Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 351/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r. o.,

B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -29 z 31. marca 2010 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -29 z 31. marca 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere z 26. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver

v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť v 10

mesačných splátkach v sume 71,70 € od 12. septembra 2004. Na zabezpečenie úveru bolo

účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca

dlžníka, priamo v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,

okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného

titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, 16. júna 2006 bola notárom

spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne 10. októbra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

14. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Na základe ostatného návrhu

sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením

č. k. -16 z 23. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu

zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že s výnimkou rozhodnutia o trovách exekúcie prvostupňové

uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla: „Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo

k zásahu do jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že odmietol zmenu

exekútora... a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v prospech exekútora, na

ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah do

vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej

vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa... Podľa názoru

sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez

ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1 Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv bolo porušené uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -29 zo dňa 31. 3. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -29 zo dňa

31. 3. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 389,34 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 66,00 EUR s DPH... na účet jeho právneho zástupcu J. H... do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Sťažovateľka svojím návrhom žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s namietaným

uznesením krajského súdu vyslovil porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľky s vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením konania v jej exekučnej

veci, čím bolo podľa jej názoru porušené právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Okresný súd v uznesení č. k. -16 z 23. decembra 2009 sformuloval

dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie takto:

„Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi.

Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť

v čase uznania. Z ustanovenia vyplýva, že zákon za podstatnú náležitosť uznania

záväzku považuje uznanie určitého záväzku... Zákonným dôsledkom uznania záväzku je

vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval.

Splnomocnenie Mgr. T. K. v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a

všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice nemožno považovať za platné. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere

splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, t. j. urobil tak v čase, keď žiadny

dlh neexistoval, a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo

však možné predpokladať jeho výšku...

Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho

výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani

nemohol splnomocniť Mgr. T. K. uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu, dokedy

má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je

rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal

možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno

splnomocnenca Mgr. T. K. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci,

teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri

spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy

v súvislostí s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti.

Z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami

zastúpeného ( ). Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len

potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti

upravené v , v zmysle spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto

právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu

vedeli. ...

Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným je v

zmysle absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o

uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr.

T. K., a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako neplatného

právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo

zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť

prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným

schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.

Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné

obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.“

Krajský súd sa napadnutým uznesením v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia okresného súdu a k námietkam sťažovateľky dodal: «Súd prvého stupňa

správne preskúmal platnosť notárskej zápisnice aj splnomocnenia obsiahnutého v zmluve

o úvere v časti nazvanej „splnomocnenie“.

Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, zo všeobecných

podmienok poskytnutia úveru pod bodom 18. vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli podľa

, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným

zákonníkom.

Podľa , ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,

predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky

nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a

3. Uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania je

charakteristická jeho určitosť. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami sú

jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva, svoj určitý

záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákonná

účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórnu písomnú formu.

V danej exekučnej veci, v čase udelenia splnomocnenia... bol predmet záväzku

špecifikovaný ako úver v sume 12.000,- Sk... Obom zmluvným stranám bola známa len

výška poskytnutého úveru. Povinný nemal vedomosť, akú sumu budú predstavovať jeho

napr. poplatky za spísanie notárskej zápisnice, úroky z omeškania...

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať

môže ale aj nemusí... Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase

uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy

o splnomocnení teda ešte nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje

právo dlh uznať alebo nie. Splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere je teda neplatným

právnym úkonom.»

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,

za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na

základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.

2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok, určenie

okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné

vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To

znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto

predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu

vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého bola

exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je neplatná, a teda nie je

v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom, správne rozhodol, ak

sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného

konania (m. m. , ).

Ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára

2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu aj uznesenia

okresného súdu č. k. -16 z 23. decembra 2009 dospel k záveru, že

napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali

zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného

poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo

zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere,

pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie

nebolo ani pre rozhodovania okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z

okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej zápisnice, ktorou bol

uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy o úvere. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením

potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú z

dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie),

uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných

predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle

úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj právo súdom priznanú pohľadávku

exekučne vymáhať.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až . V

opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie

súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne

normy. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým uznesením

krajského súdu, a preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010