Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 400/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S., zastúpenej advokátom

JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. mája

2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 18. novembra 2009 rozhodol tak,

že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 663,90 € s 8,5 % úrokom z omeškania

ročne od 1. augusta 2008 do zaplatenia.

Predmetom konania bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy s prísl.

na tom skutkovom základe, že pracoval u žalovaného ako vodič z povolania a po nástupe

do pracovného pomeru mu bolo žalovaným počas rokov 2005 – 2006 mesačne zrazené

2 000 Sk až do výšky 20 000 Sk s tým, že ide o zábezpeku pre žalovaného pre prípad

poškodenia vozidla. Uvedená zábezpeka mala byť žalovaným vrátená po skončení

pracovného pomeru.

Sťažovateľka počas konania namietala, že aj keď došlo k uzavretiu dohody

o zrážkach zo mzdy, táto dohoda je absolútne neplatná, pretože odporuje zákonu. Tvrdila,

že z jej strany malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, pri ktorom platí dvojročná

subjektívna premlčacia lehota.

Okresný súd posúdil vzťah medzi žalobcom a sťažovateľkou tak, že ide o klasický

prípad uzavretia nepomenovanej zmluvy podľa ustanovenia , aj

keď podľa obsahu sa najviac približuje zmluve o úschove podľa ustanovenia § 747

a nasl. V zmluve bolo dohodnuté, že žalobca si nasporí sumu

20 000 Sk a že táto suma bude uložená u sťažovateľky. Taktiež si v zmluve dohodli, že

nasporená suma bude žalobcovi pri ukončení pracovného pomeru vrátená. Prijatie sumy

20 000 Sk nemôže preto zo strany sťažovateľky byť považované ako bezdôvodné

obohatenie, ale ide iba o prijatie plnenia z platne uzavretej zmluvy, a preto okresný súd

nemohol akceptovať ani vznesenú námietku premlčania.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

poukázala na to, že okresný súd nesprávne právne posúdil vzťah medzi žalobcom a ňou,

keď ho posúdil ako občianskoprávny, a nie ako pracovnoprávny vzťah. Sťažovateľka

poukázala tiež na to, že súd prvého stupňa v rozpore so zistenou vôľou účastníkov

uvedeného právneho vzťahu vyložil nesprávne vôľu účastníkov a na základe toho nesprávne

rozhodol vo veci, keďže ide o premlčané právo žalobcu. Pritom sťažovateľka vzniesla

námietku premlčania.

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, i keď súd prvého stupňa vec

nesprávne právne posúdil. Dôvody videl v tom, že okresný súd posúdil vzťah medzi

účastníkmi, ako vzťah z nepomenovanej zmluvy podľa (ďalej

len „OZ“), ale podľa neho vzťah medzi účastníkmi vznikol v súvislosti s pracovným

pomerom žalobcu u sťažovateľky a v právnych vzťahoch regulovaných

nie je možné uzatvárať zmluvy nepomenované.

Krajský súd uviedol, že dohoda o poskytnutí finančnej zábezpeky je neplatná pre

rozpor so zákonom ( ) a v dôsledku neplatného právneho úkonu na strane

sťažovateľky došlo k bezdôvodnému obohateniu a povinnosťou toho, kto bezdôvodné

obohatenie získal, je vydať predmet bezdôvodného obohatenia tomu, na čí úkor bol získaný.

K námietke vznesenej sťažovateľkou krajský súd uviedol, že vzniesla námietku

premlčania s poukazom na ustanovenie a , keďže k vykonaniu zrážok

splátok z príjmu žalobcu došlo v priebehu roku 2005 až 2006. Žaloba však bola podaná na

súde až 21. apríla 2009. Následkom márneho uplynutia premlčacej doby a vznesenia

námietky premlčania oprávneným subjektom na súde je to, že premlčané právo veriteľovi

nie je možné priznať ( ). Zároveň uviedol, že v súlade s ustanovením

výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí

byť v súlade s dobrými mravmi.

Krajský súd tiež konštatoval, že „rešpektuje právo veriteľa vzniesť vo veci námietku

premlčania, je však toho názoru, že v prípade pracovnoprávnych vzťahov je namieste vo

výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva môže dôjsť v úmysle poškodiť, či znevýhodniť

druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, resp. ak výkon práv vedie k neprijateľným

dôsledkom medzi účastníkmi právneho vzťahu, aplikovať ustanovenia o ochrane dobrých

mravov v tom zmysle, že súd neprizná právnu ochranu výkonu práva, ktorý je v rozpore s

dobrými mravmi“.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

vo veci samej ako vecne správny, i keď z iných právnych dôvodov.

Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. novembra 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2010 nadobudol právoplatnosť

6. júla 2010. Sťažovateľka namieta to, že citované rozhodnutie krajského súdu je v rozpore

s: „- ust. ...

- SR, keď... svojim rozhodnutím, ktorým aplikoval zákon bez

relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, čím konal arbitrárne,

čo žalobca (má byť asi sťažovateľka, pozn.) považuje za nedôvodný zásah do princípu

právnej istoty ako súčasti právneho štátu, ktorým je Slovenská republika prezentovaná v čl.

1 ods. 1 SR.

- konal aj v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR - Rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , v zmysle ktorého dôvodné vznesenie námietky premlčania v

občianskom súdnom konaní ( ) nemožno považovať za konanie, ktoré je v

rozpore s dobrými mravmi v zmysle ...“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času,

v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto

inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa

závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti,

v dôsledku čoho „súd premlčané právo nemôže priznať. Neprihliadnutie na vznesenú

námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi

je v rozpore s ust. , ods. 1 , z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť

na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemôže veriteľovi priznať premlčané právo.

Použitím ust. , resp. , nemožno ignorovať dlžníkom odôvodnene

vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať a tak reparovať už

zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.“.

Poukazuje pritom aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa jej názoru „v rozpore

s princípmi právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu (Nález Ústavného súdu SR

sp. zn. z 3. 11. 2006)“.

Sťažovateľka považuje za potrebné súdu oznámiť, že vo veci podáva aj podnet

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho „dovolania

v súlade s ust. , avšak v záujme zachovania lehoty na podanie ús. sťažnosti túto

z opatrnosti je sťažovateľ nútený podať pred rozhodnutím Generálneho prokurátora SR

resp. NS SR. Ponechávame na zváženie ÚS SR prerušenie konania o tejto sťažnosti

sťažovateľa do skončenia konania o mimoriadnom dovolaní.“

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. mája

2010 bolo porušené jej „právo na spravodlivé konanie a na súdnu a inú právnu ochranu

dané ... a prvej vety Dohovoru..., nakoľko nepriznaním

právnej ochrany výkonu práva... - vznesenia námietky premlčania bola porušená zásada

právnej istoty sťažovateľa, zásada zákonnosti súdneho rozhodnutia.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti C. s. r. o.,... na spravodlivé konanie a na

súdnu a inú právnu ochranu podľa SR, ods. Dohovoru..., boli

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo dňa 25. 05. 2010, porušené

bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 25. 05. 2010 č. k.

-119 a vec sa vracia KS v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený (). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo potrebné vysporiadať sa v prvom rade

najmä so zásadnou námietku sťažovateľky, ktorá sa týkala údajne nesprávneho právneho

posúdenia a ignorovania inštitútu premlčania krajským súdom, čím došlo podľa nej k

porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd zistil, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, i keď súd

prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Dôvody videl v tom, že okresný súd posúdil

vzťah medzi účastníkmi, ako vzťah z nepomenovanej zmluvy podľa , ktorá sa

podľa obsahu približuje k zmluve a úschove podľa ustanovenia a nasl. , ale podľa

neho je nepochybné, že vzťah medzi účastníkmi vznikol v súvislosti s pracovným pomerom

žalobcu u sťažovateľky a v právnych vzťahoch regulovaných nie je

možné uzatvárať zmluvy nepomenované.

Krajský súd na s. 5 a 6 k sťažovateľke vznesenej námietke premlčania s poukazom

na ustanovenie a okrem iného uviedol, že „Z výpovedí žalobcu vyplýva,

že k zrazeniu jednotlivých splátok z jeho príjmu došlo v priebehu roku 2005 až 2006. Žaloba

bola podaná na súde dňa 21. 4. 2009. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku vychádzal

zo zistenej a preukázanej skutočnosti, že podľa dohody účastníkov konania mala byť suma

20.000,- Sk vrátená po ukončení pracovného pomeru, pričom k ukončeniu pracovného

pomeru žalobcu u žalovaného došlo 30. 6. 2008.

Ustanovenia o plynutí premlčacích dôb sa použijú aj pre

pracovnoprávne vzťahy, keďže nemá osobitné ustanovenie o premlčacej

dobe z práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Osobitné ustanovenie upravuje, že neplatnosť právneho úkonu

nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám (§ 17 ods. 3 Zákonníka

práce).

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že pokyn na zrážanie časti mzdy,

resp. cestovných náhrad vydal konateľ žalovaného Ing. M. T. na pokyn spoločníka

žalovaného V. H.

Následkom márneho uplynutia premlčacej doby a vznesenia námietky premlčania

oprávneným subjektom na súde je to, že premlčané právo veriteľovi nie je možné priznať

( ). Uplatnenie námietky premlčania nemá za následok

zánik práva, ale iba nároku z neho vyplývajúceho, to znamená, že subjektívne právo trvá

naďalej ako tzv. naturálna obligácia.

V súlade s článkom 2 výkon práv a povinností vyplývajúcich z

pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a

povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo

spoluzamestnancov. V pracovnom práve, rovnako ako v občianskom práve, je takto

zakotvený princíp ochrany dobrých mravov ako aplikačné pravidlo pre posúdenie spôsobu,

akým subjekty pracovnoprávnych vzťahov vykonávajú svoje práva a povinnosti. Obsah

dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný

všeobecný záujem na ich rešpektovaní. Základným zmyslom príkazu správať sa v súlade s

dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práva hrubé porušenie morálky, zabezpečenie

slušnosti pri výkone subjektívnych práv, resp. dodržanie určitého etického minima pri

výkone subjektívnych práv. Konanie v rozpore s dobrými mravmi je podľa § 39

postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

Odvolací súd rešpektuje právo veriteľa vzniesť vo veci námietku premlčania, je však

toho názoru, že v prípade pracovnoprávnych vzťahov je namieste vo výnimočných

situáciách, kedy k výkonu práva môže dôjsť v úmysle poškodiť, či znevýhodniť druhého

účastníka pracovnoprávneho vzťahu, resp. ak výkon práv vedie k neprijateľným dôsledkom

medzi účastníkmi právneho vzťahu, aplikovať ustanovenia o ochrane dobrých mravov v tom

zmysle, že súd neprizná právnu ochranu výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými

mravmi. ...

Za tejto situácie odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo

veci samej ako vecne správny podľa , i keď z iných právnych dôvodov.“.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu poukazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného

súdu krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. Bez

ohľadu na právny názor sťažovateľky, ktorý oprela napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. , v tomto prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho

záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd

v danom prípade nemohol porušiť jej označené základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „napr. nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom

práva“ alebo „nesprávnym právnym posúdením veci“.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Ústavný súd nad rámec k tomu poznamenáva, že obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010