Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 331/2010
PDF · 217.75 KB
No categories available
I. ÚS 331/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 129/2009 z 11.
mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2010 doručená sťažnosť R. T., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
P. H., K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 129/2009 z 11. mája
2010 (ďalej len „rozsudok z 11. mája 2010“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti odporkyni J. G. (ďalej len
„odporkyňa v 1. rade“) primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví z titulu bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia. V priebehu konania okresný súd uznesením sp. zn. 12 C
189/2003 zo 7. marca 2007 pripustil vstup Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ďalej len
„odporca v 2. rade“) do konania ako odporcu v 2. rade.
Rozsudkom sp. zn. 12 C 189/2003 z 20. januára 2009 okresný súd rozhodol tak, že
žalobu proti odporkyni v 1. rade zamietol a žalobu proti odporcovi v 2. rade vylúčil na
samostatné konanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 129/2009 z 11. mája 2010 (ďalej len „rozsudok
z 11. mája 2010“) potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 189/2003 z 20. januára
2009 a uložil sťažovateľovi zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho
konania v sume 2 824,04 € na účet jeho právneho zástupcu.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na konštitutívny charakter
rozsudku o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, na základe ktorého právo na konkrétne plnenie vzniká až dňom jeho
právoplatnosti. Keďže podľa sťažovateľa z hmotného práva vyplýva iba jeho právny nárok
„domáhať sa primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví súdom, nie však právo na
konkrétne peňažné plnenie, nie je v priebehu konania možné hodnotu práva na náhradu
škody na zdraví vyjadriť v peniazoch. Pri určovaní náhrady trov konania právneho
zastúpenia pri zastavení spomínaného konania teda nie je možné vychádzať zo
sťažovateľom požadovanej peňažnej sumy, ktorou iba z dôvodu určitosti žalobného petitu
vymedzuje rozsah v akom sa má súd vecou zaoberať.“.
Sťažovateľ považuje záver krajského súdu, v zmysle ktorého „sa hodnota práva
určuje ešte pred jeho konštitutívnym vznikom“, za vecne nesprávny.
Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutia krajského
súdu č. k. 15 Co 293/04-87 z 29. októbra 2004, sp. zn. 5 Co 26/05 z 20. apríla 2005 a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 3/2006 z
30. januára 2007.
Na základe uvedeného krajský súd podľa sťažovateľa „priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v nesprávnej výške, keď za základ pre výpočet tarifnej hodnoty
jedného úkonu právnej služby považoval sumu 7 005 000,- Sk, t. j. 232 523,40 EUR, ako
hodnotu práva, ktoré sa v konaní uplatňuje. Súd následne nesprávne určil základnú sadzbu
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 898,54,- EUR. Taktiež odvolací súd
nezhodnotil tú skutočnosť, že právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
v 1. rade a žalovaného v 2. rade, je ten istý advokát, čo sa malo prejaviť v znížení hodnoty
jedného úkonu, ako aj rozdelení jeho nákladov na cestovnom a strate času.
Nakoľko nie je možné v priebehu konania hodnotu práva na náhradu škody na zdraví
vyjadriť v peniazoch základná tarifa odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-ina
výpočtového základu, podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.“.
Podľa sťažovateľa rozsudkom z 11. mája 2010 „boli nesprávne aplikované platné
právne predpisy, v dôsledku čoho bol sťažovateľ protiprávne zaviazaný nahradiť trovy
právneho zastúpenia. Tým bolo zasiahnuté do jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces. Rovnako bolo zasiahnuté aj do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Prvostupňový
a druhostupňový súd odôvodnili svoje rozhodnutia právne neudržateľnou argumentáciou
a pri rozhodovaní sa riadili nesprávnym právnym názorom, v dôsledku čoho bolo vydané
vadné rozhodnutie, ktorým do práva na spravodlivé prejednanie veci. Postup súdov pri
interpretácii a aplikácii práva bol zjavne svojvoľný, účelový a arbitrárny.“.
Sťažovateľ tiež namietal, že rozsudkom z 11. mája 2010 bolo porušené jeho základné
právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy konania „predstavuje rozsiahly zásah do majetku“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:
„I. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 11. 5. 2010, sp. zn. 6Co 129/2009-177
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 5. 2010 sp. zn. 6Co 129/2009-
177 v časti výroku trov odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia
Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že rozhodnutím všeobecného súdu
o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým možno
porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 56/05).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov
konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch
konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu
ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné
základné právo. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania
(napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví
podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej
služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby určená podľa hodnoty veci alebo práva je z hodnoty nad 33 193,92 € 486,29 € plus
6,64 € za každých aj začatých 3 319,39 € prevyšujúcich sumu 33 193,92 €.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená
pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku.
Podľa § 15 vyhlášky advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné
a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).
Krajský súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 142 ods. 1 a § 224
ods. 1 OSP.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s vypočítaním základnej sadzby tarifnej
odmeny za úkon právnej služby z dôvodu, že z hľadiska trov konania je v sporoch
o náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia hodnota veci určená až
v rozhodnutí a do rozhodnutia treba vychádzať z toho, že ide o konanie, v ktorom hodnotu
veci nemožno vyjadriť v peniazoch.
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa krajský súd nedopustil zjavnej svojvôle
pri aplikácii citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224
ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania, a to za vyjadrenie k podanému odvolaniu a účasť na
odvolacom pojednávaní v zmysle vyúčtovania trov právnym zástupcom vedľajšieho
účastníka.
Podaním zo dňa 12. 5. 2010 právny zástupca vedľajšieho účastníka vyúčtoval
náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 3.784,18 Eur, následne podaním zo dňa
13. 5. 2010 previedol opravu tohto vyúčtovania a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho
konania v celkovej sume 2.824,04 Eur. Obidve tieto podania boli doručené odvolaciemu
súdu dňa 17. 5. 2010.
Odvolací súd v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. priznal právnemu zástupcovi
vedľajšieho účastníka 898,28 Eur za podané vyjadrenie k odvolaniu vychádzajúc z hodnoty
uplatneného nároku 7.005.000,- Sk, t. j. 232.523,40 Eur. Zároveň priznal v súlade s ust.
§ 14 tejto vyhlášky aj 898,54 Eur za účasť na odvolacom pojednávaní dňa 11. 5. 2010.
Hotové výdavky v zmysle tejto vyhlášky predstavujú náhradu za stratu času v sume 264,44
Eur a za použitie motorového vozidla z Bratislavy do Košíc a späť 311,98 Eur, k tomu
v zmysle vyhlášky DPH 450,90 Eur. Náhrada za stratu času predstavuje celkom 22
polhodín a náhrada v zmysle vyhlášky predstavuje 1/60 výpočtového základu pre rok 2010,
t. j. 12,02 Eur. Za 22 polhodín dáva sumu 264,44 Eur. Cestovné náklady predstavujú
náhradu za 920 km pri spotrebe 12 litrov/100 km pohonných hmôt pri cene 143,52 Eur/100
km, k tomu amortizáciu 0,183 Eur/1 km, v celkovej sume 311,88 Eur.“
Podľa názoru ústavného súdu nie sú namieste pochybnosti o tom, či predmet konania
o primerané zvýšenie náhrady za škodu na zdraví možno ohodnotiť, v tomto zmysle
vyjadriť v peniazoch. Sťažovateľ sa žalobou domáhal konkrétneho peňažného plnenia
z dôvodu primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví z titulu bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia, ktoré žiadal priznať meritórnym rozhodnutím súdu, a vyhovením
jeho návrhu by získal titul na peňažné plnenie. Skutočnosť, že nárok na jeho zaplatenie
vzniká až rozhodnutím súdu, ktorý určí jeho výšku podľa odborného lekárskeho posudku,
resp. znaleckého posudku, a teda až v meritórnom súdnom rozhodnutí je určená presná
hodnota práva, nemožno zamieňať s nemožnosťou vyjadriť hodnotu práva v peniazoch
v tom zmysle, ako ho predpokladá ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Uvedené
ustanovenie totiž expressis verbis uvádza, že sa aplikuje v tom prípade, ak nemožno
hodnotu práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami, z čoho a contrario vyplýva, že nie je aplikovateľné v prípadoch, ak sa
rozhoduje o práve na peňažné plnenie.
Tento záver ústavného súdu nie je v rozpore s názorom najvyššieho súdu
vysloveným v rozsudku sp. zn. 2 M Cdo 3/2006 z 30. januára 2007, na ktorý sťažovateľ v
sťažnosti poukazuje. V tomto konaní najvyššieho súdu bola riešená iná právna otázka, a to
otázka aplikácie § 142 ods. 3 OSP pri rozhodovaní o trovách konaniach vo veci žaloby o
zaplatenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ
poukázal na tú časť rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd reagoval na námietky žalovaného, a
konštatoval, že vzhľadom na to, že presné určenie prisúdenej sumy je závislé vždy od úvahy
súdu, je spravodlivé, aby až prisúdená výška plnenia (nie uplatnená v žalobe) bola braná ako
základ výpočtu jednotlivých druhov trov konania, lebo až vtedy je presne známa hodnota
sporu. Tento názor vychádza z ustálenej súdnej praxe a prichádza do úvahy v prípadoch, v
ktorých je uplatnený nárok, pokiaľ ide o jeho základ, preukázaný, čo nie je prípad
sťažovateľa.
V odôvodnení označeného rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
„V zmysle § 142 O. s. p. platia o trovách konania dve základné zásady, t. j. že sa
hradia len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na
náhradu trov konania riadi mierou procesného úspechu (§ 142 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok
sporového konania. Účastníkovi konania môže súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia
priznať plnú náhradu trov konania, hoci mal vo vecí len čiastočný úspech, v troch
prípadoch. Po prvé vtedy ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol len
nepatrný, po druhé vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku,
a po tretie za predpokladu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.
V ostatnom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže
týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ
sa ňou rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p.
z hľadiska rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia
sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v hypotéze ktorých je
rozsah nároku upravený len vymedzením právne relevantných kritérií a jeho určenie sa
ponecháva na rozhodnutie konkrétnym okolnostiam v danej veci. V tomto prípade (tiež aj v
druhom) nie je pre priznanie plnej náhrady trov podstatné to, v akom rozsahu bol účastník
(žalobca) vo veci čiastočne úspešný (či bol úspešný len v nepatrnej časti alebo v prevažnej
časti) a ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej výške plnenia uplatňoval. Za
neúspech sa totiž nepovažuje rozdiel medzi požadovanou výškou nároku a výškou
prisúdenou. Predpokladom pre použitie tohto zákonného ustanovenia a jeho ostatne
uvedeného dôvodu (okrem, že účastník mal vo veci úspech len čiastočný) je výlučne
skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ak tento predpoklad je
splnený, je pri rozhodovaní o náhrade trov konania potrebné zásadne aplikovať ustanovenie
§ 142 ods. 3 O. s. p. Treba zdôrazniť, že ak prichádza do úvahy o náhrade trov konania
rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O. s. p. z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, logicky, je vylúčené účastníkovi (žalobcovi alebo
žalovanému) plnú náhradu trov konania priznať z dôvodu, že mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zvýšenia
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1, 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb. v zmysle § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky. Okresný súd vo veci samej
dospel k záveru, že návrh žalobkyne je, čo do jeho právneho základu opodstatnene podaný a
čiastočne jej návrhu vyhovel. Určenie výšky žalobkyňou požadovaného plnenia (zvýšenie
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad základnú sumu), je nepochybne
závislé od úvahy súdu (túto skutočnosť nenamietal ani žalovaný). Z hľadiska rozhodovania
o náhrade trov konania boli teda naplnené všetky zákonné predpoklady pre použitie
ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. (žalobkyňa mala vo veci čiastočný úspech a rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu). Krajský súd mal za tohto stavu v súvislosti s
rozhodovaním o trovách konania aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. a žalobkyni,
hoci mala v konaní len čiastočný úspech, priznať plnú náhradu trov konania. Použiť na
takýto prípad ustanovenie § 142 ods. 2 veta druhá O. s. p. znamená, zapretie zmienenej
výnimky zo všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci.
Naviac treba zopakovať, že v danej veci pre posúdenie aplikácie § 142 ods. 3 O. s. p. nie je
právne významné to, v akom rozsahu žalobkyňa žiadala priznať zvýšenie odškodnenia v
pomere k súdom priznanej výške plnenia, ako to nesprávne ustálil krajský súd. Treba preto
prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým potvrdil
výrok okresného súdu o trovách prvostupňového konania, spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo teda podané v zmysle
§ 243f ods. 1 písm. c) O. s. p. opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na
ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou a ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243i ods.
2 O. s. p.).“
Vo veci sp. zn. 2 M Cdo 3/2006 ide o rozhodnutie v dovolacom konaní, v ktorom
najvyšší súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti, a to
potvrdzujúci výrok o trovách prvostupňového konania a vec vrátil Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie, teda ide o vecne a procesne inú situáciu, aká je vo veci
sťažovateľa, a odvolanie sa na toto rozhodnutie nie je preto relevantné.
K predloženým rozhodnutiam krajského súdu, predovšetkým k rozhodnutiu č. k.
15 Co 293/04-87 z 29. októbra 2004, ktorým krajský súd v obdobnej veci iných účastníkov
rozhodol v súlade v právnym názorom sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že nie je jeho
úlohou odstraňovať nejednotnosť rozhodovania všeobecných súdov v skutkovo a právne
podobných veciach (a zjednocovať ich výklad zákonných a podzákonných právnych
predpisov) a vzhľadom na už vyjadrený právny názor ústavného súdu nie je ani dôvod
konštatovať, že táto odlišnosť má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu.
Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03, I. ÚS 50/04).
Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí byť z odôvodnenia konkrétneho
rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami
bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje
na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského
súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa
postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia
príslušnej právnej normy, teda Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky použije. Ústavný
súd konštatuje, že krajský súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 12 C 189/2003 z 18. februára 2010 (ktorým nebola žiadnemu
z účastníkov konania priznaná náhrada trov konania) ako vecne správne a trovy odvolacieho
konania priznal úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne v 1. rade.
Pretože ústavný súd nezistil arbitrárnosť ani nedostatočné odôvodnenie krajského
súdu z 11. mája 2010 v súvislosti s aplikáciou ustanovení vyhlášky, ktoré by mali za
následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol, že
označené práva sťažovateľa porušené neboli.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ústavy ústavný súd odkazuje na svoju
judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ústavy zahŕňa požiadavku
minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy,
ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku
spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].
Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010