Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 333/2010
PDF · 198.04 KB
No categories available
I. ÚS 333/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť A., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 117/2008 a jeho rozsudkom zo 4. júna 2009, ako aj postupom Krajského súdu
v Žiline v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 353/2009 a jeho rozsudkom zo
14. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2010
doručená sťažnosť A. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 117/2008 a jeho rozsudkom zo 4. júna 2009, ako aj
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 353/2009 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovateľ sa návrhom na vydanie platobného
rozkazu zo dňa 11. 10. 2007 domáhal úhrady dlžnej sumy vo výške 13.000,- Sk spolu so
zmluvnou pokutou ako aj úrokom z omeškania.
Porušovateľ v 1. rade (t. j. okresný súd, pozn.) vydal dňa 28. 04. 2008 platobný
rozkaz sp. zn. 6 Ro 199/2007, ktorým odporcu zaviazal na úhradu dlžnej sumy.
Voči platobnému rozkazu podal odporca odpor zo dňa 18. 08. 2008...
Dňa 13. 01. 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom vypovedal odporca
a uviedol, že zmluvu podpísal na základe bezprávnej vyhrážky...
Na predmetnom pojednávaní bol právnou zástupkyňou sťažovateľa navrhnutý
výsluch dekana P., za účelom overenia skutočností tvrdených odporcom a súčasne žiadosť
právnej zástupkyne odporcu, aby bol vykonaný dopyt na P., koľko študentov bolo prijatých
na magisterské štúdium v akademickom roku 2005/2006, s tým, že sťažovateľ oznámi počet
podpísaných zmlúv, ktoré uzatvoril sťažovateľ, aby mohlo dôjsť ku vzájomné konfrontácii,
uvedených dôkazov.
Za týmto účelom bolo odročené pojednávanie na neurčito...
Následne porušovateľ v 1. rade vytýčil nový termín pojednávania na 04. 06. 2009, na
ktorý predvolal sťažovateľa predvolaním zo dňa 13. 05. 2008, ktoré bolo právnej zástupkyni
sťažovateľa doručené dňa 20. 05. 2009...
Právna zástupkyňa hneď listom zo dňa 21. 05. 2009 požiadala o ospravedlnenie
svojej neúčasti na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené na 04. 06. 2009 o 12:30 hod. na
Okresnom súde v Čadci, vzhľadom k tomu, že v ten istý deň mala na 10:00 hod. už skôr
vytýčený termín pojednávania na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. 26 C 220/2008
a požiadala porušovateľa v 1. rade o odročenie pojednávania na čo najkratší termín...
Porušovateľ napriek ospravedlneniu právnej zástupkyne sťažovateľa a žiadosť
o odročenie termínu pojednávania dňa 04. 06. 2009 vo veci konal a na predmetnom
pojednávaní i vyniesol rozsudok vo veci samej...
Porušovateľ v 1. rade dňa 04. 06. 2009 priamo na pojednávaní vo veci konal
a vyhlásil rozsudok sp. zn. 6 C 117/2008-116 zo dňa 04. 06. 2009, a to v neprítomnosti
sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, ktorý sa riadne a včas ospravedlnil, pričom
sťažovateľovi ani len nedoručil uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie...“.
3. Podľa názoru sťažovateľky:
„Tým, že na pojednávaní bolo v neprítomnosti vyhlásené rozhodnutie vo veci samej
bez toho, aby sťažovateľ mohol predložiť a označiť nové dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení a vyniesol rozhodnutie vo veci samej, napriek tomu, že nevyhlásil ani len nedoručil
uznesenie o skončení dokazovania, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko
takýmto postupom porušovateľa bola odňatá sťažovateľovi konať pred súdom a tak
základné právo na súdnu ochranu.
Rovnako bola odňatá sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k dôkazom a tvrdeniam,
ktoré predniesol odporca na predmetnom pojednávaní, a na ktorom bol bezprostredne
vyhlásený rozsudok, ktorým sa vo veci samej rozhodla, nakoľko na ňom sťažovateľ nebol
prítomný hoci svoju neprítomnosť riadne a včas ospravedlnil, došlo k porušenie jeho práva
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom...
Konaním porušovateľa v 1. rade nedošlo len k odňatiu práva byť prítomný na
pojednávaní, ale aj k odňatiu práva konať pred súdom a práva vyjadriť sa k navrhovaným
dôkazom, nakoľko na predmetnom pojednávaní bolo rozhodnuté vo veci samej
a navrhovateľ už nemal možnosť navrhovať dôkazy ani sa vyjadriť k dôkazom, ktoré boli
prednesené na pojednávaní...“
4. Krajskému súdu sťažovateľka vytýkala, že pochybil, „keď neprihliadol na
odvolanie sťažovateľa zo dňa 07. 09. 2009, v ktorom namietal odňatie možnosti konať pred
súdom, kde poukázal aj na to, že porušovateľovi v 1. rade oznámil v dostatočnom predstihu,
žiadosť o odročenie pojednávania t. j. mohol vytýčiť nový termín aj na skorší dátum ako
04. 06. 2009, pričom by bola zachovaná aj 5 dňová lehota na pojednávanie. Porušovateľ
v 2. rade na námietku sťažovateľa, že mu konaním a postupom porušovateľa v 1. rade bola
odňatá možnosť konať pred súdom len konštatoval, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože kolízia právneho zástupcu medzi zastupovaním rôznych sporov
nie je dostatočným dôvodom pre odročenie pojednávania, keď mal navrhovateľ resp. jeho
právny zástupca predvolanie na termín pojednávania doručené riadne a včas...“.
5. K namietanému porušeniu „čl. 47 ods. 3 Ústavy SR – rovnosť všetkých účastníkom
konania“ sťažovateľka uviedla:
„Sťažovateľ má za to, že zo strany porušovateľa v 1. rade došlo k porušeniu princípu
rovnosti účastníkov konania.
Tým, že porušovateľ v 1. rade dňa 04. 06. 2009 konal a rozhodol v neprítomnosti
sťažovateľa, bez vyhlásenia a doručenia uznesenia o skončení dokazovania a rovnako
porušovateľ v 2. rade konal bez pojednávania t. j. sťažovateľovi bola odňatá možnosť
predkladať nové dôkazy, nepochybne tento stav a konanie porušovateľov v l. a 2. rade
vyhovoval odporcovi, nakoľko pôvodne vydaný platobný rozkaz bol zrušený a nakoniec bol
návrh sťažovateľa zamietnutý, narúša princíp rovnosti účastníkov konania...“.
6. Vychádzajúc zo skutočností a názorov uvedených v bodoch 2 až 5 sťažovateľka
tvrdila, že „nepochybne došlo k neoprávneným zásahom do základných ľudských práv
zakotvených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR zo strany porušovateľa
v 1. rade, pričom k odstráneniu tohto porušenia nedošlo ani v rámci odvolacieho konania
porušovateľom v 2. rade, ktorý neprihliadol na námietky sťažovateľa v odvolaní, ako aj na
to, že mu bola porušovateľom odňatá možnosť konať pred súdom“.
7. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa A. ... v konaním na Okresnom súde... sp. zn.
6 C 117/2008 a v konaní na Krajskom súde... sp. zn. 6 Co 353/2009
- právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR
- právo rovnosti všetkých účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
- právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
boli porušené.
2. Ústavný súd SR rozhodnutie Okresného súdu... sp. zn. 6 C 117/2008-116 zo dňa
04. 06. 2009 a rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6 Co 353/2009 zo dňa 14. 04.
2010 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Čadca, aby v nej znovu konal a rozhodol.
4. Súčasne porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
300,57 €...“
II.
8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do
súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 117/2008, z ktorého považuje za relevantné
oboznámiť tieto skutočnosti:
č. l. 99 – predvolanie na pojednávanie z 13. mája 2009 nariadené na 4. jún 2009 bolo
doručené právnej zástupkyni sťažovateľa 20. mája 2009.
č. l. 100 – ospravedlnenie neúčasti právnej zástupkyne sťažovateľa z 21. mája 2009
z dôvodu kolízie termínu pojednávaní.
č. l. 106-107 – zápisnica o pojednávaní konanom 4. júna 2009 za prítomnosti právneho
zástupcu odporcu.
č. l. 116-118 – písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu zo 4. júna 2009, ktorým
návrh sťažovateľky zamietol.
č. l. 119-122 – odvolanie sťažovateľky zo 7. septembra 2009, v ktorom okrem iného
uviedla:
„V prvom rade poukazujem na to, že Okresný súd pochybil a odňal navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom tým, že na riadne ospravedlnenie sa právnej zástupkyne, ktoré
zaslala súdu bezodkladne po tom, čo bol termín pojednávania určený a žiadala vec odročiť
na iný, čo možno najkratší termín, z dôvodu kolízie pojednávaní, súd zrejme ani nemal
záujem umožniť navrhovateľovi aby mohol konať pred súdom a ospravedlnil síce
neprítomnosť právnej zástupkyne navrhovateľa, avšak pojednávanie nepresunul na iný
termín, neodročil s poukazom na to, že právna zástupkyňa mohla zabezpečiť právne
zastúpenie navrhovateľa substitučným zástupcom...
Postup súdu považuje navrhovateľ za odňatie možnosti konať pred súdom už aj
s poukazom na to, že súdy konajú zdĺhavo a vytyčujú termíny podľa vlastných úvah, pričom
sa domnievam, že v prípade kolízii pojednávaní u účastníkov konania, ktoré je oznámené
súdu v dostatočnom časovom predstihu, je naozaj dôvod na to, aby súd zmenil hodinu,
prípadne zamenil pojednávanie s iným pojednávaním, ktoré je vytýčené približne v tých
istých dňoch. Takýmto postupom súdu dochádza k pochybnostiam o tom, či súd má záujem
na dodržaní ústavných práv účastníkov, ktorými je aj právo na spravodlivé, nezávislé
a nestranné rozhodovanie súdu...
Pokiaľ v konaní nebolo preukázané, že účelom zmluvy nebolo poskytnúť prípravu na
skúšky, ale získať finančné prostriedky, t. j. nebolo preukázané, že zmluva obchádza zákon
alebo sa prieči dobrým mravom a súd napriek tomu vyhlásil zmluvu za neplatnú, vzbudzuje
to v navrhovateľovi dôvodnú pochybnosť v spravodlivosť a dôveryhodnosť samotného
rozhodnutia, čím došlo aj k porušeniu jeho ústavných práv a odňatiu práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“
č. l. 129 – pokyn pre kanceláriu krajského súdu, aby oznámila termín vyhlásenia rozsudku
5 dní pred jeho vyhlásením „na úradnej tabuli krajského súdu (§ 156 ods. 3, § 214 ods. 2
O. s. p.)“.
č. l. 130 – „Zoznam vecí určených na deň 14. apríla 2010 na pojednávanie a rozhodnutie
bez nariadenia ústneho pojednávania...“ bol vyvesený na úradnú tabuľu 8. apríla 2010.
Vyhlásenie rozsudku bolo uvedené pod poradovým číslom 3.
č. l. 131 – „Zápisnica o vyhlásení rozhodnutia zo 14. apríla 2010“ – za neprítomnosti
účastníkov konania bol vyhlásený rozsudok, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu.
č. l. 132-135 – písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 353/2009-132 zo
14. apríla 2010, v odôvodnení ktorého je okrem iného uvedené:
«... Krajský súd, ako súd odvolací (§10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal
riadne a včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 prvá veta O. s. p.), pričom podanie
opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., prejednal vec v medziach
ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p. vo veci vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 O. s. p., ktorým napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.
Tento v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s.
p. Z uvedených dôvodov sa krajský súd obmedzuje iba na konštatovanie správnosti tam
uvádzaných dôvodov podľa § 219 ods. 2 O. s. p.
Zároveň však krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že zo skutkového
stavu, tak ako ho zistil okresný súd, dospel k rovnakému právnemu záveru, že v čase
uzavretia zmluvy o sprostredkovaní prípravy študenta na skúšky v študijnom odbore
„právo“ č. 77012 zo dňa 14. decembra 2004, zákon o vysokých školách možnosti spoplatniť
štúdium neupravoval. K účinnosti zákona č. 363/2007 Z. z. došlo až dňom 1. 9. 2007, ale
predmet sporu účastníkov sa dotýka obdobia školského roku 2006/2007, ktorý skončil 30. 6.
2007, teda pred účinnosťou tohto zákona. Keďže neexistovala zákonná úprava, na základe
ktorej by navrhovateľ mohol vyberať finančné prostriedky za štúdium na verejnej vysokej
škole čo i len vo forme externého štúdia, a keď nebolo preukázané, že navrhovateľ poskytol
odporcovi prípravu ku skúškam magisterského štúdia (článok I, bod 1 zmluvy), zmluva
odporuje zákonu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval
na to, že zabezpečoval pre odporcu v zmysle uzavretej zmluvy služby, ktoré spočívali v jeho
príprave na skúšky, tieto skutočnosti z vykonaných dôkazov okresným súdom nevyplývali.
Práve naopak, z vyjadrenia U., zo dňa 27. januára 2009 (č. l. 76 spisu) vyplýva, že
navrhovateľ zodpovedal za technické zabezpečenie výučby a s tým spojené výdavky za
prebiehajúcu výučbu (odmeňovanie vyučujúcich, cestovné náhrady, stravovanie,
ubytovanie, energie). Rovnaké skutočnosti uviedol aj vo svojej výpovedi svedok prof. JUDr.
M. M., ktorý uviedol, že navrhovateľ zabezpečoval materiálno-technické a organizačné
podmienky štúdia. Navrhovateľ dokonca ani v podanom odvolaní, ani v konaní pred
okresným súdom nekonkretizoval služby, ktoré mali byť poskytnuté odporcovi v rámci
prípravy ku skúškam magisterského štúdia v odbore právo v zmysle článku I, bod 1
uzavretej zmluvy. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ takúto
prípravu neposkytoval odporcovi, ale U., inštitúcii, na ktorej realizoval odporca
vysokoškolské štúdium, poskytoval len materiálne a technické zabezpečenie pre jej
vyučujúcich.
Na základe týchto skutočností krajský súd preto námietku navrhovateľa v odvolaní
o nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom nepovažoval za dôvodnú.
Pokiaľ navrhovateľ ďalej uvádzal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože sa na termín pojednávania pred okresným súdom ospravedlnil z dôvodu kolízie
tohto pojednávania s inými pojednávaniami jeho právnej zástupkyne, a okresný súd napriek
tomu vo veci konal, podľa názoru krajského súdu týmto postupom nebola navrhovateľovi
odňatá možnosť konať pred súdom, pretože kolízia právneho zástupcu medzi zastupovaním
rôznych sporov nie je dostatočným dôvodom pre odročenie pojednávania, keď mal
navrhovateľ resp. jeho právna zástupkyňa predvolanie na termín pojednávania doručené
riadne a včas. Bolo na právnej zástupkyni navrhovateľa, aby si kolíziu pojednávaní,
v ktorých zastupuje, riešila substitúciou...»
Podľa doručenky pripojenej k č. l. 135 bol rozsudok krajského súdu doručený
právnej zástupkyni sťažovateľa 23. júna 2010.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na
ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj
vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
10. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozhodnutia okresného
súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu č. k.
6 C 117/2008-116 zo 4. júna 2009 podala riadny opravný prostriedok – odvolanie zo
7. septembra 2009, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na
konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky napadnutým
rozhodnutím okresného súdu.
11. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 6 Co 353/2009 zo 14. apríla 2010, z obsahu sťažnosti a najmä z obsahu
súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 117/2008 vyplýva, že v danom prípade
sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných
práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže v rozsahu
namietaných skutočností (pozri najmä body 3, 4 a 6) nepodala proti namietanému rozsudku
krajského súdu dovolanie [§ 236, § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Totiž kvalifikovaným dovolacím
dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP je „odňatie možnosti konať pred súdom“ a tento dôvod
tvorí jadro sťažovateľkiných výhrad.
12. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na
základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie
je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym
súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (napr. I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07,
13. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane
týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu bolo možné s ohľadom na sťažovateľkou uvádzané okolnosti
podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam
sťažovateľky má/mohol mať Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím
je/bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj
táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde uznesením ako neprípustná
odmietnutá.
14. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
15. Ústavný súd v závere poznamenáva, že účelom oboznámenia skutočností
uvedených v III. časti jeho odôvodnenia (bod 8) bolo priebehom konania všeobecných
súdov (tak ako to vyplýva z predmetného súdneho spisu) len doplniť faktickú argumentáciu
sťažovateľky prezentovanú v jej sťažnosti bez akéhokoľvek hodnotenia (posudzovania) tam
uvedených skutočností. Ústavný súd prihliadol len na námietky sťažovateľky odôvodňujúce
možnosť domáhať sa nápravy podaním mimoriadneho opravného prostriedku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010