Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 421/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., trvale bytom S., prechodne bytom P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. mája 2010

doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo

27/2010 zo 17. marca 2010. Súčasne s podaním sťažnosti sťažovateľ podal aj návrh na

nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiada odloženie vykonateľnosti rozsudku

Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -147 z 13. marca

2009 vo výroku o náhrade trov konania.

2. Sťažovateľ opísal skutkový stav a odôvodnil svoju sťažnosť takto: «Sťažovateľ bol

žalobcom vo veci sp. zn. na Okresnom súde v Kežmarku. Voči sudcovi JUDr. Š.

podal ako účastník konania námietku zaujatosti a to dňa 6.3.2009 a súčasne požiadal

o zrušenie termínu pojednávania. ...

Sudca podobne ako to urobil už v roku 2008 nepredložil námietku sťažovateľa

z 6.3.2009 na rozhodnutie odvolaciemu súdu, ani včas neoznámil sťažovateľovi ako

žalobcovi, že námietku nepredloží z dôvodov, že ju považuje za opakovanú, resp, že dôvody

námietky považuje za skutočnosti spočívajúce v postupe sudcu v prejednávanej veci.

Napriek námietke o ktorej do dňa 13.3.2009 sudca zákonne v zmysle nerozhodol,

uskutočnil dňa 13.3.2009 pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti sťažovateľa rozhodol

tak, že sťažovateľovu žalobu v celom rozsahu zamietol. Až dňa 1.4.2009 po vynesení

rozsudku bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie sudcu údajne zo dňa 11.3.2009,

ktorým ho informoval, že námietku na odvolací súd nepredloží. ...

Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že sudca ako štátny orgán bol povinný dodržať

, ktorý mu ukladal povinnosť, ako má konať po podaní sťažnosti - námietke voči jeho

osobe. Sudca nedodržal nielen , tým, že až 1.4.2009 informoval sťažovateľa o

vybavení jeho námietky, ale neoprávnene v rozpore s vykonal pojednávanie! Na

druhej strane nijaký právny predpis v SR ani neukladá občanovi, aby sám o svojej

námietke „predbežne“ rozhodoval tak, že sa vysporiada s tým, či je námietka opakovaná, či

je pre postup sudcu vo veci, resp. s tým, že sudca námietku nepredloží na odvolací súd a

jeho o vybavení neinformuje do pojednávania a vec napriek tomu meritórne rozhodne!

Pokiaľ takto uvažoval sudca okresného súdu, neskôr aj sudcovia KS P. a dokonca NS SR,

konali nad rámec a porušili nielen práva sťažovateľa podľa , ale aj práva

garantované a dohovorom»

3. Sťažovateľ ďalej v podstatnom dopĺňa: «Okresný súd však okrem pochybenia

opísaného v... tejto sťažnosti ešte v septembri 2008 porušil podobne právo sťažovateľa na

účasť na súdnom konaní. Sťažovateľ v dôsledku vážneho ochorenia predložil súdu doklady

o jeho pracovnej neschopnosti a opakovane žiadal, aby súd na niekoľko mesiacov prerušil

konanie z dôvodov závažného ochorenia sťažovateľa ako žalobcu. Sudca napriek lekárskym

správam napriek opakovaným žiadostiam nikdy o návrhu na prerušenie konania

nerozhodoval!...

Súd je povinný podľa o návrhu na prerušenie konania rozhodnúť. Nie je

síce povinný vyhovieť navrhovateľovi ale ak mu nevyhovie a jeho návrh zamietne -

nevyhovie mu, tak účastník konania, ktorý návrh na prerušenie konania podal má právo

podať voči takému uzneseniu súdu odvolanie. Vec by teda išla na odvolací súd. Je

nepochopiteľné, že sudca OS K. v rozsudku uvádza, že nerozhodol o návrhu na prerušenie

konania z dôvodov, že tento považoval za „obštrukciu“ ! ...»

4. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu

sťažovateľa v celom rozsahu a zaviazal ho na náhradu trov konania. Proti rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré dôvodil okrem iného aj skutočnosťami

uvedenými v podanej sťažnosti. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 21. septembra 2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zároveň

zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku

krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol.

5. Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho

označené základné práva a v sťažnosti ďalej dôvodí: „Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie

založil v podstate na tom, že sťažovateľ ako účastník konania nebol oprávnený očakávať, že

súd ho do termínu pojednávania oboznámi s tým, ako s jeho námietkou naložil. Tvrdil, že

sťažovateľ sám bol povinný predpokladať, že jeho námietku súd na odvolací súd nepredloží

a bude konať pojednávanie jak dňa 5.9.2008, tak aj dňa 13.3.2009. Naviac NS SR dôvodil,

že sťažovateľ nepožiadal súd, aby dňa 13.3.2009 odročil z dôvodov jeho práceneschopnosti

pojednávame a neospravedlnil svoju neúčasť. ...

Najvyšší súd SR ale aj súdy nižších stupňov svojvoľne a bezprecedentne porušili

mimoriadne závažne práva sťažovateľa na nestranný a nezávislý súdny proces. Na možnosť

konať rovnoprávne s druhými účastníkmi ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom. ...

Porušenie práv garantovaných a dohovorom, ako aj práv účastníka konania

podľa malo závažný dôsledok na sťažovateľa. Súdy v tak závažnej veci ako je otázka

celého majetku sťažovateľa postupovali jasne diskriminačne, svojvoľne a bezcitne. Odňali

sťažovateľovi akúkoľvek možnosť domáhať sa nestranne svojho práva. Toto dáva

sťažovateľovi dôvod, aby okrem nálezu o porušení základných práv, požadoval od

porušovateľa práva aj finančné zadosťučinenie.“

6. Na základe uvedeného sťažovateľ formuloval petit sťažnosti takto:

„1./ Základné právo JUDr. O. M. garantované v či.46 ods. l, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

bolo porušené.

2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17.3.2010 ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 21.9.2009

a rozsudok Okresného súdu v Kežmarku sp. zn. zo dňa 13.3.2009 a prikazuje

Okresnému súdu v Kežmarku vo veci opätovne konať.

3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR /tridsaťtisíc/, ktorú

sumu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu na jeho účet ... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastupovania JUDr. O. M. v sume /po vyčíslení/ na účet jeho právneho zástupcu /meno po

ustanovení / do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania v sume

/po vyčíslení/ na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky... do pätnástich dní

odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

7. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol

ustanovený právny zástupca.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej

správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3

všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno

vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

13. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že konajúci okresný

súd rozhodol napriek sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti, o rozhodnutí ktorej bol

okresným súdom vyrozumený až po meritórnom rozhodnutí vo veci; a zároveň, podľa

názoru sťažovateľa, okresný súd porušil jeho základné práva aj tým, že v konaní nerozhodol

o podanom procesnom návrhu na prerušenie konania. K porušeniu základných práv

sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nestotožnil s ním predloženou

argumentáciou a predmetné dovolanie uznesením odmietol.

14. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnuté uznesenie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o ústavnej

nezlučiteľnosti, ktorú napáda sťažovateľ.

15. Dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením odmietnuté pre

neprípustnosť, pretože najvyšší súd nezistil dovolací dôvod stanovený ustanovením § 237

a v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“). V odôvodnení uznesenia najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Odňatie

možnosti konať pred súdom prvého stupňa žalobca namietal už vo svojom odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd s týmito

námietkami vysporiadal správne a svoje závery o ich neopodstatnenosti aj dostatočne

odôvodnil. Dovolací súd len na doplnenie uvádza, že aj keď žalobca v námietke zaujatosti

doručenej súdu prvého stupňa 6.3.2009 zároveň požiadal o zrušenie termínu pojednávania

určeného na deň 13.3.2009 a o predloženie spisu z tohto dôvodu nadriadenému súdu, boli

splnené podmienky v zmysle na prejednanie veci v jeho neprítomnosti.

Napriek tomu, že žalobca nebol do termínu uvedeného pojednávania upovedomený, že jeho

námietka nebude predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu, s prihliadnutím na

okolnosti vyplývajúce z obsahu spisu bolo prejednanie veci prvostupňovým súdom v jeho

neprítomnosti v súlade s uvedeným ustanovením Zo strany žalobcu išlo totiž o

opakovanú (v poradí už štvrtú) námietku zaujatosti, ktorej podstata spočívala v jeho

nespokojnosti s postupom sudcu v prejednávanej veci. Na tejto podstate nič nemenila

skutočnosť, že v podanej námietke zároveň uviedol, že na konajúceho sudcu podáva

oznámenie na políciu a že pre postup sudcu podal proti nemu aj žalobu na ochranu

osobnosti. Žalobca bol pritom súdom prvého stupňa opakovane a aj v súvislosti s riadnym

predvolaním na pojednávanie určené na deň 13.3.2009 výslovne poučený nielen o tom, že

na opakované námietky podané z toho istého dôvodu sa neprihliada, ak už o nich rozhodol

nadriadený súd, ale aj o tom, že sa neprihliada ani na námietky týkajúce sa okolností

spočívajúcich v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Za tejto situácie sa preto

nemohol spoliehať na to, že pojednávanie bude z dôvodu vznesenej námietky odročené.

Vznesenie námietky zaujatosti s prihliadnutím na uvedené skutočnosti tak nebolo možné

považovať za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania a prejednaním veci v

neprítomnosti žalobcu nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Za odňatie možnosti konať pred prvostupňovým súdom nebolo možné považovať ani

žalobcom tvrdenú okolnosť, že pojednávania určeného na deň 13.3.2009 sa nemohol

zúčastniť zo zdravotných dôvodov, resp. z dôvodu trvajúcej dlhodobej práceneschopnosti.

Žalobca totiž z tohto dôvodu o odročenie pojednávania nepožiadal, preto súdu prvého

stupňa nemožno vyčítať, že sa prípadnou existenciu takejto prekážky nezaoberal. Len tá

skutočnosť, že žalobca v súvislosti s pojednávaním určeným na deň 13.2.2009 predložil

fotokópiu preukazu o trvaní dočasnej práceneschopnosti z 28.1.2009, potvrdzujúceho jeho

dočasnú práceneschopnosť ku dňu 31.1.2009, neumožňovala prvostupňovému súdu bez

ďalšieho záver o trvaní tejto práceneschopnosti aj v čase pojednávania nariadeného na deň

13.3.2009.

Napokon nebola dôvodná ani námietka žalobcu o odňatí možnosti konať pred

odvolacím súdom tým, že odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania. V zmysle

ustanovenia v znení platnom od 15.10.2008 odvolací súd môže o

odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov

uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd

prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyžaduje

dôležitý verejný záujem. Pretože v preskúmavanej veci nešlo o žiaden z prípadov

vyplývajúcich z , odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto

ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.“

16. Ústavný súd poukazuje na konštantnú judikatúru, podľa ktorej posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného

predpisu (, , , ).

17. Podľa ustanovenia dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach. Podľa ustanovenia na opakované námietky

zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený

súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa ustanovenia § 15a

ods. 5 ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v ,

súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu

nepredkladá.

18. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia a skutkový stav najvyšší súd dospel

k logickému a ústavne konformnému záveru, že okresný súd postupoval správne, keď

námietku zaujatosti sťažovateľa, ktorá bola jednak opakovaná a zároveň sa týkala postupu

sudcu v konaní nepostúpil na prerokovanie nadriadenému súdu a neprihliadal na ňu ako na

námietku zaujatosti.

19. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa (a teda aj podľa dohovoru) nemôže

všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom

namietaného rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu

() a obsahuje dostatočnú argumentáciu pre výrok.

V uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,

čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a ako takým vyžadujúcim korekciu zo strany

ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie nie je ani prejavom aplikačnej a

interpretačnej svojvôle a dáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky

podstatné otázky.

21. Nad rámec uvedeného sa ústavný súd osobitne zaoberal aj námietkou

sťažovateľa, podľa ktorej konajúci okresný súd nerozhodol o procesnom návrhu na

prerušenie konania, čím podľa názoru sťažovateľa boli porušené jeho základné práva.

22. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Sťažovateľ v dôsledku vážneho

ochorenia predložil súdu doklady o jeho pracovnej neschopnosti a opakovane žiadal, aby

súd na niekoľko mesiacov prerušil konanie z dôvodov závažného ochorenia sťažovateľa ako

žalobcu. ... Skutočnosť, že o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania pre závažné

a dlhodobé ochorenie súd nikdy nerozhodol je takou prekážkou, že konanie vo veci vôbec

nesmelo prebehnúť.“

23. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ za návrhy na prerušenie konania z dôvodu

zákonnej prekážky považuje podania z 24. novembra 2008 a 29. januára 2009. Ústavný súd

k tomu predovšetkým konštatuje, že z každého súdu predloženého podania musí byť

v intenciách ustanovenia zjavné, čo ním účastník sleduje. Predmetné

podania však konajúci súd s prihliadnutím na ich obsah nemohol hodnotiť ako procesné

návrhy na prerušenie konania, pretože z nich nie je zrejmé, že účastník sledoval takýto

procesný postup. Podanie z 24. novembra 2008 je sťažovateľom označené ako „VEC:

Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní pre práceneschopnosť a žiadosť o odročenie

pojednávania.“ a sťažovateľ v ňom požaduje: „v dôsledku mojej práceneschopnosti žiadam

súd, aby bolo zrušené pojednávanie dňa 5.12.2008 a nebol vo veci určený nový termín, kým

sa môj stav nezlepší.“ Podobne aj podanie z 29. januára 2009 je sťažovateľom označené

ako „VEC: Ospravedlnenie neúčasti a žiadosť o zrušenie termínu HP“ a sťažovateľ žiada:

„... žiadam, aby súd termín pojednávania zrušil, a to až do doby môjho uzdravenia.“

24. Ústavný súd ďalej uvádza, že konajúci súd prvého stupňa správne posúdil

predmetné podania ako návrhy na odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti,

a nie ako procesné návrhy na prerušenie konania podľa ustanovenia . Ústavný

súd dopĺňa, že okresný súd sťažovateľovi vyhovel a na základe uvedených podaní odročil

pojednávania nariadené na 5. december 2008 a 13. február 2009. Sťažovateľ však svoju

neúčasť na pojednávaní nariadenom na 13. marec 2009 napriek vykázanému doručeniu

predvolania neospravedlnil. Najvyšší súd taktiež správne vyhodnotil, že predmetné podania

a preukázaná práceneschopnosť ku 31. januáru 2009 neumožňovali okresnému súdu bez

ďalšieho vyvodiť záver, že práceneschopnosť trvá aj v čase pojednávania 13. marca 2009,

a preto súd prvého stupňa mohol v zmysle ustanovenia vo veci ďalej

konať a rozhodnúť. Ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

z obsahu spisu žiadne okolnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti o procesnom postupe

konajúcich súdov. V tejto situácii nemá ústavný súd dôvod zasiahnuť do právneho názoru

najvyššieho súdu, keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

25. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza

v konaní pred ústavným súdom, žiadne také dôvody alebo skutočnosti, ktoré by mohli

spochybniť právne závery najvyššieho súdu. Jeho procesný postup ani namietané uznesenie

sa nejavia podľa názoru ústavného súdu ako svojvoľné, neodôvodnené a zjavne

neopodstatnené a ako také umožňujúce vyvodenie záverov o porušení sťažovateľom

označených práv zaručených a dohovorom.

26. Aj keď sťažovateľ v celom obsahu svojej sťažnosti označuje iba uznesenie

najvyššieho súdu ako rozhodnutie, ktorým boli porušené jeho základné práva podľa

a dohovoru, v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by zrušil okrem

uznesenia najvyššieho súdu aj rozsudok krajského súdu a okresného súdu a vrátil vec

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V záujme presvedčivosti tohto uznesenia

a reagujúc na petit sťažnosti ústavný súd stručne dodáva, že pri posudzovaní ústavnej

zlučiteľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd vychádza z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým

spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva na ústavnom

súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

27. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu

a krajského súdu, pretože ich rozhodnutia preskúmal vecne nadriadený súd v dôsledku

odvolania, resp. dovolania sťažovateľa.

28. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už

uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

29. Ústavný súd pri predbežnom prejednaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné

ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide

zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti, ako aj

jej odôvodnenia a príloh.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

31. Keďže sťažnosť bola po predbežnom prerokovaní odmietnutá pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa , ústavný súd o ďalších

návrhoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010