Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 436/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. I. O., L., vo

veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1

a a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2010

doručená (a podaním doručeným ústavnému súdu 21. apríla 2010 doplnená) sťažnosť

Ing. B. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13

ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4, a a 2

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 11. marca 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že «... so súhlasom sťažovateľa

a materiálov predložených podľa o ochrane

utajovaných skutočností vykonal Národný bezpečnostný úrad v súlade s § 17 písm. b/

v spojení s ustanovením § 21 zákona bezpečnostnú previerku II. stupňa pre stupeň utajenia

Dôverné. Na tento účel požiadal príslušné štátne orgány a iné právnické osoby

o poskytnutie informácií o bezpečnostnej spoľahlivosti sťažovateľa a na ich základe ukončil

bezpečnostnú previerku rozhodnutím dňa 12.12.2007 č. PB-2117-29/2007-2270. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Výbor Národnej rady SR

rozhodol tak, že rozhodnutím zo dňa 2.4.2008 č. VPR NBÚ-334-1/2008 zrušil rozhodnutie

Národného bezpečnostného úradu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne po uskutočnení a vykonaní psychofyziologického overenia pravdovravnosti

vydal Národný bezpečnostný úrad nové rozhodnutie dňa 10.12.2008 pod č. PB-2195-

18/2008-Ž-2270. Aj proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal a o odvolaní rozhodol

Výbor Národnej rady SR tak, že rozhodnutím č. VPR NBÚ-334-5/2008 zo dňa 12.2.2009

opätovne zrušil rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie za účelom vyhodnotenia bezpečnostnej spoľahlivosti sťažovateľa.

Národný bezpečnostný úrad vyhodnotil zhromaždený podkladový materiál

a bezpečnostnú spoľahlivosť sťažovateľa a vo veci vydal ďalšie rozhodnutie dňa 23.3.2009

č. PB-2195-18/2008-Ž-2270, ktoré znova napadol sťažovateľ opravným prostriedkom.

Uvedené rozhodnutie (správne má byť uvedené odvolanie, pozn.) Výbor Národnej rady SR

svojim rozhodnutím zo dňa 24.6.2009 č. VPR NBÚ-334-9/2008 (ktoré je predmetom

preskúmania súdom) ako nedôvodné zamietol. K takému záveru dospel po tom, čo

Národným bezpečnostným úradom bolo z fotokópie osobnej evidenčnej karty sťažovateľa

zistené, že bol na základe vlastnej žiadosti a kádrovým rozkazom Federálneho ministra

vnútra dňom 1.9.1986 prijatý do služieb Zboru národnej bezpečnosti ako starší referent

oddelenia Štátnej bezpečnosti útvaru E. M., Správy Zboru národnej bezpečnosti... V období

od 1.4.1988 do 18.9.1989 bol služobne zaradený na I. a II. Oddelenie odboru Štátnej

bezpečnosti Okresnej správy Zboru národnej bezpečnosti L., pričom pracoval na úseku

ochrany československej ekonomiky, oblasť „stavebníctvo“. Po prvopočiatočnom

oboznámení sa s príslušnými rozkazmi, nariadeniami a smernicami, ktoré upravujú

kontrarozviednu prácu na uvedenom úseku a po nadobudnutí určitých čiastkových

praktických skúseností v danej problematike bolo konštatované, že má záujem a snahu

osvojiť si príslušné normy i výkon praktickej činnosti. V predtermíne získal troch

dôverníkov, zaevidoval dve spolupracujúce osoby, pričom v jednom prípade došlo

k realizácii vykonaním preventívno-výchovných opatrení. Po zrušení útvaru Zboru národnej

bezpečnosti E. M., bol v roku 1988 prevelený na Okresnú správu ZNB L., kde vznikol odbor

Štátnej bezpečnosti, kde sťažovateľ pracoval na ochrane československej ekonomiky.

Dňa 7.10.2008 bol so sťažovateľom vykonaný bezpečnostný pohovor, z ktorého bol

vyhotovený písomný záznam, ktorý zúčastnené strany podpísali a proti jeho obsahu nik

nemal námietky. Pri tomto pohovore uviedol, že o prijatie k Štátnej bezpečnosti nežiadal,

ale žiadal o prijatie k ZNB, lebo mal záujem pracovať na kriminálke. Jeho žiadosť bola

automaticky preradená k Štátnej bezpečnosti, kde bol zaradený útvar E. M., na ktorom bol

sťažovateľ umiestnený. V ďalšom uviedol, že vykonával kontrarozviednu ochranu

ekonomiky v jadrovej elektrárni M., dohliadal na jej budovanie a kontroloval stavebnú časť.

Kontroloval vstup osôb do areálu a kontroloval či boli dovezené správne technológie

potrebné pri výstavbe elektrárne. Nepracoval po línii vnútorného nepriateľa, pretože takúto

činnosť nikdy nevykonával. Získavanie informátorov a spolupracovníkov nepriznával. NBÚ

vykonal so sťažovateľom psychofyziologické vyšetrenie overenia pravdovravnosti. Národný

bezpečnostný úrad však mal k dispozícii vyhlásenia bývalých nadriadených sťažovateľa

pracujúcich na vtedajšej Štátnej bezpečnosti, ktorí potvrdili, že sťažovateľ nikdy nepodpísal

žiadosť o prijatie do služieb Štátnej bezpečnosti ale na kriminálnu políciu, jeho žiadosť však

podľa potreby preradili do ochranu E. M., teda automaticky na ŠtB, kde však nikdy

nevykonával aktívnu činnosť.

Naposledy Výbor NR SR preskúmal a vyhodnotil závery Národného bezpečnostného

úradu a tiež i námietky sťažovateľa a nezistil dôvody na zrušenie rozhodnutia NBÚ, pričom

vyslovil právny názor, že komisia nemôže svoj názor Národnému bezpečnostnému úradu

vnútiť.».

Sťažovateľ proti rozhodnutiu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na

preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor NR SR“)

č. VPR NBÚ-334-9/2008 z 24. júna 2009 doručil 10. augusta 2009 najvyššiemu súdu žalobu

o jeho preskúmanie. Podanou žalobou sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého

rozhodnutia výboru NR SR v spojení s rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu

(ďalej len „NBÚ“) a žiadal vec vrátiť výboru NR SR na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby

uviedol, že «Národný bezpečnostný úrad pri rozhodovaní o jeho bezpečnostnej

spoľahlivosti na stupeň utajenia „dôverné“ nepostupoval v súlade s platným zákonom a

nezohľadnil najmä tieto skutočnosti,

- že do štruktúr bývalej Štátnej bezpečnosti sa neprihlásil dobrovoľne, že v tejto

štruktúre pracoval na úseku ochrany jadrovej a československej ekonomiky a okrem

kontroly vstupov, samotnej ochrany objektov nevykonával inú činnosť, nezískal dôverníkov

ani spolupracujúce osoby, navyše v minulosti od roku 2002 až do roku 2007 mal oprávnenie

oboznamovať sa so utajovanými skutočnosťami stupňa „tajné“, nechápe prečo v súčasnosti

keď aj napriek tomu, že mu nikdy nebolo vytýkané porušenie, v súčasnosti nespĺňa kritéria

podľa ods. I ani na oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými

skutočnosťami nižšieho stupňa.». Okrem toho sťažovateľ v žalobe namietal, že NBÚ

a výbor NR SR sa dostatočne nevysporiadali s listinnými dôkazmi a vyjadreniami osôb,

ktoré mali prehľad o jeho aktivite v Štátnej bezpečnosti, ani s pojmom aktívna spolupráca.

Ustanovenie o ochrane utajovaných skutočností

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane utajovaných skutočností“) je podľa sťažovateľa protiústavné, pôsobí retroaktívne

a diskriminuje občanov za to, že v minulosti konali v súlade s vtedy platnými a účinnými

zákonmi.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. marca 2010 žalobu sťažovateľa

ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa:

«Uvedeným rozsudkom boli porušené články 12 ods. 1 a 2,13 ods. 1 písm. a/,

ods. 3,4,19 ods.l, ,2 SR...

Napadnutým rozsudkom NS SR bol sťažovateľ znevýhodnený preto, že v minulosti

pracoval v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti ZNB, no nebolo preukázané, že jeho

práca spočívala v aktívnej činnosti kontrarozviednej namierenej proti vnútornému

nepriateľovi. Ochrana ekonomiky je aj v súčasnosti služba štátu. Neškodí však nikomu,

naopak chráni spoločnosť pred páchateľmi trestných činov. V podstate takúto činnosť

vykonával sťažovateľ na súčasti E. M. aj to len krátku dobu...

Sťažovateľ ... už od roku 2002 sa oboznamuje s utajovanými skutočnosťami, najprv

v stupni „tajné“ až do roku 2007 a od tej doby v stupni „vyhradené“, nakoľko pracuje ako

riaditeľ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v L., ktorý sa

oboznamuje s utajovanými skutočnosťami, /čo súd vôbec nespomenul/.

... je potrebné poznamenať, že sťažovateľ ako vedúci sa oboznamuje s utajovanými

skutočnosťami denne, to znamená, že ak za dobu jeho pôsobenia nedošlo k žiadnemu

prezradeniu tajomstva ani porušenia žiadneho predpisu v tomto smere, je zréjme, že

sťažovateľ je dôveryhodná osoba. Potrebu vykonania bezpečnostnej previerky ako takej

považuje sťažovateľ za zásah do zásady primeranosti presahujúci medze rozumného

zdôvodnenia.

Aj jeho obrana pred orgánom vykonávajúcim bezpečnostnú previerku je málo účinná

a znevýhodnená, nakoľko preverované osoby v podstate ani nepoznajú obsah spisu, resp. ho

poznajú iba čiastočne. Tu treba zdôrazniť aj skutočnosť, že súd nemôže prihliadať na

dôkazy, ktoré v Slovenskej republike nie sú uznávané. Ide konkrétne o psychofyziologické

overenie pravdovravnosti, čo súd vyhodnocoval ako dôkaz. Súd navyše o žalobách tohto

typu rozhoduje bez účasti na pojednávaní, pričom sťažovateľ aj v tomto smere bol ukrátený

na svojich právach, keďže nemal možnosť účinne ochraňovať svoje práva.

Článok 35 ods. 1 bol taktiež porušený týmto rozsudkom NS SR nakoľko

sťažovateľ má právo na slobodnú voľbu povolania a ako príslušník PZ vo funkcii riaditeľa

bez toho, aby bol považovaný za bezpečnostne spoľahlivého II. stupňa nemôže vykonávať

svoju funkciu, ktorú už dlhé roky úspešne vykonáva. V súčasnosti vykonáva svoju prácu na

základe toho, že jeho nadriadený ho poveril oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami

I. stupňa. Je však známe, že v podstate nie je veľký rozdiel medzi I. a II. stupňom utajenia,

zvlášť keď sa sťažovateľ pred nedávnom sa oboznamoval s utajovanými skutočnosťami aj

vo vyššom stupni „tajné“.»

Z týchto dôvodov je podľa sťažovateľa „potrebné rozsudok NS SR považovať za

markantný zásah do jeho práva“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1/ Prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

2/ Vyslovil, že základné práva Ing. B. S. podľa článkov 12 ods. 1 a 2, 13 ods. 1

písm.a/, ods. 3 a 4, a 35 ods. 1 a 2 rozsudkom

Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp.zn. z 11. marca 2010 porušené boli.

3/ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

z 11. marca 2010.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej

ostatných častí. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ). Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením

základných práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a)

a ods. 3 a 4, a a 2 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. marca 2010.

1. Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základných práv podľa a a 2 považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd preskúmal namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a posudzoval

ústavnú akceptovateľnosť dôvodov, na základe ktorých najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. marca 2010 zamietol žalobu sťažovateľa v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia výboru NR SR č. VPR NBÚ-334-9/2008 z 24. júna 2009.

„K úplným, dostatočným a výstižným dôvodom napadnutého rozhodnutia“ najvyšší

súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného rozhodujúceho v intenciách

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon“), podľa ktorého sa žalobca nepovažuje za bezpečnostne

spoľahlivú osobu a nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia, preto bola bezpečnostná

previerka ukončená...

Podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zákona, oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe,

ktorá

- je bezpečnostne spoľahlivá.

Za bezpečnostne spoľahlivú sa nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé údaje

v osobnom dotazníku, bezpečnostnom dotazníku, alebo pri bezpečnostnom pohovore, kto bol

pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej

bezpečnosti podľa prílohy č. 1, alebo bývalej Spravodajskej správy Generálneho štábu

Československej ľudovej armády do 31.12.1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala

v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome

spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko (§ 14

ods. 1 citovaného zákona).

Podľa prílohy č. 1 k zákonu o ochrane utajovaných skutočností (štruktúry ŠtB podľa

§ 14 ods. 1), podľa tohto zákona sa za osobu, ktorá bola pracovne zradená v štruktúrach

bývalej ŠtB, považuje príslušník, ktorý vykonával činnosť v týchto útvaroch:

- bod 39/ Správy Štátnej bezpečnosti krajských správ Zboru národnej bezpečnosti,

okrem príslušníkov oddelenia doprovodov Československých lietadiel odboru letiskovej

kontroly,

- bod 40/ oddelenia Štátnej bezpečnosti okresných správ ZNB, okrem príslušníkov

oddelenia režimovej ochrany jadrových elektrární.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností vyplýva

splnenie akých podmienok zákon vyžaduje, aby bolo možné kvalifikovať osobu ako

bezpečnostne spoľahlivú.

Účelom zákona o ochrane utajovaných skutočností je verejný záujem na ochrane

utajovaných skutočností (rámcové uvedené v § 1 ods. 1) za účelom ochrany bezpečnostných

záujmov štátu (označených v § 3 ods. 3 až 6).

Preskúmavanie správnych rozhodnutí všeobecným súdom (medzi ktoré rozhodnutie

Národného bezpečnostného úradu a Výboru Národnej rady SR na preskúmavanie

rozhodnutí NBÚ bezpochyby patrí) predstavuje reálnu a dostatočnú záruku objektívneho

a nestranného rozhodovania. Osoby označené v § 14 ods. 1 zákona - ten kto bol pracovne

zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej

bezpečnosti podľa prílohy č. 1, predstavujú časť prekážok (negatívne) taxatívne vymedzenej

bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby v § 14 ods. 1.

Žalobca v žalobe okrem iného namietal rozpor s ako aj, že niektorá skupina

občanov, resp. občania boli diskriminovaní za to, že v minulosti konali v súlade s vtedy

platnými a účinnými zákonmi Slovenskej republiky, a že niektoré ustanovenia zákona

diskriminujú občana na základe princípu kolektívnej zodpovednosti. K tejto otázke už

Ústavný súd SR vo svojom Náleze č. -67 vyslovil, že pre posudzovanie ústavného

problému zákazu nerovnosti je rozhodujúce, či situácia označených uvedených osôb je

z hľadiska účelu zákona a chránených bezpečnostných záujmov štátu rovnaká alebo

analogická situácií iných skupín osôb uvedených v § 14 zákona alebo nie, a či s nimi potom

treba zaobchádzať rovnako alebo rôzne.

Podľa Ústavného súdu SR, pokiaľ sú v § 14 ods. 1 vyvodzované z určitých činností

súvisiacich s bývalou Štátnou bezpečnosťou negatívne následky pre bezpečnostnú

spoľahlivosť, ide o logický krok zákonodarcu právneho štátu aj s poukazom na jeho zákony

( o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, zákon

č. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu, ako aj

zákon o založení Ústavu pamätí národa a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému označuje režim

založený na komunistickej ideológii (ktorý vládol aj na území Slovenskej republiky od

25.02.1948 do 17.11.1989) ako odsúdeniahodný, a zákon o sprístupnení dokumentov

o činnosti bezpečnostných zložiek štátu označuje zase dobou neslobody obdobie rokov

1939-1989. Preto postavenie osôb uvedených v ustanovení § 14 ods. 1 zákona o

utajovaných skutočností je iné ako postavenie osôb vykonávajúcich činnosť v prospech SIS,

Vojenského spravodajstva a Policajného zboru z dôvodu, že osoby uvedené v § 14 ods. 1

vykonávali činnosť v prospech štruktúr nedemokratického štátu, druhé v prospech štátu

demokratického a právneho. Ide teda o zákonné obmedzenie základného práva v zmysle

článku 13 .

Zákon o ochrane utajovaných skutočností ustanovil medzi predpokladmi na vznik

oprávnenia aj bezpečnostnú spoľahlivosť (§ 14 ods. 1), pričom v ods. 2 tohto ustanovenia

definoval bezpečnostné riziko. Táto bezpečnostná spoľahlivosť je upravená precíznejšie

a upresňujú sa tiež dôvody bezpečnostnej nespoľahlivosti osoby. Platná právna úprava

bezpečnostnej spoľahlivosti má priamy vzťah k účelu zákona a chráneným bezpečnostným

záujmom štátu, pričom vzhľadom na svoju dostatočnú predvídateľnosť spĺňa aj požiadavku

kvality zákona. Miera jej odlišnosti nemá znaky svojvôle a je legitímna. Zákonné

vymedzenie podmienky bezpečnostnej spoľahlivosti musí poskytovať priestor pre uváženie

príslušného orgánu pri vyhodnotení bezpečnostnou previerkou získaných podkladov

z hľadiska existencie bezpečnostného rizika u preverovanej osoby.

V súvislosti s vyššie uvedeným najvyšší súd zdôrazňuje, že námietky o protiústavnosti

ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností nie sú dôvodné,

a neopodstatnená je aj námietka žalobcu, týkajúca sa rozporu s Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov 3, 5 a 8.

Žalovaný a prvostupňový správny orgán sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadal

nielen so všetkými námietkami žalobcu, ale vychádzali z dostatočne zisteného skutkového

stavu, z ktorého mali preukázané, že žalobca bol pracovne zaradený v ustanovených

štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti a aktívne vykonával činnosť v ustanovenej štruktúre.

Skutočnosť, že žalobca bol pracovne zaradený v ustanovených štruktúrach nie je

spochybnená. Aktívny výkon činnosti je potrebné ako materiálnu podmienku vykladať tak,

že je naplnená činnosťou, ktorá vyplývala žalobcovi pracovného zaradenia a ktorú aj reálne

vykonával, pričom konkrétne činnosti sú v rozhodnutí uvedené a nie je potrebné ich

opakovane uvádzať. Je potrebné súhlasiť so žalovaným, že pojem „aktívne“ vykonávanie

činnosti nemožno chápať v zmysle akejsi vlastnej ochoty, záujmu, či iniciatívneho

vykonávania činnosti výrazne nad rámec pracovných povinností, ale tento pojem vyjadruje,

resp. potvrdzuje skutočnosť, že „v rámci pracovného zaradenia“ žalobcu v štruktúrach

bývalej Štátnej bezpečnosti skutočne dochádzalo k plneniu jeho úloh vyplývajúcich z tohto

pracovného zaradenia.

Na základe uvedeného možno jednoznačne konštatovať, že v danom prípade došlo ku

kumulatívnemu splneniu dvoch podmienok a to vykonávania činnosti v štruktúrach bývalej

Štátnej bezpečnosti (prvá podmienka) a aktívneho výkonu tejto činnosti (druhá podmienka).

Keďže žalobca bol služobne zaradený v rámci výkonného útvaru, pričom nešlo z jeho

strany o vykonávanie len obslužných alebo len zabezpečovacích činností, nie je možné jeho

konanie subsumovať pod pojem len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti a teda ako

výnimku uvedenú v ustanovení § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností.

Nemožno nechať bez povšimnutia ani záver psychofyziologického overenia

pravdovravnosti, ktorý je jedným z listinných dôkazov (najmä čo do prijatia žalobcu do

služieb ZNB a jeho činnosti), aj keď ich obidva orgány ako predpoklad bezpečnostnej

spoľahlivosti nevyhodnocovali.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd SR žalobu podľa § 250j ods. 1

ako nedôvodnú zamietol aj s prihliadnutím na to, že rozhodnutie žalovaného bolo

dostatočne, riadne a zrozumiteľne odôvodnené a spĺňa všetky zákonné požiadavky...»

Z namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sa zaoberal námietkami

sťažovateľa, na ktoré poukázal v žalobe, pričom zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom

uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré žalobu sťažovateľa zamietol. Ústavný súd v tejto

súvislosti poznamenáva, že na interpretáciu zákona o ochrane utajovaných skutočností

a príslušných ustanovení procesného predpisu () je zásadne

príslušný všeobecný súd.

Poľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis ). Podľa ústavného súdu však posúdenie

zákonnosti rozhodnutia výboru NR SR (a predtým NBÚ) zo strany najvyššieho súdu takéto

nedostatky nevykazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1

a a 2 neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

a ods. 3 a 4 namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že

články 12 a 13 kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu ako všeobecné

kritéria ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné

direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých

stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych

záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd

uvedených v ústave. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 a 2 , avšak bez spojenia s namietaným porušením základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až , ako aj na prijatý záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 19

ods. 1 a a 2 , bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010