Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 404/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., prechodne bytom S., ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina

č. k. -1732 z 1. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.

-1740 z 3. augusta 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra

2010 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1732 z 1. júla

2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -1740 z 3. augusta 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského

súdu“).

Sťažovateľ uviedol, že vo svojej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod

sp. zn. pre trestný čin podľa vzniesol

námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu JUDr. E. B., keďže je s ňou v súdnom spore

o ochranu osobnosti. Okresný súd uznesením č. k. -1732 z 1. júla 2010

nevylúčil predsedníčku senátu JUDr. E. B. z vykonávania úkonov trestného konania v

predmetnej veci a krajský súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podanú

sťažovateľom 15. júla 2010 zamietol ako podanú oneskorene. V podrobnostiach uviedol, že

spor o ochranu osobnosti, ktorý vedie s predsedníčkou senátu rozhodujúcou v jeho trestnej

veci, sám osebe zakladá nepriateľský vzťah a „istú nevraživosť“, čo je podľa názoru

sťažovateľa dôvodom na vylúčenie sudkyne z jeho trestného konania. Skutočnosť, že

menovaná sudkyňa z tohto dôvodu nebola vylúčená zo sťažovateľovej trestnej veci, je

porušením práva sťažovateľa na nestranný súd. Súčasne požiadal, aby mu bol v konaní pred

ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol vydať toto rozhodnutie:

„1. Základné právo J. M. v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 3

T 96/2004 uznesením Okresného súdu v Žiline zo dňa 1. 7. 2010 č. k. -1732

porušené bolo – porušením ako aj porušením

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. -1732 zo dňa 1. 7. 2010 ako

aj uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. 8. 2010 sp. zn. -1740 sa

zrušujú a vec sa vracia na späť na rozhodnutie Okresnému súdu v Žiline.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle

priznáva sťažovateľovi J. M. právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5 000 €...

4. Okresnému súdu v Žiline sa ukladá povinnosť uhradiť trovy konania právnemu

zástupcovi sťažovateľa do 15 dní od rozhodnutia súdu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie základných práv len okresným

súdom, súčasne žiadal zrušiť aj uznesenie krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na to, že

sťažovateľ nemal právneho zástupcu pre účely svojho zastupovania v konaní pred ústavným

súdom, ako aj z dôvodu, že bolo bez právneho významu ustanoviť mu ho, keďže pri

predbežnom prerokovaní bola jeho sťažnosť odmietnutá, nepovažoval za potrebné vyzývať

sťažovateľa na doplnenie podania. Ústavný súd preskúmal sťažnosť podľa jej obsahu ako

smerujúcu proti rozhodnutiam okresného súdu aj krajského súdu v otázke vylúčenia

predsedníčky senátu JUDr. E. B. v trestnej veci sťažovateľa a dospel k týmto záverom:

1. Ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zistil, že jeho preskúmaniu

bráni princíp subsidiarity zakotvený v , v zmysle ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V danom prípade namietané uznesenie okresného súdu podliehalo revíznej

právomoci krajského súdu v konaní o podanej sťažnosti podľa ustanovení Trestného

poriadku, pričom toto právo sťažovateľ aj využil, aj keď neefektívnym spôsobom.

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska

podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu súdu, ktorý je okresnému súdu

nadriadený (obdobne napr. , , ). Na základe

uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením krajského súdu,

ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť ako obžalovaného v jeho trestnej veci proti uzneseniu

okresného súdu, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej

zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -1740

z 3. augusta 2010 zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom 1. júla 2010 bolo

sťažovateľovi a jeho obhajcovi oznámené uznesenie okresného súdu z toho istého dňa,

ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa podanej okresnému súdu 29. júna

2010 proti predsedníčke senátu rozhodujúceho v jeho trestnej veci. Sťažovateľ podaním

z 15. júla 2010 podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú však krajský súd

vyhodnotil ako podanú oneskorene, pretože lehota na jej podanie sťažovateľovi uplynula

6. júla 2010. Na základe tohto záveru potom bez ďalšieho meritórneho preskúmania

uznesenia okresného súdu krajský súd sťažnosť zamietol.

Aj keď sťažovateľ v argumentácii sťažnosti nenamietal neústavnosť ani nesprávnosť

postupu a rozhodnutia krajského súdu, ktorý zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu, v druhom bode petitu sťažnosti žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť.

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ nepodal včas

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní bol

poučený o opravnom prostriedku. V dôsledku toho nadobudlo uznesenie okresného súdu,

ktorého neústavnosť sťažovateľ namieta, právoplatnosť.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť

všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa , ak sa táto ochrana

poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v až ,

ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (m. m.

, ). Ústavný súd poznamenáva, že proti namietanému porušeniu

základných práv a slobôd sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupných

a aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadeným súdom (mutatis mutandis

), pri ktorých využití nebol sťažovateľ dôsledný, a z toho dôvodu mu márne

uplynula lehota na podanie opravného prostriedku. Sťažovateľ si vlastnou vinou zavinil

neúspech v konaní pred krajským súdom, keď zmeškal lehotu na podanie sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľ neoznačil vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, ktoré základné práva

mali byť rozhodnutím krajského súdu porušené, a neuviedol ani žiadnu skutočnosť, na

základe ktorej by bolo možné usudzovať, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje

dostatočné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali jeho

zrušenie a záver o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku

o porušení základných práv sťažovateľa, ako to tvrdí v časti sťažnosti, ktorou namieta

neústavnosť uznesenia okresného súdu. Sťažovateľ okrem citácie príslušných ustanovení

procesných predpisov a základných práv, ktorých porušenie namieta, v zásade ani

neformuloval vo svojej sťažnosti žiadne relevantné argumenty, ktoré by čo i len náznakom

svedčili o možnom porušení označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru a uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť vo vzťahu k tomuto

uzneseniu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa, ako aj žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010