Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 401/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010

doručená sťažnosť P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 8. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania invalidného

dôchodku, čo mu však príslušnými orgánmi Sociálnej poisťovne, ako aj Krajským súdom

v Bratislave bolo odmietnuté, pretože nespĺňal podmienky na jeho priznanie. S takýmto

tvrdením nesúhlasil, domáhal sa znaleckého posudku, preskúmania svojho zdravotného

stavu a vyšetrenia nestrannými znalcami, pričom aj sám navrhol znalcov z príslušných

odborov.

Na základe toho sa domáhal zrušenia označeného rozsudku najvyššieho súdu

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -35 z 11. septembra

2009.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. júna 2010 došlo k porušeniu jeho práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu

štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. a v ňom citovaná

ďalšie judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného

práva označeným rozsudkom najvyššieho súdu predovšetkým tým, že vo veci nedostatočne

zistil skutkový stav a na základe toho vyvodil nesprávny právny záver.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

„Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne

o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o invalidný dôchodok.

Navrhovateľ sa domáhal priznania miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť nad 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Podľa kapitoly XV., oddiel E, položka 3 písm. b) prílohy č. 4 zákona pri

degeneratívnych zmenách na chrbtici a medzistavcových platničkách s miernym funkčným

postihnutím, s prejavmi nervového a svalového dráždenia, so slabosťou svalového korzetu,

s obmedzením pohybu v postihnutom úseku je percentuálna miera poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť stanovená v rozpätí 25-35 %.

Degeneratívne zmeny na chrbtici a medzistavcových platničkách s trvalým ťažkým

postihnutím funkcie a často recidivujúcimi, dlhotrvajúcim! prejavmi dráždenia nervov

a svalov, s ťažkou poruchou statiky a dynamiky chrbtice, s výraznou poruchou svalového

korzetu podmieňujú podľa kapitoly XV, oddielu E, položky 3, písm. c/ prílohy č. 4 zákona

mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozpätí 40 – 50%.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu posudkoví lekári v posudkoch vyhodnotili

zdravotnú dokumentáciu navrhovateľa vrátane odborných vyšetrení a zohľadnili ním

uvádzané zdravotné ťažkosti. Závery ich posudkov, čo do vyhodnotenia zdravotného stavu

a určenia miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 35%, nie sú

v rozpore s nálezmi a závermi odborných lekárov. Navrhovateľ ani v odvolacím konaní

neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali úplnosť, objektivitu

a presvedčivosť posudkov posudkových lekárov. Zo záverov z psychiatrického vyšetrenia

počas hospitalizácie od 10. novembra 2009 do 9. decembra 2009 a 4. januára 2010

vyplýva, že navrhovateľ trpí pretrvávajúcou somatoformnou bolesťovou poruchou, bez

bludov, myslenie má súvislé a bolesť je psychopatologickým príznakom, pričom psychické

ochorenie je riešené ambulantne, medikamentózne. Ani v odvolacom konaní nebol

preukázaný ťažký stupeň poškodenia chrbtice s výraznou poruchou svalového korzetu, ktorý

by mohol byť hodnotený podľa kapitoly XV, oddielu E, položky 3 písm. c/ alebo d/ prílohy č.

4 zákona vyššou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Pokiaľ ide o

požiadavku o posúdenie zdravotného stavu znalcom, ani odvolací súd nepovažoval za

potrebné doplnenie dokazovania posudkom znalca, lebo hodnotenie zdravotného stavu

navrhovateľa posudkovými lekármi nie je v rozpore so závermi z vyšetrení u odborných

lekárov. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že sa nemohol oboznámiť s posudkami

posudkových lekárov, toto jeho tvrdenie odvolací súd nepovažoval za dôvodné, lebo mal

kedykoľvek možnosť nahliadnuť do spisu krajského súdu, robiť si z neho výpisky, prípadne

po úhrade správneho poplatku požiadať o vyhotovenie fotokópií zo spisu. Nedôvodnou a pre

rozhodnutie súdu irelevantnou námietkou je aj domnienka navrhovateľa, že v budúcnosti

nebude mať nárok na invalidný dôchodok. Na doplnenie však odvolací súd považuje za

potrebné uviesť, že s účinnosťou od 1.januára 2010 bolo zmenené ustanovenia § 72 ods.1

zákona o sociálnom poistení o počte rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na

invalidný dôchodok.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010