Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 341/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. S., občana Indickej republiky, t. č. P. R.,

zastúpeného advokátom JUDr. B. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 3

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. júna

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2010 doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. júna 2010 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie“) „v dôsledku nedostatočného preskúmania rozsudku“

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) „č. -38 zo dňa

9. 12. 2009 týkajúceho sa zákonnosti administratívnych rozhodnutí policajných útvarov

cudzineckej polície č. p.: UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009 zo dňa 13. 05. 2009 a č. p.:UHCP-

13-4/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 14. 3. 2009“.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že O. v B. rozhodnutím č. p. UHCP-13-4/RCP-

BB-CP-AV-2009 zo 14. marca 2009 administratívne vyhostilo sťažovateľa z územia

Slovenskej republiky a zakázalo mu vstup na územie Slovenskej republiky do 14. marca

2014 z dôvodu uvedeného v o pobyte

cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov [v platnom znení k 14. marcu 2009

(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)], pretože sťažovateľ sa na území Slovenskej

republiky zdržiava neoprávnene. Zároveň mu bola určená povinnosť vycestovať z územia

Slovenskej republiky do 10 dní od doručenia rozhodnutia. Toho istého dňa bol sťažovateľ

zaistený a umiestnený do Ú. v M. Na odvolanie sťažovateľa R. B. rozhodnutím č. p. UHCP-

40-3/RCP-BB-SK-2009 z 13. mája 2009 prvostupňové rozhodnutie o administratívnom

vyhostení sťažovateľa potvrdilo, keď dospelo k záveru, že prvostupňový správny orgán

postupoval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,

pričom neboli zistené žiadne zákonné prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 58

zákona o pobyte cudzincov. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu

o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-38 z 9. decembra 2009 tak, že žalobu zamietol. Na odvolanie sťažovateľa

najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

-38 z 9. decembra 2009 a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania.

3. Konaniu o administratívnom vyhostení sťažovateľa predchádzalo azylové konanie,

ktoré ostatným rozhodnutím M. č. p.: ČAS: MU–437-14/PO-Ž-2008 bolo 24. septembra

2008 zastavené podľa o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. januára 2009.

4. Zároveň sa (aj) proti sťažovateľovi vedie trestné konanie (trestné stíhanie začal Ú.

B. pod č. k. UHCP-88/NJ-S-2008 dňa 6. augusta 2008), v dôsledku ktorého bol sťažovateľ

na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2009 od 23. marca

2009 do 25. septembra 2009 vo väzbe.

5. K porušeniu v petite označených práv ( a

dohovoru) došlo podľa sťažovateľa tým spôsobom, že správne orgány a všeobecné súdy

posudzujúce jeho administratívne vyhostenie mali vedomosť o trestnom konaní vedenom

proti sťažovateľovi (bod 4) a napriek tomu rozhodli o jeho administratívnom vyhostení,

a zároveň mu zakázali vstup na územie Slovenskej republiky na obdobie 5 rokov. Teda

„boli si vedomé toho, že pokiaľ dôjde k realizovaniu vyhostenia počas trestného konania,

dôjde k jeho mareniu... Sťažovateľ nevie..., ako sa má podľa týchto rozhodnutí

(o administratívnom vyhostení a začatí trestného stíhania, pozn.) správať, či má opustiť SR

do 10 dní po doručení rozhodnutia o vyhostení a riskovať tým zatykač..., alebo ostať na

území SR..., teda nerešpektovať rozhodnutie o vyhostení a riskovať tým trestné stíhanie pre

marenie výkonu úradného rozhodnutia v dôsledku neopustenia územia SR... Realizovaním

rozhodnutia o vyhostení by... došlo... i k mareniu uplatňovania jeho práv obvineného na

obhajobu v trestnom konaní... Je samozrejmé, že pokiaľ má sťažovateľ prikázané do 10 dní

opustiť územie Slovenskej republiky a zároveň mu je prikázaný zákaz vstupu na 5 rokov,

nemôže byť... právo na obhajobu v čase zákazu pobytu teda počas jeho neprítomnosti na

území Slovenskej republiky naplnené.“. Sťažovateľ namietanému rozhodnutiu najvyššieho

súdu v tejto súvislosti vytýka, že sa „nezaoberal... namietaním porušenia práva na

obhajobu chráneného v resp. Dohovoru a rozsudok je

nepreskúmateľný z hľadiska, či súd zistil či v dôsledku vyhostenia reálne dôjde k porušeniu

tohto práva v práve prebiehajúcom trestnom konaní“.

6. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„... Základné právo T. S. podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru... a podľa čl. 50 ods. 3

... rozsudkom Najvyššieho súdu... č. zo dňa 8. 6. 2010 porušené bolo

v dôsledku nedostatočného preskúmania rozsudku Krajského súdu... č. -38

zo dňa 9. 12. 2009 týkajúceho sa zákonnosti administratívnych rozhodnutí policajných

útvarov cudzineckej polície č. p.: UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009 zo dňa 13. 05. 2009

a č. p.: UHCP-13-4/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 14. 3. 2009.

... Rozsudok Najvyššieho súdu... č. zo dňa 8. 6. 2010 sa zrušuje

a vracia na nové konanie.

... T. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný zaplatiť na účet jeho advokáta JUDr. B. B., do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

10. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

11. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v súvislosti s napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu výslovne namietal porušenie práv podľa a

dohovoru („Základné právo T. S. podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru... a podľa čl. 50 ods. 3

... rozsudkom Najvyššieho súdu... č. zo dňa 8. 6. 2010 porušené

bolo.“). Porušenie iného základného práva nie je uvedené ani v texte samotnej sťažnosti.

12. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva... [uvedené v písm. a) až e), pozn.].

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený

advokátom) v súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu (ako správneho súdu)

netvrdil, že najvyšší súd porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až

, ale namietal (iba) porušenie v bode 12 uvedených práv, ktoré sa prima facie

dotýkajú trestného konania (trestného súdnictva), posudzovanie ktorého v okolnostiach

danej veci (bod 6) nie je v hre. Preto podľa názoru ústavného súdu nie je ani žiadna vecná

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (ako súdu posudzujúceho

administratívne vyhostenie sťažovateľa) a označeným základnými právami podľa čl. 50

ods. 3 a dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa v tomto rozsahu je z uvedených

dôvodov zjavne neopodstatnená podľa .

14. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

15. Nad rámec uvedeného ústavný súd k sťažovateľom predostretej konštrukcii

dôvodov (pozri bod 5) dodáva, že v rámci individuálnych sťažností ( ) nekoná

ústavný súd preventívne. Inými slovami, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že rozhodnutím/opatrením/iným zásahom boli (nie budú, pozn.)

porušené práva (pozri ). K obavám sťažovateľa, že by bol/mohol byť

v súvislosti s administratívnym vyhostením dotknutý na svojich procesných právach (najmä

práva na obhajobu) v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním ústavný súd dodáva, že

v rámci (prípadne i naďalej prebiehajúceho) trestného konania proti sťažovateľovi musia

byť dodržiavané všetky jeho procesné práva (napr. § 2 ods. 7, § 33 a nasl., § 36 a nasl. § 258

a nasl. ), ktorých ochrany sa môže domáhať tak u orgánov činných

v trestnom konaní, na všeobecnom súde, ako i na ústavnom súde. Zároveň ale platí, že po

vyhostení obvineného do cudziny sa trestné konanie obligatórne preruší [§ 228 ods. 2

písm. d) ], počas tejto doby sa nevykonávajú žiadne procesné úkony

s výnimkou úkonov na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia (§ 229 Trestného

poriadku). Preto obava sťažovateľa o možných dôsledkoch jeho administratívneho

vyhostenia pre účely prebiehajúceho trestného konania nemá racionálnu oporu v citovanom

platnom právnom stave.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010