Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 400/2010
PDF · 187.47 KB
No categories available
III. ÚS 400/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S., zastúpenej advokátom
JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co/4/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. mája
2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/4/2010.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 19 C/36/2009 z 18. novembra 2009 rozhodol tak,
že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 663,90 € s 8,5 % úrokom z omeškania
ročne od 1. augusta 2008 do zaplatenia.
Predmetom konania bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy s prísl.
na tom skutkovom základe, že pracoval u žalovaného ako vodič z povolania a po nástupe
do pracovného pomeru mu bolo žalovaným počas rokov 2005 – 2006 mesačne zrazené
2 000 Sk až do výšky 20 000 Sk s tým, že ide o zábezpeku pre žalovaného pre prípad
poškodenia vozidla. Uvedená zábezpeka mala byť žalovaným vrátená po skončení
pracovného pomeru.
Sťažovateľka počas konania namietala, že aj keď došlo k uzavretiu dohody
o zrážkach zo mzdy, táto dohoda je absolútne neplatná, pretože odporuje zákonu. Tvrdila,
že z jej strany malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, pri ktorom platí dvojročná
subjektívna premlčacia lehota.
Okresný súd posúdil vzťah medzi žalobcom a sťažovateľkou tak, že ide o klasický
prípad uzavretia nepomenovanej zmluvy podľa ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka, aj
keď podľa obsahu sa najviac približuje zmluve o úschove podľa ustanovenia § 747
Občianskeho zákonníka a nasl. V zmluve bolo dohodnuté, že žalobca si nasporí sumu
20 000 Sk a že táto suma bude uložená u sťažovateľky. Taktiež si v zmluve dohodli, že
nasporená suma bude žalobcovi pri ukončení pracovného pomeru vrátená. Prijatie sumy
20 000 Sk nemôže preto zo strany sťažovateľky byť považované ako bezdôvodné
obohatenie, ale ide iba o prijatie plnenia z platne uzavretej zmluvy, a preto okresný súd
nemohol akceptovať ani vznesenú námietku premlčania.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
poukázala na to, že okresný súd nesprávne právne posúdil vzťah medzi žalobcom a ňou,
keď ho posúdil ako občianskoprávny, a nie ako pracovnoprávny vzťah. Sťažovateľka
poukázala tiež na to, že súd prvého stupňa v rozpore so zistenou vôľou účastníkov
uvedeného právneho vzťahu vyložil nesprávne vôľu účastníkov a na základe toho nesprávne
rozhodol vo veci, keďže ide o premlčané právo žalobcu. Pritom sťažovateľka vzniesla
námietku premlčania.
Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, i keď súd prvého stupňa vec
nesprávne právne posúdil. Dôvody videl v tom, že okresný súd posúdil vzťah medzi
účastníkmi, ako vzťah z nepomenovanej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), ale podľa neho vzťah medzi účastníkmi vznikol v súvislosti s pracovným
pomerom žalobcu u sťažovateľky a v právnych vzťahoch regulovaných Zákonníkom práce
nie je možné uzatvárať zmluvy nepomenované.
Krajský súd uviedol, že dohoda o poskytnutí finančnej zábezpeky je neplatná pre
rozpor so zákonom (§ 39 OZ) a v dôsledku neplatného právneho úkonu na strane
sťažovateľky došlo k bezdôvodnému obohateniu a povinnosťou toho, kto bezdôvodné
obohatenie získal, je vydať predmet bezdôvodného obohatenia tomu, na čí úkor bol získaný.
K námietke vznesenej sťažovateľkou krajský súd uviedol, že vzniesla námietku
premlčania s poukazom na ustanovenie § 107 ods.1 a 2 OZ, keďže k vykonaniu zrážok
splátok z príjmu žalobcu došlo v priebehu roku 2005 až 2006. Žaloba však bola podaná na
súde až 21. apríla 2009. Následkom márneho uplynutia premlčacej doby a vznesenia
námietky premlčania oprávneným subjektom na súde je to, že premlčané právo veriteľovi
nie je možné priznať (§ 100 ods. 1 OZ). Zároveň uviedol, že v súlade s ustanovením čl. 2
Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi.
Krajský súd tiež konštatoval, že „rešpektuje právo veriteľa vzniesť vo veci námietku
premlčania, je však toho názoru, že v prípade pracovnoprávnych vzťahov je namieste vo
výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva môže dôjsť v úmysle poškodiť, či znevýhodniť
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, resp. ak výkon práv vedie k neprijateľným
dôsledkom medzi účastníkmi právneho vzťahu, aplikovať ustanovenia o ochrane dobrých
mravov v tom zmysle, že súd neprizná právnu ochranu výkonu práva, ktorý je v rozpore s
dobrými mravmi“.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
vo veci samej ako vecne správny, i keď z iných právnych dôvodov.
Rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 C/36/2009 z 18. novembra 2009 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/4/2010 z 25. mája 2010 nadobudol právoplatnosť
6. júla 2010. Sťažovateľka namieta to, že citované rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s: „- ust. § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka...
- čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, keď... svojim rozhodnutím, ktorým aplikoval zákon bez
relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, čím konal arbitrárne,
čo žalobca (má byť asi sťažovateľka, pozn.) považuje za nedôvodný zásah do princípu
právnej istoty ako súčasti právneho štátu, ktorým je Slovenská republika prezentovaná v čl.
1 ods. 1 Ústavy SR.
- konal aj v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR - Rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo 148/2004, v zmysle ktorého dôvodné vznesenie námietky premlčania v
občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ) nemožno považovať za konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ...“.
Sťažovateľka poukazuje na to, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času,
v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto
inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa
závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti,
v dôsledku čoho „súd premlčané právo nemôže priznať. Neprihliadnutie na vznesenú
námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi
je v rozpore s ust. § 100, ods. 1 OZ, z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť
na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemôže veriteľovi priznať premlčané právo.
Použitím ust. § 3 ods. 1 OZ, resp. čl. 2 ZP, nemožno ignorovať dlžníkom odôvodnene
vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať a tak reparovať už
zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.“.
Poukazuje pritom aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 148/2004
a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa jej názoru „v rozpore
s princípmi právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu (Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006)“.
Sťažovateľka považuje za potrebné súdu oznámiť, že vo veci podáva aj podnet
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho „dovolania
v súlade s ust. § 243e OSP, avšak v záujme zachovania lehoty na podanie ús. sťažnosti túto
z opatrnosti je sťažovateľ nútený podať pred rozhodnutím Generálneho prokurátora SR
resp. NS SR. Ponechávame na zváženie ÚS SR prerušenie konania o tejto sťažnosti
sťažovateľa do skončenia konania o mimoriadnom dovolaní.“
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/4/2010 z 25. mája
2010 bolo porušené jej „právo na spravodlivé konanie a na súdnu a inú právnu ochranu
dané čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru..., nakoľko nepriznaním
právnej ochrany výkonu práva... - vznesenia námietky premlčania bola porušená zásada
právnej istoty sťažovateľa, zásada zákonnosti súdneho rozhodnutia.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti C. s. r. o.,... na spravodlivé konanie a na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. Dohovoru..., boli
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 Co/4/2010 zo dňa 25. 05. 2010, porušené
bolo.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 25. 05. 2010 č. k.
3 Co/4/2010-119 a vec sa vracia KS v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo potrebné vysporiadať sa v prvom rade
najmä so zásadnou námietku sťažovateľky, ktorá sa týkala údajne nesprávneho právneho
posúdenia a ignorovania inštitútu premlčania krajským súdom, čím došlo podľa nej k
porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd zistil, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, i keď súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Dôvody videl v tom, že okresný súd posúdil
vzťah medzi účastníkmi, ako vzťah z nepomenovanej zmluvy podľa § 51 OZ, ktorá sa
podľa obsahu približuje k zmluve a úschove podľa ustanovenia § 747 a nasl. OZ, ale podľa
neho je nepochybné, že vzťah medzi účastníkmi vznikol v súvislosti s pracovným pomerom
žalobcu u sťažovateľky a v právnych vzťahoch regulovaných Zákonníkom práce nie je
možné uzatvárať zmluvy nepomenované.
Krajský súd na s. 5 a 6 k sťažovateľke vznesenej námietke premlčania s poukazom
na ustanovenie § 107 ods. 1 a 2 OZ okrem iného uviedol, že „Z výpovedí žalobcu vyplýva,
že k zrazeniu jednotlivých splátok z jeho príjmu došlo v priebehu roku 2005 až 2006. Žaloba
bola podaná na súde dňa 21. 4. 2009. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku vychádzal
zo zistenej a preukázanej skutočnosti, že podľa dohody účastníkov konania mala byť suma
20.000,- Sk vrátená po ukončení pracovného pomeru, pričom k ukončeniu pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného došlo 30. 6. 2008.
Ustanovenia Občianskeho zákonníka o plynutí premlčacích dôb sa použijú aj pre
pracovnoprávne vzťahy, keďže Zákonník práce nemá osobitné ustanovenie o premlčacej
dobe z práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Osobitné ustanovenie Zákonníka práce upravuje, že neplatnosť právneho úkonu
nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám (§ 17 ods. 3 Zákonníka
práce).
Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že pokyn na zrážanie časti mzdy,
resp. cestovných náhrad vydal konateľ žalovaného Ing. M. T. na pokyn spoločníka
žalovaného V. H.
Následkom márneho uplynutia premlčacej doby a vznesenia námietky premlčania
oprávneným subjektom na súde je to, že premlčané právo veriteľovi nie je možné priznať
(§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uplatnenie námietky premlčania nemá za následok
zánik práva, ale iba nároku z neho vyplývajúceho, to znamená, že subjektívne právo trvá
naďalej ako tzv. naturálna obligácia.
V súlade s článkom 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a
povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov. V pracovnom práve, rovnako ako v občianskom práve, je takto
zakotvený princíp ochrany dobrých mravov ako aplikačné pravidlo pre posúdenie spôsobu,
akým subjekty pracovnoprávnych vzťahov vykonávajú svoje práva a povinnosti. Obsah
dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný
všeobecný záujem na ich rešpektovaní. Základným zmyslom príkazu správať sa v súlade s
dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práva hrubé porušenie morálky, zabezpečenie
slušnosti pri výkone subjektívnych práv, resp. dodržanie určitého etického minima pri
výkone subjektívnych práv. Konanie v rozpore s dobrými mravmi je podľa § 39
Občianskeho zákonníka postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
Odvolací súd rešpektuje právo veriteľa vzniesť vo veci námietku premlčania, je však
toho názoru, že v prípade pracovnoprávnych vzťahov je namieste vo výnimočných
situáciách, kedy k výkonu práva môže dôjsť v úmysle poškodiť, či znevýhodniť druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu, resp. ak výkon práv vedie k neprijateľným dôsledkom
medzi účastníkmi právneho vzťahu, aplikovať ustanovenia o ochrane dobrých mravov v tom
zmysle, že súd neprizná právnu ochranu výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými
mravmi. ...
Za tejto situácie odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo
veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p., i keď z iných právnych dôvodov.“.
Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu poukazuje na svoju
judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného
súdu krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. Bez
ohľadu na právny názor sťažovateľky, ktorý oprela napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 148/2004, v tomto prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho
záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd
v danom prípade nemohol porušiť jej označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „napr. nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom
práva“ alebo „nesprávnym právnym posúdením veci“.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd nad rámec k tomu poznamenáva, že obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010