Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/42/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD., v právnej veci žalobcu: T., nar. X., štátny príslušník Indie, toho času Útvar policajného

zaistenia pre cudzincov M., zastúpený advokátom JUDr. B., H., proti žalovanému:

Riaditeľstvo cudzineckej polície, so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 15, Banská

Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. UHCP-40-3/RCP-

BB-SK-2009 zo dňa 13. mája 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -38 zo dňa 9. decembra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -38 dňa 9. decembra 2009 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou

sa domáhal preskúmania postupu a rozhodnutia žalovaného č. UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009

zo dňa 13. mája 2009 a následného zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správnych orgánov dospel k záveru,

že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného nie je

v rozpore so zákonom, a preto dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a zamietnuté odvolanie žalobcu

je vecne správne.

Krajský súd tak rozhodol po tom, čo z obsahu spisu zistil, že žalobca sa v čase

kontroly policajnou hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica

dňa 13.3.2009 zdržiaval na území SR neoprávnene. Na výzvu policajtov sa nevedel preukázať

cestovným pasom, žiadnym dokladom totožnosti ani oprávnenosti pobytu na území SR,

ani platným vízom. V zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 14.3.2009 potvrdil, že na území

SR sa zdržiaval aj pracoval nelegálne. Potvrdil aj to, že pricestoval na územie SR v mesiaci

február roku 2007 a už vtedy, pred príchodom do Bratislavy, ho zastavili na ceste policajti

a zobrali ho na oddelenie, kde požiadal o azyl. Potvrdil aj skutočnosť o skončení azylového

konania s tým, že v zápisnici uvádzal pobyt na území SR až do 10.3.2009. Opakované

azylové konanie žalobcu bolo zastavené podľa

rozhodnutím zo dňa 24.9.2008, s tým, že rozklad nemá odkladný účinok. Toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 15.1.2009. V čase vydania napadnutého rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu boli aj podľa krajského súdu splnené všetky podmienky

pre vydanie rozhodnutia o vyhostení a zákaze vstupu žalobcu na územie SR.

Krajský súd poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 58 uvádza

všetky prekážky, pre ktoré nemožno cudzinca administratívne vyhostiť. Medzi týmito

prekážkami sa nenachádza prekážka existencie vedenia trestného konania voči cudzincovi.

Preto napriek tomu, že správne orgány mali vedomosť o začatí trestného stíhania voči

žalovanému, nepostupovali v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, ani v rozpore s iným

zákonom, keď potom, ako bol žalobca prepustený zo zadržania dňa 13.3.2009 a nevzatý spolu

s ďalšími obvinenými do väzby sudcom na prípravné konanie OS Banská Bystrica

rozhodnutím č. OTp 56/2009 zo dňa 13.3.2009 a 14.3.2009, vydal predmetné rozhodnutie

o vyhostení a zákaze vstupu na územie SR. Žalobcovi bol pre prípad ochrany práv

obvineného v trestnom konaní ustanovený obhajca, a preto podľa krajského súdu nie je

predpoklad na to, aby bolo porušené právo žalobcu na obhajobu v trestnom konaní.

Ako vyplýva z obsahu správneho, spisu žalobca prevzal prvostupňové rozhodnutie zo dňa

14.3.2009 a toho istého dňa bol ďalším rozhodnutím zaistený podľa § 62 ods.1 písm. a/

zákona o pobyte cudzincov a umiestnený do ÚPZ pre cudzincov v Medveďove. Aj v tomto

prípade podľa krajského súdu postupoval žalovaný v súlade so zákonom, a to aj v súlade

s § 57 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého takéto rozhodnutie nemá odkladný

účinok.

K tvrdeniu žalobcu, že jeho prítomnosť na trestnom konaní je vo verejnom záujme,

krajský súd poukázal na ust. § 61 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého

cudzincovi, ktorý bol administratívne vyhostený, môže MV povoliť vstup, ak jeho pobyt je

v záujme SR a vec nemožno vybaviť v zahraničí. V zmysle tohto ustanovenia bolo podľa

krajského súdu možné aj potom, ako bolo vydané rozhodnutie o vyhostení, v prípade

dôležitého záujmu žalobcovi mimoriadne povoliť vstup. Žalobca totiž nebol ihneď po vydaní

rozhodnutia aj reálne vyhostený, ale po zaistení bol umiestený do ÚPZ pre cudzincov

v Medveďove. Neskôr potom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením

zo dňa 19.3.2009 zrušil rozhodnutie OS zo dňa 13.3.2009 a zobral žalobcu spolu s ďalšími

obvinenými do väzby, bol žalobca odovzdaný do Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici

dňa 23.3.2009.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom navrhol

rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Krajskému súd vytýkal, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé vysvetlenie, akým

spôsobom rozhodnutie správneho orgánu o vyhostení chráni záujem štátu a spoločnosti,

ale aj záujem fyzickej osoby chránený (ďalej v texte len „TP“) a .

Zdôraznil, že výsledkom týchto rozhodnutí so sledovaním protichodných záujmov – na jednej

strane prítomnosti obvineného pre účely trestného konania a na druhej strane vyhostenie

cudzinca zo Slovenskej republiky počas trestného konania - je to, že účastník konania

ich nemôže vykonať bez toho, aby vzal na seba zodpovednosť za porušenie jedného z týchto

verejných záujmov. Dodal, že nevie, ako sa má podľa týchto rozhodnutí správať, či má

opustiť Slovenskú republiku do 10 dní po doručení rozhodnutia o vyhostení a riskovať tým

zatykač na svoju osobu podľa , alebo má ostať na území Slovenskej republiky, poskytnúť

súčinnosť trestným orgánom a teda nerešpektovať rozhodnutie o vyhostení a zákaze vstupu

a zároveň tým riskovať trestné stíhanie pre marenie výkonu úradného rozhodnutia v dôsledku

neopustenia územia Slovenskej republiky v danej lehote.

Ďalej popísal postup žalovaného ako aj orgánov činných v trestnom konaní a namietal,

že konanie orgánov (trestných aj správnych) považuje za šikanózne a dochádza pri ňom

k manipulovaniu dôvodov, podľa ktorých je pozbavený osobnej slobody na základe

protichodných účelov deklarovaných v rozhodnutiach. Za iracionálnu a priamo v rozpore

so zásadami trestného konania považuje úvahu správneho orgánu o jeho vyhostení počas

trestného stíhania. Dodal, že realizovaním rozhodnutia o vyhostení by nedošlo len k zmareniu

účelu trestného konania, ale eventuálne aj k mareniu výkonu spravodlivosti a uplatňovania

jeho práva na obhajobu v trestnom konaní a jeho práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak,

aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 264c

ods. 1 ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 8. júna 2010 ( a ).

Odvolací súd zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu žalovaného

zistil, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici rozhodnutím

č. p. UHCP-13-4/RCP-BB-CP-AV-2009 zo dňa 14.3.2009 administratívne vyhostilo žalobcu

z územia Slovenskej republiky a zakázalo mu vstup na územie Slovenskej republiky

do 14.3.2014 z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobca

sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a nebola zistená žiadna prekážka

pre jeho administratívne vyhostenie.

Toho istého dňa bol žalobca rozhodnutím č. p. UHCP-13-5/RCP-BB-AV-2009

zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.

Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009

zo dňa 13.5.2009 prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu potvrdil,

pretože dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán postupoval pri vydávaní

napadnutého rozhodnutia plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, nakoľko napadnuté

rozhodnutie vydal v zmysle § 57 ods. 1 písm. c/bod 1, pričom možno konštatovať,

že sa na žalobcu nevzťahovali, ani nevzťahujú žiadne zo zákonných prekážok

administratívneho vyhostenia, ktoré sú striktne uvedené v § 58 zákona o pobyte cudzincov.

Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, že žalobca bol dňa 29.5.2009

prepustený na slobodu z ústavu na výkon väzby, kde bol umiestnený v období od 23.3.2009

do 25.9.2009 na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici evidovaného

pod č. . Pri prepúšťaní na slobodu bol pred kontrolovaný na oprávnenosť

pobytu, plnenie podmienok pobytu a dodržiavanie povinností cudzinca. Na požiadanie

príslušníkov polície nevedel preukázať totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením

cestovného dokladu alebo dokladu o pobyte. Po predvedení na Oddelenie cudzineckej polície

PZ v Banskej Bystrici podal do zápisnice vysvetlenie, v ktorom uviedol, že je občanom

Indickej republiky, nemá cestovný doklad s vízom na území SR, resp. iný doklad, ktorý

by ho oprávňoval na pobyt na území SR a že je dôvodné opätovne ho zaistiť, pretože

14.3.2009 bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky. Z toho dôvodu

vydalo Oddelenie cudzineckej polície PZ v Banskej Bystrici dňa 29.5.2009 rozhodnutie

č. UHCP-13-30/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 o zaistení žalobcu podľa § 62 ods. 1 písm. a/

zákona o pobyte cudzincov na čas podľa § 62 ods. 3 tohto zákona a o umiestnení žalobcu

v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej

správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších

právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,

ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti

fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom

správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom

vyhostení žalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky do 14.3.2014 podľa § 57

ods. 1 písm. c/ bod zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného a prvostupňové správne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa

krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar

administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však

na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez

oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky.

Podľa § 57 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôže administratívne

vyhostiť

a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdržiaval najmenej

desať rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre

bezpečnosť štátu,

b) dieťa mladšie ako osemnásť rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho

záujme, 21a)

c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie,

po udelení povolenia na pobyt,

d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 6.

Podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť

do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,

príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom

by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest.

Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest

smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený (ods. 1).

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, možno administratívne

vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok

a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 (ods. 3).

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy

príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie

Slovenskej republiky. Jedným z týchto dôvodov je aj skutočnosť, že cudzinec bez oprávnenia

vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej

republiky. V prípade žalobcu bolo bez všetkých pochybností náležite preukázané, že na území

Slovenskej republiky sa zdržiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým

spôsobom nespochybňoval ani sám žalobca. Namietané rozhodnutie a postup žalovaného

preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom

na neexistenciu prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte

cudzincov taxatívne vymedzené.

Treba zdôrazniť, že vo veciach pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky

postupujú príslušné správne orgány výslovne podľa ustanovení zákona o pobyte

cudzincov a preto ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu týkajúce

sa „protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania

vedeného proti žalobcovi, rovnako neskúmal opodstatnenosť námietky žalobcu

o možnom zmarení účelu trestného konania, výkonu spravodlivosti, jeho práva

na obhajobu v trestnom konaní či jeho práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti

tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Súdy sa v správnom

súdnictve obmedzujú na preskúmanie zákonnosti a správnosti napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu, teda toho, či príslušné správne orgány pri vydávaní

rozhodnutia postupovali v súlade s právnymi predpismi a či ich postup a rozhodnutia

netrpia vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie žalovaného

o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona

o pobyte cudzincov a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky, bolo potrebné

považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak žalobu

z tohto dôvodu podľa zamietol. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v rozsudku krajského súdu stotožnil ( ), námietkam žalobcu

nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa v spojení s ako vecne

správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a tak, že žalobcovi, ktorý

v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 8. júna 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová