Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
04c/375490.052dc5.pdf
PDF · 142.94 KB
No categories available
1Sža/42/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/42/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: T., nar. X., štátny príslušník Indie, toho času Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov M., zastúpený advokátom JUDr. B., H., proti žalovanému:
Riaditeľstvo cudzineckej polície, so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 15, Banská
Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. UHCP-40-3/RCP-
BB-SK-2009 zo dňa 13. mája 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/12/2009-38 zo dňa 9. decembra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 1Scud/12/2009-38 dňa 9. decembra 2009 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania postupu a rozhodnutia žalovaného č. UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009
zo dňa 13. mája 2009 a následného zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správnych orgánov dospel k záveru,
že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného nie je
v rozpore so zákonom, a preto dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a zamietnuté odvolanie žalobcu
je vecne správne.
Krajský súd tak rozhodol po tom, čo z obsahu spisu zistil, že žalobca sa v čase
kontroly policajnou hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica
dňa 13.3.2009 zdržiaval na území SR neoprávnene. Na výzvu policajtov sa nevedel preukázať
cestovným pasom, žiadnym dokladom totožnosti ani oprávnenosti pobytu na území SR,
ani platným vízom. V zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 14.3.2009 potvrdil, že na území
SR sa zdržiaval aj pracoval nelegálne. Potvrdil aj to, že pricestoval na územie SR v mesiaci
február roku 2007 a už vtedy, pred príchodom do Bratislavy, ho zastavili na ceste policajti
a zobrali ho na oddelenie, kde požiadal o azyl. Potvrdil aj skutočnosť o skončení azylového
konania s tým, že v zápisnici uvádzal pobyt na území SR až do 10.3.2009. Opakované
azylové konanie žalobcu bolo zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z.z.
rozhodnutím zo dňa 24.9.2008, s tým, že rozklad nemá odkladný účinok. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 15.1.2009. V čase vydania napadnutého rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu boli aj podľa krajského súdu splnené všetky podmienky
pre vydanie rozhodnutia o vyhostení a zákaze vstupu žalobcu na územie SR.
Krajský súd poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 58 uvádza
všetky prekážky, pre ktoré nemožno cudzinca administratívne vyhostiť. Medzi týmito
prekážkami sa nenachádza prekážka existencie vedenia trestného konania voči cudzincovi.
Preto napriek tomu, že správne orgány mali vedomosť o začatí trestného stíhania voči
žalovanému, nepostupovali v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, ani v rozpore s iným
zákonom, keď potom, ako bol žalobca prepustený zo zadržania dňa 13.3.2009 a nevzatý spolu
s ďalšími obvinenými do väzby sudcom na prípravné konanie OS Banská Bystrica
rozhodnutím č. OTp 56/2009 zo dňa 13.3.2009 a 14.3.2009, vydal predmetné rozhodnutie
o vyhostení a zákaze vstupu na územie SR. Žalobcovi bol pre prípad ochrany práv
obvineného v trestnom konaní ustanovený obhajca, a preto podľa krajského súdu nie je
predpoklad na to, aby bolo porušené právo žalobcu na obhajobu v trestnom konaní.
Ako vyplýva z obsahu správneho, spisu žalobca prevzal prvostupňové rozhodnutie zo dňa
14.3.2009 a toho istého dňa bol ďalším rozhodnutím zaistený podľa § 62 ods.1 písm. a/
zákona o pobyte cudzincov a umiestnený do ÚPZ pre cudzincov v Medveďove. Aj v tomto
prípade podľa krajského súdu postupoval žalovaný v súlade so zákonom, a to aj v súlade
s § 57 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého takéto rozhodnutie nemá odkladný
účinok.
K tvrdeniu žalobcu, že jeho prítomnosť na trestnom konaní je vo verejnom záujme,
krajský súd poukázal na ust. § 61 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého
cudzincovi, ktorý bol administratívne vyhostený, môže MV povoliť vstup, ak jeho pobyt je
v záujme SR a vec nemožno vybaviť v zahraničí. V zmysle tohto ustanovenia bolo podľa
krajského súdu možné aj potom, ako bolo vydané rozhodnutie o vyhostení, v prípade
dôležitého záujmu žalobcovi mimoriadne povoliť vstup. Žalobca totiž nebol ihneď po vydaní
rozhodnutia aj reálne vyhostený, ale po zaistení bol umiestený do ÚPZ pre cudzincov
v Medveďove. Neskôr potom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 2Tpo 18/09
zo dňa 19.3.2009 zrušil rozhodnutie OS zo dňa 13.3.2009 a zobral žalobcu spolu s ďalšími
obvinenými do väzby, bol žalobca odovzdaný do Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici
dňa 23.3.2009.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Krajskému súd vytýkal, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé vysvetlenie, akým
spôsobom rozhodnutie správneho orgánu o vyhostení chráni záujem štátu a spoločnosti,
ale aj záujem fyzickej osoby chránený trestným poriadkom (ďalej v texte len „TP“) a ústavou.
Zdôraznil, že výsledkom týchto rozhodnutí so sledovaním protichodných záujmov – na jednej
strane prítomnosti obvineného pre účely trestného konania a na druhej strane vyhostenie
cudzinca zo Slovenskej republiky počas trestného konania - je to, že účastník konania
ich nemôže vykonať bez toho, aby vzal na seba zodpovednosť za porušenie jedného z týchto
verejných záujmov. Dodal, že nevie, ako sa má podľa týchto rozhodnutí správať, či má
opustiť Slovenskú republiku do 10 dní po doručení rozhodnutia o vyhostení a riskovať tým
zatykač na svoju osobu podľa TP, alebo má ostať na území Slovenskej republiky, poskytnúť
súčinnosť trestným orgánom a teda nerešpektovať rozhodnutie o vyhostení a zákaze vstupu
a zároveň tým riskovať trestné stíhanie pre marenie výkonu úradného rozhodnutia v dôsledku
neopustenia územia Slovenskej republiky v danej lehote.
Ďalej popísal postup žalovaného ako aj orgánov činných v trestnom konaní a namietal,
že konanie orgánov (trestných aj správnych) považuje za šikanózne a dochádza pri ňom
k manipulovaniu dôvodov, podľa ktorých je pozbavený osobnej slobody na základe
protichodných účelov deklarovaných v rozhodnutiach. Za iracionálnu a priamo v rozpore
so zásadami trestného konania považuje úvahu správneho orgánu o jeho vyhostení počas
trestného stíhania. Dodal, že realizovaním rozhodnutia o vyhostení by nedošlo len k zmareniu
účelu trestného konania, ale eventuálne aj k mareniu výkonu spravodlivosti a uplatňovania
jeho práva na obhajobu v trestnom konaní a jeho práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 264c
ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 8. júna 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Odvolací súd zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu žalovaného
zistil, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici rozhodnutím
č. p. UHCP-13-4/RCP-BB-CP-AV-2009 zo dňa 14.3.2009 administratívne vyhostilo žalobcu
z územia Slovenskej republiky a zakázalo mu vstup na územie Slovenskej republiky
do 14.3.2014 z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobca
sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a nebola zistená žiadna prekážka
pre jeho administratívne vyhostenie.
Toho istého dňa bol žalobca rozhodnutím č. p. UHCP-13-5/RCP-BB-AV-2009
zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.
Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009
zo dňa 13.5.2009 prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu potvrdil,
pretože dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán postupoval pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, nakoľko napadnuté
rozhodnutie vydal v zmysle § 57 ods. 1 písm. c/bod 1, pričom možno konštatovať,
že sa na žalobcu nevzťahovali, ani nevzťahujú žiadne zo zákonných prekážok
administratívneho vyhostenia, ktoré sú striktne uvedené v § 58 zákona o pobyte cudzincov.
Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, že žalobca bol dňa 29.5.2009
prepustený na slobodu z ústavu na výkon väzby, kde bol umiestnený v období od 23.3.2009
do 25.9.2009 na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici evidovaného
pod č. 2Tpo 18/09. Pri prepúšťaní na slobodu bol pred ústavom kontrolovaný na oprávnenosť
pobytu, plnenie podmienok pobytu a dodržiavanie povinností cudzinca. Na požiadanie
príslušníkov polície nevedel preukázať totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením
cestovného dokladu alebo dokladu o pobyte. Po predvedení na Oddelenie cudzineckej polície
PZ v Banskej Bystrici podal do zápisnice vysvetlenie, v ktorom uviedol, že je občanom
Indickej republiky, nemá cestovný doklad s vízom na území SR, resp. iný doklad, ktorý
by ho oprávňoval na pobyt na území SR a že je dôvodné opätovne ho zaistiť, pretože
14.3.2009 bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky. Z toho dôvodu
vydalo Oddelenie cudzineckej polície PZ v Banskej Bystrici dňa 29.5.2009 rozhodnutie
č. UHCP-13-30/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 o zaistení žalobcu podľa § 62 ods. 1 písm. a/
zákona o pobyte cudzincov na čas podľa § 62 ods. 3 tohto zákona a o umiestnení žalobcu
v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.
Podľa § 244 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej
správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších
právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach
a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2).
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,
ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom
správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3).
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom
vyhostení žalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky do 14.3.2014 podľa § 57
ods. 1 písm. c/ bod zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného a prvostupňové správne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa
krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.
Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar
administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však
na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez
oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky.
Podľa § 57 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôže administratívne
vyhostiť
a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdržiaval najmenej
desať rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre
bezpečnosť štátu,
b) dieťa mladšie ako osemnásť rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho
záujme, 21a)
c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie,
po udelení povolenia na pobyt,
d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 6.
Podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,
príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom
by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest.
Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest
smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť
uložený (ods. 1).
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, možno administratívne
vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok
a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 (ods. 3).
Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy
príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky. Jedným z týchto dôvodov je aj skutočnosť, že cudzinec bez oprávnenia
vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej
republiky. V prípade žalobcu bolo bez všetkých pochybností náležite preukázané, že na území
Slovenskej republiky sa zdržiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým
spôsobom nespochybňoval ani sám žalobca. Namietané rozhodnutie a postup žalovaného
preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom
na neexistenciu prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte
cudzincov taxatívne vymedzené.
Treba zdôrazniť, že vo veciach pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky
postupujú príslušné správne orgány výslovne podľa ustanovení zákona o pobyte
cudzincov a preto ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu týkajúce
sa „protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania
vedeného proti žalobcovi, rovnako neskúmal opodstatnenosť námietky žalobcu
o možnom zmarení účelu trestného konania, výkonu spravodlivosti, jeho práva
na obhajobu v trestnom konaní či jeho práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti
tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Súdy sa v správnom
súdnictve obmedzujú na preskúmanie zákonnosti a správnosti napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu, teda toho, či príslušné správne orgány pri vydávaní
rozhodnutia postupovali v súlade s právnymi predpismi a či ich postup a rozhodnutia
netrpia vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie žalovaného
o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona
o pobyte cudzincov a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky, bolo potrebné
považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak žalobu
z tohto dôvodu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Odvolací súd sa s právnym záverom
uvedeným v rozsudku krajského súdu stotožnil (§ 219 ods. 2 OSP), námietkam žalobcu
nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý
v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 8. júna 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová