Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 351/2010
PDF · 175.4 KB
No categories available
III. ÚS 351/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r. o.,
B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE/57/2010-29 z 31. marca 2010 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE/57/2010-29 z 31. marca 2010 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere z 26. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver
v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť v 10
mesačných splátkach v sume 71,70 € od 12. septembra 2004. Na zabezpečenie úveru bolo
účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca
dlžníka, priamo v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,
okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného
titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, 16. júna 2006 bola notárom
spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne 10. októbra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
14. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Na základe ostatného návrhu
sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením
č. k. 14 Er 1007/2005-16 z 23. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že s výnimkou rozhodnutia o trovách exekúcie prvostupňové
uznesenie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla: „Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo
k zásahu do jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že odmietol zmenu
exekútora... a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v prospech exekútora, na
ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah do
vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej
vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa... Podľa názoru
sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez
ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1
Dohovoru.“
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1 Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv bolo porušené uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/57/2010-29 zo dňa 31. 3. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/57/2010-29 zo dňa
31. 3. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 389,34 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 66,00 EUR s DPH... na účet jeho právneho zástupcu J. H... do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľka svojím návrhom žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s namietaným
uznesením krajského súdu vyslovil porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas
sťažovateľky s vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením konania v jej exekučnej
veci, čím bolo podľa jej názoru porušené právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1
Dohovoru“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Okresný súd v uznesení č. k. 14 Er 1007/2005-16 z 23. decembra 2009 sformuloval
dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie takto:
„Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi.
Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť
v čase uznania. Z ustanovenia § 323 ObZ vyplýva, že zákon za podstatnú náležitosť uznania
záväzku považuje uznanie určitého záväzku... Zákonným dôsledkom uznania záväzku je
vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval.
Splnomocnenie Mgr. T. K. v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a
všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice nemožno považovať za platné. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere
splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, t. j. urobil tak v čase, keď žiadny
dlh neexistoval, a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo
však možné predpokladať jeho výšku...
Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho
výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani
nemohol splnomocniť Mgr. T. K. uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu, dokedy
má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným.
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je
rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal
možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno
splnomocnenca Mgr. T. K. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci,
teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri
spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy
v súvislostí s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti.
Z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ). Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len
potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti
upravené v § 22 ods. 2 OZ, v zmysle § 39 OZ spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto
právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu
vedeli. ...
Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným je v
zmysle § 39 OZ absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o
uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr.
T. K., a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako neplatného
právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo
zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť
prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným
schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.
Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné
obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.“
Krajský súd sa napadnutým uznesením v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia okresného súdu a k námietkam sťažovateľky dodal: «Súd prvého stupňa
správne preskúmal platnosť notárskej zápisnice aj splnomocnenia obsiahnutého v zmluve
o úvere v časti nazvanej „splnomocnenie“.
Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, zo všeobecných
podmienok poskytnutia úveru pod bodom 18. vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli podľa
§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom.
Podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky
nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a
3. Uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania je
charakteristická jeho určitosť. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami sú
jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva, svoj určitý
záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákonná
účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórnu písomnú formu.
V danej exekučnej veci, v čase udelenia splnomocnenia... bol predmet záväzku
špecifikovaný ako úver v sume 12.000,- Sk... Obom zmluvným stranám bola známa len
výška poskytnutého úveru. Povinný nemal vedomosť, akú sumu budú predstavovať jeho
napr. poplatky za spísanie notárskej zápisnice, úroky z omeškania...
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže ale aj nemusí... Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase
uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy
o splnomocnení teda ešte nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje
právo dlh uznať alebo nie. Splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere je teda neplatným
právnym úkonom.»
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť
na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,
za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na
základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.
2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok, určenie
okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné
vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu
konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto
predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu
vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého bola
exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je neplatná, a teda nie je
v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom, správne rozhodol, ak
sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného
konania (m. m. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010).
Ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára
2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu aj uznesenia
okresného súdu č. k. 14 Er 1007/2005-16 z 23. decembra 2009 dospel k záveru, že
napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali
zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného
poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere,
pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie
nebolo ani pre rozhodovania okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z
okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej zápisnice, ktorou bol
uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy o úvere. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením
potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú z
dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie),
uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných
predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle
úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj právo súdom priznanú pohľadávku
exekučne vymáhať.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V
opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie
súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa
vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne
normy. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým uznesením
krajského súdu, a preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010