Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 395/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s porušením základného práva na ochranu

vlastníckeho práva zaručeného v a práva

na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. , z 25. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

faxom a 7. júla 2010 osobne doručená sťažnosť J. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s porušením základného práva

na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v a práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 25. marca

2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. sa

žalobou podanou 9. mája 2007 Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal, aby okresný súd rozhodol o právach

a povinnostiach vyplývajúcich zo zaniknutého, ale ešte nevyporiadaného bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), a to tak, aby nehnuteľnosti tvoriace BSM

(rodinný dom a priľahlé pozemky) boli priznané do výlučného užívania jeho bývalej

manželky, ktorá by za toto užívanie bola povinná platiť sťažovateľovi odplatu v ním

navrhovanej sume. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že v čase podania uvedenej žaloby

okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. už konal aj o vyporiadaní BSM.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2009 žalobu sťažovateľa

zamietol, pričom v súvislosti s týmto rozhodnutím sťažovateľ v sťažnosti okrem iného

uviedol: „Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutím súdu nie je možné založiť

právny stav, aby nehnuteľnosť bola určená do výlučného užívania jedného z bývalých

bezpodielových spoluvlastníkov a druhému by mal platiť úhradu.“

Následne na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napádaným rozsudkom

sp. zn. , z 25. marca 2010 rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju

nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu, ktorý odobril rozhodnutie okresného súdu, čím

mu podľa jeho presvedčenia nebola poskytnutá ochrana jeho vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti patriacej do zaniknutého BSM, ktorej ochrany sa svojou žalobou domáhal.

V súvislosti s rozsudkom krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem iného

uviedol:

„Je teda nesporné, že navrhovateľ už 11 rokov nemôže ani držať, ani užívať, ani brať

úžitky z predmetu svojho vlastníctva, pričom ako to vyplýva z ustanovenia § 123

, tieto oprávnenia patria k základným atribútom vlastníckeho práva.

Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ obrátil na súd a dožadoval sa rozhodnutia o

hospodárení so spoločnou vecou, ktorým by bolo rozhodnuté o tom, ktorý z bezpodielových

spoluvlastníkov bude mať akým spôsobom úžitok z rodinného domu. ...

Odvolací súd na odvolacie námietky sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ a jeho bývalá

manželka sú vlastníkmi celej veci, pričom je treba odobriť záver súdu prvého stupňa v tom,

že žiaden zákon neupravuje, ako sa v dobe medzi zánikom a vyporiadaním riadia právne

vzťahy, týkajúce sa majetku a záväzkov, ktoré tvoria jeho predmet. Toto je potrebné

zohľadniť len v konečnom vysporiadaní.

Odvolací súd neposkytol sťažovateľovi ochranu jeho vlastníckeho práva napriek

tomu, že bolo zrejmé z vykonaného dokazovania, že sťažovateľove oprávnenia vyplývajúce z

jeho vlastníckeho práva, tento, už viac než 11 rokov nemôže využívať. ...

Sťažovateľ poukázal už v časti II. tejto sťažnosti na ustanovenie Občianskeho

zákonníka, ktoré výslovne umožňuje vzťahovať na právne vzťahy výslovne neupravené v

ustanoveniach také ustanovenia, ktoré sú im svojou povahou a

obsahom najbližšie.

Tak v tomto prípade bol súd povinný zaoberať sa sťažovateľovým návrhom so

zreteľom na to, aké ustanovenia je potrebné použiť, aby

sťažovateľovi bola poskytnutá tá ochrana vlastníckeho práva, ktorú mu poskytuje

Slovenskej republiky a Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv

základných slobôd.

Pokiaľ súdy obidvoch stupňov konštatovali, že rozhodnúť spôsobom navrhovaným

sťažovateľom nie je možné, pretože odporkyňa, rovnako ako sťažovateľ, majú k predmetnej

veci vlastnícke právo v celosti, potom nebrali zreteľ práve na skutočnosť, že vlastnícke

právo jedného z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov je obmedzované práve

vlastníckym právom rovnakého obsahu aj rozsahu druhého spoluvlastníka. ...

Súdy sa však nevysporiadali s otázkou, akým spôsobom zabezpečili v tomto konaní

ochranu vlastníckeho práva sťažovateľa, ktorej sa svojim návrhom domáhal.

Sťažovateľovi nielenže odopreli takúto ochranu, ale (aj keď si je sťažovateľ vedomý,

že túto okolnosť v tejto sťažnosti napadnúť nemôže) predovšetkým súd prvého stupňa svojim

základné práva sťažovateľa porušujúcim postupom v konaní o vysporiadaní BSM robí

definitívne vysporiadanie BSM otázkou ďalekej budúcnosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1

SR v spojení s právom na ochranu jeho vlastníckeho práva, podľa článku 20 ods. 1 vety

druhej SR a v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zakotveného v článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , -10 zo dňa

25. 3. 2010.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. , -10 zo dňa 25. 3. 2010 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. , z 25. marca 2010, ktorým

malo byť podľa neho zasiahnuté predovšetkým do jeho vlastníckeho práva zaručeného

a chráneného a dodatkového protokolu a v spojení s uvedeným

malo byť porušené aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46

ods. 1 . Sťažovateľ svoje presvedčenie o porušení označených práv založil na

argumentácii, že všeobecné súdy vôbec nezohľadnili, že od zániku BSM kvôli sporom

s bývalou manželkou (žalovanou) nemôže už viac ako 11 rokov užívať nehnuteľnosti

tvoriace BSM, a to bez akejkoľvek náhrady.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd vec prejednal na neverejnom zasadnutí bez nariadenia pojednávania

podľa ...

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže. sa v odôvodnení obmedziť len na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia odvolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, pokiaľ ide o rozhodnutie vo

veci samej, aj pokiaľ ide o rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku.

Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, je potrebné zo strany odvolacieho súdu

zdôrazniť, že žalobca aj žalovaný sú vlastníkmi celej veci. Ich podiel je vyjadrený 1/1 a

každý z nich má právo v celej veci. Počas existencie nevyporiadaného BSM nie je možné

založiť taký právny stav, aby nehnuteľnosť bola určená, do výlučného užívania len jedného

z manželov a druhý by bol vylúčený a už vôbec nie, aby za polovicu nehnuteľnosti platil

náhradu bývalý manžel. V tomto smere sú potom aj odvolacie námietky irelevantné, v

prejednávanom prípade sa jedná o zaniknuté, ale doposiaľ nevyporiadané bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov, pričom je treba odobriť záver súdu prvého stupňa v tom, že

žiaden zákon neupravuje ako sa v dobe medzi zánikom a vyporiadaním riadia právne

vzťahy týkajúce sa majetku a záväzkov, ktoré tvoria jeho predmet. Toto je potrebné

zohľadniť len v konečnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

Nepochybne tak žalobca ako aj žalovaná sú vlastníkmi celej veci, ich podiel na

nehnuteľnosti je vyjadrený podielom 1/1 a každý z nich má právo v celej veci resp.

vlastnícke právo jedného je obmedzené rovnakým vlastníckym právom druhého. To sú

nepochybne správne závery súdu prvého stupňa a preto odvolaciemu súdu neostávalo iné,

ako rozsudok v zmysle ust. potvrdiť.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu je zrejmé jeho stotožnenie sa s právnym

názorom okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že na úpravu

právnych vzťahov rozvedených manželov k majetku tvoriacemu BSM je potrebné až do

jeho vyporiadania aplikovať ustanovenia o BSM, ktoré právne

regulujú vzťahy manželov k ich spoločne nadobudnutému majetku. Vzhľadom na uvedené

je teda potrebné aj po zániku BSM až do doby jeho vyporiadania hľadieť aj na rozvedených

manželov stále ako na bezpodielových spoluvlastníkov spoločného majetku, ktorých

vlastnícke právo k tomuto majetku je rovnocenné, čo sa týka jeho veľkosti (podiel 1/1), ako

aj jeho atribútov (držať, užívať, požívať, disponovať).

Obrana sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu obsiahnutá v jeho odvolaní

proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že nie je možné stotožniť

sa so záverom okresného súdu o tom, že vlastníctvo sťažovateľa, ako aj vlastníctvo jeho

bývalej manželky k ich spoločnému majetku je de iure založené na princípe rovnosti,

pretože „de facto som z užívania domu vylúčený a zamietnutím môjho návrhu prvostupňový

súd mi neumožnil podieľať sa na užívaní nehnuteľnosti ani takou formou, pri ktorej by mi

odporkyňa za užívanie aj mojej nehnuteľnosti uhrádzala finančnú čiastku“.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľom uplatneného odvolacieho dôvodu rozhodnutie okresného súdu

a v celom rozsahu sa s ním stotožnil, pričom navyše ešte konštatoval, že bez riadneho

vyporiadania BSM, resp. pred jeho vyporiadaním, nie je možné založiť taký právny stav,

aby nehnuteľnosť patriaca do BSM bola určená do výlučného užívania len jedného

z manželov a druhý by bol vylúčený.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery okresného súdu, ako ani na ne

nadväzujúce závery krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných

ustanovení , ktorý by mohol mať za následok porušenie základného

práva sťažovateľa vlastniť majetok a jeho práva na ochranu vlastníctva.

Argumentácia sťažovateľa je vo svojej podstate založená na tom, že bol, resp. už viac

ako 11 rokov je vylúčený z užívania jeho veci, t. j. v danom prípade nebola spornou otázka

samotného vlastníctva k nehnuteľnosti patriacej do BSM, ale sporným sa stala konzumácia

tohto vlastníckeho práva, resp. jeho kvalitatívna stránka. Inými slovami, sťažovateľ síce na

jednej strane argumentuje tým, že aj napriek tomu, že je vlastníkom nehnuteľnosti patriacej

do BSM, nemôže ju užívať a požívať v rozsahu, ktorý by zodpovedal jeho vlastníckemu

právu, pretože mu v tom bránia nezhody s jeho bývalou manželkou, avšak na strane druhej

sa sťažovateľ žalobou podanou okresnému súdu v skutočnosti nedomáhal ochrany týchto

atribútov vlastníckeho práva, t. j. nedomáhal sa ochrany svojho užívacieho práva napríklad

v tom zmysle, žeby všeobecný súd uložil jeho bývalej manželke povinnosť strpieť užívacie

právo sťažovateľa a pod.

Práve naopak, žalobou podanou okresnému súdu sa sťažovateľ nesnažil dosiahnuť

ochranu svojho užívacieho práva k jeho vlastníctvu, ale s týmto svojím užívacím právom

disponoval v tom zmysle, že žiadal, aby toto jeho užívacie právo k nehnuteľnosti bolo

priznané, resp. „bolo prevedené“ na jeho bývalú manželku za ním určenú odplatu. Takže

sťažovateľ toto svoje užívacie právo aj „ocenil, resp. ohodnotil“, a to v situácii, keď BSM

ešte nebolo vyporiadané, takže ani nebola známa veľkosť podielu sťažovateľa a podielu

jeho bývalej manželky na ich spoločnom majetku, a teda nebol známy ani týmto podielom

zodpovedajúci kvalitatívny rozsah ich vlastníckeho práva. Pritom určenie podielov

rozvedených manželov na ich spoločnom majetku tvoriacom BSM je predmetom súdneho

konania o vyporiadanie BSM.

Vzhľadom na to, že súdny spor o vyporiadanie BSM vedený okresným súdom pod

sp. zn. nebol v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte ukončený, sa javí

ako dôvodný záver krajského súdu, že do vyporiadania BSM treba na rozvedených

manželov hľadieť ako na rovnocenných vlastníkov, čo sa týka kvantity i kvality ich

bezpodielového spoluvlastníckeho práva, a v prípade nezhôd bývalých (rozvedených)

manželov v súvislosti s výkonom jednotlivých atribútov vlastníckeho práva k ich

spoločnému majetku rozhodne o ochrane tohto atribútu na návrh niektorého z nich

všeobecný súd ( ). Do vyporiadania BSM, resp. do

doby, keď niet zákonného právneho podkladu, sťažovateľ zákonite nemôže svojej bývalej

manželke, ktorá je sama v rovnakom rozsahu a kvalite ako sťažovateľ vlastníčkou predmetu

BSM, prenechať svoje užívacie právo k tomuto predmetu BSM, napr. do nájmu ani do

obdobného vzťahu odplatného užívania.

Keďže všeobecné súdy sú pri svojom rozhodovaní viazané návrhom na začatie

konania (žalobným petitom), môžu konať a rozhodovať len v medziach vymedzených

samotnou žalobnou žiadosťou. Aj v prípade sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd

rozhodli iba v medziach žalobnej žiadosti sťažovateľa, ktorou boli viazané a ktorou sa

sťažovateľ v skutočnosti ani nedomáhal ochrany svojho užívacieho práva v pravom slova

zmysle, takže všeobecné súdy ani nemohli tomuto atribútu jeho vlastníckeho práva „in

natura“ ochranu poskytnúť, a teda sa jej ochrany sťažovateľ nemôže primárne domáhať ani

v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd rozhodol v medziach žalobnej žiadosti

sťažovateľa spôsobom, ktorému nemožno vyčítať svojvoľnosť a ktorý je z ústavného

hľadiska udržateľný a akceptovateľný. Ústavný súd preto konštatuje, že rozhodnutím

krajského súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v , ako ani jeho práva na

ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd

postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami , ktorých

výklad a aplikácia krajským súdom neodporuje ich zmyslu a účelu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo

rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(napr. , , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom

prerokovaní vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a práva zaručeného v dodatkového protokolu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažovateľ nenamietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v samostatne, ale iba v spojení s

a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd vzhľadom na nezistené porušenie tohto článku

a dodatkového protokolu dospel k záveru, že napádaným rozhodnutím krajského

súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v , preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov

právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa

( prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010