Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 439/2010
PDF · 230.12 KB
No categories available
II. ÚS 439/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. K. J., K., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 123/2007-183
zo 4. júna 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MVDr. K. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010
doručená sťažnosť MVDr. K. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 5 Co 123/2007-183 zo 4. júna 2008.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
«V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18C 1204/2002
bola sťažovateľka účastníkom konania v procesnom postavení žalobkyne v právnej veci
o zaplatenie 48 000 000,-Sk. Sťažovateľka predmetnú žalobu uplatnila proti žalovanej,
ktorou bola F., K. Predmetnou žalobou sa sťažovateľka domáhala, aby súd zaviazal
žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 48 000 000,-Sk ako náhradu škody, ktorá jej bola
spôsobená konaním žalovanej na zdraví sťažovateľky. Okresný súd Košice II žalobu
zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka proti predmetnému
rozhodnutiu Okresného súdu Košice II podala v zákonnej lehote odvolanie.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal sťažovateľkou podané odvolanie
a potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice II. ...
Sťažovateľka je toho názoru, že porušovateľ rozsudkom č. k. 5Co 123/2007-183
porušil základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa názoru sťažovateľky sa porušovateľ ako aj Okresný súd Košice II dostatočne
nevysporiadali v rozhodnutiach s podstatným tvrdením sťažovateľky v zmysle ktorého
predmetný skutkový stav je potrebné subsumovať pod ustanovenie § 420a ods. 1 a ods. 2
písm. a) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(v nasledujúcom texte len ako „Občiansky zákonník“ – v príslušnom gramatickom tvare).
V zmysle § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka cit.: „Každý zodpovedá za Škodu,
ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.“
V zmysle § 420a ods. 2 Občianskeho zákonníka cit: „Škoda je spôsobená
prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo
vecou použitou pri činnosti“
V zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka cit.: „Zodpovednosti za škodu sa ten,
kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou
nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.“
Podľa názoru sťažovateľky požiadavke na zaistenie spravodlivej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania zodpovedá požiadavka, aby sa súd vysporiadal
so všetkými právne relevantnými námietkami vznesenými účastníkmi v priebehu konania
u neho vedeného a ich posúdenie presvedčivým spôsobom vyjadriť v odôvodnení
rozhodnutia.
Uvedený záver odráža premisu, podľa ktorej ak uplatňuje účastník konania
konkrétne relevantné námietky je nevyhnutné aby sa s nimi konajúci súd vysporiadal,
pretože sa v zásade jedná o základné námietky, ktoré účastník konania uplatňuje. ...
Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiada s odvolacími námietkami
účastníka konania, prostredníctvom ktorých spochybňovali správnosť záverov súdu prvého
stupňa a opomenul právne významné skutočnosti majúce zásadný právny význam pre
posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku je jeho právne posúdenie veci, podľa
názoru sťažovateľky, neúplné a tým nesprávne. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné,
ktoré vo svojom dôsledku predstavuje rovnako aj porušenie ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu.
Podľa názoru sťažovateľky ak nie je z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 5Co 123/2007-183 zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu
argumentáciu sťažovateľky a prečo ich považuje za mylné alebo vyvrátené, je nutné
považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to najmä
vtedy, ak ide o právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby. ...
Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces ako aj pojmu
právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky
odôvodniť. Nepreskúmateľné rozhodnutie nedáva dostatočné záruky na to, že nebolo vydané
v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý
proces.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom takto:
„1. Základné právo sťažovateľky MVDr. K. J., bytom: K., na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co 123/2007-183 zo dňa 04.06.2008 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co 123/2007-183 zo dňa 04.06.2008
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby
v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia na účet advokáta JUDr. P. S., so sídlom K., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 123/2007-183 zo 4. júna 2008.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice II
sp. zn. 18 C 1204/2002, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky o zaplatenie sumy
48 000 000 Sk z titulu náhrady škody, ktorá podľa tvrdenia sťažovateľky jej bola spôsobená
na zdraví konaním žalovanej – F., K.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Žalobkyňa sa žalobou zo 16 12.2002... domáhala, aby žalovanej bola uložená
povinnosť zaplatiť jej sťaženie spoločenského uplatnenia 33 600 000 Sk a bolestné
14 400 000 Sk, z titulu škody na zdraví spôsobenej jej pri operačnom výkone
v zdravotníckom zariadení žalovanej 3.1.2001 a uviedla, že po tom, čo pri automobilovej
nehode 14.12.2000 utrpela úraz krčnej chrbtice, bola jej na základe röntgenového
vyšetrenia a CT vyšetrenia doporučená MUDr. V. operácia krčnej chrbtice, ktorá sa
v dôsledku úrazu stala nestabilnou s rizikom ochrnutia pri nevhodnom pohybe hlavy, avšak
po vykonaní operačného zákroku sa stala imobilnou, neovládala žiadnu končatinu,
v súčasnosti je jej schopnosť obmedzená na čiastočný pohyb pravej hornej končatiny, dolné
končatiny má úplne ochrnuté, obmedzene hýbe hlavou a rozpráva, a je úplne vyradená
z normálneho života, aký viedla predtým, že tieto následky na zdraví boli - podľa záverov
ošetrujúcich lekárov, ktorí sa po čase vykonania operačného zákroku vystriedali na jej
ošetrovaní - spôsobené poškodením miechy v miestach výkonu operačného zákroku, ktoré
nastalo nesprávnym vykonaním operácie zo strany žalovanej, že počas operácie, resp.
bezprostredne po nej nastalo zakrvácame miechového kanála...
Súd rozsudkom žalobu zamietol...
V odôvodnení reprodukoval, čo žalobkyňa vypovedala na pojednávaní 27.9.2004
a poukázal na to, že v priebehu konania zdôrazňovala predovšetkým skutočnosť, že
neudelila písomný súhlas s vykonaním operácie, tak ako to vyžadovali platné právne
predpisy a že voči záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku (ďalej len ZP) MUDr. P.
B., znalca z odboru neurochirurgie uplatnila výhrady, nakoľko ho považovala za
nedostatočne odborný, ktorý neodpovedal na okolnosti rozhodné pre posúdenie stavu veci,
ani sa nezaoberal otázkou povinnosti zdravotníckeho zariadenia, poučiť pacienta
o vykonanom operačnom úkone. Ďalej reprodukoval podstatné skutočnosti uvedené
v písomnom stanovisku z 28.7.2003 žalovanej a v stanovisku z 12.12.2001 jej
vnútroznaleckej komisie, ako aj v jej stanovisku z 18.9.2006 (namietala svoju zodpovednosť
poukazujúc aj na závery ZP, ktorý konštatoval, že pri liečení žalobkyne boli dodržané všetky
platné postupy pre liečbu jej poranenia, že operačný výkon prebehol v súlade s poznatkami
medicíny, nebolo konštatované vybočenie zo zásad lége artis, a nie je tak základ pre
uplatňovanie zodpovednosti za poškodenia jej zdravia)...
Uzavrel, že predpokladom uznania nároku žalobkyne bolo preukázanie existencie
jeho základu, teda existencie zodpovednosti žalovanej za vzniknutú Škodu, ktorá môže mať
charakter objektívnej zodpovednosti nevyžadujúcej zavinenie alebo subjektívnej
zodpovednosti, predpokladajúcej istú formu zavinenia, že nezistil dôvody pre vyvodenie
objektívnej zodpovednosti žalovanej podľa § 420a OZ vyplývajúcej z prevádzkovej činnosti,
ani podľa § 421a OZ, ak by škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v povahe
prístroja, či veci ktorá bola použitá pri plnení záväzku, že prichádza do úvahy všeobecná
zodpovednosť za škodu podľa § 420 ods.1, 2 prvá veta, 3 OZ (jeho obsah citoval), že vznik
takejto zodpovednosti môže vyplývať aj z porušenia § 415 OZ a že za škodu zodpovedá aj
ten, kto nesplní všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať vznikom škody. Poukázal na
to, že znalec sa v ZP vyjadril k možným príčinám poškodenia zdravia žalobkyne,
vychádzajúc aj z popísania priebehu operačného zákroku, pričom vzhľadom na jej klinický
stav a skutočnosti zistené zo zdravotnej dokumentácie vylúčil mechanický spôsob
poškodenia miechy, keďže tomu nezodpovedali ani nálezy zistené z odborného vyšetrenia
magnetickou rezonanciou, že príčina jej zdravotného stavu vyplýva z vazospazmu cievy,
zásobujúcej miechu, a to konkrétne prednej miechovej artérie, ktorý je javom náhodným
a nepredvídateľným a môže k nemu dôjsť i pri vykonaní všetkých potrebných opatrení, i keď
riziko výskytu takýchto následkov ako u žalobkyne je minimálne. Podotkol, že i keď
žalobkyňa spochybňovala obsah a závery ZP a považovala ho za nedostatočne odborný,
vzhľadom na skutočnosť, že ho podával znalec - fyzická osoba, neurochirurg s obdobnou
praxou a znalosťami ako lekári, ktorí vykonávali samotný operačný zákrok, nevidel dôvody
pre spochybňovanie odbornosti tohto posudku z týchto dôvodov, keďže aj v prípade, že ZP
podáva znalecký ústav, vypracuje ho konkrétna poverená fyzická osoba a nie je vylúčené, že
by mohla mať aj kratšiu odbornú prax, ako znalec podavší ZP v tomto konaní, že pre
posúdenie správnosti a úplnosti záverov ZP sú podstatné logické, súvislé a vzájomne si
neodporujúce tvrdenia, korešpondujúce s listinným dôkazom a skutkovým stavom, že
v tomto smere hodnotil vykonané znalecké dokazovanie za dostatočne určité a zrozumiteľné,
ktoré korešpondovalo i s vyjadreniami ďalších vypočúvaných lekárov (Prof. S. i Doc. L.)
z odboru neurochirurgie, okrem tých, ktorí zákrok vykonávali (MUDr. V. a MUDr. K.)
a ktorí rovnako vylúčili možnosť poškodenia miechy pri operačnom výkone, zásahom
operátorov do miechy a poukázali na príčiny poškodenia zdravia vyplývajúce z vazospazmu
mozgovomiechovej cievy. Vyhodnotiac vykonané dokazovanie dospel k záveru, že samotným
operačným zákrokom na žalobkyni, nedošlo k žiadnemu zavinenému porušeniu povinností
na strane žalovanej, a to ani v rámci všeobecnej prevenčnej povinnosti každého subjektu
predchádzať škodám na zdraví, pričom sa zaoberal aj ďalším argumentom žalobkyne,
predneseným dodatočne a to, že neudelila písomný súhlas s vykonaním operačného
zákroku, keďže je nepochybné, že ak by s takýmto operačným zákrokom nebola súhlasila,
bez ohľadu na to, či mohla jeho výsledky žalovaná ovplyvniť, niesla by za následok
zodpovednosť, keďže utrpela poškodenie pri zákroku. Poukázal ďalej na to, že v čase
poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobkyni platil pre úpravu práv a povinností
pacienta a zdravotníckeho zariadenia zák.č.277/94 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (citoval
obsah jeho § 13 ods.1,2 a § 15 ods. 1,2,3, v znení účinnom do 31.3.2001), že v danom
prípade nespochybňovala udelenie súhlasu na realizáciu operačného zákroku, ktorý si
napokon aj sama vyžiadala, ako to vyplynulo z jej výpovede, že na základe odporúčania
svojich známych, kontaktovala MUDr. V. a konzultovala s ním tento liečebný zákrok, že je
tiež zrejmé, že boli podané informácie, týkajúce sa tohto liečebného zákroku, keďže z jej
výpovede a z výpovede manžela, vyplýva, že jej táto operácia bola odporúčaná, lebo by inak
hrozilo riziko ochrnutia a bola jej daná tiež odpoveď na charakter tejto operácie ako
operácie rutinnej, keďže sa pýtala na výsledky tejto operácie a dokonca jej manžel
vypovedal, že bol podaný aj popis spôsobu vykonania tohto operačného zákroku, preto na
základe uvedeného ustálil, že s jeho vykonaním súhlasila a bola o ňom informovaná
v dostačujúcej miere. Uzavrel, že skutočnosť, že nie je udelený súhlas v písomnej podobe,
neznamená porušenie povinnosti žalovanou, keďže je udelený v preukázateľnej forme -
ústne. Rovnako tak, vychádzajúc z výpovede samotnej žalobkyne i jej manžela ustálil, že
bola v medziach cit. § 15 zák.č.277/94 Z. z. náležite informovaná aj o liečebnom výkone.
Pokiaľ uvádzala, že nebola poučená o možnosti ochrnutia v prípade takýchto operačných
zákrokov, nepokúsil sa zadovážiť si ďalší dôkaz, ale sa uspokojil s výsledkami dokazovania.
Poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd považuje znalecké dokazovanie
za úplné a dostatočné, že obsah posudku znalca a obsah jeho výsluchu pri pojednávaní je
v súlade s ostatnými, vo veci vykonanými dôkazmi a že námietky, že mal vykonať
dokazovanie ZP ústavu považoval za neodôvodnené. Tvrdila ďalej, že odborné posúdenie
prípadu jediným znalcom vo veciach, kde sa obvykle vedie dokazovanie ZP ústavu, je
postupom ktorý ju poškodzuje, že v tejto veci okrem posúdenia prípadu pracovníkmi
žalovanej, si mal súd zadovážiť posudok ústavu, kde závery nerobí jedine jedna osoba, že
navyše jej nie je známe, že posudok podávajúci znalec je uznávanou autoritou v danom
odbore, že výsledky znaleckého dokazovania nie sú také jednoznačné ako to vyplýva
z odôvodnenia rozsudku, a že predovšetkým dovtedy, pokiaľ nie je urobený spoľahlivý záver
o príčine poškodenia jej miechy a následného ochrnutia, nieje možné urobiť vo veci správny
právny záver. Poukázala ďalej na to, že znalec MUDr. B. uviedol v závere svojho posudku
z 3.7.2006 na strane 13: „Je jasné, že ku zhoršenie stavu MVDr. K. J. došlo v období
operácie od uvedenia do celkovej anestézy do prebratia, avšak vzhľadom na vyššie uvedený
rozbor a argumenty sa nedá jednoznačne dokázať, ani vyvrátiť platnosť alebo neplatnosť
ani jednej z vyššie uvedených odpovedí, takisto ani urobiť jednoznačný záver, aký by bol
vývoj ochorenia u pacientky v prípade, že by nebola operovaná.“, avšak pri svojom
výsluchu svoje závery modifikoval, pozmenil formulácie svojich myšlienok, jeho vyjadrenia
sú protokolované prostredníctvom predsedu senátu, to však nič nemení na tom, že nezistil
príčinu poškodenia jej zdravia a neurobil jednoznačný záver o prognóze poškodenia jej
zdravia... Napokon uviedla, že vec nesprávne posúdil, ak sa zaoberal iba otázkou existencie
zodpovednosti žalovanej podľa § 421a resp. § 420 OZ a nezaoberal sa otázkou jej
zodpovednosti podľa § 420a ods. 1, 2 písm. a)OZ.
... vykonaním dokazovania nebolo preukázané jej tvrdenie, že by jej lekári
mechanickým zásahom poškodili miechu, čo bolo konštatované v záveroch ZP MUDr. B.
a tento záver vyslovil aj Doc. MUDr. L., ktorý jej poskytoval zdravotnú starostlivosť vo F.
v B. a tento záver korešponduje s vyjadreniami operujúcich lekárov MUDr. V. a MUDr. K.,
ale aj so závermi jej vnútro ústavnej komisie z 13.8.2001. Pokiaľ žalobkyňa vyčítala súdu,
že ani ZP, ani výsluch znalca MUDr. B. s kategorickou istotou nezodpovedal na otázku, čo
je príčinou poškodenia jej zdravia po vykonaní operácie 3.1.2001, k tejto jej námietke
považovala za nutné uviesť, že súčasný občiansky súdny proces je výrazne poznačený
kontradiktórnosťou a účastník konania musí sám súdu predkladať dôkazy svojich tvrdení,
keďže ťarcha zodpovednosti za výsledok civilného konania je predovšetkým na samotných
účastníkoch konania, že z uvedeného dôvodu súd mal na základe vykonaného dokazovania
za preukázané, že skutkové okolnosti ňou tvrdené v žalobe - najmä tvrdenie o mechanickom
poškodení miechy sa nepreukázali a bolo zo strany súdu správne, keď ďalšie dokazovanie
vo veci samej ukončil, že k uvedenému je nutné dodať, že pri medicínskom posudzovaní sa
len výnimočne možno vyjadriť s kategorickou istotou a preto nie vo všetkých prípadoch je
možné dôjsť k zisteniu objektívnej pravdy jednoducho preto, že pri našom stupni poznania
nieje istota vo výroku o existencii alebo neexistencii príčinnej súvislosti vždy dosiahnuteľná,
že je niekedy veľmi ťažké rozlíšiť, ktoré pochybenie je nutným rizikom práce lekára a ktoré
je už nedbanlivosťou, preto pri každom posudzovaní veci je možné uzavrieť, že ak sa lekár
pridržiaval ktoréhokoľvek uznávaného postupu, konal lége artis. Ďalej uviedla, že sa
domnieva, že ak znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že postupovala správne, nie je
povinná, rovnako ako súd, žalobkyni objasňovať skutočnú príčinu poškodenia na zdraví,
nakoľko otázka zodpovednosti za škodu na zdraví musí byť voči zdravotníckemu zariadeniu
preukázaná s istotou, v opačnom prípade, ako je to aj v tejto veci, žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno a povinnosť nahradiť jej škodu nie je daná. K námietke žalobkyne, že súd
nevyhodnotil otázku existencie jej zodpovednosti s poukazom na § 421a, resp. § 420 OZ,
ako aj 420a ods. 1 a 2 OZ uviedla, že súd dôsledne posúdil vec podľa § 420 OZ
a zodpovednosť za škodu posudzoval ako všeobecnú, že podľa tohto ust. bola povinná
preukázať, že došlo k škode na zdraví v príčinnej súvislosti s jej konaním, avšak v tomto
konaní sa svojej zodpovednosti zbavila, nakoľko preukázala, že škodu nezavinila, že
objektívna zodpovednosť podľa § 420a OZ nie je daná, nakoľko, ak by sa poskytovanie
zdravotnej starostlivosti posudzovalo ako „prevádzková činnosť" zodpovedala by za každý
nepriaznivý následok súvisiaci s touto činnosťou, čo je bez skúmania zavinenia
(nedbanlivostného alebo úmyselného) neprijateľné a cit. ust. by nemalo zmysel, že ak by sa
škoda spôsobená pri prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia posudzovala ako škoda
spôsobená prevádzkovou činnosťou podľa § 420a OZ, šlo by o všeobecnú zodpovednosť,
tzv. zodpovednosť za výsledok a jej podmienkou by nebolo porušenie právnej povinnosti
zdravotníckeho zariadenia, stačilo by preukázať, že škoda bola spôsobená pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení a v príčinnej súvislosti s poskytovaním
tejto starostlivosti a zodpovednosti by sa zbavil ten, kto by preukázal, že škoda bola
spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke zdravotníckeho
zariadenia alebo škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného a že tvrdenie, že sa
súd nevyporiadal so zodpovednosťou podľa § 421a OZ nie je pravdou, nakoľko na str. 8
rozsudku jasne konštatuje, že v danom prípade nezistil dôvody pre vyvodenie objektívnej
zodpovednosti podľa § 420a OZ a 421a OZ. Na základe uvedeného navrhla rozsudok ako
vecne správny potvrdiť.
Žalobkyňa odôvodnila odvolanie odvolacím dôvodom podľa § 205 ods.2 písm. c)
O. s. p., t. j., že súd neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Neúplnosť zistenia skutkového stavuje v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za
predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal
účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr.
preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím
dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod,
musí, súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne
významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto, že ich
nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom.
Podľa § 213 ods.3 O. s. p. odvolací súd môže o. i. doplniť dokazovanie vykonaním
ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,
hoci mu ich účastník navrhol.
Žalobkyňa, vzhľadom na to, že v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky nie je zapísaná žiadna znalecká organizácia alebo znalecký ústav,
ktorým by bolo možné (ako to pôvodne navrhla) dať preskúmať ZP MUDr. B., podaním
(č.1.164) zo 6.2.2008 navrhla doplniť znalecké dokazovanie odpoveďou uvedeného znalca
na v podaní vymedzené otázky MUDr. B., znalcovi z Odboru - Zdravotníctvo a farmácia,
Odvetvie -neurochirurgia bolo preto uložené, aby doplnil svoj ZP č.4/2006 z 3.7.2006
o odpovede na tieto otázky: 1) či prístrojové vybavenie operačnej sály, v ktorej prebiehal
zákrok, následkom ktorého žalobkyňa utrpela ujmu na zdraví, bolo dostatočné, najmä či
v prístrojovom vybavení nechýbal prístroj na meranie somato - sensorické evokované
potenciály a 2) ak takýto prístroj chýbal, či neexistencia tohto prístroja mohla mať význam
z hľadiska vzniku následku, ktorý v súvislosti s operáciou vznikol, resp. či pri prítomnosti
tohto prístroja by bolo možné bez ťažkostí zistiť príčinu vzniku poškodenia zdravia
žalobkyne.
Znalec v doplnení č.4/2008 odpovedajúc na prvú otázku uviedol, že k samotnému
vybaveniu operačnej sály sa nevie vyjadriť, nakoľko ju nepozná, že prístroj na meranie
somatosenzorických evokovaných potenciálov nie je štandardný prístroj pri operáciách na
kostených štruktúrach v oblasti krčnej chrbtice, že má špecifické použitie iba pri operácii na
samotnej mieche alebo napr. nádorov tlačiacich rniéchu a pri tomto type operácie ho
nebolo treba použiť a na druhú otázku odpovedal tak, že za pomoci tohto prístroja by sa
dalo zistiť, že počas operácie v niektorom okamžiku nie je niečo v poriadku, že možno by to
zabránilo v pokračovaní operácie alebo v zmenení postupu, avšak že toto je iba akademické
rozoberanie situácie, lebo žiaden predpis nehovorí, že pri tomto type operácie sa
doporučujú snímať somatosenzorické evokované potenciály.
Žalovaná zaujala k doplneniu ZP písomné stanovisko, v ktorom uviedla, že znalec sa
nevyjadril k otázke, či v jej prístrojovom vybavení pri operácii žalobkyne nechýbal prístroj
na meranie somato - senzorických evokovaných potenciálov a že v čase operácie, t. j.
v r.200l tento prístroj nemala a tento nebol k dispozícii ani na iných pracoviskách FN SR,
čo potvrdil aj MUDr. J. L. (na ČI.84) lekár F. B. (svedok, ktorého navrhla vypočuť
žalobkyňa a ktorý bol požiadaný o revíziu jej operácie) a ktorý na otázku, či v prípade, ak
by došlo k poškodeniu počas operácie, bolo možné zaznamenať túto zmenu u pacientky,
odpovedal, že nie, nakoľko žalovaná nemá k dispozícii také zariadenie, že merací prístroj
má k dispozícii až od r.2004, avšak tento prístroj sa nepoužíva pri operácii na štruktúrach
krčnej chrbtice, ale len pri operáciách miechy alebo mozgu, takže na základe uvedeného je
možné uzavrieť, že poskytla žalobkyni zdravotnú starostlivosť využitím tých poznatkov
lekárskej vedy, ktoré jej boli dostupné, ktoré pri správne stanovenej diagnóze možno
považovať za obvyklé, avšak s prihliadnutím na konkrétne možnosti vrátane ekonomických
podmienok a zdôraznila, že za spravodlivý prístup k zdravotnej starostlivosti možno
s odkazom na Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (Rada Európy 4.4.1997)
považovať primeranú a náležitú kvalitu a dostupné zdroje. K tvrdeniu zást. žalobkyne na
pojednávaní 19.9.2007, že je vysoko pravdepodobné, že operatéri sa dotkli miechy chrbtice,
čím je daná objektívna zodpovednosť za škodu podľa § 421a OZ uviedla, že toto tvrdenie
nebolo potvrdené ani ZP a vyvrátil ho aj uvedený svedok - MUDr. L., že ak by sa tak stalo,
bol by to samozrejme postup lekára non lége artis a jej zodpovednosť by bola daná aj podľa
§ 420 a n. OZ, že nakoľko príčinná súvislosť medzi škodou a okolnosťami, ktoré majú pôvod
v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá bola použitá, nebola v tejto veci preukázaná, je
možné vec posudzovať len podľa § 420 OZ a teda bolo na žalobkyni, aby preukázala, že ku
škode na jej zdraví došlo v príčinnej súvislosti s jej protiprávnym konaním, pričom táto
príčinná súvislosť musí byť postavená na istote, nestačí len pravdepodobnosť.
Ani po doplnení dokazovania v odvolacom konaní neboli preukázané žiadne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné urobiť jednoznačný záver, že žalovaná
zodpovedá žalobkyni za škodu, či už podľa § 420 ods.2 alebo podľa § 420a ods.1, 2
písm. a), príp. podľa § 421a OZ, preto je napadnutý rozsudok vecne správny.»
Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu
o zamietnutí návrhu sťažovateľky. Sťažovateľka argumentovala, že napadnuté rozhodnutie
je nezákonné, pretože krajský súd zo skutkového stavu nevyvodil taký právny záver, aký
navrhovala ona.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol skutočnosti, pre ktoré
odvolanie sťažovateľky zamietol. Dôvodmi uvedenými v jej odvolaní sa krajský súd
zaoberal a aj po doplnení dokazovania konštatoval, že neboli preukázané žiadne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné urobiť záver, že žalovaná zodpovedá
žalobkyni za škodu, či už podľa § 420 ods. 2 alebo podľa § 420a ods. 1 a 2 písm. a), príp.
podľa § 421a Občianskeho zákonníka, preto rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne
správne potvrdil. V odôvodnení citoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval a ktoré na vec aplikoval.
Ústavný súd konštatuje, že mu neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný
postup krajského súdu a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, síce stručné, ale napriek tomu
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú
výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v pozícii ďalšej
prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným
vymedzením jeho kompetencií.
Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú
zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru o správnosti
rozhodnutia okresného súdu, pričom tieto dôvody nemožno považovať za svojvoľné alebo
arbitrárne.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, inými slovami, o svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam.
Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010