo uznesením.“. Preto „sudca Najvyššieho súdu JUDr.

Ing. M. G. vo veci nerozhodol v súlade s právnymi predpismi a konal

arbitrárne“, keď podanie sťažovateľa „vrátil právnemu zástupcovi bez rozhodnutia

opatrením“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti S., a. s., podľa Slovenskej

republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992

Zb,) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

24. novembra 2009 a opatrením sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 19.01.2010 porušené boli

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

z 24. novembra 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie

3. Opatrenie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo

dňa 19.01.2010 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby

obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody a rozhodol o návrhu

sťažovateľa

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti S., a. s., B. na účet jej

právneho zástupcu advokáta JUDr. A. B., CSc., so sídlom B., zaplatiť trovy konania za dva

úkony právnej pomoci.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti v prvom rade namietal proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 24. novembra 2009 spôsob rozhodnutia, keďže konanie o odvolaní bolo

zastavené bez meritórneho prerokovania odvolaním uplatneného práva, a to z dôvodu

zániku spoločnosti R., ktorá odvolanie proti rozsudku krajského súdu podala v procesnej

pozícii žalobcu. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd musel mať vedomosť

o právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti R., keďže k spisovej značke 8 Sžo

254/2008 už 25. septembra 2009 doručoval najvyššiemu súdu rozhodnutie v súvisiacej

kauze, z ktorej právne nástupníctvo jednoznačne malo vyplývať.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). Tento záver bezpochyby možno aplikovať aj na postup všeobecného súdu

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti .

Najvyšší súd o zastavení konania o odvolaní sťažovateľa rozhodol na základe

ustanovenia v spojení s , podľa ktorého ak po začatí

konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak

právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Citované ustanovenie upravuje prípad zániku právnickej osoby, a teda zániku jej

spôsobilosti byť účastníkom súdneho konania. Ak v tejto súvislosti Občiansky súdny

poriadok umožňuje konajúcemu súdu pokračovať s právnym nástupcom zaniknutej

právnickej osoby, musí ísť o tzv. univerzálneho sukcesora, ktorý zánikom právneho

predchodcu nastupuje zásadne do všetkých práv a povinností auktora.

Ak teda podľa argumentácie obsiahnutej v predloženej sťažnosti mal najvyšší súd

pokračovať v konaní o odvolaní spoločnosti R. po jej zániku so sťažovateľom, muselo by

byť v konaní jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa stal univerzálnym sukcesorom

po spoločnosti R.

Sťažovateľ však v predloženej sťažnosti nenavrhol a v prílohách svojej sťažnosti

nedoložil žiadne také dôkazy o jeho právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti R.,

ktoré mohli dávať najvyššiemu súdu dostatočný základ na pokračovanie v konaní

so sťažovateľom. Podľa názoru ústavného súdu totiž uznesenie najvyššieho súdu

v súvisiacom konaní (sp. zn. ), ktorým pripustil zmenu účastníka na strane

žalobcu v prospech sťažovateľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 28. októbra

2008, nemožno považovať za dôkaz univerzálnej sukcesie sťažovateľa do právnej pozície

spoločnosti R.

Zmluva o postúpení pohľadávky (a rovnako tak aj postup najvyššieho súdu

v uvedenom súvisiacom konaní) preukazuje iba singulárnu sukcesiu sťažovateľa ako

postupníka do práv postupcu, ktoré tvorili predmet tejto zmluvy.

Sťažovateľ však mohol od najvyššieho súdu očakávať, že s ním bude pokračovať

ďalej v konaní o odvolaní spoločnosti R., ale len za predpokladu, že by sťažovateľ alebo

v čase jej právnej existencie spoločnosť R. navrhli podľa a zmenu

účastníka konania na strane žalobcu tak, ako to bolo aj v súvisiacom konaní, na ktoré

sťažovateľ poukazuje.

Pre realizáciu postupu podľa a v prebiehajúcom konaní je však

nevyhnutne potrebný kvalifikovaný návrh účastníka konania. Konajúci súd nie je oprávnený

iniciatívne zisťovať existenciu singulárnej sukcesie, kto je sukcesorom, prípadne dokonca

ex offo zmenu pripustiť. Konal by tak v rozpore s dispozičnou zásadou, ktorá ovláda nielen

občianske súdne konanie, ale aj konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku. Tým by sa všeobecný súd v konečnom dôsledku dostal aj do konfliktu

s ustanovením , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pritom ústavný súd

považuje za potrebné dodať, že doručenie už viackrát spomenutého uznesenia najvyššieho

súdu z 11. augusta 2009 vo veci sp. zn. k spisovej značke

najvyšší súd nemohol považovať za návrh na zmenu účastníka konania. Takýto jeho postup

by zjavne prekračoval aj zásadu neformálnosti konania ( ), ktorá má

bezpochyby svoje aplikačné hranice.

Ako vyplýva z príloh sťažnosti, sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu návrh

na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu až 23. decembra 2009, pričom

najvyšší súd rozhodol o zastavení konania o odvolaní spoločnosti R. uznesením

z 24. novembra 2009. Možno tak konštatovať, že sťažovateľ ani spoločnosť R. nevyužili

v relevantnom časovom období procesné subjektívne právo priznané im ustanovením § 92

ods. 2 , a tým predmetné konanie v konečnom dôsledku vystavili riziku zastavenia

podľa . Za toto riziko nemôže niesť zodpovednosť konajúci všeobecný

súd. To má za následok nedostatok relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu o zastavení konania a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu

i jeho právom na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd preto dospel k záveru

o nedôvodnosti prvej námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti ďalej namietal, že žalobca a ani sťažovateľ

nemali možnosť v priebehu konania o žalobe vyjadriť sa k okolnostiam kauzy na ústnom

pojednávaní.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti brojil proti uzneseniu najvyššieho súdu v konaní

sp. zn. a proti „opatreniu“ predsedu senátu najvyššieho súdu, ktorý konal

v jeho veci. Nenapádal však postup najvyššieho súdu v uvedenom konaní. Pochybenie

konajúceho všeobecného súdu spočívajúce v nezákonnom zabránení účastníkovi konania

uplatňovať svoje hmotné i procesné práva na pojednávaní zakladá podľa názoru ústavného

súdu v prvom rade ústavne relevantnú vadnosť postupu všeobecného súdu, až následne

vadnosť rozhodnutia, ktoré je výsledkom a zavŕšením takého procesného postupu.

Navyše v súvislosti s okolnosťami sťažovateľovho prípadu ústavný súd poukazuje

na ustanovenie , podľa ktorého v konaní podľa druhej hlavy piatej časti

odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore

s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje

za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Vzhľadom na spôsob rozhodnutia najvyššieho súdu o odvolaní spoločnosti R.

(zastavenie konania podľa ) ústavný súd zastáva názor, že postup

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho necharakterizovala žiadna zo skutočností

uvedených v citovanom ustanovení , ktorá by si vyžadovala nariadiť

pred rozhodnutím pojednávanie vo veci. Postup najvyššieho súdu v konaní o podanom

odvolaní ani rozhodnutie završujúce tento postup tak nesignalizujú možnosť zistenia

porušenia niektorého z označených práv sťažovateľa pri prípadnom meritórnom

prerokovaní jeho sťažnosti.

Ústavný súd dospel i k nedôvodnosti rovnakej námietky smerujúcej proti postupu

krajského súdu. Táto námietka totiž mohla mať pre rozhodovanie ústavného súdu význam

v prípade, ak by základné právo sťažovateľa na súdne konanie a jeho právo na spravodlivé

súdne konanie vyžadovali od najvyššieho súdu v okolnostiach predmetnej kauzy nápravu

eventuálnej tvrdenej vadnosti postupu krajského súdu. Z príloh sťažnosti však vyplýva, že aj

keď v odvolaní proti rozsudku krajského súdu spoločnosť R. uviedla, že tento súd „konal

o našej žalobe bez našej prítomnosti, keď neuznal dôležité okolnosti, pre ktoré sme

požiadali o odročenie pojednávania...“, je zrejmé, že vzhľadom na zastavenie konania

o odvolaní pre nedostatok spôsobilosti odvolateľa bolo preskúmavanie prípadného

pochybenia krajského súdu najvyšším súdom irelevantné.

Poslednou sťažnostnou námietkou bolo tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho

označených práv „opatrením“ predsedu senátu prejednávajúceho jeho odvolanie

z 19. januára 2010. Ako vyplýva z jeho obsahu, predseda senátu najvyššieho súdu v ňom

právnemu zástupcovi sťažovateľa oznámil, že o podanom odvolaní spoločnosti R. bolo

rozhodnuté 24. novembra 2009, teda ešte pred doručením návrhu sťažovateľa na zmenu

účastníka konania na strane žalobcu (23. decembra 2009).

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je toho názoru, že list predsedu senátu najvyššieho súdu z 19. januára

2010 nie je rozhodnutím ani opatrením (napriek tomu, že sťažovateľ ho v sťažnosti takto

označil) a v okolnostiach posudzovaného prípadu ho nemožno považovať v zmysle

citovaného ustanovenia ani za nespochybniteľný dôkaz

o (inom) zásahu, ktorý by mal spočívať v tom, že žalovaný súd odmietol konať

a rozhodovať o sťažovateľom podanom procesnom návrhu a že by tým zároveň odmietol

poskytnúť právam sťažovateľa požadovanú ochranu.

Účelom, pre ktorý je povinnosťou konajúceho všeobecného súdu rozhodnúť o právne

relevantnom podaní, je snaha zabezpečiť účastníkovi konania účinné poskytnutie ochrany

jeho uplatnenému hmotnému právu, ale aj snaha zabezpečiť účastníkovi konania účinný

vplyv na autoritatívny úsudok orgánu verejnej moci o veci tvoriacej predmet konania.

Naplneniu vymedzeného účelu pritom napomáhajú nielen podania, ktorými účastník

konania disponuje predmetom konania, ale aj iné podania, ktorými účastník konania

nepriamo zabezpečuje realizáciu svojej snahy dosiahnuť v konaní úspech. Takým podaním

je bezpochyby aj návrh na zmenu účastníka konania, pretože jeho nevyužitie môže viesť

k neúspechu v konaní, a to aj vtedy, keď ostatné skutkové okolnosti prerokovávanej kauzy

svedčia v prospech konkrétneho účastníka.

Procesný návrh sťažovateľa na zmenu účastníka konania na strane žalobcu doručený

najvyššiemu súdu však podľa názoru ústavného súdu nemohol zabezpečiť už uvedený

účinný vplyv na rozhodnutie o merite veci, a to preto, lebo sťažovateľ doručil svoj návrh

najvyššiemu súdu až potom, ako tento uznesením zastavil konanie. Keďže pre uznesenie

najvyššieho súdu bol rozhodujúci stav v čase jeho vydania ( v spojení

s ), nemal najvyšší súd 23. decembra 2009 možnosť naplniť snahu

sťažovateľa o akékoľvek ovplyvnenie prípadného ďalšieho meritórneho rozhodovania

o podanom odvolaní. Preto, ak o predmetnom návrhu sťažovateľa nerozhodol v žiadnej

formalizovanej podobe, nepoprel najvyšší súd zmysel a podstatu zákazu odmietnutia

spravodlivosti plynúceho zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. I poslednú

námietku sťažovateľa tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú, preto sťažnosť je aj

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010