Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 439/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. K. J., K., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -183

zo 4. júna 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MVDr. K. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010

doručená sťažnosť MVDr. K. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -183 zo 4. júna 2008.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:

«V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.

bola sťažovateľka účastníkom konania v procesnom postavení žalobkyne v právnej veci

o zaplatenie 48 000 000,-Sk. Sťažovateľka predmetnú žalobu uplatnila proti žalovanej,

ktorou bola F., K. Predmetnou žalobou sa sťažovateľka domáhala, aby súd zaviazal

žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 48 000 000,-Sk ako náhradu škody, ktorá jej bola

spôsobená konaním žalovanej na zdraví sťažovateľky. Okresný súd Košice II žalobu

zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka proti predmetnému

rozhodnutiu Okresného súdu Košice II podala v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal sťažovateľkou podané odvolanie

a potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice II. ...

Sťažovateľka je toho názoru, že porušovateľ rozsudkom č. k. -183

porušil základné právo zaručené v a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa názoru sťažovateľky sa porušovateľ ako aj Okresný súd Košice II dostatočne

nevysporiadali v rozhodnutiach s podstatným tvrdením sťažovateľky v zmysle ktorého

predmetný skutkový stav je potrebné subsumovať pod ustanovenie § 420a ods. 1 a ods. 2

písm. a) v znení neskorších predpisov

(v nasledujúcom texte len ako „“ – v príslušnom gramatickom tvare).

V zmysle cit.: „Každý zodpovedá za Škodu,

ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.“

V zmysle cit: „Škoda je spôsobená

prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo

vecou použitou pri činnosti“

V zmysle cit.: „Zodpovednosti za škodu sa ten,

kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou

nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.“

Podľa názoru sťažovateľky požiadavke na zaistenie spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania zodpovedá požiadavka, aby sa súd vysporiadal

so všetkými právne relevantnými námietkami vznesenými účastníkmi v priebehu konania

u neho vedeného a ich posúdenie presvedčivým spôsobom vyjadriť v odôvodnení

rozhodnutia.

Uvedený záver odráža premisu, podľa ktorej ak uplatňuje účastník konania

konkrétne relevantné námietky je nevyhnutné aby sa s nimi konajúci súd vysporiadal,

pretože sa v zásade jedná o základné námietky, ktoré účastník konania uplatňuje. ...

Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiada s odvolacími námietkami

účastníka konania, prostredníctvom ktorých spochybňovali správnosť záverov súdu prvého

stupňa a opomenul právne významné skutočnosti majúce zásadný právny význam pre

posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku je jeho právne posúdenie veci, podľa

názoru sťažovateľky, neúplné a tým nesprávne. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné,

ktoré vo svojom dôsledku predstavuje rovnako aj porušenie ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu.

Podľa názoru sťažovateľky ak nie je z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. -183 zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu

argumentáciu sťažovateľky a prečo ich považuje za mylné alebo vyvrátené, je nutné

považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to najmä

vtedy, ak ide o právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby. ...

Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces ako aj pojmu

právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky

odôvodniť. Nepreskúmateľné rozhodnutie nedáva dostatočné záruky na to, že nebolo vydané

v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý

proces.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľky MVDr. K. J., bytom: K., na súdnu ochranu

zaručené a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -183 zo dňa 04.06.2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -183 zo dňa 04.06.2008

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby

v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. P. S., so sídlom K., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -183 zo 4. júna 2008.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice II

sp. zn. , ktorým zamietol žalobu sťažovateľky o zaplatenie sumy

48 000 000 Sk z titulu náhrady škody, ktorá podľa tvrdenia sťažovateľky jej bola spôsobená

na zdraví konaním žalovanej – F., K.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Žalobkyňa sa žalobou zo 16 12.2002... domáhala, aby žalovanej bola uložená

povinnosť zaplatiť jej sťaženie spoločenského uplatnenia 33 600 000 Sk a bolestné

14 400 000 Sk, z titulu škody na zdraví spôsobenej jej pri operačnom výkone

v zdravotníckom zariadení žalovanej 3.1.2001 a uviedla, že po tom, čo pri automobilovej

nehode 14.12.2000 utrpela úraz krčnej chrbtice, bola jej na základe röntgenového

vyšetrenia a CT vyšetrenia doporučená MUDr. V. operácia krčnej chrbtice, ktorá sa

v dôsledku úrazu stala nestabilnou s rizikom ochrnutia pri nevhodnom pohybe hlavy, avšak

po vykonaní operačného zákroku sa stala imobilnou, neovládala žiadnu končatinu,

v súčasnosti je jej schopnosť obmedzená na čiastočný pohyb pravej hornej končatiny, dolné

končatiny má úplne ochrnuté, obmedzene hýbe hlavou a rozpráva, a je úplne vyradená

z normálneho života, aký viedla predtým, že tieto následky na zdraví boli - podľa záverov

ošetrujúcich lekárov, ktorí sa po čase vykonania operačného zákroku vystriedali na jej

ošetrovaní - spôsobené poškodením miechy v miestach výkonu operačného zákroku, ktoré

nastalo nesprávnym vykonaním operácie zo strany žalovanej, že počas operácie, resp.

bezprostredne po nej nastalo zakrvácame miechového kanála...

Súd rozsudkom žalobu zamietol...

V odôvodnení reprodukoval, čo žalobkyňa vypovedala na pojednávaní 27.9.2004

a poukázal na to, že v priebehu konania zdôrazňovala predovšetkým skutočnosť, že

neudelila písomný súhlas s vykonaním operácie, tak ako to vyžadovali platné právne

predpisy a že voči záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku (ďalej len ) MUDr. P.

B., znalca z odboru neurochirurgie uplatnila výhrady, nakoľko ho považovala za

nedostatočne odborný, ktorý neodpovedal na okolnosti rozhodné pre posúdenie stavu veci,

ani sa nezaoberal otázkou povinnosti zdravotníckeho zariadenia, poučiť pacienta

o vykonanom operačnom úkone. Ďalej reprodukoval podstatné skutočnosti uvedené

v písomnom stanovisku z 28.7.2003 žalovanej a v stanovisku z 12.12.2001 jej

vnútroznaleckej komisie, ako aj v jej stanovisku z 18.9.2006 (namietala svoju zodpovednosť

poukazujúc aj na závery , ktorý konštatoval, že pri liečení žalobkyne boli dodržané všetky

platné postupy pre liečbu jej poranenia, že operačný výkon prebehol v súlade s poznatkami

medicíny, nebolo konštatované vybočenie zo zásad lége artis, a nie je tak základ pre

uplatňovanie zodpovednosti za poškodenia jej zdravia)...

Uzavrel, že predpokladom uznania nároku žalobkyne bolo preukázanie existencie

jeho základu, teda existencie zodpovednosti žalovanej za vzniknutú Škodu, ktorá môže mať

charakter objektívnej zodpovednosti nevyžadujúcej zavinenie alebo subjektívnej

zodpovednosti, predpokladajúcej istú formu zavinenia, že nezistil dôvody pre vyvodenie

objektívnej zodpovednosti žalovanej podľa vyplývajúcej z prevádzkovej činnosti,

ani podľa , ak by škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v povahe

prístroja, či veci ktorá bola použitá pri plnení záväzku, že prichádza do úvahy všeobecná

zodpovednosť za škodu podľa , prvá veta, (jeho obsah citoval), že vznik

takejto zodpovednosti môže vyplývať aj z porušenia a že za škodu zodpovedá aj

ten, kto nesplní všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať vznikom škody. Poukázal na

to, že znalec sa v vyjadril k možným príčinám poškodenia zdravia žalobkyne,

vychádzajúc aj z popísania priebehu operačného zákroku, pričom vzhľadom na jej klinický

stav a skutočnosti zistené zo zdravotnej dokumentácie vylúčil mechanický spôsob

poškodenia miechy, keďže tomu nezodpovedali ani nálezy zistené z odborného vyšetrenia

magnetickou rezonanciou, že príčina jej zdravotného stavu vyplýva z vazospazmu cievy,

zásobujúcej miechu, a to konkrétne prednej miechovej artérie, ktorý je javom náhodným

a nepredvídateľným a môže k nemu dôjsť i pri vykonaní všetkých potrebných opatrení, i keď

riziko výskytu takýchto následkov ako u žalobkyne je minimálne. Podotkol, že i keď

žalobkyňa spochybňovala obsah a závery a považovala ho za nedostatočne odborný,

vzhľadom na skutočnosť, že ho podával znalec - fyzická osoba, neurochirurg s obdobnou

praxou a znalosťami ako lekári, ktorí vykonávali samotný operačný zákrok, nevidel dôvody

pre spochybňovanie odbornosti tohto posudku z týchto dôvodov, keďže aj v prípade, že

podáva znalecký ústav, vypracuje ho konkrétna poverená fyzická osoba a nie je vylúčené, že

by mohla mať aj kratšiu odbornú prax, ako znalec podavší v tomto konaní, že pre

posúdenie správnosti a úplnosti záverov sú podstatné logické, súvislé a vzájomne si

neodporujúce tvrdenia, korešpondujúce s listinným dôkazom a skutkovým stavom, že

v tomto smere hodnotil vykonané znalecké dokazovanie za dostatočne určité a zrozumiteľné,

ktoré korešpondovalo i s vyjadreniami ďalších vypočúvaných lekárov (Prof. S. i Doc. L.)

z odboru neurochirurgie, okrem tých, ktorí zákrok vykonávali (MUDr. V. a MUDr. K.)

a ktorí rovnako vylúčili možnosť poškodenia miechy pri operačnom výkone, zásahom

operátorov do miechy a poukázali na príčiny poškodenia zdravia vyplývajúce z vazospazmu

mozgovomiechovej cievy. Vyhodnotiac vykonané dokazovanie dospel k záveru, že samotným

operačným zákrokom na žalobkyni, nedošlo k žiadnemu zavinenému porušeniu povinností

na strane žalovanej, a to ani v rámci všeobecnej prevenčnej povinnosti každého subjektu

predchádzať škodám na zdraví, pričom sa zaoberal aj ďalším argumentom žalobkyne,

predneseným dodatočne a to, že neudelila písomný súhlas s vykonaním operačného

zákroku, keďže je nepochybné, že ak by s takýmto operačným zákrokom nebola súhlasila,

bez ohľadu na to, či mohla jeho výsledky žalovaná ovplyvniť, niesla by za následok

zodpovednosť, keďže utrpela poškodenie pri zákroku. Poukázal ďalej na to, že v čase

poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobkyni platil pre úpravu práv a povinností

pacienta a zdravotníckeho zariadenia zák.č.277/94 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (citoval

obsah jeho § 13 ods.1,2 a § 15 ods. 1,2,3, v znení účinnom do 31.3.2001), že v danom

prípade nespochybňovala udelenie súhlasu na realizáciu operačného zákroku, ktorý si

napokon aj sama vyžiadala, ako to vyplynulo z jej výpovede, že na základe odporúčania

svojich známych, kontaktovala MUDr. V. a konzultovala s ním tento liečebný zákrok, že je

tiež zrejmé, že boli podané informácie, týkajúce sa tohto liečebného zákroku, keďže z jej

výpovede a z výpovede manžela, vyplýva, že jej táto operácia bola odporúčaná, lebo by inak

hrozilo riziko ochrnutia a bola jej daná tiež odpoveď na charakter tejto operácie ako

operácie rutinnej, keďže sa pýtala na výsledky tejto operácie a dokonca jej manžel

vypovedal, že bol podaný aj popis spôsobu vykonania tohto operačného zákroku, preto na

základe uvedeného ustálil, že s jeho vykonaním súhlasila a bola o ňom informovaná

v dostačujúcej miere. Uzavrel, že skutočnosť, že nie je udelený súhlas v písomnej podobe,

neznamená porušenie povinnosti žalovanou, keďže je udelený v preukázateľnej forme -

ústne. Rovnako tak, vychádzajúc z výpovede samotnej žalobkyne i jej manžela ustálil, že

bola v medziach cit. § 15 zák.č.277/94 Z. z. náležite informovaná aj o liečebnom výkone.

Pokiaľ uvádzala, že nebola poučená o možnosti ochrnutia v prípade takýchto operačných

zákrokov, nepokúsil sa zadovážiť si ďalší dôkaz, ale sa uspokojil s výsledkami dokazovania.

Poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd považuje znalecké dokazovanie

za úplné a dostatočné, že obsah posudku znalca a obsah jeho výsluchu pri pojednávaní je

v súlade s ostatnými, vo veci vykonanými dôkazmi a že námietky, že mal vykonať

dokazovanie ústavu považoval za neodôvodnené. Tvrdila ďalej, že odborné posúdenie

prípadu jediným znalcom vo veciach, kde sa obvykle vedie dokazovanie ústavu, je

postupom ktorý ju poškodzuje, že v tejto veci okrem posúdenia prípadu pracovníkmi

žalovanej, si mal súd zadovážiť posudok ústavu, kde závery nerobí jedine jedna osoba, že

navyše jej nie je známe, že posudok podávajúci znalec je uznávanou autoritou v danom

odbore, že výsledky znaleckého dokazovania nie sú také jednoznačné ako to vyplýva

z odôvodnenia rozsudku, a že predovšetkým dovtedy, pokiaľ nie je urobený spoľahlivý záver

o príčine poškodenia jej miechy a následného ochrnutia, nieje možné urobiť vo veci správny

právny záver. Poukázala ďalej na to, že znalec MUDr. B. uviedol v závere svojho posudku

z 3.7.2006 na strane 13: „Je jasné, že ku zhoršenie stavu MVDr. K. J. došlo v období

operácie od uvedenia do celkovej anestézy do prebratia, avšak vzhľadom na vyššie uvedený

rozbor a argumenty sa nedá jednoznačne dokázať, ani vyvrátiť platnosť alebo neplatnosť

ani jednej z vyššie uvedených odpovedí, takisto ani urobiť jednoznačný záver, aký by bol

vývoj ochorenia u pacientky v prípade, že by nebola operovaná.“, avšak pri svojom

výsluchu svoje závery modifikoval, pozmenil formulácie svojich myšlienok, jeho vyjadrenia

sú protokolované prostredníctvom predsedu senátu, to však nič nemení na tom, že nezistil

príčinu poškodenia jej zdravia a neurobil jednoznačný záver o prognóze poškodenia jej

zdravia... Napokon uviedla, že vec nesprávne posúdil, ak sa zaoberal iba otázkou existencie

zodpovednosti žalovanej podľa resp. a nezaoberal sa otázkou jej

zodpovednosti podľa § 420a ods. 1, 2 písm. a)OZ.

... vykonaním dokazovania nebolo preukázané jej tvrdenie, že by jej lekári

mechanickým zásahom poškodili miechu, čo bolo konštatované v záveroch MUDr. B.

a tento záver vyslovil aj Doc. MUDr. L., ktorý jej poskytoval zdravotnú starostlivosť vo F.

v B. a tento záver korešponduje s vyjadreniami operujúcich lekárov MUDr. V. a MUDr. K.,

ale aj so závermi jej vnútro ústavnej komisie z 13.8.2001. Pokiaľ žalobkyňa vyčítala súdu,

že ani , ani výsluch znalca MUDr. B. s kategorickou istotou nezodpovedal na otázku, čo

je príčinou poškodenia jej zdravia po vykonaní operácie 3.1.2001, k tejto jej námietke

považovala za nutné uviesť, že súčasný občiansky súdny proces je výrazne poznačený

kontradiktórnosťou a účastník konania musí sám súdu predkladať dôkazy svojich tvrdení,

keďže ťarcha zodpovednosti za výsledok civilného konania je predovšetkým na samotných

účastníkoch konania, že z uvedeného dôvodu súd mal na základe vykonaného dokazovania

za preukázané, že skutkové okolnosti ňou tvrdené v žalobe - najmä tvrdenie o mechanickom

poškodení miechy sa nepreukázali a bolo zo strany súdu správne, keď ďalšie dokazovanie

vo veci samej ukončil, že k uvedenému je nutné dodať, že pri medicínskom posudzovaní sa

len výnimočne možno vyjadriť s kategorickou istotou a preto nie vo všetkých prípadoch je

možné dôjsť k zisteniu objektívnej pravdy jednoducho preto, že pri našom stupni poznania

nieje istota vo výroku o existencii alebo neexistencii príčinnej súvislosti vždy dosiahnuteľná,

že je niekedy veľmi ťažké rozlíšiť, ktoré pochybenie je nutným rizikom práce lekára a ktoré

je už nedbanlivosťou, preto pri každom posudzovaní veci je možné uzavrieť, že ak sa lekár

pridržiaval ktoréhokoľvek uznávaného postupu, konal lége artis. Ďalej uviedla, že sa

domnieva, že ak znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že postupovala správne, nie je

povinná, rovnako ako súd, žalobkyni objasňovať skutočnú príčinu poškodenia na zdraví,

nakoľko otázka zodpovednosti za škodu na zdraví musí byť voči zdravotníckemu zariadeniu

preukázaná s istotou, v opačnom prípade, ako je to aj v tejto veci, žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno a povinnosť nahradiť jej škodu nie je daná. K námietke žalobkyne, že súd

nevyhodnotil otázku existencie jej zodpovednosti s poukazom na , resp. ,

ako aj 420a ods. 1 a 2 uviedla, že súd dôsledne posúdil vec podľa

a zodpovednosť za škodu posudzoval ako všeobecnú, že podľa tohto ust. bola povinná

preukázať, že došlo k škode na zdraví v príčinnej súvislosti s jej konaním, avšak v tomto

konaní sa svojej zodpovednosti zbavila, nakoľko preukázala, že škodu nezavinila, že

objektívna zodpovednosť podľa nie je daná, nakoľko, ak by sa poskytovanie

zdravotnej starostlivosti posudzovalo ako „prevádzková činnosť" zodpovedala by za každý

nepriaznivý následok súvisiaci s touto činnosťou, čo je bez skúmania zavinenia

(nedbanlivostného alebo úmyselného) neprijateľné a cit. ust. by nemalo zmysel, že ak by sa

škoda spôsobená pri prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia posudzovala ako škoda

spôsobená prevádzkovou činnosťou podľa , šlo by o všeobecnú zodpovednosť,

tzv. zodpovednosť za výsledok a jej podmienkou by nebolo porušenie právnej povinnosti

zdravotníckeho zariadenia, stačilo by preukázať, že škoda bola spôsobená pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení a v príčinnej súvislosti s poskytovaním

tejto starostlivosti a zodpovednosti by sa zbavil ten, kto by preukázal, že škoda bola

spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke zdravotníckeho

zariadenia alebo škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného a že tvrdenie, že sa

súd nevyporiadal so zodpovednosťou podľa nie je pravdou, nakoľko na str. 8

rozsudku jasne konštatuje, že v danom prípade nezistil dôvody pre vyvodenie objektívnej

zodpovednosti podľa a 421a . Na základe uvedeného navrhla rozsudok ako

vecne správny potvrdiť.

Žalobkyňa odôvodnila odvolanie odvolacím dôvodom podľa § 205 ods.2 písm. c)

, t. j., že súd neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Neúplnosť zistenia skutkového stavuje v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za

predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal

účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr.

preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal

dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím

dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod,

musí, súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne

významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto, že ich

nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy

uplatnené už v konaní pred súdom.

Podľa odvolací súd môže o. i. doplniť dokazovanie vykonaním

ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,

hoci mu ich účastník navrhol.

Žalobkyňa, vzhľadom na to, že v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky nie je zapísaná žiadna znalecká organizácia alebo znalecký ústav,

ktorým by bolo možné (ako to pôvodne navrhla) dať preskúmať MUDr. B., podaním

(č.1.164) zo 6.2.2008 navrhla doplniť znalecké dokazovanie odpoveďou uvedeného znalca

na v podaní vymedzené otázky MUDr. B., znalcovi z Odboru - Zdravotníctvo a farmácia,

Odvetvie -neurochirurgia bolo preto uložené, aby doplnil svoj č.4/2006 z 3.7.2006

o odpovede na tieto otázky: 1) či prístrojové vybavenie operačnej sály, v ktorej prebiehal

zákrok, následkom ktorého žalobkyňa utrpela ujmu na zdraví, bolo dostatočné, najmä či

v prístrojovom vybavení nechýbal prístroj na meranie somato - sensorické evokované

potenciály a 2) ak takýto prístroj chýbal, či neexistencia tohto prístroja mohla mať význam

z hľadiska vzniku následku, ktorý v súvislosti s operáciou vznikol, resp. či pri prítomnosti

tohto prístroja by bolo možné bez ťažkostí zistiť príčinu vzniku poškodenia zdravia

žalobkyne.

Znalec v doplnení č.4/2008 odpovedajúc na prvú otázku uviedol, že k samotnému

vybaveniu operačnej sály sa nevie vyjadriť, nakoľko ju nepozná, že prístroj na meranie

somatosenzorických evokovaných potenciálov nie je štandardný prístroj pri operáciách na

kostených štruktúrach v oblasti krčnej chrbtice, že má špecifické použitie iba pri operácii na

samotnej mieche alebo napr. nádorov tlačiacich rniéchu a pri tomto type operácie ho

nebolo treba použiť a na druhú otázku odpovedal tak, že za pomoci tohto prístroja by sa

dalo zistiť, že počas operácie v niektorom okamžiku nie je niečo v poriadku, že možno by to

zabránilo v pokračovaní operácie alebo v zmenení postupu, avšak že toto je iba akademické

rozoberanie situácie, lebo žiaden predpis nehovorí, že pri tomto type operácie sa

doporučujú snímať somatosenzorické evokované potenciály.

Žalovaná zaujala k doplneniu písomné stanovisko, v ktorom uviedla, že znalec sa

nevyjadril k otázke, či v jej prístrojovom vybavení pri operácii žalobkyne nechýbal prístroj

na meranie somato - senzorických evokovaných potenciálov a že v čase operácie, t. j.

v r.200l tento prístroj nemala a tento nebol k dispozícii ani na iných pracoviskách FN SR,

čo potvrdil aj MUDr. J. L. (na ČI.84) lekár F. B. (svedok, ktorého navrhla vypočuť

žalobkyňa a ktorý bol požiadaný o revíziu jej operácie) a ktorý na otázku, či v prípade, ak

by došlo k poškodeniu počas operácie, bolo možné zaznamenať túto zmenu u pacientky,

odpovedal, že nie, nakoľko žalovaná nemá k dispozícii také zariadenie, že merací prístroj

má k dispozícii až od r.2004, avšak tento prístroj sa nepoužíva pri operácii na štruktúrach

krčnej chrbtice, ale len pri operáciách miechy alebo mozgu, takže na základe uvedeného je

možné uzavrieť, že poskytla žalobkyni zdravotnú starostlivosť využitím tých poznatkov

lekárskej vedy, ktoré jej boli dostupné, ktoré pri správne stanovenej diagnóze možno

považovať za obvyklé, avšak s prihliadnutím na konkrétne možnosti vrátane ekonomických

podmienok a zdôraznila, že za spravodlivý prístup k zdravotnej starostlivosti možno

s odkazom na Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (Rada Európy 4.4.1997)

považovať primeranú a náležitú kvalitu a dostupné zdroje. K tvrdeniu zást. žalobkyne na

pojednávaní 19.9.2007, že je vysoko pravdepodobné, že operatéri sa dotkli miechy chrbtice,

čím je daná objektívna zodpovednosť za škodu podľa uviedla, že toto tvrdenie

nebolo potvrdené ani a vyvrátil ho aj uvedený svedok - MUDr. L., že ak by sa tak stalo,

bol by to samozrejme postup lekára non lége artis a jej zodpovednosť by bola daná aj podľa

a n. , že nakoľko príčinná súvislosť medzi škodou a okolnosťami, ktoré majú pôvod

v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá bola použitá, nebola v tejto veci preukázaná, je

možné vec posudzovať len podľa a teda bolo na žalobkyni, aby preukázala, že ku

škode na jej zdraví došlo v príčinnej súvislosti s jej protiprávnym konaním, pričom táto

príčinná súvislosť musí byť postavená na istote, nestačí len pravdepodobnosť.

Ani po doplnení dokazovania v odvolacom konaní neboli preukázané žiadne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné urobiť jednoznačný záver, že žalovaná

zodpovedá žalobkyni za škodu, či už podľa § 420 ods.2 alebo podľa § 420a ods.1, 2

písm. a), príp. podľa , preto je napadnutý rozsudok vecne správny.»

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu

o zamietnutí návrhu sťažovateľky. Sťažovateľka argumentovala, že napadnuté rozhodnutie

je nezákonné, pretože krajský súd zo skutkového stavu nevyvodil taký právny záver, aký

navrhovala ona.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol skutočnosti, pre ktoré

odvolanie sťažovateľky zamietol. Dôvodmi uvedenými v jej odvolaní sa krajský súd

zaoberal a aj po doplnení dokazovania konštatoval, že neboli preukázané žiadne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné urobiť záver, že žalovaná zodpovedá

žalobkyni za škodu, či už podľa § 420 ods. 2 alebo podľa § 420a ods. 1 a 2 písm. a), príp.

podľa , preto rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne

správne potvrdil. V odôvodnení citoval ustanovenia ,

ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval a ktoré na vec aplikoval.

Ústavný súd konštatuje, že mu neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný

postup krajského súdu a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, síce stručné, ale napriek tomu

z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú

výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v pozícii ďalšej

prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným

vymedzením jeho kompetencií.

Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú

zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru o správnosti

rozhodnutia okresného súdu, pričom tieto dôvody nemožno považovať za svojvoľné alebo

arbitrárne.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, inými slovami, o svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010