Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/11/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu, v právnej veci žalobcu: S. G., nar. X, štátny príslušník Tureckej republiky, zastúpený

Mgr. M. B., advokátom, M., proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej

polície Bratislava Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Hrobákova č. 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. p. UHCP-406-13/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 27.08.2009, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -41 zo dňa 20.10.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -41 zo dňa 20. októbra 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -41 zo dňa 20.10.2010 zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia č. p. UHCP-406-13/RHCP-BA-HCP-

-2009 zo dňa 27.08.2009, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil

rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p. UHCP-2336-

8/RHCP-BA-OCP-Ž-2009-jak zo dňa 28.05.2009 o zrušení povolenia na trvalý pobyt

na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) podľa

Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon“) a o určení lehoty

na vycestovanie z územia SR do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia podľa § 42 ods. 3

zákona o pobyte cudzincov. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že považuje za nesprávnu

a nedôvodnú námietku nesprávnej aplikácie zákona v tom zmysle, že iba naplnenie

skutočností v zmysle § 39 ods. 2 písm. e/ zákona v čase od prijatia žiadosti o udelenie

trvalého pobytu až do doby kladného rozhodnutia o nej, by mohlo odôvodňovať rozhodnutie

o zrušení prvého povolenia na trvalý pobyt podľa § 42 ods. 1 písm. a/ zákona. Správne orgány

posúdili vec po právnej stránke správne, keď svoje nepochybné zistenia o tom, že žalobca

so svojou manželkou nevedú spoločný rodinný život, vyhodnotil ako dôvod na zamietnutie

žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt (§ 39 ods. 2 písm. e/ zákona) a túto skutočnosť

zároveň vzal za základ pre rozhodnutie o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území SR,

udeleného žalobcovi na účel zlúčenia rodiny s manželkou J. G. (§ 42 ods. 1 písm. a/ zákona).

Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ správny orgán kedykoľvek po právoplatnom udelení

povolenia na trvalý pobyt na území SR zistí skutočnosti, odôvodňujúce zamietnutie žiadosti

o udelenie povolenia (§ 39 ods. 2 zákona), zruší cudzincovi povolenie na trvalý pobyt, okrem

prípadov, ak by dôsledky zrušenia povolenia boli neprimerané dôvodu zrušenia, najmä

s ohľadom na súkromný a rodinný život cudzinca a nič na tom nemení skutočnosť, že zákon

ako samostatný dôvod na zrušenie povolenia na trvalý pobyt, udeleného na účel zlúčenia

rodiny s manželom, ustanovuje zánik manželstva cudzinca do piatich rokov od udelenia

prvého povolenia (§ 42 ods. 1 písm. e/ zákona). Vedenie spoločného rodinného života

cudzinca s manželom bolo potrebné vnímať v zmysle zákona ako materiálnu podmienku

pre trvanie povolenia na trvalý pobyt na území SR, udeleného na zlúčenie rodiny s manželom.

Podľa názoru krajského súdu neboli žalobcom namietané dôsledky zrušenia povolenia

na trvalý pobyt, v ktorých videl žalobca bližšie nezdôvodnené porušenie Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a Charty základných práv

Európskej únie (Ďalej len „Charta“) takého charakteru, že by zakladali neprimeranosť

vo vzťahu k dôvodu zrušenia povolenia a znamenali by neprípustný zásah do práv žalobcu,

priznaných týmito dokumentmi. Krajský súd konštatoval, že k prerušeniu spoločného

rodinného života žalobcu a jeho manželky došlo práve pre správanie žalobcu, za ktoré bol

právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným

odkladom so skúšobnou dobou 2 roky, s určením probačného dohľadu nad jeho správaním

a povinnosťou podrobiť sa sociálnemu výcviku. Podľa názoru súdu, odsúdenie žalobcu

za úmyselný trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/

, ktorého sa dopustil práve voči svojej manželke J. G., natoľko zvýraznili

dôvody zrušenia povolenia na trvalý pobyt, že o jeho neprimeranosti voči namietaným

dôsledkom na žalobcov život nebolo možné rozumne uvažovať. Správny orgán konal

na základe zákona a v súlade s ním zrušil žalobcovi povolenie na trvalý pobyt, pričom v jeho

postupe nemožno vidieť snahu o ďalšie trestanie žalobcu – zrušenie povolenia na trvalý pobyt

na území SR v samostatnom správnom konaní, nezávislom od trestného konania, nie je

sprísnením trestu, uloženého žalobcovi v trestnom konaní, nakoľko správny orgán žalobcu

netrestal, ale zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie pre zmenu hmotnoprávnych

podmienok, za ktorých bolo udelené.

Ohľadne vytýkaných dôsledkov zrušenia povolenia na trvalý pobyt na súkromný

a rodinný život žalobcu krajský súd konštatoval, že nemožnosť vykonávania sociálneho

výcviku v dôsledku rozhodnutia štátneho orgánu nemôže viesť k nariadeniu výkonu trestu

odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu a žalobcovi

naďalej plynie skúšobná doba. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného aj v tom, že ochrana

práv žalobcu v rozvodovom konaní môže byť riadne zabezpečená aj bez povolenia na pobyt

na území SR a vzal do úvahy aj skutočnosť, že konanie o rozvod manželstva žalobcu a J. G.

bolo v marci 2010 právoplatne skončené; súd však konštatoval, že existencia nového vzťahu

žalobcu so slovenskou štátnou občiankou nezakladá dôvod, pre ktorý by bolo zrušenie

povolenia na trvalý pobyt, udelený za účelom zlúčenia rodiny s dnes už bývalou manželkou

J. G., takým zásahom do žalobcovho súkromného života, ktorý by bol za daných okolností

neprimeraným a podľa práva neprípustným. V súčasnosti už manželský zväzok žalobcu

so slovenskou štátnou občiankou môže byť dôvodom pre uplatnenie novej žiadosti o udelenie

povolenia na trvalý pobyt na území SR, o ktoré sa už žalobca, podľa vyjadrenia jeho právneho

zástupcu na pojednávaní, uchádzal.

Krajský súd ďalej uviedol, že strata zamestnania žalobcu na území SR bola len

prirodzeným dôsledkom porušenia podmienok, za ktorých mu bolo udelené povolenie

na trvalý pobyt a ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Ani tento zásah

do súkromného života žalobcu však nebolo možné považovať za neprimeraný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že správne orgány

vo veci dostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje

rozhodnutia aj náležite odôvodnili, na základe čoho žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa

, v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,

včas odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový súd vychádzal pri svojom rozhodovaní

z nesprávneho právneho posúdenia veci, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa právneho názoru žalobcu je nutné vykladať ustanovenie § 42 ods. 1 písm. a/

zákona vo vzťahu k § 39 ods. 2 písm. e/ zákona len v súvislosti, viažucej sa k dobe, počas

ktorej policajný útvar prijal žalobcovu žiadosť o udelenie trvalého pobytu a až do doby,

keď o tejto žiadosti kladne rozhodol a udelil mu povolenie na trvalý pobyt, pričom svoje

tvrdenie podporil ustanovením § 42 ods. 1 písm. e/ zákona, ktoré umožňuje policajnému

útvaru zrušiť povolenie cudzincovi, ktorému bolo udelené povolenie na trvalý pobyt na účel

zlúčenia rodiny s manželom, ak jeho manželstvo zaniklo do piatich rokov od udelenia prvého

povolenia; v opačnom prípade by zákonodarca nemal dôvod osobitne upravovať takúto

možnosť zrušenia trvalého pobytu, pretože by postačovala úprava v ustanovení § 42 ods. 1

písm. a/ zákona.

Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že rozhodnutia správnych orgánov nie sú riadne

odôvodnené, postrádajú presvedčivosť a chýba im kvalifikované vyjadrenie sa k žalobcovým

námietkam a tvrdeniam, pričom žalovaný sa nedostatočným spôsobom vysporiadal

so skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní a to s uložením mediačného a probačného

dohľadu na základe dohody o vine a treste, s v tom čase prebiehajúcim súdnym konaním

o rozvod manželstva a s existenciou viac ako rok trvajúceho pracovného pomeru žalobcu

na území SR vo vzťahu ku skutočnosti, že žalobca je štátnym príslušníkom Tureckej

republiky, na ktorých sa vzťahuje osobitný režim posudzovania ich pobytového statusu

v zmysle čl. 6 rozhodnutia Asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie

(ďalej len „rozhodnutie č. 1/80“).

Podľa žalobcu sú dôsledky zrušenia jeho povolenia na trvalý pobyt neprimerané

dôvodu tohto zrušenia povolenia a to najmä s ohľadom na jeho súkromný a rodinný život

a rozhodnutia správnych orgánov sú tak v rozpore s Dohovorom a Chartou, konkrétne

s ustanoveniami čl. 8 Dohovoru a čl. 15 Charty. K neprimeranému narušeniu súkromného

a rodinného života žalobcu došlo z nasledujúcich dôvodov:

1. Na základe núteného vycestovania došlo zo strany žalobcu k porušeniu podmienok

podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody (na základe nemožnosti

podrobiť sa probačnému dohľadu a sociálnemu výcviku v stanovených termínoch),

čoho následkom by mohlo byť nastúpenie tvrdšej sankcie – výkonu trestu odňatia

slobody. Podľa názoru žalobcu sú rozhodnutia správnych orgánov pokračovaním

v trestaní za skutok, za ktorý mu bol už právoplatne uložený trest v trestnom konaní.

2. Na území SR bol žalobca zamestnaný v spoločnosti L. a zrušením povolenia na pobyt

na území SR došlo aj priamo zo zákona k zániku tohto pracovného pomeru.

3. V čase podania žaloby bol žalobca účastníkom súdneho konania o rozvod

predchádzajúceho manželstva a jeho núteným vycestovaním došlo zo strany SR

k popretiu jeho práv ako účastníka súdneho konania.

4. V čase rozhodovania o zrušení udelenia povolenia žil žalobca už rok v spoločnej

domácnosti s novou partnerkou – žalobcovou súčasnou manželkou a nútené

vycestovanie žalobcu a následné neudelenie povolenia na prechodný či trvalý pobyt

za účelom zlúčenia manželstva bolo rozhodnutím, ktoré existujúci manželský vzťah

žalobcu neprimerane obmedzuje. Ako dôkaz na preukázanie tvrdení o neprimeranosti

dôsledkov dopadu rozhodnutia o zrušení povolenia na trvalý pobyt žalobca navrhoval,

aby krajský súd vypočul jeho a jeho súčasnú manželku, čo súd nevykonal a ani

v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo odignoroval tieto dôkazy.

Podľa názoru žalobcu sú obe rozhodnutia správnych orgánov v priamom rozpore

s čl. 6 rozhodnutia č. 1/80 a poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

(rozhodnutie vo veci Kazim Kus c/a Landeshaupstadt Wiesbaden č. C-237/91, rozhodnutie

vo veci S.Z. Sevince c/a Staatssecretaris van Justitie č. C-192/89), podľa ktorej musia byť

ustanovenia čl. 6 interpretované v tom zmysle, že majú priamy účinok v členských štátoch

Európskeho spoločenstva a že turecký štátny príslušník, ktorému bolo udelené povolenie

na pobyt na území členského štátu na účely uzatvorenia manželstva, resp. na účely zlúčenia

manželstva a pracoval tam po dobu dlhšiu ako jeden rok pre rovnakého zamestnávateľa

na základe platného pracovného povolenia, má v súlade s týmto ustanovením nárok

na obnovenie pracovného povolenia, i keď v čase posudzovania žiadosti už bolo jeho

manželstvo rozvedené. Žalobca navrhol, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor

Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor ES“) s návrhom na začatie prejudiciálneho

konania, v rámci ktorého požiada o výklad čl. 6 rozhodnutia č. 1/80 vo vzťahu k § 42 ods. l

písm. a/ a § 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v zmysle rozhodnutia druhostupňového

a prvostupňového správneho orgánu o zrušení povolenia na trvalý pobyt, ktorým bolo

žalobcovi zároveň upreté aj právo na prácu.

Na základe uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší

rozhodnutie žalovaného, vec mu vráti na ďalšie konanie a zaviaže ho, aby nahradil žalobcovi

trovy prvostupňového aj odvolacieho konania a trovy právneho zastúpenia.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 02.02.2011, v ktorom

uviedol, že si zaobstaral potrebný podklad – odpoveď Okresného súdu Žilina zo dňa

14.07.2009, ktorým bolo preukázané, že ak by žalobca nevykonával sociálny výcvik z dôvodu

právoplatného zrušenia povolenia na trvalý pobyt na území SR, súd nepristúpi k nariadeniu

výkonu trestu odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu

a naďalej by plynula skúšobná doba, nakoľko v prípade zrušenia povolenia na pobyt by

u žalobcu – odsúdeného nastala nemožnosť vykonávania sociálneho výcviku z dôvodu

nezávislého na jeho vôli, na základe rozhodnutia štátneho orgánu.

Žalovaný posudzoval aj zásah do práv žalobcu v zmysle ustanovenia čl. 8 Dohovoru,

pričom konštatoval, že vydaním rozhodnutia nebolo zasahované do práv žalobcu,

garantovaných Dohovorom. Dôvodom rozhodnutia o zrušení povolenia na trvalý pobyt bola

skutočnosť, že žalobca a jeho manželka nevedú spoločný rodinný život a nie skutočnosť,

že žalobcovi bol uložený trest Okresným súdom Žilina. Žalobca nevedie riadny rodinný život

a manželstvo neplní účel, na ktoré bolo uzavreté, čo potvrdil žalobca dňa 15.05.2009

vo výpovedi na správnom orgáne. Povolenie na trvalý pobyt podľa § 35 ods. 1 písm. a/

zákona je viazané na konkrétnu osobu manželky – v preskúmavanom prípade na pani J. G.,

ale vzhľadom na to, že žalobca uzatvoril manželstvo s inou partnerkou, má možnosť svoju

situáciu riešiť novou žiadosťou o trvalý pobyt, súvisiacu s novou partnerkou.

Ohľadne žalobcovho návrhu na začatie prejudiciálneho konania žalovaný uviedol,

že z prejudiciálneho konania je vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, Súdny dvor ES

nemôže dávať výklad k ustanoveniam zákona o pobyte cudzincov. Vnútroštátny súd môže

podať Súdnemu dvoru ES návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke kedykoľvek

po zistení, že rozhodnutie vo veci samej je závislé na rozhodnutí o otázke výkladu práva

Európskej únie alebo otázke platnosti práva Európskej únie, čo ale nie je žalobcov prípad.

Podľa názoru žalovaného neuviedol žalobca v odvolaní žiadne relevantné skutočnosti,

pre ktoré by malo byť rozhodnutie o zrušení jeho trvalého pobytu na území SR zrušené,

rozsudok krajského súdu považuje za vecne správny a navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť

a potvrdiť rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd SR, ako súd odvolací ( v spojení s ),

preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu žalobcu nebolo možné priznať

úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 3. augusta 2011 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba

tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,

a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej

hlavy piatej časti „Rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.

Podľa veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -41 zo dňa 20.10.2010, ktorým bola

zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia UHCP-406-

13/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 27.08.2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p. UHCP-2336-8/RHCP-BA-

OCP-Ž-2009-jak zo dňa 28.05.2009 (o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území SR podľa

§ 42 ods. 1 písm. a/ zákona a o určení lehoty na vycestovanie z územia SR do 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia podľa § 42 ods. 3 zákona) a odvolanie žalobcu proti tomuto

rozhodnutiu zamietol. Preto primárne, v medziach odvolania, preskúmal Najvyšší súd SR

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že prvostupňový správny

orgán zrušil dňa 28.05.2009 žalobcovi povolenie na trvalý pobyt na území SR podľa § 42

ods. 1 písm. a/ zákona a podľa § 42 ods. 3 zákona mu určil lehotu na vycestovanie z územia

SR do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový

správny orgán uviedol, že preskúmaním skutkového stavu bolo zrejmé, že manželstvo

prestalo fungovať v mesiaci august 2007, je vážne rozvrátené a niet žiadneho predpokladu,

že by mohlo plniť svoj spoločenský účel, čím bolo naplnené kogentné ustanovenie § 39 ods. 2

písm. e/ zákona. To, že manželia nevedú spoločný život bolo zistené z výpovedí p. J. G.,

manželky žalobcu, zo dňa 08.04.2009 a dňa 28.04.2009, kedy uviedla, že so žalobcom nežije

v spoločnej domácnosti, manželstvo prestalo fungovať v mesiaci august, kedy od manžela

odišla, podala žiadosť o rozvod a na žalobcu podala trestné oznámenie pre prečin

nebezpečného vyhrážania, ktoré bolo prekvalifikované na zločin týrania blízkej a zverenej

osoby. Dňa 15.05.2009 bol na oddelenie predvolaný žalobca, ktorý uviedol, že ich manželstvo

sa rozpadlo odchodom manželky v auguste 2007, odvtedy nežijú v spoločnej domácnosti

a manželstvo neplní účel, na ktoré bolo uzatvorené.

Proti rozhodnutiu o zrušení povolenia na trvalý pobyt podal žalobca odvolanie,

ktorým žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť; žalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-406-

13/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 27.08.2009 rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu potvrdil. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu na krajský súd, ktorou

žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného a navrhol vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd

v Bratislave rozhodol o zamietnutí žaloby rozsudkom č. k. -41 zo dňa 20.10.2010.

Podľa § 39 ods. 2 zákona policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie povolenia

na trvalý pobyt, ak

a) cudzinec je nežiaducou osobou,

b) cudzinec nespĺňa podmienky na udelenie povolenia na trvalý pobyt,

c) je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok,

zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu,

d) je dôvodné podozrenie, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie

na trvalý pobyt,

e) manželia nevedú spoločný rodinný život alebo neuzavreli manželstvo podľa

osobitného predpisu, ak je účelom žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt

zlúčenie rodiny,

f) cudzinec uvedie nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží

falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby, alebo

g) údaje v cestovnom doklade nezodpovedajú skutočnosti.

Podľa § 42 ods. 1 zákona policajný útvar povolenie na trvalý pobyt zruší, ak

a) zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie

povolenia na trvalý pobyt,

b) cudzinec neodovzdal doklad podľa § 37 ods. 4,

c) cudzinec sa bez písomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiava

v zahraničí dlhšie ako 180 dní,

d) zistí, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na trvalý pobyt,

e) cudzincovi bolo udelené povolenie na trvalý pobyt na účel zlúčenia rodiny

s manželom a jeho manželstvo zaniklo do piatich rokov od udelenia prvého povolenia

alebo

f) cudzinec podľa § 38 ods. 1 písm. b/ a c/ sa nepretržite zdržiava mimo územia

Európskeho hospodárskeho priestoru 12 po sebe nasledujúcich mesiacov,

Podľa § 42 ods. 2 zákona ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia

povolenia na trvalý pobyt boli neprimerané dôvodu zrušenia povolenia na trvalý pobyt najmä

s ohľadom na súkromný a rodinný život cudzinca.

Podľa § 42 ods. 3 zákona policajný útvar v rozhodnutí o zrušení povolenia na trvalý

pobyt zároveň určí cudzincovi primeranú lehotu na vycestovanie, najdlhšie 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa čl. 8 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Podľa č. 15 Charty má každý právo na prácu a vykonávanie slobodne zvoleného alebo

prijatého povolania. Každý občan Únie si môže slobodne hľadať zamestnanie, pracovať,

usadiť sa a poskytovať služby v ktoromkoľvek členskom štáte a štátni príslušníci tretích

krajín, ktorí majú povolenie pracovať na území členských štátov, majú právo na rovnaké

pracovné podmienky ako občania Únie.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanom prípade sa odvolací súd plne stotožnil s rozhodnutím krajského

súdu.

Ohľadne námietky nesprávnej aplikácie § 42 a § 39 zákona a námietky údajného

ďalšieho trestania žalobcu prostredníctvom uloženia trestu vyhostenia sa odvolací súd

stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý tieto námietky náležite vyhodnotil

a v podrobnostiach naň odkazuje.

Námietku ohľadne nemožnosti podrobiť sa probačnému dohľadu a sociálnemu

výcviku a následnej obavy z nástupu výkonu trestu odňatia slobody vyhodnotil odvolací súd

tiež ako nedôvodnú, pričom v podrobnostiach odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa

touto námietkou riadne zaoberal.

Žalobca ďalej namietal, že v čase podania žaloby bol účastníkom súdneho konania

o rozvod predchádzajúceho manželstva a jeho núteným vycestovaním došlo k popretiu jeho

práv ako účastníka súdneho konania. S uvedeným tvrdením žalobcu sa Najvyšší súd SR

nemohol stotožniť nakoľko v podobnej veci (v rozsudku sp. zn. zo dňa

08.06.2010 – rozdiel bol v tom, že nešlo o rozvodné, ale o trestné konanie so žalobcom,

ako účastníkom tohto konania) už vyslovil svoj právny názor, že vo veciach pobytu cudzincov

na území SR postupujú príslušné správne orgány výslovne podľa ustanovení zákona o pobyte

cudzincov a preto ani odvolací súd neprihliada na námietky žalobcu týkajúce sa jeho práva

na obhajobu v konaní, či práva na to, aby bola jeho vec spravodlivo a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom. Súdy sa v správnom súdnictve obmedzujú na preskúmanie

zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, teda toho, či príslušné

správne orgány pri vydávaní rozhodnutia postupovali v súlade s právnymi predpismi a či ich

postup a rozhodnutia netrpia vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť správneho

rozhodnutia.

K námietke, že žalobca už rok žije v spoločnej domácnosti s novou partnerkou –

súčasnou manželkou a jeho nútené vycestovanie existujúci manželský vzťah neprimerane

obmedzuje odvolací súd konštatoval, že správne orgány aj krajský súd sa súkromným

a rodinným životom žalobcu (v zmysle čl. 8 Dohovoru) zaoberali, a to aj s ohľadom na jeho

súčasný zväzok, avšak vyhodnotili, že zrušenie povolenia na trvalý pobyt, ktorý bol žalobcovi

udelený za účelom zlúčenia s predchádzajúcou manželkou, nepredstavuje neprimeraný zásah

do súkromného a rodinného života žalobcu. Z dôvodu uzavretia nového manželstva mal

žalobca možnosť znova požiadať o povolenie na pobyt za účelom zlúčenia a túto možnosť

1210Sža/11/2011

využil. Žalobca ďalej namietal, že ako dôkaz na preukázanie tvrdení o neprimeranosti

dôsledkov navrhoval, aby krajský súd vypočul jeho a jeho súčasnú manželku, čo súd

nevykonal a ani v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo tieto dôkazy odignoroval. V žalobe

žalobca ako dôkaz naozaj navrhol výpoveď seba a svojej partnerky (súčasnej manželky) pani

Z. H., na pojednávaní dňa 20.10.2010 však žalobca, ani jeho právny zástupca k veci viac

návrhov (ani na dokazovanie) nemali a podľa sú účastníci povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom súd rozhodne, ktoré z označených

dôkazov vykoná. Krajský súd považoval dôkazy, obstarané správnymi orgánmi, za dostatočné

na preukázanie skutkového stavu a tak ďalšie dokazovanie v súlade s § 120 ods. 1 veta druhá

nevykonal.

K námietke ohľadne čl. 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 a s ním súvisiacou judikatúrou

(rozhodnutia č. C-237/91 a č. C-192/89) krajský súd konštatoval, že žalobca správne uviedol,

že v zmysle uvedenej judikatúry turecký štátny príslušník, ktorému bolo udelené povolenie

na pobyt na území členského štátu na účely uzatvorenia manželstva, resp. na účely zlúčenia

manželstva a pracoval tam po dobu dlhšiu ako jeden rok pre rovnakého zamestnávateľa

na základe platného pracovného povolenia, má v súlade s týmto ustanovením nárok

na obnovenie pracovného povolenia, i keď v čase posudzovania žiadosti už bolo jeho

manželstvo rozvedené. Je však potrebné rozlišovať medzi pracovným povolením a povolením

na trvalý pobyt. Žalobcovi nemožno brániť, aby sa dovolával ustanovenia čl. 6 ods. 1

rozhodnutia č. 1/80 s cieľom získať obnovenie svojho pracovného povolenia a práva na pobyt,

ktoré tomu zodpovedá, avšak nikde nie je uvedené, že povolenie na pobyt, ktoré bolo

žalobcovi udelené za účelom zlúčenia s teraz už bývalou manželkou nesmie správny orgán

zrušiť v prípade naplnenia podmienok podľa § 42 zákona o pobyte cudzincov. Žalobcovi bolo

udelené povolenie na trvalý pobyt podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov

a v zmysle o službách zamestnanosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, v platnom znení (ďalej len „zákon o službách

zamestnanosti“), sa od neho povolenie na zamestnanie už nevyžadovalo, na základe čoho bolo

logickým dôsledkom zrušenia žalobcovho povolenia na pobyt aj zánik platnosti povolenia

na zamestnanie (§ 23 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti). Žalobcovi tak zaniklo

povolenie na zamestnanie zo zákona, avšak nič mu nebráni požiadať príslušný úrad o vydanie

povolenia na zamestnanie podľa § 21 a nasl. zákona o službách zamestnanosti. Na základe

vyššie uvedeného nedošlo v prípade žalobcu ani k porušeniu čl. 15 Charty, keďže právo

na rovnaké pracovné podmienky ako občania Únie majú podľa čl. 15 Charty štátni príslušníci

1310Sža/11/2011

tretích krajín, ktorí majú povolenie pracovať na území členských štátov; žalobcovi však toto

právo zo zákona zaniklo z dôvodu zrušenia povolenia na trvalý pobyt.

K návrhu žalobcu na začatie prejudiciálneho konania odvolací súd poukázal na § 109

ods. 1 písm. c/ , podľa ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Toto ustanovenie

upravuje, tzv. predbežnú, prejudiciálnu otázku – otázku, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu. Pokiaľ sa takáto zákonom predpokladaná prekážka vyskytne počas

súdneho konania, je len na úvahe súdu, či konanie preruší alebo bude v konaní pokračovať

ďalej, pretože z dikcie ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu konanie

prerušiť. Súd sám posudzuje opodstatnenosť právnych otázok, ktoré sa v konaní vyskytnú,

ako aj potrebu prejudiciálneho rozhodnutia, od ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej.

V súvislosti s podaným návrhom žalobcu na začatie prejudiciálneho konania mal Najvyšší súd

SR za to, že v danej veci nemal povinnosť (v zmysle čl. 234 Zmluvy o európskom

spoločenstve) obrátiť sa na Súdny dvor so žiadosťou o vydanie nálezu o predbežnej otázke

z dôvodu, že navrhnutú otázku považuje za neprípustnú, keďže jej vyriešenie nebolo potrebné

pre rozhodnutie vo veci samej.

Nakoľko bolo žalobcovi udelené povolenie na trvalý pobyt za účelom zlúčenia

rodiny a správne orgány preukázateľne zistili a riadne odôvodnili, že žalobca

s manželkou spoločný rodinný život nevedú, nemajú spoločnú domácnosť, správne

orgány dôvodne (v súlade so zákonom o pobyte cudzincov) rozhodli o zrušení jeho

povolenia na trvalý pobyt na území SR, pričom námietky žalobcu, uvedené v podanom

odvolaní, vyhodnotil odvolací súd, s poukazom na správnosť skutkových zistení,

za nedôvodné. Keďže tieto námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

rozhodnutia krajského súdu, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-41 zo dňa 20.10.2010 podľa v spojení s ako

vecne správny potvrdil.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd SR

podľa v spojení s a veta prvá ,

podľa ktorých neúspešnému navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania

nevzniklo, na základe čoho účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 3. augusta 2011

JUDr. J. Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková