Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 331/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 11.

mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2010 doručená sťažnosť R. T., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

P. H., K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. mája

2010 (ďalej len „rozsudok z 11. mája 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti odporkyni J. G. (ďalej len

„odporkyňa v 1. rade“) primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví z titulu bolestného a

sťaženia spoločenského uplatnenia. V priebehu konania okresný súd uznesením sp. zn. 12 C

189/2003 zo 7. marca 2007 pripustil vstup Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ďalej len

„odporca v 2. rade“) do konania ako odporcu v 2. rade.

Rozsudkom sp. zn. z 20. januára 2009 okresný súd rozhodol tak, že

žalobu proti odporkyni v 1. rade zamietol a žalobu proti odporcovi v 2. rade vylúčil na

samostatné konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2010 (ďalej len „rozsudok

z 11. mája 2010“) potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 20. januára

2009 a uložil sťažovateľovi zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho

konania v sume 2 824,04 € na účet jeho právneho zástupcu.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na konštitutívny charakter

rozsudku o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia, na základe ktorého právo na konkrétne plnenie vzniká až dňom jeho

právoplatnosti. Keďže podľa sťažovateľa z hmotného práva vyplýva iba jeho právny nárok

„domáhať sa primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví súdom, nie však právo na

konkrétne peňažné plnenie, nie je v priebehu konania možné hodnotu práva na náhradu

škody na zdraví vyjadriť v peniazoch. Pri určovaní náhrady trov konania právneho

zastúpenia pri zastavení spomínaného konania teda nie je možné vychádzať zo

sťažovateľom požadovanej peňažnej sumy, ktorou iba z dôvodu určitosti žalobného petitu

vymedzuje rozsah v akom sa má súd vecou zaoberať.“.

Sťažovateľ považuje záver krajského súdu, v zmysle ktorého „sa hodnota práva

určuje ešte pred jeho konštitutívnym vznikom“, za vecne nesprávny.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutia krajského

súdu č. k. -87 z 29. októbra 2004, sp. zn. z 20. apríla 2005 a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

30. januára 2007.

Na základe uvedeného krajský súd podľa sťažovateľa „priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v nesprávnej výške, keď za základ pre výpočet tarifnej hodnoty

jedného úkonu právnej služby považoval sumu 7 005 000,- Sk, t. j. 232 523,40 EUR, ako

hodnotu práva, ktoré sa v konaní uplatňuje. Súd následne nesprávne určil základnú sadzbu

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 898,54,- EUR. Taktiež odvolací súd

nezhodnotil tú skutočnosť, že právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovaného

v 1. rade a žalovaného v 2. rade, je ten istý advokát, čo sa malo prejaviť v znížení hodnoty

jedného úkonu, ako aj rozdelení jeho nákladov na cestovnom a strate času.

Nakoľko nie je možné v priebehu konania hodnotu práva na náhradu škody na zdraví

vyjadriť v peniazoch základná tarifa odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-ina

výpočtového základu, podľa vyhl. č. “.

Podľa sťažovateľa rozsudkom z 11. mája 2010 „boli nesprávne aplikované platné

právne predpisy, v dôsledku čoho bol sťažovateľ protiprávne zaviazaný nahradiť trovy

právneho zastúpenia. Tým bolo zasiahnuté do jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces. Rovnako bolo zasiahnuté aj do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Prvostupňový

a druhostupňový súd odôvodnili svoje rozhodnutia právne neudržateľnou argumentáciou

a pri rozhodovaní sa riadili nesprávnym právnym názorom, v dôsledku čoho bolo vydané

vadné rozhodnutie, ktorým do práva na spravodlivé prejednanie veci. Postup súdov pri

interpretácii a aplikácii práva bol zjavne svojvoľný, účelový a arbitrárny.“.

Sťažovateľ tiež namietal, že rozsudkom z 11. mája 2010 bolo porušené jeho základné

právo na ochranu vlastníctva podľa , keďže rozhodnutie o povinnosti

nahradiť trovy konania „predstavuje rozsiahly zásah do majetku“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

„I. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 11. 5. 2010, sp. zn. -177

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva

podľa .

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 5. 2010 sp. zn.

177 v časti výroku trov odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia

Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že rozhodnutím všeobecného súdu

o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým možno

porušiť právo na súdnu ochranu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám

osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania

(napr. , , ).

Podľa (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,

ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie

alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví

podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej

služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby určená podľa hodnoty veci alebo práva je z hodnoty nad 33 193,92 € 486,29 € plus

6,64 € za každých aj začatých 3 319,39 € prevyšujúcich sumu 33 193,92 €.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu

výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená

pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky

a hodnota záväzku.

Podľa § 15 vyhlášky advokát má popri nároku na odmenu aj nárok

a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti

s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné

a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,

b) na náhradu za stratu času (§ 17).

Krajský súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 142 ods. 1 a § 224

ods. 1 .

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s vypočítaním základnej sadzby tarifnej

odmeny za úkon právnej služby z dôvodu, že z hľadiska trov konania je v sporoch

o náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia hodnota veci určená až

v rozhodnutí a do rozhodnutia treba vychádzať z toho, že ide o konanie, v ktorom hodnotu

veci nemožno vyjadriť v peniazoch.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa krajský súd nedopustil zjavnej svojvôle

pri aplikácii citovaných ustanovení a vyhlášky.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224

ods. 1 , a úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal právo na

náhradu trov odvolacieho konania, a to za vyjadrenie k podanému odvolaniu a účasť na

odvolacom pojednávaní v zmysle vyúčtovania trov právnym zástupcom vedľajšieho

účastníka.

Podaním zo dňa 12. 5. 2010 právny zástupca vedľajšieho účastníka vyúčtoval

náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 3.784,18 Eur, následne podaním zo dňa

13. 5. 2010 previedol opravu tohto vyúčtovania a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho

konania v celkovej sume 2.824,04 Eur. Obidve tieto podania boli doručené odvolaciemu

súdu dňa 17. 5. 2010.

Odvolací súd v súlade s vyhl. č. priznal právnemu zástupcovi

vedľajšieho účastníka 898,28 Eur za podané vyjadrenie k odvolaniu vychádzajúc z hodnoty

uplatneného nároku 7.005.000,- Sk, t. j. 232.523,40 Eur. Zároveň priznal v súlade s ust.

§ 14 tejto vyhlášky aj 898,54 Eur za účasť na odvolacom pojednávaní dňa 11. 5. 2010.

Hotové výdavky v zmysle tejto vyhlášky predstavujú náhradu za stratu času v sume 264,44

Eur a za použitie motorového vozidla z Bratislavy do Košíc a späť 311,98 Eur, k tomu

v zmysle vyhlášky DPH 450,90 Eur. Náhrada za stratu času predstavuje celkom 22

polhodín a náhrada v zmysle vyhlášky predstavuje 1/60 výpočtového základu pre rok 2010,

t. j. 12,02 Eur. Za 22 polhodín dáva sumu 264,44 Eur. Cestovné náklady predstavujú

náhradu za 920 km pri spotrebe 12 litrov/100 km pohonných hmôt pri cene 143,52 Eur/100

km, k tomu amortizáciu 0,183 Eur/1 km, v celkovej sume 311,88 Eur.“

Podľa názoru ústavného súdu nie sú namieste pochybnosti o tom, či predmet konania

o primerané zvýšenie náhrady za škodu na zdraví možno ohodnotiť, v tomto zmysle

vyjadriť v peniazoch. Sťažovateľ sa žalobou domáhal konkrétneho peňažného plnenia

z dôvodu primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví z titulu bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia, ktoré žiadal priznať meritórnym rozhodnutím súdu, a vyhovením

jeho návrhu by získal titul na peňažné plnenie. Skutočnosť, že nárok na jeho zaplatenie

vzniká až rozhodnutím súdu, ktorý určí jeho výšku podľa odborného lekárskeho posudku,

resp. znaleckého posudku, a teda až v meritórnom súdnom rozhodnutí je určená presná

hodnota práva, nemožno zamieňať s nemožnosťou vyjadriť hodnotu práva v peniazoch

v tom zmysle, ako ho predpokladá ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Uvedené

ustanovenie totiž expressis verbis uvádza, že sa aplikuje v tom prípade, ak nemožno

hodnotu práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami, z čoho a contrario vyplýva, že nie je aplikovateľné v prípadoch, ak sa

rozhoduje o práve na peňažné plnenie.

Tento záver ústavného súdu nie je v rozpore s názorom najvyššieho súdu

vysloveným v rozsudku sp. zn. z 30. januára 2007, na ktorý sťažovateľ v

sťažnosti poukazuje. V tomto konaní najvyššieho súdu bola riešená iná právna otázka, a to

otázka aplikácie pri rozhodovaní o trovách konaniach vo veci žaloby o

zaplatenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ

poukázal na tú časť rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd reagoval na námietky žalovaného, a

konštatoval, že vzhľadom na to, že presné určenie prisúdenej sumy je závislé vždy od úvahy

súdu, je spravodlivé, aby až prisúdená výška plnenia (nie uplatnená v žalobe) bola braná ako

základ výpočtu jednotlivých druhov trov konania, lebo až vtedy je presne známa hodnota

sporu. Tento názor vychádza z ustálenej súdnej praxe a prichádza do úvahy v prípadoch, v

ktorých je uplatnený nárok, pokiaľ ide o jeho základ, preukázaný, čo nie je prípad

sťažovateľa.

V odôvodnení označeného rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„V zmysle platia o trovách konania dve základné zásady, t. j. že sa

hradia len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na

náhradu trov konania riadi mierou procesného úspechu ( a ).

Ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok

sporového konania. Účastníkovi konania môže súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia

priznať plnú náhradu trov konania, hoci mal vo vecí len čiastočný úspech, v troch

prípadoch. Po prvé vtedy ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol len

nepatrný, po druhé vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku,

a po tretie za predpokladu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

V ostatnom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže

týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ

sa ňou rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia

z hľadiska rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia

sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v hypotéze ktorých je

rozsah nároku upravený len vymedzením právne relevantných kritérií a jeho určenie sa

ponecháva na rozhodnutie konkrétnym okolnostiam v danej veci. V tomto prípade (tiež aj v

druhom) nie je pre priznanie plnej náhrady trov podstatné to, v akom rozsahu bol účastník

(žalobca) vo veci čiastočne úspešný (či bol úspešný len v nepatrnej časti alebo v prevažnej

časti) a ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej výške plnenia uplatňoval. Za

neúspech sa totiž nepovažuje rozdiel medzi požadovanou výškou nároku a výškou

prisúdenou. Predpokladom pre použitie tohto zákonného ustanovenia a jeho ostatne

uvedeného dôvodu (okrem, že účastník mal vo veci úspech len čiastočný) je výlučne

skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ak tento predpoklad je

splnený, je pri rozhodovaní o náhrade trov konania potrebné zásadne aplikovať ustanovenie

Treba zdôrazniť, že ak prichádza do úvahy o náhrade trov konania

rozhodnúť podľa z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od

znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, logicky, je vylúčené účastníkovi (žalobcovi alebo

žalovanému) plnú náhradu trov konania priznať z dôvodu, že mal neúspech v pomerne

nepatrnej časti. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zvýšenia

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1, 2

vyhlášky č. v zmysle citovanej vyhlášky. Okresný súd vo veci samej

dospel k záveru, že návrh žalobkyne je, čo do jeho právneho základu opodstatnene podaný a

čiastočne jej návrhu vyhovel. Určenie výšky žalobkyňou požadovaného plnenia (zvýšenie

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad základnú sumu), je nepochybne

závislé od úvahy súdu (túto skutočnosť nenamietal ani žalovaný). Z hľadiska rozhodovania

o náhrade trov konania boli teda naplnené všetky zákonné predpoklady pre použitie

ustanovenia (žalobkyňa mala vo veci čiastočný úspech a rozhodnutie o

výške plnenia záviselo od úvahy súdu). Krajský súd mal za tohto stavu v súvislosti s

rozhodovaním o trovách konania aplikovať ustanovenie a žalobkyni,

hoci mala v konaní len čiastočný úspech, priznať plnú náhradu trov konania. Použiť na

takýto prípad ustanovenie veta druhá znamená, zapretie zmienenej

výnimky zo všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci.

Naviac treba zopakovať, že v danej veci pre posúdenie aplikácie nie je

právne významné to, v akom rozsahu žalobkyňa žiadala priznať zvýšenie odškodnenia v

pomere k súdom priznanej výške plnenia, ako to nesprávne ustálil krajský súd. Treba preto

prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým potvrdil

výrok okresného súdu o trovách prvostupňového konania, spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo teda podané v zmysle

opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na

ďalšie konanie ( veta za bodkočiarkou a v spojení s ods.

2 ).“

Vo veci sp. zn. ide o rozhodnutie v dovolacom konaní, v ktorom

najvyšší súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti, a to

potvrdzujúci výrok o trovách prvostupňového konania a vec vrátil Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie, teda ide o vecne a procesne inú situáciu, aká je vo veci

sťažovateľa, a odvolanie sa na toto rozhodnutie nie je preto relevantné.

K predloženým rozhodnutiam krajského súdu, predovšetkým k rozhodnutiu č. k.

-87 z 29. októbra 2004, ktorým krajský súd v obdobnej veci iných účastníkov

rozhodol v súlade v právnym názorom sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že nie je jeho

úlohou odstraňovať nejednotnosť rozhodovania všeobecných súdov v skutkovo a právne

podobných veciach (a zjednocovať ich výklad zákonných a podzákonných právnych

predpisov) a vzhľadom na už vyjadrený právny názor ústavného súdu nie je ani dôvod

konštatovať, že táto odlišnosť má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu.

Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(, , ).

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí byť z odôvodnenia konkrétneho

rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami

bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje

na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského

súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa

postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia

príslušnej právnej normy, teda a vyhlášky použije. Ústavný

súd konštatuje, že krajský súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 18. februára 2010 (ktorým nebola žiadnemu

z účastníkov konania priznaná náhrada trov konania) ako vecne správne a trovy odvolacieho

konania priznal úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne v 1. rade.

Pretože ústavný súd nezistil arbitrárnosť ani nedostatočné odôvodnenie krajského

súdu z 11. mája 2010 v súvislosti s aplikáciou ustanovení vyhlášky, ktoré by mali za

následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, rozhodol, že

označené práva sťažovateľa porušené neboli.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd odkazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v zahŕňa požiadavku

minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ,

ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu ( ), a taktiež zahŕňa požiadavku

spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (m. m. napr. , )].

Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010