Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 379/2010
PDF · 164.64 KB
No categories available
IV. ÚS 379/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., V., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/3/2008
a jeho rozsudkom z 22. mája 2009, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co/312/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/79/2010 a jeho
uznesením z 21. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2010 doručená sťažnosť M. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), ako aj porušenie čl. 12
ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 S/3/2008 a jeho rozsudkom z 22. mája 2009 (ďalej len ,,rozsudok
z 22. mája 2009“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/312/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 (ďalej
len ,,rozsudok z 27. januára 2009“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/79/2010 a jeho uznesením
z 21. apríla 2010 (ďalej len ,,uznesenie z 21. apríla 2010“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa svojou žalobou z 27. marca
2008 doručenou okresnému súdu a smerujúcou proti žalovanému – S., P. P.– domáhal
„nahradenia súhlasu členskej schôdze žalovaného tak, že mu vzniká členstvo u žalovaného
dňom právoplatnosti rozsudku“. Okresný súd viedol konanie o žalobe sťažovateľa pod
sp. zn. 1 S 3/2008.
Okresný súd rozsudkom z 22. mája 2009 žalobu sťažovateľa zamietol a na základe
odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 27. januára 2010 potvrdil rozsudok
okresného súdu z 22. mája 2009.
Sťažovateľ následne podal najvyššiemu súdu dovolanie proti rozsudku krajského
súdu z 27. januára 2010. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením z 21. apríla 2010
ako neprípustné ,,...bez možnosti preskúmania dovolaním napadnutého rozsudku po vecnej
stránke... odmietol.
Podľa sťažovateľa „...vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov bol porušený zákon
a Ústava Slovenskej republiky...“.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti okrem iného opisuje skutkový stav veci v konaní
pred všeobecnými súdmi. K splneniu zákonných podmienok na podanie sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ pri uplatnení ochrany svojho základného práva využil všetky právne
prostriedky, ktoré mu právne predpisy na jeho ochranu poskytujú, tým splnil podmienku
ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona SNR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov. Taktiež sťažovateľ dodržal v zmysle § 53 ods. 3 zákona SNR č. 38/1993 Z. z.
lehotu na podanie tejto sťažnosti, pretože uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 6 Cdo 79/2010 – 335 zo dňa 21. 4.2010 bolo sťažovateľovi doručené 15. 6. 2009.“
Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie
a rozhodol týmto nálezom:
,,1) Základné právo M. K. upravené v čl. 12 ods. 4, čl. 20, ods. 1, čl. 29 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod č. k.
1 S/3/2008, v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. 15 Co /312/2009,
v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č. k. 6 Cdo/79/2010
porušené bolo
2) Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, č. k 15 Co/312/2009-250 zo dňa
27.1.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3) M. K. priznáva finančné zadosťučinenie 4.969,02 EUR (slovom
štyritisícdeväťstošesťdesiatdeväť EUR, 02/100), ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský
súd Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný M. K. spoločne
a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4) M. K. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D.
Š., advokátky so sídlom B. vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský
súd Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný spoločne a nerozdielne
zaplatiť JUDr. D. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/3/2008 a jeho rozsudkom
z 22. mája 2009, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/312/2009
a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Cdo/79/2010 a jeho uznesením z 21. apríla 2010.
1. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa
namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava
takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99) pred iným
orgánom verejnej moci. Jedným z účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická
osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti označenému rozsudku
okresného súdu č. k. 1 S 3/2008-188 odvolanie, čo aj urobil a krajský súd o ňom rozsudkom
rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na
ochranu svojich práv v systéme všeobecných súdov, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť
krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto
sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva označeným
rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Co/312/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/79/010 a jeho uznesením z 21. apríla 2010 ústavný
súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07)
poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj „vlastnícke právo“ a ,,právo slobodne sa združovať“, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy možno
uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľ však porušenie čl. 46 až čl. 48
ústavy nenamieta. Ústavný súd preskúmajúc dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutie
krajský súd a najvyšší súd, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú ústavne
konformné, a nie arbitrárne. Na tomto základe odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd takto
rozhodol už aj v iných veciach (pozri napr. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08).
3. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy. Ustanovenie čl. 12 ods. 4
ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány
verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“). Tieto ustanovenia ústavy a listiny sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd
garantovaných ústavou a listinou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené
základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto
ustanovení ústavy a listiny (IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto
časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010