Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 404/2010
PDF · 150.03 KB
No categories available
III. ÚS 404/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., prechodne bytom S., ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina
č. k. 3 T/96/2004-1732 z 1. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.
1 Tos/66/2010-1740 z 3. augusta 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra
2010 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 T/96/2004-1732 z 1. júla
2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Tos/66/2010-1740 z 3. augusta 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského
súdu“).
Sťažovateľ uviedol, že vo svojej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 3 T/96/2004 pre trestný čin podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona vzniesol
námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu JUDr. E. B., keďže je s ňou v súdnom spore
o ochranu osobnosti. Okresný súd uznesením č. k. 3 T/96/2004-1732 z 1. júla 2010
nevylúčil predsedníčku senátu JUDr. E. B. z vykonávania úkonov trestného konania v
predmetnej veci a krajský súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podanú
sťažovateľom 15. júla 2010 zamietol ako podanú oneskorene. V podrobnostiach uviedol, že
spor o ochranu osobnosti, ktorý vedie s predsedníčkou senátu rozhodujúcou v jeho trestnej
veci, sám osebe zakladá nepriateľský vzťah a „istú nevraživosť“, čo je podľa názoru
sťažovateľa dôvodom na vylúčenie sudkyne z jeho trestného konania. Skutočnosť, že
menovaná sudkyňa z tohto dôvodu nebola vylúčená zo sťažovateľovej trestnej veci, je
porušením práva sťažovateľa na nestranný súd. Súčasne požiadal, aby mu bol v konaní pred
ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol vydať toto rozhodnutie:
„1. Základné právo J. M. v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 3
T 96/2004 uznesením Okresného súdu v Žiline zo dňa 1. 7. 2010 č. k. 3 T 96/2004-1732
porušené bolo – porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj porušením čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 T/96/2004-1732 zo dňa 1. 7. 2010 ako
aj uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. 8. 2010 sp. zn. 1 Tos/66/2010-1740 sa
zrušujú a vec sa vracia na späť na rozhodnutie Okresnému súdu v Žiline.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle zákona o ústavnom súde § 50 ods. 3
priznáva sťažovateľovi J. M. právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5 000 €...
4. Okresnému súdu v Žiline sa ukladá povinnosť uhradiť trovy konania právnemu
zástupcovi sťažovateľa do 15 dní od rozhodnutia súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie základných práv len okresným
súdom, súčasne žiadal zrušiť aj uznesenie krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na to, že
sťažovateľ nemal právneho zástupcu pre účely svojho zastupovania v konaní pred ústavným
súdom, ako aj z dôvodu, že bolo bez právneho významu ustanoviť mu ho, keďže pri
predbežnom prerokovaní bola jeho sťažnosť odmietnutá, nepovažoval za potrebné vyzývať
sťažovateľa na doplnenie podania. Ústavný súd preskúmal sťažnosť podľa jej obsahu ako
smerujúcu proti rozhodnutiam okresného súdu aj krajského súdu v otázke vylúčenia
predsedníčky senátu JUDr. E. B. v trestnej veci sťažovateľa a dospel k týmto záverom:
1. Ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zistil, že jeho preskúmaniu
bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V danom prípade namietané uznesenie okresného súdu podliehalo revíznej
právomoci krajského súdu v konaní o podanej sťažnosti podľa ustanovení Trestného
poriadku, pričom toto právo sťažovateľ aj využil, aj keď neefektívnym spôsobom.
V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska
podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu súdu, ktorý je okresnému súdu
nadriadený (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe
uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením krajského súdu,
ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť ako obžalovaného v jeho trestnej veci proti uzneseniu
okresného súdu, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej
zjavnej neopodstatnenosti.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tos/66/2010-1740
z 3. augusta 2010 zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom 1. júla 2010 bolo
sťažovateľovi a jeho obhajcovi oznámené uznesenie okresného súdu z toho istého dňa,
ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa podanej okresnému súdu 29. júna
2010 proti predsedníčke senátu rozhodujúceho v jeho trestnej veci. Sťažovateľ podaním
z 15. júla 2010 podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú však krajský súd
vyhodnotil ako podanú oneskorene, pretože lehota na jej podanie sťažovateľovi uplynula
6. júla 2010. Na základe tohto záveru potom bez ďalšieho meritórneho preskúmania
uznesenia okresného súdu krajský súd sťažnosť zamietol.
Aj keď sťažovateľ v argumentácii sťažnosti nenamietal neústavnosť ani nesprávnosť
postupu a rozhodnutia krajského súdu, ktorý zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu, v druhom bode petitu sťažnosti žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť.
Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ nepodal včas
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní bol
poučený o opravnom prostriedku. V dôsledku toho nadobudlo uznesenie okresného súdu,
ktorého neústavnosť sťažovateľ namieta, právoplatnosť.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť
všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 Trestného poriadku, ak sa táto ochrana
poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až čl. 51 ústavy,
ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (m. m.
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 69/04). Ústavný súd poznamenáva, že proti namietanému porušeniu
základných práv a slobôd sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupných
a aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadeným súdom (mutatis mutandis
I. ÚS 104/02), pri ktorých využití nebol sťažovateľ dôsledný, a z toho dôvodu mu márne
uplynula lehota na podanie opravného prostriedku. Sťažovateľ si vlastnou vinou zavinil
neúspech v konaní pred krajským súdom, keď zmeškal lehotu na podanie sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu.
Sťažovateľ neoznačil vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, ktoré základné práva
mali byť rozhodnutím krajského súdu porušené, a neuviedol ani žiadnu skutočnosť, na
základe ktorej by bolo možné usudzovať, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje
dostatočné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali jeho
zrušenie a záver o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku
o porušení základných práv sťažovateľa, ako to tvrdí v časti sťažnosti, ktorou namieta
neústavnosť uznesenia okresného súdu. Sťažovateľ okrem citácie príslušných ustanovení
procesných predpisov a základných práv, ktorých porušenie namieta, v zásade ani
neformuloval vo svojej sťažnosti žiadne relevantné argumenty, ktoré by čo i len náznakom
svedčili o možnom porušení označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť vo vzťahu k tomuto
uzneseniu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa, ako aj žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010