Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 440/2010
PDF · 182.5 KB
No categories available
IV. ÚS 440/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 2 T 80/2009
z 28. septembra 2009, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 95/2009 z 20. apríla
2010 a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nt 317/2010
z 20. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2010 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 2 T 80/2009 z 28. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 95/2009
z 20. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a prípisom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Nt 317/2010 z 20. septembra
2010 (ďalej aj „napadnutý prípis najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho označených práv
napadnutým rozsudkom okresného súdu uviedol:
„OS Senica dňa 28. 9. 2009 mňa odsúdil aj napriek môjmu dokazovaniu mojej
neviny, toto dokazovanie nebral do úvahy. Odsúdil ma i napriek tomu, že poškodený sa
nezúčastnil tohto verejného pojednávania, ktorého ja osobne som navrhol OS-Senica, aby
bol predvedený, nakoľko jeho výpoveď by rozhodla o správnosti rozsudku a o mojej nevine.
Tu chcem poukázať, že OS Senica hrubo porušil moje zákl. ľud. práva a slobody podľa
článku 6 ods. 3 pís. d. A preto žiadam Úst. súd SR, aby túto chybu, ktorú spôsobil OS
Senica, napravil a dal patričné pokyny pre OS Senica.“
Ďalej k namietanému porušeniu jeho označených práv uznesením krajského súdu
sťažovateľ poukázal na tieto skutočnosti:
„Napadnutý rozsudok považujem za nesprávny a bol vynesený predčasne. Namietal
som všetky výroky napadnutého rozsudku, aby odvolávací súd preskúmal napadnutý
rozsudok ako i konanie, ktoré mu prechádzalo a rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 pís. a, b, c
Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil na OS Senica.
Poukázal som odvolaciemu súdu na to, že OS nevykonal mnou navrhnuté dôkazy,
ktoré svedčili o mojej nevine zo spáchania zločinu lúpeže. Svedkovia, ktorých som
navrhoval, sa vedia vyjadriť k motívu a k spôsobu spáchania skutku. Ďalej som poukázal, že
OS Senica nezabezpečil ani účasť hlavného svedka – poškodeného J. M., ktorý vypovedal
takmer totožne ako ja a jeho výpoveď je pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci
veľmi podstatná. Jedine tento poškodený sa vie vyjadriť jednoznačne, kto použil voči nemu
násilie v úmysle zmocniť sa jeho veci. Ďalej som poukázal, že OS Senica nebral do úvahy
ani takú skutočnosť, že tento trestný čin som nespáchal a nahlásil na polícii ja na druhý
deň. Navrhoval som odvolaciemu súdu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, aby bolo zabezpečené moje právo
na obhajobu, právo na spravodlivý súdny proces, aby bol náležite zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti.
A preto navrhujem Úst. súdu SR, aby tieto chyby, ktoré spôsobil KS Trnava, ktorými
mi boli porušené moje a dané veci dal na správne miesto. Aj KS Trnava mi porušil moje
práva z dohovoru o ochrane ľud. práv a zákl. slobôd podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 pís. c,
pís. d.“
Vo vzťahu k napadnutému prípisu najvyššieho súdu sťažovateľ napokon uviedol:
«Dňa 18. 8. 2010 som sa obrátil na Najvyšší súd SR a síce mojím dovolaním.
No z Najvyššieho súdu SR som obdržal odpoveď na moje podanie na dovolanie v takom
znení, citujem: „Po oboznámení sa s Vaším písomným podaním doručeným Najvyššiemu
súdu SR dňa 18. 8. 2010 Vám oznamujem, že Najvyšší súd SR Vaše podanie berie
na vedomie. Vaše podanie bolo založené ad acta k sp. zn. Nt 317/2010.“
Táto jasná a stručná odpoveď z Naj. súdu bola vyhotovená dňa 20. 9. 2010. Takže
využil som aj túto moju možnosť zo zákona, ktorú mi odporúča Úst. súd SR.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada ústavný súd o vyslovenie porušenia svojich
označených práv označenými porušovateľmi, ako aj o napravenie pochybení, ktoré
všeobecné súdy spôsobili. Taktiež požiadal o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených
práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa
na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľ využil
možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Trestný poriadok, a obrátil sa na krajský súd, ktorý
na základe odvolania vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať
na základe podaného odvolania postup a rozsudok okresného súdu a poskytnúť tak ochranu
sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu je predovšetkým potrebné uviesť, že jednou zo základných podmienok
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení
alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie
tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to
nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 9. novembra 2010 (podaná na poštovú
prepravu 5. novembra 2010). Namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
20. apríla 2010 [§ 183 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku]
a sťažovateľovi bolo doručené 27. mája 2010. Zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde na podanie sťažnosti ústavnému súdu teda v tejto časti nepochybne
uplynula pred jej podaním.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti
odmietol ako podanú oneskorene.
3. Napokon sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv napadnutým
prípisom najvyššieho súdu. Ústavný súd si preto v rámci prípravy predbežného
prerokovania sťažnosti vyžiadal spis najvyššieho súdu sp. zn. Nt 317/2010. Z predmetného
spisu vyplýva, že sťažovateľ podaním z 12. augusta 2010 žiadal najvyšší súd „o povolenie
obnovy konania z dôvodu porušenia zákona... pre procesné chyby a porušenie § 34
o právach obvineného“. Žiadosti totožného znenia adresoval aj okresnému súdu
a krajskému súdu. Napadnutým prípisom najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi oznámené,
že jeho podanie berie najvyšší súd na vedomie a odkladá ho ad acta k sp. zn. Nt 317/2010.
Keďže sťažovateľ zrejme dostatočne neporozumel prípisu najvyššieho súdu, požiadal ho
o jeho bližšie zdôvodnenie. Najvyšší súd prípisom sp. zn. Nt 317/2010 z 15. novembra 2010
ozrejmil sťažovateľovi, ktorý súd je podľa § 397 Trestného poriadku príslušný
na rozhodovanie o obnove konania, a s poukazom na to, že totožné podania adresoval
aj okresnému súdu, nepovažoval za potrebné mu ho odstúpiť. Preto bolo podanie
sťažovateľa založené ad acta.
Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd sa zaoberal podaním sťažovateľa na obnovu
konania z 12. augusta 2010 a z dôvodu, že rovnaké podanie bolo adresované aj okresnému
súdu, ktorý je v jeho prípade príslušný na rozhodovanie o jeho návrhu na povolenie obnovy
konania, toto podanie iba zobral na vedomie a založil bez ďalšieho procesného postupu ako
vybavené.
Podľa obsahu žiadosti sťažovateľa z 12. augusta 2010 ústavný súd uvádza, že ju
možno posúdiť skôr ako dovolanie, pričom aj sám sťažovateľ ju v sťažnosti takto označil.
Dovolanie sa podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci
v prvom stupni (teda v sťažovateľovom prípade na okresnom súde). Sťažovateľ sám
predložil svoj návrh z 12. augusta 2010 aj okresnému súdu, ktorý bude povinný vykonať
úkony spojené s dovolaním (§ 376 Trestného poriadku).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Vzhľadom na to, že z odôvodnenia ani z príloh sťažnosti nevyplývajú okolnosti,
ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom
označených práv, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti (napr. jeho žiadosťou
o ustanovenie advokáta).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010