Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 395/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej JUDr. A. B., Advokátska

kancelária, B. pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2010 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B. pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Katastrálny úrad v B.

rozhodnutím č. Xo 68/07-BP z 28. novembra 2007 (ďalej len „správny orgán“) zmenil

rozhodnutie Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky č. X-58/04 z 12. júla

2007 o oprave chyby v katastrálnom operáte tak, že návrhu účastníka konania D., stavebné a

opravárenské družstvo (ďalej len „družstvo“), na opravu chyby v katastrálnom operáte z 5.

marca 2004 nevyhovel. Oprava mala spočívať v zápise záložného práva na nehnuteľnosti

družstva v prospech spoločnosti R., spol. s r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), do

katastra nehnuteľností.

Dňa 5. februára 2008 obchodná spoločnosť podala Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) žalobu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu.

Zmluvou z 28. októbra 2008 obchodná spoločnosť postúpila sťažovateľke

pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy a záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 tvoriacich

právny titul pre navrhovaný zápis záložného práva k nehnuteľnostiam.

Dňa 21. apríla 2009 došlo k zániku obchodnej spoločnosti výmazom z obchodného

registra, čomu predchádzalo rozhodnutie o jej zrušení bez likvidácie.

Dňa 23. decembra 2009 sťažovateľka podala krajskému súdu návrh na zmenu

účastníka konania na strane žalobcu podľa a .

Krajský súd uznesením č. k. -131 z 5. februára 2010 návrhu sťažovateľky

vyhovel a zmenu na strane žalobcu pripustil, čo odôvodnil tým, že „postúpenie pohľadávky

je takou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv

a povinností, o ktorých sa koná a S., a. s., na ktorú na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky prešli práva s ňou spojené, svojim návrhom prejavila súhlas so vstupom do

predmetného konania“.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podalo družstvo ako vedľajší účastník

konania odvolanie z dôvodu, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a vyvodil

nesprávny právny záver, keď vyhovel návrhu sťažovateľky a rozhodol o zámene účastníkov

podľa a . Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. apríla

2010 uznesenie krajského súdu zrušil a konanie zastavil.

Týmto rozhodnutím podľa sťažovateľky najvyšší súd v rozpore s

a čl. 6 ods. 1 dohovoru „zabránil sťažovateľovi prístup na súd a poskytnutie súdnej ochrany

jeho právam“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že „krajský súd od podania žaloby

nevykonal žiadny úkon, nekonal s pôvodným žalobcom, ani mu nebola známa skutočnosť, že

pôvodný žalobca zanikol. Z návrhu na pripustenie zmeny účastníka na mieste žalobcu sa

vieryhodne dozvedel, že v danej veci spoločnosť S., a. s., sa stala právnym nástupcom

spoločnosti R., spol. s r. o., ešte pred 21. 4. 2009, a uznesením č. k. -131 zo dňa

5. februára 2010 vykonal úkon nevyhnutný na to, aby v zmysle konal s

právnym nástupcom žalobcu, ktorý je aj právnym zástupcom pôvodného majiteľa

pohľadávky. ...“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva spoločnosti S., a. s., podľa Slovenskej

republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992

Zb.) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 29. apríla

2010 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

29. apríla 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti S., a. s., B. na účet jej

právneho zástupcu... zaplatiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka videla porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2010, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -131

z 5. februára a konanie zastavil z dôvodu, že sťažovateľka sa stala právnym nástupcom

obchodnej spoločnosti, ktorá podala žalobu ešte pred 21. aprílom 2009, keď došlo k jej

výmazu bez likvidácie „hoci mal dôveryhodné podklady o tom, že sťažovateľ sa v dôsledku

postúpenia pohľadávky stal právnym nástupcom účastníka konania – žalobcu...“.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). Tento záver bezpochyby možno aplikovať aj na postup všeobecného súdu

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti .

Ústavný súd v danej veci zistil, že námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti nie sú

opodstatnené. Vychádzal pritom z toho, že najvyšší súd svoje rozhodnutie sp. zn.

z 29. apríla 2010 náležite a logicky odôvodnil a uviedol aj skutkové

zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ako aj právne závery (správne aplikoval na prípad

príslušné ustanovenia ), ktoré nie je ústavný súd oprávnený

a ani povinný nahrádzať.

Závery najvyššieho súdu nemožno považovať ani za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, pretože najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že „Krajský

súd... v rozpore s ustanovením , z ktorého vyplýva povinnosť súdu kedykoľvek za

konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania, neprihliadol na skutočnosť, že

pôvodný žalobca R., spol. s r. o. zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho

nástupcu dňom 21. apríla 2009, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Ide pritom

o taký nedostatok konania, ktorý nie je možné odstrániť a má za následok, že súd nemôže

pokračovať v konaní a rozhodnúť vo veci, ale musí konanie zastaviť, v prípade zániku

právnickej osoby bez právneho nástupcu podľa , inak podľa

. Keďže návrh na zámenu účastníkov podľa a uplatnil postupník až

po zániku pôvodného žalobcu, nebolo už možné rozhodnúť o vystúpení neexistujúcej

právnickej osoby z konania a vstupe inej právnickej osoby na jej miesto. Krajský súd, hoci

mal k dispozícii doklady, preukazujúce zmenu podmienok konania, tieto nevyhodnotil a

postupoval v rozpore s citovanými ustanoveniami .“.

Podľa ustanovenia ak po začatí konania zanikne právnická osoba,

súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie

zastaví.

Je nepochybné, že v danej veci došlo k zániku obchodnej spoločnosti (pôvodného

žalobcu) výmazom z obchodného registra (21. apríl 2009) bez právneho nástupcu. Týmto

dňom teda pôvodný žalobca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Návrh na zámenu

účastníka konania podľa a uplatnila samotná sťažovateľka pred

všeobecným súdom až 23. decembra 2009, teda možno konštatovať, že sťažovateľka ani

obchodná spoločnosť (pôvodný žalobca) nevyužili v relevantnom časovom období procesné

subjektívne právo priznané im ustanovením (nepodali včas návrh na

zámenu účastníkov), a tým predmetné konanie v konečnom dôsledku vystavili riziku

zastavenia podľa . Za toto riziko nemôže niesť zodpovednosť konajúci

všeobecný súd (obdobne ).

Aj keď jej návrhu krajský súd najprv vyhovel, vychádzajúc z už uvedených

skutočností ústavný súd zastáva názor, že medzi odôvodnením napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu z 29. apríla 2010, ktorý postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

, a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru neexistuje taká spojitosť,

ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010