Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 345/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2010

doručená sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popisuje skutkový stav konania takto:

« 1) V právnej veci sp. zn. (začatej žalobou zo dňa 31.5.1994) Krajský

súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) vydal ako súd prvého stupňa dňa 29.7.2005 (po

vyše 11-tich rokoch po začatí konania) rozsudok vo veci samej, ktorým návrh zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal dňa 28.9.2005 odvolanie.

...

2) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd odvolací

výzvou sp. zn. zo dňa 10.11.2005 sťažovateľovi vyrubil 600.000,- Sk

súdnych poplatkov za odvolanie proti rozsudku vo veci sp. zn. .

...

3) Pretože sťažovateľ súdne poplatky nezaplatil, najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obo

316/2005-502 zo dňa 30.1.2006 odvolacie konanie zastavil.

...

4) Voči uzneseniu č. k. -502 sťažovateľ podal dňa 13.2.2006

odvolanie. Najvyšší súd odvolanie z 13.2.2006 svojvoľne vyhodnotil ako dovolanie a

uznesením č. k. V 102/2006-529 ho dňa 30.4.2007 odmietol.

...

5) Voči uzneseniu č. k. V 102/2006-529 sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť,

ktorá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) došla dňa 20.7.2007.

Nálezom č. k. -54 ústavný súd dňa 27.1.2010 rozhodol, že uznesením

sp. zn. z 30.1.2006 v spojení s uznesením sp. zn. V 102/2006 z

30.4.2007 najvyšší súd porušil sťažovateľove základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej aj „") a právo podľa Dohovoru

0 ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“).

V bode dva výroku citovaného nálezu ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn,

1 Obdo V 102/2006 z 30.4.2007 v spojení s uznesením sp. zn. z30.1.2006

zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Nález č. k. -54

nadobudol právoplatnosť dňa 15.3.2010.

6) Napriek tomu, že konanie vo veci sp. zn. už trvá bezmála päť

rokov (pričom konanie pred všeobecnými súdmi ako celok už trvá 16 rokov!), najvyšší súd

ešte stále v ňom nevydal ústavne akceptovateľné, spravodlivé rozhodnutie.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza:

„Zo spisu veci sp. zn. vyplýva, že toto konanie trvá presne 16 rokov.

Z tohto času bola agenda veci na súde 1. stupňa v súčte 7 rokov a 10 mesiacov. Konanie na

ústavnom súde vo veci sp. zn. trvalo od 20.7.2007 až do dňa nadobudnutia

právoplatnosti nálezu ústavného súdu, teda do 15.3.2010, t. j. 2 roky a 8 mesiacov. Po

odpočítaní vyššie uvedených časov od celkovej dĺžky konania vyplýva, že súhrnný podiel

najvyššieho súdu na celkovej dĺžke konania je ku dnešnému dňu 5 rokov a 6 mesiacov. To je

čas, o ktorého posúdenie žiadame touto sťažnosťou. Je potrebné uviesť, že najvyšší súd

nespôsobuje zbytočné prieťahy len svojím nekonaním, ale i nekvalifikovanými, právne

nejasnými rozhodnutiami, ktoré slúžia pre súd prvého stupňa ako alibistická zástera pre

vynášanie ústavne neprijateľných rozhodnutí, ktoré je treba opakovane napádať všetkými

prípustnými druhmi opravných prostriedkov.

Žiadame ústavný súd, aby rovnako, ako v porovnateľných veciach už v minulosti, i

teraz vyhodnocoval zodpovednosť najvyššieho súdu vo vzťahu k dĺžke konania ako celku,

pričom aby posudzoval všetky časové úseky ako jeden prieťah. Je totiž významné, že

akékoľvek čiastkové konania, ktoré sa dodnes uskutočnili na najvyššom súde sa dotýkajú

tých istých občianskych práv a záväzkov sťažovateľa zo základného konania sp. zn. 33

Cb 178/95. Okolnosťou hodnou osobitného zreteľa je i skutočnosť, že vec nieje ani po 16-

tich rokoch (!) právoplatne ukončená, pričom najvyšší súd v aktuálnom konaní sp. zn. 4

Obo 316/2005 nedokázal v procesné jasnej a jednoduchej otázke ešte ani dva mesiace po

právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. vydať akékoľvek, tobôž ústavne

akceptovateľné rozhodnutie.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza:

«Touto sťažnosťou žiadame, aby ústavný súd súčasne vyriekol i porušenie vyššie

označených základných práv sťažovateľa. Vychádzame pritom z konštantnej judikatúry

ústavného súdu (napr. I. ÚS . ÚS 142/04). V rozhodnutí sp. zn. ústavný

súd uviedol, že: „Vzhľadom na predmet konania doba tohto konania dosahujúca 12 rokov

zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi konania nevyhnutne

predpokladá jej poskytnutie v rozumnom čase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú

predmetom konania, a reálnym okolnostiam prejednávanej veci. Ústavný súd preto dospel k

záveru, že v danom prípade došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa “. Žiadame ústavný súd, aby tieto kritériá aplikoval aj

pri posudzovaní našej ústavnej sťažnosti.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1) Základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a základné právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd ako aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. I a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené.

2) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) PhDr. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- €

(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) PhDr. V. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. K. č.

2613100847/1100 vedený v Tatra banke, a. s., pobočke Bratislava, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu práva

nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s odvolacím konaním sp. zn.

, ktoré podľa jeho vyjadrenia trvá už takmer päť rokov (konanie pred

všeobecnými súdmi ako celok už 6 rokov). Namieta, že najvyšší súd ešte stále nevydal

v tomto odvolacom konaní ústavne akceptovateľné a spravodlivé rozhodnutie.

Zo sťažnosti, z priloženej dokumentácie a zo zistení na najvyššom súde vyplynulo, že

vec vedená pod sp. zn. došla na najvyšší súd 28. októbra 2005. Najvyšší

súd výzvou z 10. novembra 2005 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za

odvolanie, ktoré sťažovateľ nezaplatil, a preto najvyšší súd uznesením č. k.

-502 z 30. januára 2006 odvolacie konanie zastavil. Sťažovateľ podal

13. februára 2006 odvolanie, ktoré najvyšší súd vyhodnotil ako dovolanie a uznesením č. k.

1 Obdo V 102/2006-529 z 30. apríla 2007 ho odmietol. Sťažovateľ podal proti tomuto

uzneseniu sťažnosť ústavnému súdu, ktorý o nej rozhodol 27. júna 2010 nálezom, ktorým

vyslovil porušenie a od. 1 dohovoru, zrušil uznesenie vydané

v odvolacom, ako aj uznesenie vydané v dovolacom konaní. Nález nadobudol právoplatnosť

15. novembra 2010 a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že vec bola na najvyššom súde ako odvolacom súde

od 28. októbra 2005 do marca 2006, t. j. cca 4 mesiace, a potom až po vrátení veci

ústavným súdom najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu, a to od marca 2010 dosiaľ.

Znamená to, že v čase podania ďalšej sťažnosti ústavnému súdu 11. mája 2010 bola vec na

odvolacom súde dva mesiace a do času rozhodovania ústavného súdu necelých sedem

mesiacov.

Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej by podanie oddelených sťažností na konanie v rôznych

stupňoch vylúčilo nazeranie na dĺžku celkového konania, ústavný súd opätovne poukazuje

na to, že pri rozhodovaní danej veci vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry (napr.

), ktorá zodpovedá príslušnej zákonnej úprave (§ 50 ods. 1 a 2 v spojení

s ) a podľa ktorej ústavný súd posudzuje zbytočné

prieťahy podľa toho, kde sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vec nachádza, a či

stav právnej neistoty sťažovateľa ešte môže trvať. Tento právny názor ústavného súdu

akceptuje vo svojej judikatúre v zásade aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr.

rozhodnutie vo veci M. M. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia o doterajšej dĺžke konania na najvyššom súde

ako odvolacom súde dospel k záveru, že neprichádza do úvahy, aby postup najvyššieho

súdu v označenom odvolacom konaní signalizoval, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie ho mohol kvalifikovať ako taký, ktorý by mal za následok porušenie

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru. Nemožno totižto konštatovať zbytočné prieťahy, ak odvolací súd rozhodol

o odvolaní do 4 mesiacov, alebo keď bola vec vrátená najvyššiemu súdu ako odvolaciemu

súdu na základe nálezu ústavného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. marca 2010.

Obdobie od 15. marca 2010 do doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu a ani do

času rozhodovania súdu o tejto sťažnosti nesignalizuje možnosť vysloviť zbytočné prieťahy

v konaní a porušenie označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti dospel

k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Sťažovateľ spájal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa

dohovoru s porušením svojho základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na absenciu možného zistenia

zbytočných prieťahov v konaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010