Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 329/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. V.

K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.

2 a 3 a , ako aj práv podľa a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím generálneho

prokurátora Slovenskej republiky č. k. XIV Gv 12/09-12 z 8. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2010 doručená sťažnosť B. A., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 3 a (ďalej len „“), ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozhodnutím generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) č. k. XIV Gv 12/09-12 z 8. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie

z 8. júna 2010“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný

súd) sa proti nemu pod sp. zn. vedie trestné konanie pre trestný čin vraždy

spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), d) a i) v spojení s § 9

ods. 2 účinného do 31. decembra 2005 a iné. Generálny prokurátor v tejto

veci v súlade s o prokuratúre v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o prokuratúre“) opatrením č. k. IV/1 GPt 8/2005-64 z 1. decembra 2008

určil výnimkou ako vecne a miestne príslušných na konanie v tejto veci prokurátorov

trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) JUDr. E. M. a Mgr. P. Š. Ďalším opatrením generálneho prokurátora z mája

2010 bol ako vecne a miestne príslušný prokurátor príslušný na konanie v tejto veci určený

aj JUDr. J. K., ktorý ešte 13. apríla 2010 bol sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a zároveň zákonným sudcom v inej trestnej veci

sťažovateľa, ktorá bola najvyšším súdom prerokúvaná v rámci odvolacieho konania.

Zvolenými obhajcami sťažovateľa v predmetnej veci boli JUDr. M. K., JUDr. P. S. a

JUDr. J. S. V priebehu roka 2009 došlo k vypovedaniu splnomocnenia na zastupovanie

sťažovateľa JUDr. M. K. a JUDr. P. S. V septembri 2009 bol JUDr. J. S. obvinený z

trestného činu marenia spravodlivosti, následne mu bol 9. februára 2010 Slovenskou

advokátskou komorou pozastavený výkon advokátskej činnosti. Medzitým sťažovateľ

okresnému súdu listom zo 14. januára 2010 oznámil, že si pravdepodobne za svoju

obhajkyňu zvolí aj JUDr. K. D.

Na prvom hlavnom pojednávaní v predmetnej veci uskutočnenom na okresnom súde

2. marca 2010, ktoré bolo odročené, sa sťažovateľ prvýkrát dozvedel, že druhá strana

v konaní – obžaloba – je zastúpená prokurátormi JUDr. E. M., Mgr. P. Š. a JUDr. J. K., t. j.

tými istými prokurátormi, ktorí dozorujú aj trestné stíhania vo veci JUDr. K. D., JUDr. P.

M. a JUDr. J. S., čím došlo podľa sťažovateľa v predmetnom konaní k porušeniu princípu

rovnosti strán.

Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2010 vzniesol ústne do

zápisnice námietku zaujatosti proti prokurátorom JUDr. E. M. a Mgr. P. Š. Sťažovateľ tvrdí,

že uvedená námietka bola v tomto konaní vznesená bezodkladne, keďže relevantné

informácie o tom, že v jeho veci, ako aj vo veciach JUDr. K. D. a JUDr. J. S. vykonávajú

dozor tí istí prokurátori, sa dozvedel až 19. mája 2010 z korešpondencie. Z informácií

medializovaných do toho času túto skutočnosť pritom nemohol zistiť. Podávať túto

námietku zaujatosti poštou vzhľadom na obvyklú dĺžku trvania doručenia pošty z väznice a

dátum nariadeného hlavného pojednávania (24. máj 2010) už nemalo význam.

Vo svojej námietke zaujatosti proti prokurátorom JUDr. E. M. a Mgr. P. Š.

sťažovateľ argumentoval predovšetkým tým, že títo prokurátori „dozorujú trestné stíhanie

proti zvolenému obhajcovi JUDr. S., ktorého predseda senátu OS BA I predvolával ako

obhajcu na hlavné pojednávanie 02. 03. 2010 a tiež dozorujú trestné stíhanie vedené proti

JUDr. D., s ktorou som bol prakticky dohodnutý, že ma bude obhajovať v predmetnej veci a

proti JUDr. M., ktorý ako advokátsky koncipient obhajcu JUDr. K. sa zúčastňoval

procesných úkonov v prípravnom konaní v danej veci. Obsahom námietky bola aj

skutočnosť, že vo veci vedenej proti JUDr. D. a JUDr. M. bola obrazovo aj zvukovo

monitorovaná miestnosť vyhradená pre návštevy obhajcu s klientom vo väznici v Ilave, do

ktorej som chodil aj ja bezprostredne potom, ako obhajcovia ukončili návštevu s klientom,

ktorého mali podľa policajtov ovplyvňovať. Je možné, že aj v súčasnosti sú moje návštevy s

obhajcom monitorované a nahrávané.

Keďže tieto kauzy dozorujú JUDr. M. a Mgr. Š., majú priamy vplyv na ich trestné

stíhanie a taktiež nie je možné s absolútnou istotou vylúčiť, že menovaní prokurátori

disponujú nahrávkami z konzultácií medzí mnou a obhajcami JUDr. D. a Mgr. M. o vecí 4T

88/08, ale existuje dôvodné presvedčenie, že s nahrávkami mojich porád s obhajcami títo

prokurátori reálne disponujú. Na vznesenie námietky zaujatosti, resp. vylúčenia

prokurátorov postačuje aj zdanie nedostatku nezaujatosti, a podľa môjho názoru sa JUDr.

M. a Mgr. Š. javia ako zaujatí voči mne, mojim obhajcom a taktiež vo veci vedenej na OS

BA I, sp. zn. .“.

Keďže prokurátori generálnej prokuratúry „prostredníctvom policajtov monitorovali

obrazovo a zvukovo návštevnú miestnosť vo väznici v I. určenú na návštevy obhajcov

s klientmi“, došlo v predmetnom konaní podľa sťažovateľa k porušeniu princípu rovnosti

strán, ako aj jeho práva na obhajobu.

O sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti na hlavnom pojednávaní konanom

24. mája 2010 nerozhodli prokurátori JUDr. E. M. a JUDr. P. Š. uznesením s odôvodnením,

že sťažovateľ mal podľa ich názoru vedomosť o tom, že oni dozorujú trestné stíhanie

advokátov JUDr. J. S., JUDr. K. D. a JUDr. P. M., pretože táto informácia bola

medializovaná.

Na uvedenom hlavnom pojednávaní vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti aj proti

prokurátorovi JUDr. J. K. Dôvodom jej vznesenia bola skutočnosť, že tento prokurátor

pôsobil dlhé roky ako sudca najvyššieho súdu a bola mu pridelená ako zákonnému sudcovi

sťažovateľova trestná vec v odvolacom konaní na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 2 Toš

5/2009. Táto vec podľa sťažovateľa súvisí s vecou vedenou okresným súdom pod sp. zn. 4

T 88/08, s ktorou je prepojená „jednak osobami obžalovaných, tzv. korunnými svedkami aj

inými okolnosťami“. Navyše JUDr. J. K. sa ako sudca najvyššieho súdu „mohol dozvedieť

informácie z utajovanej súčasti spisu a tieto informácie potom neskôr už v

prospech prokuratúry využiť resp. zamlčať pred Okresným súdom Bratislava I vo veci 4T

88/08“ a sám svoju „abdikáciu“ z pozície sudcu najvyššieho súdu spájal s kauzou

sťažovateľa. Prokurátor JUDr. J. K. nerozhodol o podanej námietke zaujatosti uznesením,

pretože podľa neho nebola založená na dôvodoch uvedených v .

Sťažovateľ sa následne obrátil s touto argumentáciou na generálneho prokurátora

prostredníctvom podanej žiadosti o preskúmanie správnosti a zákonnosti postupu

prokurátorov generálnej prokuratúry z 27. mája 2010 (ďalej aj „žiadosť z 27. mája 2010“).

Generálny prokurátor v rozhodnutí z 8. júna 2010 (doručenom sťažovateľovi 19. júna 2010)

vyhodnotil podanú žiadosť z 27. mája 2010 ako nedôvodnú.

Vzhľadom na to, že v zmysle ustanovení nie je v kompetencii

senátu okresného súdu ani odvolacieho Krajského súdu v Bratislave akýmkoľvek spôsobom

zasahovať „do námietkového konania“, ktoré je namierené proti strane trestného konania

(prokurátorovi), podľa sťažovateľa je ústavný súd jedinou inštitúciou, na ktorú sa môže

obrátiť v záujme ochrany svojich práv.

Podľa sťažovateľa rozhodnutie generálneho prokurátora z 8. júna 2010 obsahuje

„iba reprodukciu zákonných ustanovení a konštatovanie, že

prieskumnou činnosťou zistil, že mnou podaná žiadosť je nedôvodná. Absentuje akákoľvek

vysvetľujúca argumentácia, ktorá by bola presvedčivá a podporila by záver o nedôvodnosti

mnou podanej žiadosti resp. o vznesených námietkach zaujatosti. Tvrdím, že mnou vznesené

námietky zaujatosti a dôvody, podľa ktorých bolo potrebné rozhodnúť o námietkach

uznesením, neboli vyvrátené. Námietky zaujatosti vznesené proti prokurátorke JUDr. M. a

prokurátorovi Mgr. Š. boli vznesené bezodkladne a bolo nevyhnutné o nich rozhodnúť

uznesením.

Námietka zaujatosti vznesená proti prokurátorovi JUDr. K. bola námietkou, akú

predpokladá ust. a preto bolo povinnosťou JUDr. K. o nej rozhodnúť.“.

Generálny prokurátor podľa názoru sťažovateľa pochybil v predmetnom konaní aj

z toho dôvodu, že „v podstate rozhodol o svojom rozhodnutí“, pretože on sám svojimi

opatreniami určil ako vecne a miestne príslušných na konanie v jeho veci uvedených

prokurátorov generálnej prokuratúry.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že rozhodnutím generálneho prokurátora

z 8. júna 2010 „došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,

teda boli porušené moje základné práva a slobody obsiahnuté v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

, v spojení s , práva

obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 a 3, v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a v čl. 17 ods. I Medzinárodného paktu o občianskych apolitických právach

(vyhláška ministra zahraničných vecí č. )“.

Sťažovateľ následne navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že

generálny prokurátor rozhodnutím z 8. júna 2010 porušil jeho základné práva podľa čl. 46

ods. 1, a 3 a , ako aj právo podľa dohovoru, zruší

rozhodnutie generálneho prokurátora z 8. júna 2010 a prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie svojich základných práv podľa

, a 3 a , ako aj práv podľa a 3

dohovoru rozhodnutím generálnej prokuratúry z 8. júna 2010. K porušeniu označených práv

sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

- generálny prokurátor neprihliadol na jeho argumentáciu súvisiacu so zaujatosťou

prokurátorov dozorujúcich v jeho veci a nevylúčil ich z ďalšieho konania v predmetnej veci,

čím došlo k porušeniu princípu rovnosti strán v konaní a jeho práva na obhajobu,

- neoprávneným monitorovaním konzultácií sťažovateľa s jeho obhajcami

a vyhotovením záznamov o nich,

- generálny prokurátor v predmetnej veci nemal právomoc preskúmavať jeho žiadosť

o preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorov generálnej prokuratúry (žiadosť z 27. mája

2010).

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého

možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa obvinený sa môže od začiatku konania proti

svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní

a súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania

a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu

o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie

poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,

bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo

predbežne prejednať.

Podľa pri predbežnom prejednaní obžaloby

preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu. Predseda senátu alebo ním

poverený člen senátu podá správu, či obžaloba bola doručená oprávneným osobám,

a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa po predbežnom prejednaní obžaloby

súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že

boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje

krajský súd.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa a odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku

predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť

objasnenie veci alebo právo obhajoby, a ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových

zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať

ďalšie dôkazy.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Cieľom je zabezpečenie nestrannosti trestného konania ako

celku, ale aj jednotlivých úkonov vykonávaných počas tohto konania. Realizáciu úkonov

v trestnom konaní úradnými osobami (napr. sudcom, prísediacim sudcom, prokurátorom),

ktoré mali byť z konania vylúčené pre ich zaujatosť, je potrebné považovať za závažné

procesné pochybenie, ktoré by následne mohlo mať vplyv na výsledky dokazovania

a rozhodnutie vo veci samej. preto vo svojich už uvedených ustanoveniach

poskytuje celý rad účinných prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľ môže v rámci realizácie

svojho práva na obhajobu využiť v záujme ochrany svojich práv, resp. ochrany nestrannosti

trestného konania v ďalších štádiách trestného konania (od predbežného prerokovania

obžaloby pred súdom až po dovolacie konanie), pričom rozhodovanie o nich patrí do

právomoci všeobecných súdov. Inak povedané, preskúmanie prípadných procesných

pochybení orgánov činných v trestnom konaní, ako aj všetkých relevantných skutkových a

právnych okolností daného prípadu je plne v právomoci všeobecných súdov, do

rozhodovania ktorých ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nemôže zasahovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa monitorovania jeho

konzultácií s JUDr. K. D. a JUDr. P. M. a existencie záznamov o nich. Sťažovateľ svoje

tvrdenia hodnoverným spôsobom nepodložil, resp. nepreukázal, preto ich nebolo možné zo

strany ústavného súdu akceptovať, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

možno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že generálny prokurátor, ktorý svojím

opatrením určil vecne a miestne príslušných prokurátorov v predmetnom konaní, nemal

s poukazom na poslednú vetu ustanovenia (Z rozhodovania

o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie

vydal, alebo dal naň súhlas alebo pokyn.) rozhodovať o jeho žiadosti z 27. mája 2010, resp.

bol „teoreticky zo zákona vylúčený z rozhodovania o vylúčení menovaných prokurátorov“.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že rozhodnutie prokurátorov generálnej

prokuratúry o jeho námietke zaujatosti bolo vykonané na hlavnom pojednávaní konanom

24. mája 2010, t. j. bez akéhokoľvek zásahu generálneho prokurátora. Samotná skutočnosť,

že generálny prokurátor využil svoju právomoc a svojím opatrením výnimkou určil ako

vecne a miestne príslušných v danom konaní prokurátorov generálnej prokuratúry,

neznamená, že v predmetnom konaní nemôže posudzovať zákonnosť jednotlivých

procesných úkonov nimi vykonaných ako ich nadriadený. Preskúmanie postupu

prokurátorov generálnej prokuratúry súvisiace so sťažovateľom vznesenou námietkou

zaujatosti v súlade s patrilo do právomoci generálneho

prokurátora, a preto uvedenú námietku sťažovateľa možno považovať za právne

irelevantnú. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa považuje za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010