Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 421/2010
PDF · 240.99 KB
No categories available
I. ÚS 421/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., trvale bytom S., prechodne bytom P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 27/2010 zo 17. marca
2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. mája 2010
doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo
27/2010 zo 17. marca 2010. Súčasne s podaním sťažnosti sťažovateľ podal aj návrh na
nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiada odloženie vykonateľnosti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 34/2008-147 z 13. marca
2009 vo výroku o náhrade trov konania.
2. Sťažovateľ opísal skutkový stav a odôvodnil svoju sťažnosť takto: «Sťažovateľ bol
žalobcom vo veci sp. zn. 8C 34/2004 na Okresnom súde v Kežmarku. Voči sudcovi JUDr. Š.
podal ako účastník konania námietku zaujatosti a to dňa 6.3.2009 a súčasne požiadal
o zrušenie termínu pojednávania. ...
Sudca podobne ako to urobil už v roku 2008 nepredložil námietku sťažovateľa
z 6.3.2009 na rozhodnutie odvolaciemu súdu, ani včas neoznámil sťažovateľovi ako
žalobcovi, že námietku nepredloží z dôvodov, že ju považuje za opakovanú, resp, že dôvody
námietky považuje za skutočnosti spočívajúce v postupe sudcu v prejednávanej veci.
Napriek námietke o ktorej do dňa 13.3.2009 sudca zákonne v zmysle O.s.p. nerozhodol,
uskutočnil dňa 13.3.2009 pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti sťažovateľa rozhodol
tak, že sťažovateľovu žalobu v celom rozsahu zamietol. Až dňa 1.4.2009 po vynesení
rozsudku bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie sudcu údajne zo dňa 11.3.2009,
ktorým ho informoval, že námietku na odvolací súd nepredloží. ...
Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že sudca ako štátny orgán bol povinný dodržať
O.s.p., ktorý mu ukladal povinnosť, ako má konať po podaní sťažnosti - námietke voči jeho
osobe. Sudca nedodržal nielen O.s.p., tým, že až 1.4.2009 informoval sťažovateľa o
vybavení jeho námietky, ale neoprávnene v rozpore s O.s.p. vykonal pojednávanie! Na
druhej strane nijaký právny predpis v SR ani ústava neukladá občanovi, aby sám o svojej
námietke „predbežne“ rozhodoval tak, že sa vysporiada s tým, či je námietka opakovaná, či
je pre postup sudcu vo veci, resp. s tým, že sudca námietku nepredloží na odvolací súd a
jeho o vybavení neinformuje do pojednávania a vec napriek tomu meritórne rozhodne!
Pokiaľ takto uvažoval sudca okresného súdu, neskôr aj sudcovia KS P. a dokonca NS SR,
konali nad rámec ústavy a porušili nielen práva sťažovateľa podľa O.s.p., ale aj práva
garantované ústavou a dohovorom»
3. Sťažovateľ ďalej v podstatnom dopĺňa: «Okresný súd však okrem pochybenia
opísaného v... tejto sťažnosti ešte v septembri 2008 porušil podobne právo sťažovateľa na
účasť na súdnom konaní. Sťažovateľ v dôsledku vážneho ochorenia predložil súdu doklady
o jeho pracovnej neschopnosti a opakovane žiadal, aby súd na niekoľko mesiacov prerušil
konanie z dôvodov závažného ochorenia sťažovateľa ako žalobcu. Sudca napriek lekárskym
správam napriek opakovaným žiadostiam nikdy o návrhu na prerušenie konania
nerozhodoval!...
Súd je povinný podľa § 109 O.s.p. o návrhu na prerušenie konania rozhodnúť. Nie je
síce povinný vyhovieť navrhovateľovi ale ak mu nevyhovie a jeho návrh zamietne -
nevyhovie mu, tak účastník konania, ktorý návrh na prerušenie konania podal má právo
podať voči takému uzneseniu súdu odvolanie. Vec by teda išla na odvolací súd. Je
nepochopiteľné, že sudca OS K. v rozsudku uvádza, že nerozhodol o návrhu na prerušenie
konania z dôvodov, že tento považoval za „obštrukciu“ ! ...»
4. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu
sťažovateľa v celom rozsahu a zaviazal ho na náhradu trov konania. Proti rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré dôvodil okrem iného aj skutočnosťami
uvedenými v podanej sťažnosti. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 7 Co 92/2009 z 21. septembra 2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zároveň
zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku
krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol.
5. Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho
označené základné práva a v sťažnosti ďalej dôvodí: „Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie
založil v podstate na tom, že sťažovateľ ako účastník konania nebol oprávnený očakávať, že
súd ho do termínu pojednávania oboznámi s tým, ako s jeho námietkou naložil. Tvrdil, že
sťažovateľ sám bol povinný predpokladať, že jeho námietku súd na odvolací súd nepredloží
a bude konať pojednávanie jak dňa 5.9.2008, tak aj dňa 13.3.2009. Naviac NS SR dôvodil,
že sťažovateľ nepožiadal súd, aby dňa 13.3.2009 odročil z dôvodov jeho práceneschopnosti
pojednávame a neospravedlnil svoju neúčasť. ...
Najvyšší súd SR ale aj súdy nižších stupňov svojvoľne a bezprecedentne porušili
mimoriadne závažne práva sťažovateľa na nestranný a nezávislý súdny proces. Na možnosť
konať rovnoprávne s druhými účastníkmi ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom. ...
Porušenie práv garantovaných ústavou a dohovorom, ako aj práv účastníka konania
podľa O.s.p. malo závažný dôsledok na sťažovateľa. Súdy v tak závažnej veci ako je otázka
celého majetku sťažovateľa postupovali jasne diskriminačne, svojvoľne a bezcitne. Odňali
sťažovateľovi akúkoľvek možnosť domáhať sa nestranne svojho práva. Toto dáva
sťažovateľovi dôvod, aby okrem nálezu o porušení základných práv, požadoval od
porušovateľa práva aj finančné zadosťučinenie.“
6. Na základe uvedeného sťažovateľ formuloval petit sťažnosti takto:
„1./ Základné právo JUDr. O. M. garantované v či.46 ods. l, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 27/2010
bolo porušené.
2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 27/2010 zo dňa
17.3.2010 ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 92/2009 zo dňa 21.9.2009
a rozsudok Okresného súdu v Kežmarku sp. zn. 8C 34/2008 zo dňa 13.3.2009 a prikazuje
Okresnému súdu v Kežmarku vo veci opätovne konať.
3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR /tridsaťtisíc/, ktorú
sumu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu na jeho účet ... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
4./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastupovania JUDr. O. M. v sume /po vyčíslení/ na účet jeho právneho zástupcu /meno po
ustanovení / do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
5./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania v sume
/po vyčíslení/ na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky... do pätnástich dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
7. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol
ustanovený právny zástupca.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej
správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3
ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno
vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
13. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že konajúci okresný
súd rozhodol napriek sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti, o rozhodnutí ktorej bol
okresným súdom vyrozumený až po meritórnom rozhodnutí vo veci; a zároveň, podľa
názoru sťažovateľa, okresný súd porušil jeho základné práva aj tým, že v konaní nerozhodol
o podanom procesnom návrhu na prerušenie konania. K porušeniu základných práv
sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nestotožnil s ním predloženou
argumentáciou a predmetné dovolanie uznesením odmietol.
14. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením
najvyššieho súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnuté uznesenie nie je
neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o ústavnej
nezlučiteľnosti, ktorú napáda sťažovateľ.
15. Dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením odmietnuté pre
neprípustnosť, pretože najvyšší súd nezistil dovolací dôvod stanovený ustanovením § 237
a § 238 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“). V odôvodnení uznesenia najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Odňatie
možnosti konať pred súdom prvého stupňa žalobca namietal už vo svojom odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd s týmito
námietkami vysporiadal správne a svoje závery o ich neopodstatnenosti aj dostatočne
odôvodnil. Dovolací súd len na doplnenie uvádza, že aj keď žalobca v námietke zaujatosti
doručenej súdu prvého stupňa 6.3.2009 zároveň požiadal o zrušenie termínu pojednávania
určeného na deň 13.3.2009 a o predloženie spisu z tohto dôvodu nadriadenému súdu, boli
splnené podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. na prejednanie veci v jeho neprítomnosti.
Napriek tomu, že žalobca nebol do termínu uvedeného pojednávania upovedomený, že jeho
námietka nebude predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu, s prihliadnutím na
okolnosti vyplývajúce z obsahu spisu bolo prejednanie veci prvostupňovým súdom v jeho
neprítomnosti v súlade s uvedeným ustanovením O.s.p. Zo strany žalobcu išlo totiž o
opakovanú (v poradí už štvrtú) námietku zaujatosti, ktorej podstata spočívala v jeho
nespokojnosti s postupom sudcu v prejednávanej veci. Na tejto podstate nič nemenila
skutočnosť, že v podanej námietke zároveň uviedol, že na konajúceho sudcu podáva
oznámenie na políciu a že pre postup sudcu podal proti nemu aj žalobu na ochranu
osobnosti. Žalobca bol pritom súdom prvého stupňa opakovane a aj v súvislosti s riadnym
predvolaním na pojednávanie určené na deň 13.3.2009 výslovne poučený nielen o tom, že
na opakované námietky podané z toho istého dôvodu sa neprihliada, ak už o nich rozhodol
nadriadený súd, ale aj o tom, že sa neprihliada ani na námietky týkajúce sa okolností
spočívajúcich v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Za tejto situácie sa preto
nemohol spoliehať na to, že pojednávanie bude z dôvodu vznesenej námietky odročené.
Vznesenie námietky zaujatosti s prihliadnutím na uvedené skutočnosti tak nebolo možné
považovať za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania a prejednaním veci v
neprítomnosti žalobcu nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
Za odňatie možnosti konať pred prvostupňovým súdom nebolo možné považovať ani
žalobcom tvrdenú okolnosť, že pojednávania určeného na deň 13.3.2009 sa nemohol
zúčastniť zo zdravotných dôvodov, resp. z dôvodu trvajúcej dlhodobej práceneschopnosti.
Žalobca totiž z tohto dôvodu o odročenie pojednávania nepožiadal, preto súdu prvého
stupňa nemožno vyčítať, že sa prípadnou existenciu takejto prekážky nezaoberal. Len tá
skutočnosť, že žalobca v súvislosti s pojednávaním určeným na deň 13.2.2009 predložil
fotokópiu preukazu o trvaní dočasnej práceneschopnosti z 28.1.2009, potvrdzujúceho jeho
dočasnú práceneschopnosť ku dňu 31.1.2009, neumožňovala prvostupňovému súdu bez
ďalšieho záver o trvaní tejto práceneschopnosti aj v čase pojednávania nariadeného na deň
13.3.2009.
Napokon nebola dôvodná ani námietka žalobcu o odňatí možnosti konať pred
odvolacím súdom tým, že odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania. V zmysle
ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom od 15.10.2008 odvolací súd môže o
odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov
uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Pretože v preskúmavanej veci nešlo o žiaden z prípadov
vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto
ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.“
16. Ústavný súd poukazuje na konštantnú judikatúru, podľa ktorej posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného
predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
17. Podľa ustanovenia § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach. Podľa ustanovenia § 15a ods. 4 OSP na opakované námietky
zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený
súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa ustanovenia § 15a
ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP,
súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá.
18. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia a skutkový stav najvyšší súd dospel
k logickému a ústavne konformnému záveru, že okresný súd postupoval správne, keď
námietku zaujatosti sťažovateľa, ktorá bola jednak opakovaná a zároveň sa týkala postupu
sudcu v konaní nepostúpil na prerokovanie nadriadenému súdu a neprihliadal na ňu ako na
námietku zaujatosti.
19. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže
všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom
namietaného rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku) a obsahuje dostatočnú argumentáciu pre výrok.
V uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,
čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a ako takým vyžadujúcim korekciu zo strany
ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie nie je ani prejavom aplikačnej a
interpretačnej svojvôle a dáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky
podstatné otázky.
21. Nad rámec uvedeného sa ústavný súd osobitne zaoberal aj námietkou
sťažovateľa, podľa ktorej konajúci okresný súd nerozhodol o procesnom návrhu na
prerušenie konania, čím podľa názoru sťažovateľa boli porušené jeho základné práva.
22. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Sťažovateľ v dôsledku vážneho
ochorenia predložil súdu doklady o jeho pracovnej neschopnosti a opakovane žiadal, aby
súd na niekoľko mesiacov prerušil konanie z dôvodov závažného ochorenia sťažovateľa ako
žalobcu. ... Skutočnosť, že o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania pre závažné
a dlhodobé ochorenie súd nikdy nerozhodol je takou prekážkou, že konanie vo veci vôbec
nesmelo prebehnúť.“
23. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ za návrhy na prerušenie konania z dôvodu
zákonnej prekážky považuje podania z 24. novembra 2008 a 29. januára 2009. Ústavný súd
k tomu predovšetkým konštatuje, že z každého súdu predloženého podania musí byť
v intenciách ustanovenia § 42 ods. 3 OSP zjavné, čo ním účastník sleduje. Predmetné
podania však konajúci súd s prihliadnutím na ich obsah nemohol hodnotiť ako procesné
návrhy na prerušenie konania, pretože z nich nie je zrejmé, že účastník sledoval takýto
procesný postup. Podanie z 24. novembra 2008 je sťažovateľom označené ako „VEC:
Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní pre práceneschopnosť a žiadosť o odročenie
pojednávania.“ a sťažovateľ v ňom požaduje: „v dôsledku mojej práceneschopnosti žiadam
súd, aby bolo zrušené pojednávanie dňa 5.12.2008 a nebol vo veci určený nový termín, kým
sa môj stav nezlepší.“ Podobne aj podanie z 29. januára 2009 je sťažovateľom označené
ako „VEC: Ospravedlnenie neúčasti a žiadosť o zrušenie termínu HP“ a sťažovateľ žiada:
„... žiadam, aby súd termín pojednávania zrušil, a to až do doby môjho uzdravenia.“
24. Ústavný súd ďalej uvádza, že konajúci súd prvého stupňa správne posúdil
predmetné podania ako návrhy na odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti,
a nie ako procesné návrhy na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 OSP. Ústavný
súd dopĺňa, že okresný súd sťažovateľovi vyhovel a na základe uvedených podaní odročil
pojednávania nariadené na 5. december 2008 a 13. február 2009. Sťažovateľ však svoju
neúčasť na pojednávaní nariadenom na 13. marec 2009 napriek vykázanému doručeniu
predvolania neospravedlnil. Najvyšší súd taktiež správne vyhodnotil, že predmetné podania
a preukázaná práceneschopnosť ku 31. januáru 2009 neumožňovali okresnému súdu bez
ďalšieho vyvodiť záver, že práceneschopnosť trvá aj v čase pojednávania 13. marca 2009,
a preto súd prvého stupňa mohol v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 OSP vo veci ďalej
konať a rozhodnúť. Ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
z obsahu spisu žiadne okolnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti o procesnom postupe
konajúcich súdov. V tejto situácii nemá ústavný súd dôvod zasiahnuť do právneho názoru
najvyššieho súdu, keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
25. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza
v konaní pred ústavným súdom, žiadne také dôvody alebo skutočnosti, ktoré by mohli
spochybniť právne závery najvyššieho súdu. Jeho procesný postup ani namietané uznesenie
sa nejavia podľa názoru ústavného súdu ako svojvoľné, neodôvodnené a zjavne
neopodstatnené a ako také umožňujúce vyvodenie záverov o porušení sťažovateľom
označených práv zaručených ústavou a dohovorom.
26. Aj keď sťažovateľ v celom obsahu svojej sťažnosti označuje iba uznesenie
najvyššieho súdu ako rozhodnutie, ktorým boli porušené jeho základné práva podľa ústavy
a dohovoru, v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by zrušil okrem
uznesenia najvyššieho súdu aj rozsudok krajského súdu a okresného súdu a vrátil vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V záujme presvedčivosti tohto uznesenia
a reagujúc na petit sťažnosti ústavný súd stručne dodáva, že pri posudzovaní ústavnej
zlučiteľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd vychádza z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým
spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva na ústavnom
súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
27. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu
a krajského súdu, pretože ich rozhodnutia preskúmal vecne nadriadený súd v dôsledku
odvolania, resp. dovolania sťažovateľa.
28. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už
uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.
29. Ústavný súd pri predbežnom prejednaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné
ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide
zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti, ako aj
jej odôvodnenia a príloh.
30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
31. Keďže sťažnosť bola po predbežnom prerokovaní odmietnutá pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd o ďalších
návrhoch sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010