Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 401/2010
PDF · 130.07 KB
No categories available
II. ÚS 401/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 162/2009
z 8. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010
doručená sťažnosť P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
9 So 162/2009 z 8. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania invalidného
dôchodku, čo mu však príslušnými orgánmi Sociálnej poisťovne, ako aj Krajským súdom
v Bratislave bolo odmietnuté, pretože nespĺňal podmienky na jeho priznanie. S takýmto
tvrdením nesúhlasil, domáhal sa znaleckého posudku, preskúmania svojho zdravotného
stavu a vyšetrenia nestrannými znalcami, pričom aj sám navrhol znalcov z príslušných
odborov.
Na základe toho sa domáhal zrušenia označeného rozsudku najvyššieho súdu
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Sd 119/2008-35 z 11. septembra
2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
9 So 162/2009 z 8. júna 2010 došlo k porušeniu jeho práv.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu
štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná
ďalšie judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 1/00).
Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného
práva označeným rozsudkom najvyššieho súdu predovšetkým tým, že vo veci nedostatočne
zistil skutkový stav a na základe toho vyvodil nesprávny právny záver.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:
„Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne
o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o invalidný dôchodok.
Navrhovateľ sa domáhal priznania miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť nad 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
Podľa kapitoly XV., oddiel E, položka 3 písm. b) prílohy č. 4 zákona pri
degeneratívnych zmenách na chrbtici a medzistavcových platničkách s miernym funkčným
postihnutím, s prejavmi nervového a svalového dráždenia, so slabosťou svalového korzetu,
s obmedzením pohybu v postihnutom úseku je percentuálna miera poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť stanovená v rozpätí 25-35 %.
Degeneratívne zmeny na chrbtici a medzistavcových platničkách s trvalým ťažkým
postihnutím funkcie a často recidivujúcimi, dlhotrvajúcim! prejavmi dráždenia nervov
a svalov, s ťažkou poruchou statiky a dynamiky chrbtice, s výraznou poruchou svalového
korzetu podmieňujú podľa kapitoly XV, oddielu E, položky 3, písm. c/ prílohy č. 4 zákona
mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozpätí 40 – 50%.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu posudkoví lekári v posudkoch vyhodnotili
zdravotnú dokumentáciu navrhovateľa vrátane odborných vyšetrení a zohľadnili ním
uvádzané zdravotné ťažkosti. Závery ich posudkov, čo do vyhodnotenia zdravotného stavu
a určenia miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 35%, nie sú
v rozpore s nálezmi a závermi odborných lekárov. Navrhovateľ ani v odvolacím konaní
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali úplnosť, objektivitu
a presvedčivosť posudkov posudkových lekárov. Zo záverov z psychiatrického vyšetrenia
počas hospitalizácie od 10. novembra 2009 do 9. decembra 2009 a 4. januára 2010
vyplýva, že navrhovateľ trpí pretrvávajúcou somatoformnou bolesťovou poruchou, bez
bludov, myslenie má súvislé a bolesť je psychopatologickým príznakom, pričom psychické
ochorenie je riešené ambulantne, medikamentózne. Ani v odvolacom konaní nebol
preukázaný ťažký stupeň poškodenia chrbtice s výraznou poruchou svalového korzetu, ktorý
by mohol byť hodnotený podľa kapitoly XV, oddielu E, položky 3 písm. c/ alebo d/ prílohy č.
4 zákona vyššou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Pokiaľ ide o
požiadavku o posúdenie zdravotného stavu znalcom, ani odvolací súd nepovažoval za
potrebné doplnenie dokazovania posudkom znalca, lebo hodnotenie zdravotného stavu
navrhovateľa posudkovými lekármi nie je v rozpore so závermi z vyšetrení u odborných
lekárov. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že sa nemohol oboznámiť s posudkami
posudkových lekárov, toto jeho tvrdenie odvolací súd nepovažoval za dôvodné, lebo mal
kedykoľvek možnosť nahliadnuť do spisu krajského súdu, robiť si z neho výpisky, prípadne
po úhrade správneho poplatku požiadať o vyhotovenie fotokópií zo spisu. Nedôvodnou a pre
rozhodnutie súdu irelevantnou námietkou je aj domnienka navrhovateľa, že v budúcnosti
nebude mať nárok na invalidný dôchodok. Na doplnenie však odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že s účinnosťou od 1.januára 2010 bolo zmenené ustanovenia § 72 ods.1
zákona o sociálnom poistení o počte rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na
invalidný dôchodok.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovým hodnotením a následne
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010